Prof. Stanislav J. Kirschbaum
Toronto ON
29. augusta Slovensko slávi jeden z piatich štátnych sviatkov. Vzťahuje sa na výročie začiatku Povstania v roku 1944, ktoré sa oficiálne nazýva „Slovenské národné povstanie“. Je veľa Slovákov doma i v zahraničí, ktorí sú rozčarovaní zo skutočnosti, že tento dátum sa oslavuje ako štátny sviatok. Odhlasovala ho Slovenská národná rada (SNR) 29. septembra 1992 a zákon o tom podpísali vtedajší predseda vlády Vladimír Mečiar a predseda SNR Ivan Gašparovič. Dôvody predmetného zákona možno nájsť v preambule, kde sa uvádza: „Vedomá si významu Slovenského národného povstania, v ktorom slovenský národ 29. augusta povstal do boja proti totalite, útlaku, rasizmu, fašizmu, potlačovaniu ľudských a občianskych práv a nehľadiac na obete prejavil túžbu žiť slobodne a hlásiac sa k odkazu celého antifašistického odboja, Slovenská národná rada sa uzniesla na tomto zákone: [§1] 29. august, výročie Slovenského národného povstania, je štátnym sviatkom Slovenskej republiky.“ Výňatok je zaznamenaný stroho, ako to bolo zaužívané v predchádzajúcom komunistickom režime, ktorý vo svojej úsečnosti vylučuje akékoľvek iné chápanie toho, čo sa v neskoré leto a počas skorej jesene v roku 1944 na Slovensku naozaj stalo.
Pre ľudí, ktorí sa zaujímajú o dejiny Povstania v roku 1944 a ktorí vedia po slovensky a čítajú slovenské texty, jestvuje „embarras de richesses“, teda nadmieru publikácií, ktoré počtom strán i slov prevážia čokoľvek iné, čo sa publikovalo o slovenských dejinách. A hoci komunistický režim túto dejinnú udalosť najprv zľahčoval, potom zveleboval, nakoniec vytvoril takú jej historiografiu, ktorá je oslavovaná len vďaka prekrúcaniu a skresľovaniu; to museli historici urobiť, aby uviedli do súladu zaznamenanú dejinnú udalosť s politickou líniou komunistickej strany. Nech je táto historiografia akokoľvek rozsiahla, nejde o historiografiu objektívne vedeckú. Nekomunistických publikácií v slovenskom jazyku, ktoré ponúkajú čitateľom inú perspektívu pokiaľ ide o toto Povstanie, je málo a napísané sú s veľkým časovým odstupom. Počas obdobia komunizmu totiž žiadnu znich nebolo možné vydať na Slovensku. V iných jazykoch západnej Európy je situácia ešte úbohejšia. Tam sa výrazne uprednostňovala komunistická perspektíva tohto Povstania, čo umožnilo slovenským politickým vodcom, a asi ich aj povzbudilo, aby v roku 1992 schválili predmetný zákon.
Pripomíname si 80. výročie Povstania z roku 1944. Zasluhuje si väčšie oslavy? Text citovaného zákona uvádza dôvody. Historické dôkazy však nepodporujú jednostrannú interpretáciu tohto zákona ani nepotvrdzujú dôvody, ktoré sú v ňom uvedené. V neskoré leto a v skorú jeseň 1944 prvá Slovenská republika čelila dvom skutočnostiam: krajina bola spojencom Nemecka a Nemecko prehrávalo vojnu. Zostať spojencom Nemecka znamenalo byť na strane porazených krajín, v dôsledku čoho neprichádzalo do úvahy viesť rokovania o jej budúcom vývoji. A zmeniť spojencov, ako to vtedy urobilo Rumunsko, by bolo vyprovokovalo reakciu Nemecka, čo by znamenalo podnietiť boje na slovenskom území, čomu sa slovenskej vláde dovtedy darilo vyhnúť. Navyše zmena spojencov by nebola bývala znamenala, že Slovensko aj zostane nezávislé a že ho spojenci skutočne uznajú za nezávislé. Osud Slovenska v povojnovom svete bol spečatený už v roku 1941, keď Spojenci uznali česko-slovenskú exilovú vládu. Znamenalo to návrat k situácii spred roka 1939, keď také postavenie Slovenska nebolo v záujme jeho obyvateľov. Návrat k ideológii „čechoslovakizmu“ sa opätovne mal stať budúcnosťou slovenského národa.
Čo by sa bolo malo v roku 1944 robiť na zabezpečenie budúcnosti Slovenska, teda budúcnosti prijateľnej pre slovenský národ, najmä po získaných skúsenostiach s nezávislosťou, so štátnou samostatnosťou? Niektorí aktéri zastávali stanovisko, že východiskom by bolo povstanie s vojenskou a politickou zložkou: (1) pripraviť a spustiť vojenskú operáciu, a tým dať svetu na vedomie, že Slováci stoja na strane Spojencov, a (2) že politickí vodcovia sú pripravení prevziať moc, spolupracovať s česko-slovenskou exilovou vládou a viesť rokovania o budúcom usporiadaní v znova utvorenom spoločnom štáte, ale o takom usporiadaní, ktoré by bolo prijateľné pre Slovensko. Pokus o realizáciu tohto plánu sa stal známym ako Slovenské národné povstanie.
Situácia sa však nevyvinula podľa očakávania povstaleckých vodcov. Partizánskemu ozbrojenému Povstaniu sa nepodarilo zvrhnúť slovenskú vládu. Spôsobilo však to, že na potlačenie Povstania prišli na Slovensko ozbrojené sily nacistického Nemecka, Wehrmacht,a jednotky SS, čo zapríčinilo obrovské ničenie majetku štátu i obyvateľstva a nesmierne straty na životoch. Ďalej: jeho rýchle potlačenie oslabilo rokovaciu pozíciu povstaleckých vodcov, najmä keď táto slovenská vojenská operácia zvýšila a posilnila dôveryhodnosť česko-slovenskej exilovej vlády u Spojencov. Povstaleckým vodcom sa s exilovou vládou nepodarilo dospieť k dohode o federálnom usporiadaní štátu, založenom na princípe rovnosti medzi Čechmi a Slovákmi („rovný s rovným“). Namiesto toho dosiahli kompromis – formu slovenskej autonómie, ktorá sa na konci vojny fakticky zasa zredukovala v prospech pražského centralizmu.
Pokiaľ ide o vládu Slovenskej republiky, tá mala za vzniknutej situácie veľmi obmedzené možnosti. Mohla jedine chrániť ľudí pred vojenskými aktivitami partizánov, čo zabezpečila tým, že požiadala o vojenskú pomoc Nemecko. Ako sme naznačili, to viedlo k rozšíreniu vojnových hrôz aj na územie Slovenska, ale aj k odsúdeniu zvyšnej židovskej populácie na deportovanie a na smrť. Diplomatické snahy slovenských vyslancov v krajinách, kde boli akreditovaní, o to, aby Spojenci rokovali s predstaviteľmi nezávislého Slovenska, boli odmietnuté. V apríli roku 1945, keď už bolo jasné, že slovenská vláda nemôže chrániť svoje obyvateľstvo, ktoré si ju zvolilo, prevzali moc na Slovensku povstaleckí politickí vodcovia. A podľa režimu, ktorý bol na Slovensku takto nastolený, šesť rokov slovenskej štátnej samostatnosti malo len negatíva, ako sa to uvádza v predmetnom zákone. Režim a štátnosť sa tu zámerne spájali a na základe tejto argumentácie bol aj prijatý zákon z roku 1992 .
Keď sa pozrieme na celú povstaleckú udalosť z historickej perspektívy, zisťujeme, že pozitívne aspekty Povstania z roku 1944 sú uznaním slovenskej účasti na vojnovom úsilí zo strany Spojencov a zároveň to bol záväzok zo strany česko-slovenskej exilovej vlády zaručiť Slovensku určitú formu samosprávy. Negatívne aspekty sú boje, ktoré sprevádzalo utrpenie, čo prinieslo toto Povstanie na dovtedy relatívne pokojné slovenské územie, a zlyhanie zodpovedných účastníkov rokovaní, lebo nebol prijatý slovenský návrh na federáciu. Takýto výsledok dal predstaviteľom pražskej vlády možnosť určiť stupeň autonómie Slovenska v spoločnom štáte, podporovanom neočechoslovakistickou ideológiou, ktorá sa po roku 1948 prepojila s komunistickými kritériami. Ako sa ukázalo, táto ideológia na Slovensku zlyhala a v roku 1989 zmizla v prepadlisku dejín, keď padol totalitný režim. O štyri roky nato Slovensko dosiahlo štátnu samostatnosť.
V tomto roku 2024 Slovensko oslavuje 31 rokov nezávislosti a má svoju demokratickú vládu. Priebeh slovenských dejín sa vyvíjal smerom k vlastnej štátnosti. Slováci ju získali po prvýkrát v roku 1939 a mali sme ju v rokoch 1939 – 1945, ale potom sme ju stratili rozhodnutím Spojencov uznať česko-slovenskú exilovú vládu aj Povstanie na Slovensku v roku 1944. Prvá Slovenská republika nebola štátom, ktorý zlyhal. Bola štátom, ktorý napriek svojmu autoritárskemu režimu musel riešiť nepredvídateľný vývoj mocenských faktorov vo svetovej politike, čo tragicky zasiahlo do väčšiny židovskej populácie žijúcej na Slovensku, a predsa bola schopná chrániť svojich obyvateľov pred hrôzami prebiehajúcej vojny aspoň do augusta 1944. V tomto ohľade Povstanie v roku 1944 slúžilo ako prelom v danom historickom vývoji. Ale ako sme spomenuli, Povstanie uchránilo Slovákov pred skutočnosťou, aby boli na konci druhej svetovej vojny porazeným národom. Navyše v roku 1944 sa naň hľadelo ako na národ, ktorý zorganizovaním Povstania prispel k víťazstvu Spojencov. Aj keď nakoniec Povstanie nedosiahlo, čo sa ním plánovalo, stále ešte poskytovalo Slovákom možnosť hľadieť s nádejou do budúcnosti. Taký výsledok nemohla Slovenská republika ponúknuť ani dosiahnuť. Uvedený text zákona z roku 1992 však nenaznačuje peripetie celého zložitého vývoja, akým dospelo Slovensko k tomuto štátnemu sviatku.
V roku 1944, pred osemdesiatimi rokmi, existencia prvej Slovenskej republiky a vypuknutie Povstania boli dve historické skutočnosti, ktoré boli determinované vonkajšími silami: Slovenská republika prestala existovať predovšetkým na základe rozhodnutia Spojencov, že sa znova utvorí spoločný štát Čechov a Slovákov. A Povstanie bolo rýchlo potlačené nemeckými silami.
Existencia prvej Slovenskej republiky a vypuknutie Povstania v roku 1944 sú v slovenských dejinách dva medzníky, ktoré nám zanechali pozitíva aj negatíva. I pozitíva, i negatíva si zaslúžia, aby sme si ich pripomínali aj oslavovali, lebo boli cenným prínosom v našich dejinách.
Z originálu prof. Stanislava J. Kirschbauma: The 1944 uprising – 80 years later What should Slovaks celebrate? zverejneného v časopise Kanadský Slovák č. 16, roč. 82, 17. augusta 2024, s. 13 preložila Marta Jedličková.
