Prišiel čas moji blížni, aby som obrátil list na prahu nového liturgického roka.
Zmenil slovník a s ním zmenil aj pozornosť na inú tému.
Ponúkajúc dnes iný druh zamyslenia, iné, v živote tak márnivo opomínané,
pre nás smrteľníkov pominuteľné chvíle.
Iné myšlienky, iné, pre život potrebnejšie duchovnejšie menu.
V očakávaní na iné, nielen na ihravé zimné ročné obdobie.
Na príchod novej nádeje, na mravnú očistu, na vnútorné pokánie..
Pustiť k sebe dovnútra lásku. Po roku premárnených sľubov, opäť nanovo, zas.
A do príbytkov našich všetko to duchovno spred roka,
čo medzičasom zavial neúprosný čas.
Rovnako dôležité pre ateistov ako i pre veriaceho človeka..
S potrebou ľudí vrátiť sa (opäť) k sebe, aj ku koreňom svojim.
Odhodiť masku falošnosti, pokrytectva a skončiť s meraním hodnôt dvojím.
S obdobím nebotyčnej zvôle.
Bo treba nám viac pokoja v dome, svornosti, empatie,
a prepotrebnej dobrej vôle..
Zmeniť smer a vydať sa po ceste žírneho Adventu.
Stíšiť krok i myseľ, nie zajtra, nie neskôr,
dnes, najlepšie od tejto chvíle, od tohto momentu..
A myslieť srdcom, nerobiť v živote skratky,
tak, aby boli na nás hrdí otcovia i naše stvoriteľky, matky.
A tiež, aby bola naša cesta vždy len rovná..
A na jej konci pocit, že život sme nežili nadarmo..
A to nejde dosiahnuť bez úcty a lásky k sebe a k blížnemu,
bez puta k rodu, bez vzájomnosti, bez výpravnej a prístavnej kotvy v živote,
RODINY.
Zmeniť mnohé vo svojom živote.
Byť láskavejší, prajnejší, roduvernejší,
A to platí vždy, nepozerajúc sa nikdy na čas, na dobu,
Ani na biologické ani astronomické hodiny..
Vediac, že nič v živote nie je drahšie,
ako to, čo máme doma, bez platenia,
lásku, priateľstvo, blížnych svojich.
Všetko za vatikánsku menu, teda zadarmo…
Tak nech som vypočutý v prospech dobra Teba.
Najmä tam hore, kde, ako tvrdí majster slova, Rúfus
budeme vyvolávaný každý po mene,
tam, kde už nebude nenávisť, zloba ani žiadne plamene.
U láskavého všemocného Pána nášho..
Tam, kde bude každý stáť iba sám za seba..
Tam, kde už bude neskoro na zmenu,
sľúbiť polepšenie, iný život,
jeho premenu…
Na túto dumku o ňom využime blížiaci sa čas Adventu.
Bo sú to chvíle, kde má význam pokúsiť sa ešte (po)zastaviť čas..
Nevediac, či nám taká ponuka príde ešte na stôl života.
A či sa v ňom ešte postretáme.
Opäť raz spolu, radostne, s úsmevom,
zas…
II.
Nuž, ale aké by to bolo posolstvo,
bez tých povestných horiacich štyroch sviečok..
Čo, keď zahoria, zahrejú,
i na najzraniteľnejších miestach roztopia v duši bôle.
A vystavia stopku bytiu zla, pomsty a vzmáhajúcej sa svojvôle.
Oheň otvárajúci nielen to povznášajúce nádherné obdobie roka..
Ale aj všetko to ľudské,
čo zostáva v roku navonok skryté.
To, čo sa tak často, my ľudia, hanbíme prejaviť.
To fluidum, ktoré, keď sme v núdzi, tak veľmi pomôže,
vtedy, keď aj silného človeka slabosť premôže.
Ten okamih, keď vypadne nám milosrdná slza z oka.
Keď nezostanú chladné ani myšlienky, oči, ani ľudská duša..
Keď otvoria sa brány (sŕdc) všetkých hriešnych ľudí,
a odíde to, čo nám dnes tak veľmi život kazí..
Čo berie očiam krásu,
a ľudskej duši vieru, nádej a aj spásu..
A čo sa každým dňom tak nástojčivo vystavuje skúške času.
A o hriech každodenný nás vytrvalo pokúša.
Čo krivý charakter, a čo až do morku kostí ČLOVEKA mrazí..
Preto nám treba ten nádherný duchovný a mravoučný čas,
vracajúci sa k nám v toku času, čo nemá brehy.
Keď aj do zatvrdnutých i zatrpknutých ľudských sŕdc,
príde teplo, nádej a to, čo sa nedá nikde kúpiť.
Kopec bázne a nebotyčnú horu ľudskej nehy…
Dary, ktorými sme obdarovaní, čo registrujú naše vnemy.
Ktorými však neviem prečo tak plytváme, my všetci, čo tu spolu žijeme,
na našej prenádhernej slovenskej zemi..
Dary, ktoré dostávame z božskej prozreteľnosti,
z lásky k človeku,
k večnej nesmrteľnosti..
Chrám, ktorý nám sám Boh zoslal z neba..
Do ktorého však nemôže ľudská noha vstúpiť.
Preto nám pokánia a viac pokory v sebe
tu na zemi, tak veľmi hľadať treba…
S vierou, že kto hľadá, nájde..
Zmysel života, poslanie, prečo sme tu.
Aby nám život neprešiel medzi prsty.
Aby sme nemuseli na jeho konci povedať,
že žili sme zbytočne, plytko, nemravne, ochotní aj krásti
Premrhajúc ho ničotne, a nadobro márne..
Preto ďalej treba ísť hrdo, poctivo, blížne.
LEBO žiť treba ako káže svedomie,
ako ĽUDIA.
Nie ako bytosti, ktoré bezostyšne berú do rúk právo Boha.
Ktoré klamú do očí, vinia, a v jednom už aj žalujú a zároveň aj súdia.
A ktoré nemajú v myšlienkach, slovách ani v skutkoch nevyhnutnej miery..
Preto ten apel určený sami – sebe.
Aby sme nežili život šedivý, tobôž nie čierno-biely.
Bez farby, bez nádeje, a najmä bez prepotrebnej viery..
A ako káže zákon a Svätoplukov dar žijúcim našincom.
Treba zostať verní sebe a odkazu svojim predkom.
Nenechať sa novým pánom opiť rožkom,
mať vlastný názor a nezostať v ticho a v bezprávií.
A nebyť toho všetkého len nemým svedkom..
Ísť pritom treba ruka v ruke spoločne,
Navždy svorne..
Nestratiť národnú hrdosť, svojprávnosť a osobnú česť.
Bo toto dnes zo všetkého najviac chýba v živote.
Tieto hodnoty nám treba do neho čo najskoršie vniesť.
Vediac, že táto ľudská výbava pomáha zdolať nástrahy
a neduhy doby.
Že tento modus vivendi človeka vždy a v každom čase
ČLOVEKOM robí. A bez pátosu a bez fanfár aj zaslúžene zdobí..
(a na tejto ľudskej hodnote nezmôže nikdy nič ani poturčené loby..)
Laco Kopál
