Rozhovor Romana Michelka s akad. maliarom Viliamom Hornáčkom
(V SNN z 30. mája 2020 je uverejnený skrátený text v rubrike „ Rozhovor týždňa“)
KORENE vznikli v marci 1990 . Čo spôsobilo, že ľudia, ktorí sa dovtedy politikou nezaoberali sa začali spoločensky angažovať? Aké boli hlavné ciele združenia KORENE?
Zmeny vyvolané Helsinským procesom vytvorili v štátoch tzv. sovietskeho bloku vhodné podmienky pre demokratizáciu verejného života, čo umožnilo vstupovanie do politických procesov aj tým, ktorí neboli členmi komunistickej strany. Bola to výzva pre všetkých, čo chceli zmeniť spoločenské vzťahy, ale aj presadiť prirodzené práva, potreby a oprávnené záujmy neslobodných národov bez medzinárodnoprávnej subjektivity. K takým národom patrili aj Slováci. V tomto období začali vznikať zoskupenia rôzne zmýšľajúcich ľudí. Jedni na Právnickej fakulte UK založili Leninskú iskru, my sme v mojom ateliéri založili KORENE.
Našim hlavným programovým cieľom bolo „pripraviť Slovákov ako zvrchovaný, o svojich veciach a vzťahoch samostatne rozhodujúci národ“, čo sa nám vďaka priaznivým okolnostiam, nadšeniu a spolupráci národných síl podarilo uskutočniť. KORENE ako spoločnosť národne uvedomelej slovenskej inteligencie a ich členovia boli iniciátormi a účastníkmi všetkých významných celonárodných emancipačných aktivít Slovákov. A vždy v prvej línii „na čele zápasov v službe národu a vlasti“. Spočiatku spoločne so Štúrovou spoločnosťou a Maticou slovenskou, neskôr aj s ďalšími združeniami. Práve táto vzájomná spolupráca národných síl tvorila základ úspešnosti slovenského národa v záverečnej etape zápasu za slobodu, rovnoprávnosť a zvrchovanosť.
Okrem SSI KORENE vtedy pôsobilo viacero subjektov inteligencie – Iniciatíva 61 krokov k slovenskej identite či Kongres slovenskej inteligencie, ktorý vznikol na Donovaloch tesne pred voľbami 1992. Čo bolo príčinou takéhoto rozdelenia národných síl?
Kto má skúsenosti s riadením činnosti ľudských spoločenstiev určite vie, že najťažšie a najzložitejšie je to s inteligenciou. Intelektuál je viac či menej vyhranená osobnosť – neraz aj uznávaná autorita – a neochotne sa podriaďuje spoločným, hoci aj národným záujmom. Spravidla má na všetko „svoj osobný“ názor a máva aj „svoje osobné“ ambície. Niekedy vysoko prevyšujúce jeho schopnosti. KORENE umožňovali (okrem skompromitovaných osôb) pracovať každému, kto bol ochotný a schopný pomáhať slovenskému národu pri jeho najzásadnejšej transformácii v novodobých dejinách .Tí, čo mali iné osobné záujmy a radšej chceli vládnuť a rozhodovať, museli si zložiť inú organizáciu.
Kongres vznikol na symbolickom mieste SNP týždeň pred voľbami 1992, keď už všetci vedeli, že voľby vyhrajú sily zjednotené programom iniciatívy „Za zvrchované Slovensko“. Pozvaní na Donovaly boli aj mnohí významní členovia KOREŇOV, ktorí sa pýtali prečo nie je prítomný aj ich predseda. Od hlavných organizátorov dostali jednoznačnú odpoveď „Hornáček tu nemá čo hľadať!“ Aj napriek tomu – keď z našej iniciatívy v roku 1993 vzniklo Združenie organizácií slovenskej inteligencie (ZOSI) ako platforma na vzájomnú pomoc a spoluprácu národnoštátne orientovaných občianskych združení –sme opakovane pozvali aj KSI. Kongres ako jediné združenie opakovane odmietol slovami „My sme sa rozhodli, že pôjdeme vlastnou cestou!“ Treba k tomu niečo dodať?
Z mnohých aktivít KOREŇOV vedúcich k zavŕšeniu emancipačného zápasu slovenského národa najvýznamnejšou, kľúčovou, prelomovou a pre ČSFR aj osudovou bola iniciatíva Za zvrchované Slovensko. Čo jej predchádzalo?
Ako všetky významné vývojové etapy Slovákov aj náš generačný zápas sa začal slovenčinou. Počnúc Rastislavom, bernolákovcami a štúrovcami aj ďalšie generácie doma či v cudzine bojovali pod jednotiacim heslom „Za tú našu slovenčinu!“ Ona je najcharakteristickejším prejavom národnej povahy, najvýznamnejšou hodnotou kultúry a nezastupiteľnou jednotiacou podstatou spolupatričnosti Slovákov. Bez slovenčiny niet Slovákov!
Aby sme však mohli uzákoniť slovenčinu ako štátny jazyk, museli sme obnoviť slovenský štát. A práve to bol hlavný cieľ a zmysel našej iniciatívy Za zvrchované Slovensko, ktorej Výzva – požadujúca obnovenie SR ako subjektu medzinárodného práva – zjednotila všetky pronárodné politické subjekty aj mienkotvorné osobnosti a stala sa hlavným programom a heslom rozhodujúcich volieb 1992, ktoré národné sily vyhrali! Historickému stretnutiu 11.9.1991 v sídle KOREŇOV, podpisu a zverejneniu tohto prelomového dejinotvorného aktu spoločnej dohody národných síl predchádzali mnohé dlhé a zložité rokovania s politickými subjektmi. Boli charakteristické našim neústupným naliehaním a presviedčaním, že nastal čas rozhodnutí, že nesmieme premeškať neopakovateľnú historickú príležitosť a všetci sa musíme podriadiť životným záujmom nášho národa! Vtedy sa nám to podarilo…
Voľby v roku 1992 boli prelomové . Vzápätí po nich SNR prijala Deklaráciu o zvrchovanosti, Ústavu SR a 1.1.1993 vznikla súčasná SR aj ČR. Aký bol vplyv KOREŇOV a SKSI Slovakia plus na tieto udalosti?
Viacerí členovia KOREŇOV sa podieľali na tvorbe programov SNS aj HZDS a mnohí boli aj ich členmi. Neskôr sa z viacerých stali poslanci a členovia vlád, takže naša vtedajšia spolupráca bola partnerská a vplyv bezprostredný . Potom však prevládli osobné a stranícke záujmy politikov. Hlavnou príčinou zrejme bola naša nekompromisnosť pri presadzovaní slovenských národnoštátnych záujmov a odmietavý postoj k privatizácii. Aj napriek mnohým rozdielnostiam, výhradám a nedorozumeniam však vďaka celého slovenského národa patrí všetkým, ktorí svoj podpis pod Výzvu Za zvrchované Slovensko naplnili skutkami ako Deklarácia SNR o zvrchovanosti SR, Ústava SR a obnovenie slovenskej štátnosti vytvorením súčasnej SR.
V rokoch 1994-98 ste boli poslancom NR SR. Bolo to obdobie upevňovania slovenskej štátnosti, ale urobilo sa aj mnoho chýb. Vy jediný ste odmietli hlasovať za maďarsko-slovenskú zmluvu, ktorú premiéri Mečiar a Horn podpísali v Paríži. Aké boli vaše dôvody?
Môj vstup do vrcholovej štátnej politiky si vynútila krízová situácia počas tzv. dočasnej vlády v roku 1994. V tejto veci som spolu s Júliusom Binderom a Jozefom Brillom navštívil Jozefa kardinála Tomka, ktorý mi na moju otázku odpovedal „Choďte tam, kde sa chlieb láme. Vy ešte pre slovenský národ urobíte veľa dobrého!“ Pri mojom rozhodovaní sa zavážila aj ponuka Vladimíra Mečiara, že HZDS na kandidátke poskytne štyri miesta pre slovenskú inteligenciu. Július Handžárik mi vtedy povedal „Pamätaj, že v politike budeš neraz musieť prijímať aj rozhodnutia v rozpore s vlastným svedomím!“ Práve v tomto nastali napätia a aj konflikty s vedením HZDS, lebo ako predseda som presadzoval odborné stanoviská KOREŇOV a tie sa čoraz menej stotožňovali s politickými či skôr straníckymi rozhodnutiami a často iba celkom osobnými záujmami predsedu HZDS.
Za tzv. základnú zmluvu medzi SR a MR „ o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci“ som ako jediný verejne odmietol hlasovať a nazval som ju „rozsudok smrti nad slovenským juhom“, lebo do nej včlenené odporúčanie PZ RE č.1201 umožňuje „za istých okolností“ uplatniť aj kolektívne práva maďarskej menšiny v SR . Kiež by som nemal pravdu! Nesúhlasili sme ani s „rozkúskovaním“ SR pri novom územnom členení. Oponovali sme konferenciou a zborník s odbornými argumentmi sme doručili predsedom vlády aj NR SR. Treba však povedať, že v tomto období sa urobilo aj mnoho užitočnej a pre národ a štát potrebnej práce. Napríklad sme prijali zákon o slovenčine ako štátnom jazyku SR, zákon o MS a mnohé iné…
Po roku 1998 sa k moci dostala garnitúra pre ktorú slovenské národnoštátne záujmy neboli prioritou a preto vplyv národne orientovanej inteligencie na výkon moci rapídne klesol. Kto v tomto období zlyhal najviac ?
Zápas o charakter nášho štátu prebieha dodnes a v roku 1998 do neho razantne vstúpili cudzie záujmy. V lete bola „dzurindovská garnitúra“ v USA a potom sa situácia vyvíjala už podľa cudzieho scenára. Pascou, nešťastím a prekliatím doby sa stala tzv. privatizácia, ktorá nielen rozvadila, ale aj skompromitovala všetkých do nej zainteresovaných politikov a stala sa doslova ošiaľom, ktorý odsunul národnoštátne záujmy a štátnické povinnosti na „vedľajšiu koľaj“. Boj o ekonomickú suverenitu štátu ako podstatu zvrchovanosti SR kulminoval. Napokon ho vinou „našich“ vysoko vyhrali cudzí…
Ako dokazuje stručný zoznam činnosti našich združení (www.zsi-korene.sk), my sme si podľa hesla „Naše ciele sa nemenia“ plnili svoje úlohy naďalej a pravidelne sme usporadúvali celonárodné aj medzinárodné konferencie, vydávali knihy a vyjadrovali sa k významným udalostiam a rozhodnutiam. Stupňujúcemu sa ohrozovaniu slovenských národnoštátnych záujmov a porušovaniu ústavnosti sme sa snažili zabrániť vytvorením iniciatívy „Za zvrchovanú a prosperujúcu SR“, zvolali sme „Celonárodnú poradu národných síl“, vytýčili „Strategické úlohy Slovenska na najbližšie roky“ a navrhli „Štátnu doktrínu SR“, vytvorili iniciatívu „Za jednotu a spoluprácu národných síl – Zachráňme vlastný štát!“, zorganizovali „Celonárodnú spomienku na gen. M.R. Štefánika a Štefánikove dni“, zjednotili sme slovenskú spoločnosť „Trojkráľovou iniciatívou“ na záchranu nového SND, navrhli „Dvanásť východísk v hodine dvanástej“… však „politická koncovka“ spoločných riešení problémov pre nezáujem vládnucich politikov zanikla. Rovnaký nezáujem je aj o prezentovanie našej práce vo verejnoprávnej RTVS, čiže v médiách štátu na ktorého vytvorení sme významne podieľali. Je to vina inteligencie?
KORENE teda ani v tomto ťažkom období nezaháľali a keď podľa vás „EÚ vstúpila na výsostné územie SR“, obnovili SNR 1848. K čomu zaväzovala Devínska prísaha?
Akýkoľvek cudzí projekt, na ktorého tvorbe sme sa nepodieľali, by sme mali prijímať s opodstatnenou nedôverou a posudzovať ho výhradne z hľadiska slovenských záujmov. Veď prečo by cudzí konali na náš prospech? Na túto historickú skúsenosť sme upozorňovali aj konferenciou „Výzvy a úskalia našich integrácií“. Márne. Napokon nami zvolení predstavitelia SR na čele s „vyjednávačom“ Fígeľom prijali ponižujúce podmienky a „EÚ vstúpila na výsostné územie SR“ ako víťaz.
V ten deň – 1. mája 2004 – nami na Devín zvolaná Slobodná rada slovenského národa obnovila SNR 1848 ako „parlament cti a svedomia národne uvedomelej slovenskej inteligencie“, čo 138 osobností potvrdilo Devínskou prísahou zaväzujúcou nás „vždy presadzovať práva a záujmy slovenského národa, ctiť, chrániť a rozvíjať hodnoty slovenského dedičstva, konať v zmysle múdrosti vyplývajúcej z našej historickej skúsenosti a pokračovať v diele najväčších osobností našich dejín…!“
KORENE každoročne organizovali plenárne konferencie, kde vytýčili cesty, ktorými by sa malo Slovensko uberať. Zároveň mnohé roky organizovali slávnosti na Myjave a Bradle a obnovili celonárodné slávnosti na Devíne. Odvtedy sa Slovensko zmenilo. Aké by mali byť priority nastupujúcej generácie národne orientovanej inteligencie?
KORENE si ako prvé z občianskych združení dali do názvu pojem inteligencia a to zaväzuje v najvyššej zodpovednosti za osud vlastného národa. Počas 30. rokov nepretržitej činnosti poskytujú odborné aj občianske stanoviská ku všetkým významným udalostiam v našom štáte. Najvýznamnejším prínosom KOREŇOV je však činnosť zjednocovacia. Už vytvorenie SSI KORENE, SKSI Slovakia plus a obnovenej SNR zjednotilo podstatnú časť národnej inteligencie. Vytvorením ZOSI sme dokázali zjednotiť združenia inteligencie a aj politické sily pred voľbami 1992 či kultúrnu obec a celú slovenskú spoločnosť pri záchrane nového SND…
Po obnovení si nášho vlastného štátu sa úlohy a povinnosti inteligencie národa stali ešte náročnejšími a zodpovednosť je v mnohom oveľa väčšia. Pre časopis Euroreport som napísal „Ak vládnu béčka, na vine sú áčka“. To platí aj pre súčasný stav. Inteligencia – ak chce byť skutočnou elitou národa – si musí vybojovať a zaujať vo verejnom a politickom živote miesto, ktoré patrí áčkam!
KORENE aj vy osobne ste vytláčaný z verejného priestoru. V Slobodnom vysielači síce máte už 60-tu autorskú reláciu „Slovenské KORENE“, ale do mediálneho mainstreem ani do verejnoprávnej RTVS sa vaše názory a návrhy nedostanú. Čo robiť s týmto stavom?
Ak chceme žiť v demokratickom a právnom štáte musíme nielen trvať na dodržiavaní zákonov, ale dokázať za svoje práva aj bojovať. Práva vystupovať vo verejnoprávnych médiách sa treba dôrazne a neústupčivo dožadovať. Všetkými zákonnými prostriedkami. Keď je naše právo na účasť v pluralitnej diskusii ignorované, tak aj nátlakom. Aj verejnými protestnými akciami! Veď kým občania môžu robiť všetko, čo Ústava SR nezakazuje, predstavitelia štátu platení z daní jeho občanov sú povinní konať výhradne iba to, čo im Ústava SR a zákony ukladajú. To platí aj pre verejnoprávne inštitúcie. Nezabúdajme, že v demokratickom systéme je nositeľom štátnej moci plnoprávny, slobodne a sebavedome mysliaci, aktívne a nebojácne konajúci občan štátu!
Ako vnímate najväčšie výzvy dnešnej doby? Aké sú dnes najaktuálnejšie problémy a priority Slovenska na ktoré vieme ponúknuť reálne riešenia?
Náš vplyv na globálne projekty a výzvy je minimálny. Za všetko domáce však nesieme plnú národnú zodpovednosť a tá by mala byť hlavným priestorom pre našu sebarealizáciu. Veď po stáročných zápasoch žijeme konečne doma v slobodnej a medzinárodným spoločenstvom uznanej a rešpektovanej vlasti. Ako nás motivuje tento náš nový stav a postavenie?
Všeobecne platí, že múdry svoju výživu, zdravie, výchovu, bezpečnosť ani budúcnosť nikdy nezveruje cudzím. Konáme tak?! Už v roku 2007 sme ponúkali vtedajšej vláde spoločne vytvoriť „Národný program pozitívnej motivácie slovenskej spoločnosti – aktivizácia, motivácia, inovácia “. Prirodzeným základom novej motivácie pre ďalšie tvorivé činy vždy boli a sú predovšetkým deti. Najaktuálnejším problémom súčasnosti, trvalou prioritou a zároveň nevyhnutnou podmienkou budúcnosti slovenského národa je rast slovenskej populácie s dôrazom na jej kvalitu. Lebo aj pre nás platí „Kto nemá deti, nemá budúcnosť.“ Však iba deti vlastné a nami vychované k našim slovenským hodnotám! Lebo „Čo si kto zaseje, to aj bude žať.“ Uvedomujeme si kto, čím a v akej miere vplýva na formovanie či deformovanie osobnosti našich detí? Aby sme nemuseli žať tŕnie, Slováci!
Zároveň sa musíme zbaviť závislosti na cudzích ideológiách a projektoch a vytvoriť si – konečne už vlastnú! – koncepciu nášho národnoštátneho života. Základom riešenia súčasnej krízovej situácie je návrat k vlastným prameňom, koreňom, hodnotám – k svojej podstate!
Jedným z hlavných dedičných problémov nášho vývoja je otázka nadväznosti po sebe nasledujúcich generácií tvorcov aj ochrancov slovenských hodnôt ako je naša vlasť, jazyk a kultúra, ale aj vlastná štátnosť ako právna organizácia zvrchovanej štátnej moci nad vlastným územím a obyvateľstvom, z čoho bezprostredne vyplýva úroveň kvality života občanov aj ich vzťah k štátu. A perspektíva nášho národa a jeho KOREŇOV?
Pod symbolickým Devínom na plenárnej konferencii našich združení slovenskej inteligencie „Budúcnosť pre slovenské Slovensko“ sa k svojej nezastupiteľnej zodpovednosti prihlásili pokračovatelia práce Generácie KORENE a svoj program vyhlásila nová nastupujúca Generácia 2020. Za našu tridsaťročnú prácu si vzácnejší dar ani nedokážem predstaviť. Predovšetkým jej však ďakujeme za nádej pre slovenskú budúcnosť slovenského Slovenska!
Bratislava 11. máj 2020 Viliam Hornáček
