piatok, 29 marca, 2024
spot_img
ÚvodStanoviská, vyhlásenia, výzvy„Ak vládnu béčka, na vine sú áčka!“

„Ak vládnu béčka, na vine sú áčka!“

Chyba je v našich predstaviteľoch, ktorí sa nestali aj našimi reprezentantmi. To musíme zmeniť!

Slovenský národným novinám poskytol rozhovor na tému inteligencia a kríza kultúrnosti, ale nielen na ňu, predseda združení slovenskej inteligencie KORENE, Slovakia plus a obnovenej SNR, bývalý poslanec NR SR a nositeľ Radu Andreja Hlinku l.triedy -Za mimoriadne osobné zásluhy o vznik Slovenskej republiky- Viliam Hornáček.

„Prvotným ekonomickým zdrojom budú vedomosti“ tvrdil ešte v minulom storočí Peter Ferdinand Drucker, autor mnohých ekonomických, politologických a sociologických štúdií. Sám tiež pedagóg. V programoch Vlád Slovenskej republiky sa používa terminus technicus „vedomostná spoločnosť“ pomerne často však, akosi zostáva iba tam.

Úlohu a význam vedomostí si vlastnou skúsenosťou overili všetky živé tvory, ktoré práve na nich založili svoj vývoj. Kto nepoužíval získané vedomosti a nerešpektoval skúsenosti, ten nebol schopný vývoja, ktorý je základným zmyslom života. Takýto „ignorant“ musel vždy začínať „od nuly“, čím zbytočne strácal energiu a čas, čiže odsúdil sa na neúspech a zánik. Určite nie zbytočne je práve pamäť ako zdroj vedomostí – dnes navyše aj písaných či elektronicky odovzdávaných ďalším generáciám – označovaná za základ inteligencie, čiže schopnosti riešiť problémy. Od rozsahu pamäti a schopnosti využívať jej zdroje priamo závisí úspešnosť každého jedinca či spoločenstva. Kiež by sme sa už konečne stali vedomostným spoločenstvom, aby sme racionálne, zodpovedne a múdro riadili svoj život a spoločenské procesy!

Ste predstaviteľom združení slovenskej inteligencie Korene. Ako sa na Slovensku žije nositeľom inteligencie, teda ľuďom, ktorí disponujú určitým súborom rozumových schopností či schopnosťou identifikovať a riešiť problémy? Je dnes inteligencia u nás žiadaná spoločnosťou, mediálnym priestorom?

Nie je to v ľudských  dejinách po prvý raz, keď sa spoločenstvo dostáva do krízy vlastným neuváženým a nerozumným konaním. Naša civilizácia rovinu normálnosti – čiže funkčnosti – už natoľko naklonila a vychýlila z ešte únosnej miery v rámci jej dynamickej  rovnováhy, ktorú je ešte schopná vybalansovať, že to spôsobuje nielen celospoločenské otrasy, deformácie, trhliny, zlomy, ale aj globálne následky. Jediným múdrym východiskom z chaosu je návrat k overeným hodnotám, ktoré tisícročia tvorili pevné body našej duchovnej stability. Na prvom mieste je úcta k životu.

 Obráťme to – aké povinnosti voči svojmu štátu, národu, má inteligencia? Čo je jej úlohou v modernej civilizovanej spoločnosti?

Úloha spoločenskej vrstvy vzdelancov ako ľudí s najrozsiahlejšími a najvyššími vedomosťami je od vzniku  ľudstva rovnaká. Presne taká, ako úloha mozgu v organizme. Pritom nejde o žiadne elitárstvo. Už na začiatku činnosti našich združení som charakterizoval naše úlohy a postavenie  v spoločnosti jednoznačnou tézou: „Jedinou výsadou inteligencie je väčšia zodpovednosť, než akú majú iné súčasti spoločnosti.“ Vychádzam z presvedčenia a overenej pravdy, že v organizme, aby bol úplný a teda mal reálnu možnosť byť úspešný, má každá jeho súčasť svoju presne určenú úlohu aj význam pre celý organizmu. Kým však bez niektorých častí – napríklad prsta či dokonca  aj ruky alebo nohy – organizmus  ešte môže existovať a viac či menej plniť svoju funkciu, tak bez mozgu sa žiť nedá! Presne to isté  platí aj pre štát…

Asi treba čitateľom pripomenúť, že inteligencia, to nie je „iba“ múdrosť, vzdelanosť, že ide o oveľa viac.

Ďalšou tézou, s ktorou som už pred takmer tridsiatimi rokmi vstupoval „do služby národu a vlasti“ bolo a zostáva tvrdenie, že: „Slovenský národ bol vždy múdrejší ako jeho predstavitelia a len vďaka tomu prežil!“ S výnimkou výnimočne múdrych autorít ako bol kráľ Rastic – Rastislav, ale aj generácií bernolákovcov, štúrovcov, memorandistov, matičiarov, hlinkovcov… či svojmu národu bezvýhradne oddaných a obetavých osobností  ako Štefánik či Tiso, to platí aj dnes. Som presvedčený, že aj generácia KOREŇOV  má v tejto – žiaľ, nie veľmi početnej – skupine nezištných bojovníkov za práva Slovákov ako národa svoje zaslúžene čestné miesto. Veď sme to boli práve „my, KORENE“, kto sa v roku 1990 iniciatívne postavil na čelo národných síl s jasným, zrozumiteľným a rozhodujúcou väčšinou slovenského národa spontánne prijatým generačným programom a viackrát – sprvoti najmä spoločne s Maticou slovenskou, Štúrovou spoločnosťou či NEZES-om – v osudových  časoch „lámania chleba“ ich  zjednotil do bojaschopnej skupiny, ktorá dokázala  účinne presadzovať prirodzené práva a záujmy slovenského národa a napĺňať tak zmysel slovenských dejín.

V posledných rokoch sa čoraz viac vyzdvihuje dvojjedinosť inteligencie ako takej a emočnej výbavy človeka. Lenže, zdá sa, že u nás žijeme v časoch, keď sa emócie príliš nenosia. Nanajvýš chladný kalkul. Alebo iba tie negatívne. To asi pre rozvoj národa nie je práve šťastná cesta.

Je vedecky dokázané, že človek používa nielen racionálnu tzv. IQ inteligenciu, ale aj inteligenciu emocionálnu, sociálnu, intuitívnu a iné súčasti svojho vedomia. Človek nie je strojom,  je tvorivou bytosťou, ktorej osobnosť je zložená z mnohých vlastností a schopností. Mnohé ešte nepoznáme, ale spolupodieľajú sa na rozhodovaní a konaní človeka. Často sme svedkami tzv. nekompletných osobností, ktoré síce majú mimoriadnu pamäť či výkonný „počítač“ a až geniálne vlastnosti, ale v inom sú nedostatočne vyvinutí. Určite sa každý z nás stretol s človekom, ktorý je síce „nabitý“ vedomosťami, ovláda mnohé cudzie jazyky, má výrečnosť atď. V inom, pre ľudskú kultúrnu komunikáciu potrebnom,  je však nedokonalý, až úbohý. Príkladom toho, že aj racionálne vysoko inteligentný človek sa môže vyjadrovať a správať neinteligentne, je napríklad český prezident Zeman.

V súčasnosti sme svedkami čoraz väčšej nekultúrnosti, ktorá sa prejavuje vo verejnom živote. Ľudia síce „krčmovo“ nadávajú na politiku a politikov, ale sami tento trend svojim správaním podporujú. Čo sa deje u nás na Slovensku s našou (ne)kultúrnosťou podľa vás? Kultúra bez kultúrnosti je iba mŕtvy pojem. Kultúra – a preto bola ľuďmi vytvorená – má  obohatiť osobnosť človeka, ale aj vzťahy medzi rôznymi kultúrami či voči prírode. Kultivácia správania sa, ale aj kultivovanie pôdy, určite nespočíva v arogancii či sebeckom drancovaní. To patrí k prvotným vlastnostiam ešte nekultivovaných praprapra… predkov súčasného človeka. Ako sa presviedčame aj v súčasnosti, pravdou je, že kultúrnosť tvorí len veľmi tenký „vonkajší náter“ (maskovanie) našej pôvodnej biologickej podstaty, ktorá je – bez urážky – zvieracia. Treba, aby sme o tom vedeli a nehanbili sa za to. Oveľa viac však máme a mali by sme si uvedomovať, že to, čo nás dostalo na súčasnú dominantnú úroveň  tvorstva  žijúceho na našej planéte Zem, je práve kultúra a najmä kultúrnosť. Na to môžeme byť oprávnene hrdí. Kultúrnosť však musíme chrániť pred „globálnym skazovodom“ valiacim sa najmä z elektronických médií, ktorý przní dušu ľudstva pakultúrou úbohostí a zvrhlostí s cieľom vrátiť človeka späť do ríše zvierat. 

Aký názor máte na rôzne vyhlásenia, výzvy či petície, podpisované celkom spontánne indiferentným „predstavitelia inteligencie“? Ako im veriť, ako ich triediť?

Hoci to neraz doba vyžaduje, vždy je zložité, ťažké a často aj riskantné hovoriť  „v mene národa“. Tu zohrávajú nenahraditeľnú úlohu preverené a spoločenstvom uznávané autority. Najmä autority morálne, ktoré v ťažkých osudových skúškach dokázali svoj pevný charakter zrelej a všestranne vyvinutej  osobnosti. Takýto ľudia sú zárukou, že budú vždy konať v súlade s vlastným svedomím aj s potrebami a záujmami národa, lebo to už mnohokrát dokázali obetovaním sa na jeho prospech. KORENE mali takéto „morálne štíty“ už v zakladajúcich členoch ako boli napríklad Milan Rúfus, Hvezdoň Kočtúch, Milan Laluha,… či neskôr  Július Binder, Peter Danišovič, Ladislav Ťažký, Milan S. Ďurica, František Vnuk a ďalší. Som hlboko presvedčený, že v každej generácii sa nájdu také či podobné autority. Treba ich však hľadať, aktivizovať a dať „do spoločenského obehu“ ako skutočné rýdze a užitočné hodnoty. Veď čo zo zlata, keď je zakopané v zemi?

Vo verejných prejavoch, v diskusiách na sociálnych sieťach, ale aj v pre ne vyhradenom mediálnom priestore sa popri agresivite mnohých diskutujúcich čoraz viac sprítomňuje nevedomosť, hlúposť. Samotní vysokoškolskí pedagógovia dnes dosť často konštatujú, že kedysi úroveň vedomostí maturantov z kvalitného gymnázia nedosahujú ani dnešní premianti renomovaných vysokých škôl.

Veľmi neprezieravo a ľahkovážne – napokon aj Gorbačov je toho odstrašujúcim príkladom – sme uverili sľubom o „nových vzťahoch“ či tzv. novej Európe a „novom európskom dome“. S tými ľúbivými sľubmi sme prijali aj cudzích tzv. poradcov na všetko. Akoby sme zabudli na svoju historickú pamäť, na stáročné skúsenosti. My na KOREŇOCH sme si kládli aj otázky, ktoré politici počuť nechceli. Napríklad: „Aký záujem by mali mať západoeurópania a USA, aby Slováci aj národy celého tzv. východného bloku, boli slobodné a zvrchované, rovnoprávne, aby boli ekonomicky úspešné a mali konkurencieschopné štáty?“ Zdravý rozum nám radil: No predsa žiadny! Napokon nás o tom – na vlastnej škode – presvedčila vlastná skúsenosť. Noví boli iba iluzionisti a manipulátori. Tí aj v nás vycítili a zneužili všeobecnú ľudskú slabinu – chamtivosť. Preto nám – ako jablko sváru – „naordinovali“ tzv. privatizáciu. Toto zámerne chaotizované, sebeckým pudom hnané rabovanie a rozkrádanie vyústilo  až do absurdít. Rozpredali sme si – doslova zašantročili – ekonomickú suverenitu, čiže základ a podstatu akéhokoľvek zvrchovaného vládnutia! Tento západom akcelerovaný proces nás pripravil nielen o zdravý rozum, ale aj o dlhé roky budovaný rozvojový kapitál pre budúce generácie. Ten sa „stratil“ v cudzích bankách a slúži na cudziu revitalizáciu. Týmto sme dali tzv. západu infúziu a seba zbavili životodarných zdrojov. Aj preto nám toľko mladých ľudí – najmä inteligencie – odchádza nielen pracovať na cudzí prospech, ale v cudzine aj zostáva . S každým jedným Slovákom takto strácame dvoch. Jeden nám chýba doma a ten istý pracuje pre cudzích, čiže proti nám. A tie početné tzv. školské reformy? Tie sú fakticky „deformami“, ktorých úlohou je spôsobiť chaos a podriadiť nás cudzím záujmom. Kde je chyba? V našich predstaviteľoch, ktorí sa, žiaľ, nestali aj našimi reprezentantmi. To musíme nevyhnutne a neodkladne zmeniť!

Skúsme si definovať –  čo je tak povediac „svätou povinnosťou“ inteligentného človeka v dnešnej spoločnosti?

Prirodzenou povinnosťou každej súčasti organizmu je práca na prospech celku, lebo iba on zabezpečuje aj život svojich súčastí, ktoré osamote nie sú schopné existovať. To v zdravom organizme vie každá bunka! Mozog spoločenstva, jeho inteligencia, si musí znovu vybojovať a vynútiť svoje prirodzené a nezastupiteľné miesto v organizme národa aj v orgánoch štátu. Najmä v tých, ktoré rozhodujú o našom živote a jeho úrovni a kvalite. Ak to inteligencia nedokáže, ak sa bojí či je ľahostajná… potom  platí to, čo som v roku 2004, ako nadpis svojho rozhovoru, napísal v diplomatickom časopise EUROREPORT: „Ak vládnu béčka, na vine sú áčka!“ Treba si uvedomiť, že pravda je o to nemilosrdnejšia o čo menej ju rešpektujeme. Nie svet, musíme zmeniť seba a svoje postoje. Ako prvý krok k ďalším úspechom.

Vláda SR nedávno vyhlásila rok 2019 za rok Milana Rastislava Štefánika. Odkázal nám toho veľa múdreho i inšpiratívneho, mne sa páči citát: „Nech každý z nás je dnes lepší, ako bol včera a vlasť naša bude veľká a slávna.“ Sme na správnej ceste k sláve a veľkosti našej vlasti?

Kauzu „Postavme nový dôstojný pamätník gen. Dr. M.R. Štefánika!“ som spolu s KOREŇMI, Slovakiou plus a obnovenou SNR viedol na všetkých frontoch a proti všetkým, ktorí nemali toľko cti, aby sa poďakovali tomuto slovenskému velikánovi spôsobom hodným jeho významu pre slovenské aj európske dejiny. Hanebná nevďačnosť „zaplátaná“ tzv. šestákovou almužnou v podobe umelecky aj historicky bezcenného paškvilu v zábavno-obchodnej štvrti Eurovea je tragickým dôkazom nášho súčasného „samorozkladu“ povrchnými  pahodnotami tzv. konzumizmu. Tento úbohý paškvil deformuje nielen naše historické vedomie, ale „arogantným nadradením českého leva nad slovenského Štefánika“ aj naše súčasné – rovnoprávne! – vzťahy medzi bratskými národmi.  Štefánik celý život bojoval aj položil svoj život za rovnoprávnosť Slovákov a Čechov. Pamätník je opakom, ba výsmechom jeho odkazu. Naša generácia si dala za cieľ, aby boli Slováci rovnoprávnym národom nielen s Čechmi, ale so všetkými slobodnými národmi sveta. Podarilo sa! Vďaka patrí všetkým, ktorí akýmkoľvek spôsobom pomohli pri tomto najzásadnejšom a najvýznamnejšom prerode Slovákov v našich novodobých dejinách. Získali sme právo slobodne a zvrchovane rozhodovať o našich veciach, vzťahoch a záujmoch. To je tá pre nás jediná správna, naša slovenská cesta napĺňania zmyslu slovenských dejín. Ak sa tejto cesty budeme držať, nikdy nezablúdime!

- Podporte nás -

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň