sobota, 20 apríla, 2024
spot_img
ÚvodNezaradené25. 3. 2023 si pripomíname 110. výročie narodenia Prof. Jozefa M. Kirschbauma

25. 3. 2023 si pripomíname 110. výročie narodenia Prof. Jozefa M. Kirschbauma

Jozef Marián Kirschbaum sa narodil 25. marca 1913 v Dolných Vesteniciach a dnes si pripomíname 110 výročie jeho narodenia. Svojou horlivosťou a nasadením v politickej práci sa výrazne pričinil o obranu bytostných práv slovenského národa v ťažkých rokoch po Viedenskej arbitráži v r. 1938 a právom ho možno považovať za jednu z najvýznamnejších osobností  našich dejín, ktorá je žial oficiálne stále zaznávaná.

V rokoch 1939 – 40 bol generálnym tajomníkom HSĽS. Po Salzburských rokovaniach v lete 1940 bol na príkaz A. Hitlera odvolaný z vedúcich politických pozícií a odišiel do diplomatických služieb, najprv v Ríme (1941 – 42 ako legačný radca), kde súčasne aj študoval politické vedy, potom ako vyslanec v Berne (1942 – 45), kde po 1945 zostal v emigrácii. R. 1945 – 48 pôsobil vo výbore Medzinárodnej organizácie pre utečencov v Ženeve ako delegát Slovenskej ligy v Amerike.

Komunistickou mocou v Československu bol v neprítomnosti odsúdený na dvadsať rokov väzenia.
V novembri 1949 sa odsťahoval do Kanady, kde študoval a prednášal slavistiku na univerzite v Montreale, potom v Toronte a Ottawe. V roku 1990 ako uznávaný slavista založil na univerzite Katedru slovenskej histórie a kultúry. Od 1971 bol podpredsedom Svetového kongresu Slovákov.

Je autorom viacerých politologických a historických prác a odborných článkov, monografií „Náš boj o samostatnosť Slovenska“ (1958), „Slováci v Kanade“ (Slovaks in Canada, 1967), „Slovenský jazyk a literatúra“ (Slovak Language and Literature, 1975), „Slováci na Podkarpatskej Rusi a ich presídľovanie do Československa v roku 1947“ (1998) atď.

Predovšetkým ale zostavil edíciu Krvácajúca hranica, obsahujúcu stovky otrasných svedectiev o prenasledovaní Slovákov Maďarmi po Viedenskej arbitráži (prvé vyd. v r. 1940). Je to téma, ktorá je dodnes ignorovaná v tzv. hlavnom mediálnom prúde. Ba možno, povedať, že aj politika vlády autonómneho Slovenska ako aj 1.  Slovenskej republiky, vykonávaná  v záujme Slovákov na okupovanom území Maďarskom v rokoch 1938-1945 je zatiaľ „bielym miestom“ v slovenskej historiografii.

Dňa 20.3.1993 navštívil po dlhej dobe svoju rodnú obec Dolné Vestenice, kde predniesol aj nasledovný príhovor:

My sme existovali len keď nadávali na Slovákov, na Slovensko.

Nikdy som neveril, hoci som vedel, že Slovensko sa osamostatní, že Boh mi dá dožiť v rodnej dedine, a s našou významnou národnou inštitúciou Maticou, s Vami duchovnými pracovníkmi, vedeckými pracovníkmi, s mojimi rodákmi, oslavovať osemdesiatku. Za všetky tie pekné prejavy, srdečne ďakujem. Rád by som sa podelil, resp. cítim povinnosť, nepriať nič len pre seba, ale predovšetkým ďakovať Bohu, že my dal zdravie a sily robiť čo som robil, ako svoju mravnú a národnú povinnosť. Chcem ďakovať aj všetkým spolupracovníkom i doma i v exile.

Nebolo by to bývalo možné, keby v slovenskom exile neboli bývali ľudia, ktorí cítili mravnú povinnosť, národnú povinnosť, brániť pravdu o slovenskom národe, brániť jeho česť a brániť jeho vedúcich. Chcem sa deliť aj so svojou manželkou a rodinou, v ktorej mám troch univerzitných profesorov, a z tých hlavne syn Stanislav ide v šľapajach otca. Má vyše tridsať politických štúdií v cudzích rečiach o Slovensku, o jeho minulosti, o jeho prítomnosti a za jeho budúcnosť.(potlesk)  A svojim rodákom veľmi srdečne ďakujem.

Je tu jedna práca od prof. Murína, (neviem či pán predseda ju dostal), ktorý hovorí, že Jozef Kirschbaum všetko čo robil, mohol robiť, lebo prišiel z Vesteníc. Nie dnes ale v mojich časom pred sedemdesiatymi rokami, keď som začal predávať ovocie na Dolnej zemi a hore až po Kysuce, my sme prežívali inú, ťažkú, ale romantickejšiu mladosť, ktorá nás pripravila na zápasy a ťažkosti, ktoré bolo treba prekonávať, predovšetkým v prvej slovenskej politickej emigráciii. Nebolo emigrácie po druhej svetovej vojne, ktorá by nebola mala proti sebe toľko ťažkostí a toľko nepriateľov. Odišli sme z krajiny, ktorá nútene bola na strane porazených, aj keď formálne sa vyslovovalo, že bola na strane víťazov.

Odišli sme do emmigrácie znovu s tými, ktorí všetko možné podnikali, aby Slovensko postavili do zlého svetla a predovšetkým, aby tej emigrácii bránili, znemožňovali a robili ťažkosti v jej práci. Ani jedna emigrácia zo strednej a východnej Európy nezápasila s takými ťažkosťami ako bola emigrácia slovenská, ktorá mala nie len jedného nepriateľa a protivníka, ale niekoľko.

Napriek tomu, táto emigrácia, práve tým, že mala ducha kresťansko – národného, vedela sa prebíjať a mnoho z toho, čo tu bolo povedané prednášateľmi, bolo možno len preto, že sme pokladali za svoju mravnú povinnosť, ten národ očisťovať od lží a neprávd, našu históriu predstavovať v správnom svetle a trvať na tom, že i tento národ má právo na svoju samostatnosť. V našom storočí samostatnosť nebola už politikum, ale bola otázkou osobnej dôstojnosti. V storočí v ktorom toľko národov z 54 štátov  ako tu bolo spomenuté (nerozumieť – čas 5:08 ), je dneska 180. Nebyť medzi samostatnými, urážalo našu ľudskú dôstojnosť. Nehovoriac o politických dôsledkoch, lebo národ bez vlastného štátu medzinárodne neexistuje.

My sme existovali len keď nadávali na Slovákov, na Slovensko a na jeho vedúcich. Prebíjať sa v tejto situácii nebolo ľahko, ale až príde pravda na povrch, až bude dovolené aj tu hovoriť otvorene, až sa historici odpútajú od toho, čo bolo o exile, o Slovensku písané za posledných 40 – 45 rokov, tak myslím, slovenský národ nebude sa musieť hanbiť za svoj exil. Naopak, prešiel ťažkými skúškami, ale slovenskú česť, pravdu o tomto národe, o jeho kultúre, podarilo sa mu vrátiť a priniesť aj na najvyššie fóra medzinárodné, až na európsky parlament, na európsku úniu, do parlamentov vlád, na helsinskej konferencii atď.

Toto bolo možné jednak aj zásluhou starších emigrácií slovenských, ktorí boli jednoduchí robotníci, ale sa ukázalo, že často mali aj vrúcnejší vzťah k svojej rodnej vlasti, ak najobetavejší boli, keď prišlo sa obetovať pre slovenskú vec. K tejto bilancii dúfam dôjde. Začala sa už konferenciou o našom prvom prezidentovi Dr.Tisovi. Začala sa článkami v slovenských novinách a ja osobne medzi prvými chcem ďakovať Dr. Maruniakovi, ktorý ma bránil proti tomu, aby som sa dostal na Slovensko.

V živote sú zaujímavé udalosti. Ja som cítil často ruku Božiu za tých 50 rokov, 52 v cudzine, keď sa stali veci, ktoré sa zdali nemožnými. Som sa bil o to, aby som bol medzi prvými na Slovensku po 89-tom v novembri. Ale sa mi podarilo prv dostať do Leningradu, ako na Slovensko. S manželkou, keď sme nemohli v 90-tom dostať vízum lebo Praha neodpovedala vyslancovi v Kanade, tak sme išli na cestu severskými štátmi: Dánsko, Nórsko, Švédsko, Fínsko a samozrejmá vec, išli sme aj do Leningradu, resp. Petrohradu, ktorý bol tak významný v ruskej histórii. Aby sme v tých štátoch predvšetkým, ktoré som ja predtým študoval, aby sme videli, ako tieto malé národy, ktoré sú viac-menej tej veľkosti ako náš, ako prežili tých 40 rokovm ako sloboda dovolovala sa im vyvinúť. Ako malé Fínsko sa dostalo na hraniciach Ruska predsa do inej situácie, ako našej.

A chcel som aj poukázať, že keď tu už bola sloboda, skôr som sa dostal do Leningradu, ako do vlastnej a rodnej zeme. Ale Boh, ktorý často riadi naše osudy, dovolil sem prísť a prísť sem medzi Vás. Prirodzene, nikdy som nemyslel a som veľmi vďačný, že v rodnej svojej obci, mohol som byť takto srdečne prijímaný. Vďaka vedeniu tejto obce, ktorá ak sa po nej pozriete, ktorí nie ste Vesteničiari z tej čerešniarskej obce, stala sa veľmi dôstojným malým mestečkom, ako napísal kanadský novinár, keď ho navštívil a urobil dobré meno Vesteniciam a jej továrni po celom svete. A stalo sa to len tým, že to, čo je v životoch národov dôležité, že tu boli ľudia. Všetko sa krúti aj pre našu budúcnosť okolo ľudí, okolo charakteru ľudí, okolo pracovitosti.

Že boli tu ľudia, ktorí vedeli Dolné Vestenice postaviť do tej situácie, v ktorej sme dneska. Som veľmi hrdý na svoje rodisko, bol som vždy hrdý naň a po tomto mimoriadne peknom prijatí, ktoré hovotím rád si delím, po prvé vďakou Bohu, po druhé svojej rodine, po tretie priateľom. A predovšetkým Vám, ktorý ste toto pripravili, matici i správe môjho rodiska.

Nepripravoval som sa na žiadnu politickú ani vedeckú, ani literálnu prednášku. Hovorím Vám zo srdca, ďakujem Vám zo srdca. Prijímam všetko, čo ste dali s tým, že si to delím, Vďakou Bohu, spolupracovníkom, priateľom a predovšetkým aj mojej rodine, ktorá znášala mnohé príkoria pre moju politickú činnosť, ale vďaka Bohu, všetko vyzerá ináč a je krajšie, keď končím pozitívne. A ja verím, že tie ťažkosti, ktoré priniesla samostatnosť, za ktorú sme my pracovali vonku prekonáte a že Slovensko sa stane šťastným domovom pre všetkých obyvateľov. V tom nech nám Pán Boh pomáha.

(K bilancii dôjde.)

 

Video s príhovorom:

 

Máme nádej, že sa Kirschbaumove slová naplnia a k bilancii raz dôjde a príde čas hovoriť otvorene o slovenských dejinách. Je to navýsosť aktuálna požiadavka…

 

 

Titulná fotografia:
https://www.facebook.com/AmericansofSlovakorigin17/posts/2392634907696293/

- Podporte nás -

2 KOMENTÁRE

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň