1

„Ak vládnu béčka, na vine sú áčka!“

Chyba je v našich predstaviteľoch,
ktorí sa nestali aj našimi reprezentantmi. To musíme zmeniť!

Slovenský národným novinám poskytol
rozhovor na tému inteligencia a kríza kultúrnosti, ale nielen na ňu, predseda
združení slovenskej inteligencie KORENE, Slovakia plus a obnovenej SNR, bývalý
poslanec NR SR a nositeľ Radu Andreja Hlinku l.triedy -Za mimoriadne osobné
zásluhy o vznik Slovenskej republiky- Viliam Hornáček.

„Prvotným ekonomickým zdrojom budú
vedomosti“ tvrdil ešte v minulom storočí Peter Ferdinand Drucker, autor mnohých
ekonomických, politologických a sociologických štúdií. Sám tiež pedagóg. V programoch
Vlád Slovenskej republiky sa používa terminus technicus „vedomostná spoločnosť“
pomerne často však, akosi zostáva iba tam.

Úlohu a význam vedomostí si vlastnou
skúsenosťou overili všetky živé tvory, ktoré práve na nich založili svoj vývoj.
Kto nepoužíval získané vedomosti a nerešpektoval skúsenosti, ten nebol
schopný vývoja, ktorý je základným zmyslom života. Takýto „ignorant“ musel vždy
začínať „od nuly“, čím zbytočne strácal energiu a čas, čiže odsúdil sa na
neúspech a zánik. Určite nie zbytočne je práve pamäť ako zdroj vedomostí –
dnes navyše aj písaných či elektronicky odovzdávaných ďalším generáciám –
označovaná za základ inteligencie, čiže schopnosti riešiť problémy. Od rozsahu
pamäti a schopnosti využívať jej zdroje priamo závisí úspešnosť každého
jedinca či spoločenstva. Kiež by sme sa už konečne stali vedomostným
spoločenstvom, aby sme racionálne, zodpovedne a múdro riadili svoj život
a spoločenské procesy!

Ste predstaviteľom združení slovenskej
inteligencie Korene. Ako sa na Slovensku žije nositeľom inteligencie, teda
ľuďom, ktorí disponujú určitým súborom rozumových schopností či schopnosťou
identifikovať a riešiť problémy? Je dnes inteligencia u nás žiadaná
spoločnosťou, mediálnym priestorom?

Nie je to v ľudských  dejinách po prvý raz, keď sa spoločenstvo
dostáva do krízy vlastným neuváženým a nerozumným konaním. Naša civilizácia
rovinu normálnosti – čiže funkčnosti – už natoľko naklonila a vychýlila
z ešte únosnej miery v rámci jej dynamickej  rovnováhy, ktorú je ešte schopná
vybalansovať, že to spôsobuje nielen celospoločenské otrasy, deformácie,
trhliny, zlomy, ale aj globálne následky. Jediným múdrym východiskom z chaosu je návrat
k overeným hodnotám, ktoré tisícročia tvorili pevné body našej duchovnej
stability. Na prvom mieste je úcta k životu.

 Obráťme to – aké
povinnosti voči svojmu štátu, národu, má inteligencia? Čo je jej úlohou v
modernej civilizovanej spoločnosti?

Úloha spoločenskej vrstvy vzdelancov ako ľudí
s najrozsiahlejšími a najvyššími vedomosťami je od vzniku  ľudstva rovnaká. Presne taká, ako úloha mozgu
v organizme. Pritom nejde o žiadne elitárstvo. Už na začiatku
činnosti našich združení som charakterizoval naše úlohy a postavenie  v spoločnosti jednoznačnou tézou: „Jedinou výsadou inteligencie je väčšia zodpovednosť, než akú majú iné súčasti
spoločnosti.“
Vychádzam z presvedčenia a overenej pravdy, že
v organizme, aby bol úplný a teda mal reálnu možnosť byť úspešný, má
každá jeho súčasť svoju presne určenú úlohu aj význam pre celý organizmu. Kým
však bez niektorých častí – napríklad prsta či dokonca  aj ruky alebo nohy – organizmus  ešte môže existovať a viac či menej
plniť svoju funkciu, tak bez mozgu sa žiť nedá! Presne to isté  platí aj pre štát…

Asi treba čitateľom pripomenúť, že
inteligencia, to nie je „iba“ múdrosť, vzdelanosť, že ide o oveľa viac.

Ďalšou tézou, s ktorou som už pred takmer
tridsiatimi rokmi vstupoval „do služby
národu
a vlasti“ bolo
a zostáva tvrdenie, že: „Slovenský
národ bol vždy múdrejší ako
jeho
predstavitelia a len vďaka tomu prežil!“
S výnimkou výnimočne múdrych
autorít ako bol kráľ Rastic – Rastislav, ale aj generácií bernolákovcov,
štúrovcov, memorandistov, matičiarov, hlinkovcov… či svojmu národu
bezvýhradne oddaných a obetavých osobností 
ako Štefánik či Tiso, to platí aj dnes. Som presvedčený, že aj generácia
KOREŇOV  má v tejto – žiaľ, nie
veľmi početnej – skupine nezištných bojovníkov za práva Slovákov ako národa
svoje zaslúžene čestné miesto. Veď sme to boli práve „my, KORENE“, kto sa
v roku 1990 iniciatívne postavil na čelo národných síl s jasným,
zrozumiteľným a rozhodujúcou väčšinou slovenského národa spontánne prijatým
generačným programom a viackrát – sprvoti najmä spoločne s Maticou slovenskou,
Štúrovou spoločnosťou či NEZES-om – v osudových  časoch „lámania chleba“ ich  zjednotil do bojaschopnej skupiny, ktorá
dokázala  účinne presadzovať prirodzené
práva a záujmy slovenského národa a napĺňať tak zmysel slovenských
dejín.

V posledných rokoch sa čoraz viac
vyzdvihuje dvojjedinosť inteligencie ako takej a emočnej výbavy človeka. Lenže,
zdá sa, že u nás žijeme v časoch, keď sa emócie príliš nenosia. Nanajvýš
chladný kalkul. Alebo iba tie negatívne. To asi pre rozvoj národa nie je práve
šťastná cesta.

Je vedecky dokázané, že človek používa nielen
racionálnu tzv. IQ inteligenciu, ale aj inteligenciu emocionálnu, sociálnu,
intuitívnu a iné súčasti svojho vedomia. Človek nie je strojom,  je tvorivou bytosťou, ktorej osobnosť je
zložená z mnohých vlastností a schopností. Mnohé ešte nepoznáme, ale
spolupodieľajú sa na rozhodovaní a konaní človeka. Často sme svedkami tzv.
nekompletných osobností, ktoré síce majú mimoriadnu pamäť či výkonný „počítač“
a až geniálne vlastnosti, ale v inom sú nedostatočne vyvinutí. Určite
sa každý z nás stretol s človekom, ktorý je síce „nabitý“
vedomosťami, ovláda mnohé cudzie jazyky, má výrečnosť atď. V inom, pre ľudskú
kultúrnu komunikáciu potrebnom,  je však
nedokonalý, až úbohý. Príkladom toho, že aj racionálne vysoko inteligentný
človek sa môže vyjadrovať a správať neinteligentne, je napríklad český
prezident Zeman.

V súčasnosti sme svedkami čoraz väčšej
nekultúrnosti, ktorá sa prejavuje vo verejnom živote. Ľudia síce „krčmovo“
nadávajú na politiku a politikov, ale sami tento trend svojim správaním
podporujú. Čo sa deje u nás na Slovensku s našou (ne)kultúrnosťou podľa vás?
Kultúra
bez kultúrnosti je iba mŕtvy pojem. Kultúra – a preto bola ľuďmi vytvorená
– má  obohatiť osobnosť človeka, ale aj
vzťahy medzi rôznymi kultúrami či voči prírode. Kultivácia správania sa, ale aj
kultivovanie pôdy, určite nespočíva v arogancii či sebeckom drancovaní. To
patrí k prvotným vlastnostiam ešte nekultivovaných praprapra… predkov
súčasného človeka. Ako sa presviedčame aj v súčasnosti, pravdou je, že
kultúrnosť tvorí len veľmi tenký „vonkajší náter“ (maskovanie) našej pôvodnej
biologickej podstaty, ktorá je – bez urážky – zvieracia. Treba, aby sme
o tom vedeli a nehanbili sa za to. Oveľa viac však máme a mali
by sme si uvedomovať, že to, čo nás dostalo na súčasnú dominantnú úroveň  tvorstva  žijúceho na našej planéte Zem, je práve
kultúra a najmä kultúrnosť. Na to môžeme byť oprávnene hrdí. Kultúrnosť
však musíme chrániť pred „globálnym skazovodom“ valiacim sa najmä
z elektronických médií, ktorý przní dušu ľudstva pakultúrou úbohostí
a zvrhlostí s cieľom vrátiť človeka späť do ríše zvierat. 

Aký názor máte na rôzne vyhlásenia,
výzvy či petície, podpisované celkom spontánne indiferentným „predstavitelia
inteligencie“? Ako im veriť, ako ich triediť?

Hoci to neraz doba vyžaduje, vždy je zložité, ťažké
a často aj riskantné hovoriť  „v
mene národa“. Tu zohrávajú nenahraditeľnú úlohu preverené a spoločenstvom
uznávané autority. Najmä autority morálne, ktoré v ťažkých osudových
skúškach dokázali svoj pevný charakter zrelej a všestranne vyvinutej 
osobnosti. Takýto ľudia sú zárukou, že budú vždy konať v súlade
s vlastným svedomím aj s potrebami a záujmami národa, lebo to už
mnohokrát dokázali obetovaním sa na jeho prospech. KORENE mali takéto „morálne
štíty“ už v zakladajúcich členoch ako boli napríklad Milan Rúfus, Hvezdoň
Kočtúch, Milan Laluha,… či neskôr 
Július Binder, Peter Danišovič, Ladislav Ťažký, Milan S. Ďurica,
František Vnuk a ďalší. Som hlboko presvedčený, že v každej generácii sa
nájdu také či podobné autority. Treba ich však hľadať, aktivizovať a dať
„do spoločenského obehu“ ako skutočné rýdze a užitočné hodnoty. Veď čo zo
zlata, keď je zakopané v zemi?

Vo verejných prejavoch, v diskusiách na
sociálnych sieťach, ale aj v pre ne vyhradenom mediálnom priestore sa popri
agresivite mnohých diskutujúcich čoraz viac sprítomňuje nevedomosť, hlúposť.
Samotní vysokoškolskí pedagógovia dnes dosť často konštatujú, že kedysi úroveň
vedomostí maturantov z kvalitného gymnázia nedosahujú ani dnešní premianti
renomovaných vysokých škôl.

Veľmi neprezieravo a ľahkovážne – napokon aj
Gorbačov je toho odstrašujúcim príkladom – sme uverili sľubom o „nových
vzťahoch“ či tzv. novej Európe a „novom európskom dome“. S tými
ľúbivými sľubmi sme prijali aj cudzích tzv. poradcov na všetko. Akoby sme zabudli
na svoju historickú pamäť, na stáročné skúsenosti. My na KOREŇOCH sme si kládli
aj otázky, ktoré politici počuť nechceli. Napríklad: „Aký záujem by mali mať
západoeurópania a USA, aby Slováci aj národy celého tzv. východného bloku,
boli slobodné a zvrchované, rovnoprávne, aby boli ekonomicky úspešné a mali
konkurencieschopné štáty?“ Zdravý rozum nám radil: No predsa žiadny! Napokon
nás o tom – na vlastnej škode – presvedčila vlastná skúsenosť. Noví boli
iba iluzionisti a manipulátori. Tí aj v nás vycítili a zneužili
všeobecnú ľudskú slabinu – chamtivosť. Preto nám – ako jablko sváru –
„naordinovali“ tzv. privatizáciu. Toto zámerne chaotizované, sebeckým pudom
hnané rabovanie a rozkrádanie vyústilo 
až do absurdít. Rozpredali sme si – doslova zašantročili – ekonomickú
suverenitu, čiže základ a podstatu akéhokoľvek zvrchovaného vládnutia! Tento
západom akcelerovaný proces nás pripravil nielen o zdravý rozum, ale aj
o dlhé roky budovaný rozvojový kapitál pre budúce generácie. Ten sa
„stratil“ v cudzích bankách a slúži na cudziu revitalizáciu. Týmto
sme dali tzv. západu infúziu a seba zbavili životodarných zdrojov. Aj
preto nám toľko mladých ľudí – najmä inteligencie – odchádza nielen pracovať na
cudzí prospech, ale v cudzine aj zostáva . S každým jedným Slovákom takto
strácame dvoch. Jeden nám chýba doma a ten istý pracuje pre cudzích, čiže
proti nám. A tie početné tzv. školské reformy? Tie sú fakticky
„deformami“, ktorých úlohou je spôsobiť chaos a podriadiť nás cudzím
záujmom. Kde je chyba? V našich predstaviteľoch, ktorí sa, žiaľ,
nestali aj našimi reprezentantmi. To musíme nevyhnutne a neodkladne
zmeniť!

Skúsme si definovať –  čo je tak povediac „svätou povinnosťou“
inteligentného človeka v dnešnej spoločnosti?

Prirodzenou povinnosťou každej súčasti organizmu je
práca na prospech celku, lebo iba on zabezpečuje aj život svojich súčastí, ktoré
osamote nie sú schopné existovať. To v zdravom organizme vie každá bunka!
Mozog spoločenstva, jeho inteligencia, si musí znovu vybojovať a vynútiť
svoje prirodzené a nezastupiteľné miesto v organizme národa aj
v orgánoch štátu. Najmä v tých, ktoré rozhodujú o našom živote a jeho
úrovni a kvalite. Ak to inteligencia nedokáže, ak sa bojí či je
ľahostajná… potom  platí to, čo som
v roku 2004, ako nadpis svojho rozhovoru, napísal v diplomatickom
časopise EUROREPORT: „Ak vládnu béčka, na
vine sú áčka!“
Treba si uvedomiť, že pravda je o to nemilosrdnejšia
o čo menej ju rešpektujeme. Nie svet, musíme zmeniť seba a svoje
postoje. Ako prvý krok k ďalším úspechom.

Vláda SR nedávno vyhlásila rok 2019 za
rok Milana Rastislava Štefánika. Odkázal nám toho veľa múdreho i
inšpiratívneho, mne sa páči citát: „Nech každý z nás je dnes lepší, ako bol
včera a vlasť naša bude veľká a slávna.“ Sme na správnej ceste k sláve a
veľkosti našej vlasti?

Kauzu „Postavme
nový dôstojný pamätník gen. Dr. M.R. Štefánika!“
som spolu s KOREŇMI,
Slovakiou plus a obnovenou SNR viedol na všetkých frontoch a proti
všetkým, ktorí nemali toľko cti, aby sa poďakovali tomuto slovenskému
velikánovi spôsobom hodným jeho významu pre slovenské aj európske dejiny. Hanebná
nevďačnosť „zaplátaná“ tzv. šestákovou almužnou v podobe umelecky aj
historicky bezcenného paškvilu v zábavno-obchodnej štvrti Eurovea je
tragickým dôkazom nášho súčasného „samorozkladu“ povrchnými  pahodnotami tzv. konzumizmu. Tento úbohý
paškvil deformuje nielen naše historické vedomie, ale „arogantným nadradením
českého leva nad slovenského Štefánika“ aj naše súčasné – rovnoprávne! – vzťahy
medzi bratskými národmi.  Štefánik celý
život bojoval aj položil svoj život za rovnoprávnosť Slovákov a Čechov.
Pamätník je opakom, ba výsmechom jeho odkazu. Naša generácia si dala za cieľ,
aby boli Slováci rovnoprávnym národom nielen s Čechmi, ale so všetkými
slobodnými národmi sveta. Podarilo sa! Vďaka patrí všetkým, ktorí akýmkoľvek
spôsobom pomohli pri tomto najzásadnejšom a najvýznamnejšom prerode Slovákov
v našich novodobých dejinách. Získali sme právo slobodne a zvrchovane
rozhodovať o našich veciach, vzťahoch a záujmoch. To je tá pre nás
jediná správna, naša slovenská cesta napĺňania zmyslu slovenských dejín. Ak sa
tejto cesty budeme držať, nikdy nezablúdime!