zdroj fotografie: Verbum, časopis pre kresťanskú kultúru
31. 3. 2021 PhDr. PaedDr. Peter Grečo, PhD.
Odchod Jozefa Leščinského od nás do Vlasti pokoja a svetla vyvoláva veľa spomienok a zároveň načrtáva výzvy a vízie. Spomienky, ktoré bude potrebné kategorizovať a aktualizovať. Výzvy a vízie, ktoré bude žiaduce inkarnovať.
Pri pohrebnej slávnosti v jeho rodnej šarišskej dedine Chmiňany bolo symptomaticky zvolené Lukášovo Evanjelium o Emauzských učeníkoch. Títo v retrospektíve zážitku a skúsenosti so vzkrieseným Pánom zvolali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ (Lk 24, 32). Berďajevom naskicovaná dialektika „nespravodlivosti Prozreteľnosti“ z Filozofie nerovnosti – prečo je jeden bohatý a druhý chudobný, prečo jeden zdravý a druhý chorý, niekto má úspešný životný príbeh a iný nie veľmi, prečo každého osud skúša po svojom, môže byť aplikovaná na príbeh Leščinského. Bol bohato obdarovaný charizmou reči a vyučovania, otváral Písma pre široké spektrum poslucháčov. Dokázal osloviť „odpustových cirkevníkov“ v mnohých chrámoch hlavne východu Slovenska, fascinoval poslucháčov v literárnych kaviarňach, v knižničných posluchárňach, v aulách fakúlt a univerzít, zaujal na odborných konferenciách. Jozef Leščinský dokázal zachytiť mnohých už na odchode z kresťanstva a viery. Tento aspekt vystihol v homílii biskup Stanislav Stolárik, keď na profesora Leščinského aplikoval metaforu, že vyšiel na pomyslené nádvorie pohanov Jeruzalemského chrámu. Pre všetky typy poslucháčov platí zvolanie: „Či nám nehorelo srdce, keď nám vysvetľoval Písma?“
Dôležité je, že sme na ceste, na životnej ceste a toto vždy bolo prítomné v jeho slovách: nezafixovať sa na ceste, na Zemi, ale ísť do Vlasti, neostať pri potknutiach a pádoch či falošných entitách konzumu. Nezameniť si prostriedky a ciele. Nielen cieľom, ale aj cestou je učenie Krista. Preto profesor hovoril k poslucháčom nie z pozície nadradenosti a supremácie, ale v intenciách obrazov skláňajúcich sa anjelov k pozemskej realite, k svetu, k miestu, ktoré je kľúčové pre zmysel dejín: jaskyni, kde Slovo sa stalo telom, aby prebývalo medzi nami (Jn 1,14). Teda počúvať Jozefa Leščinského bolo ako hľadieť na Ikonu Narodenia Pána, na tých anjelov reprezentujúcich Vyššieho, ktorý sa skláňa k nižšiemu, na „chlapčeka, ktorý sa nám narodil a daný nám je syn“ (Iz 9,5), na Syna, ktorý sa uponížil až na smrť na kríži (Filp 2,8). „Kresťanstvo, to je udalosť, pretože Kristus vstúpil do nášho sveta. To je ako keď dieťa vojde do rodiny a zmení všetko“, hlásal tento biblista. Pripomína to Majstra Eckharta: „Ak sa niekto pýta, prečo sa modlíme, prečo sa postíme, prečo robíme dobré skutky, prečo nás pokrstili, prečo sa Boh stal človekom? – odpoviem: Preto, aby sa Boh zrodil v duši a duša v Bohu. Ak by sa to vo mne neuskutočnilo, pomôže mi to? Lebo všetko záleží práve na tom, že sa to vo mne uskutočňuje.“
Antropologický optimizmus prameniaci z reality Vtelenia bol prítomný nielen v Jozefových slovách príjemnej dikcie, ktoré vedel okoreniť aj humorom, ale bádali sme ho z jasnosti tváre, v dobrote a živom záujme o človeka. Modulácia jeho hlasu ľubozvučnej spisovnej slovenčiny nedávala tušiť, že je východniar. Na druhej strane vzácny dar poznania legitímnej východnej spirituality, že Syn Boží by sa stal človekom, aj keby sme v Adamovi nezhrešili, bol prítomný v jeho mysli aj preto, že pochádzal z centrálneho Šariša, kde sa locus theologicus západu stretáva s východom. Nádej v človeka – leitmotív jeho verejných vystúpení nebola redukcionisticky človekobobožská, ale bohoľudská. Spomínam si aj na naše krátke debaty počas prestávok koncertov vo filharmónii, kde nesklamal ani v erudícii hudobných súvislostí. Preto na neho možno uplatniť slová Ladislava Hanusa: „Kultúrnosť zhrňuje integrálne ľudské bytie so všetkými rozmermi a vyústením do božského tajomstva v celok veľký, čo presahuje konečnosť. Rezultát kultúrnosti je dvíhanie a zušľachtenie celého človeka“ (Rozprava o kultúrnosti).
Leščinský bol integrálna osobnosť, nie naivný humanista alebo niekým najatý „slniečkár“, a preto z jeho úst zaznelo zreteľne aj biblické „beda“, podobne ako to činili proroci i sám Ježiš. Pomenoval modloslužobníctvo materializmu, hedonizmu a farizejstvu, ktoré zhypnotizovalo náš národ. V kritike farizejizmu politikov privádzal do rozpakov, ba zúrivosti i tých „dobrých katolíkov, ktorí zároveň boli dobrými komunistami“. No vždy sa snažil na človeka hľadieť s láskou (Mk 10,21) a jeho kritika nespravodlivých spoločenských štruktúr nebola lacným moralizovaním, tobôž politizovaním, ale napomínaním, karhaním a povzbudzovaním (2Tim 4,2). Na svedectve o svojich rodičoch ukázal, že nie okázalé gestá a reklamné vytrubovanie do sveta, ale skutky činorodej lásky vo všednej realite zdieľania osudu sú pravdivým napĺňaním Kristovho zákona. Hľadel na človeka zo zorného uhla Bohoľudského tajomstva, z pozície pôvodného určenia človeka – dosiahnuť bohoľudským úsilím zbožstvenie.
„Od útleho detstva poznáš Sväté písma, ktoré ti môžu dať poučenie na spásu skrze vieru, ktorá je v Kristovi Ježišovi“, píše apoštol Pavol žiakovi Timotejovi (2 Tim 3,15). Otec Jozefa Leščinského svojmu synovi umožnil veľa času na čítanie a Jozef intuitívne pochopil, že svorníkom celej múdrosti literatúry je Písmo sväté. Stal sa neskôr aj jeho pomazaným hlásateľom a erudovaným bádateľom, ktorý dokázal spojiť sťaby do hypostatickej únie kabinetné vedomosti s podstatou Slova, ktoré je živé a účinné a dokáže preniknúť tam, kde sa špik oddeľuje od kostí.
Jozef sa objavil na verejnej scéne po rímskych štúdiách, na ktoré ho vyslal biskup Eduard Kojnok v čase, keď eufória po „nežnej revolúcii“ aj v cirkevnej oblasti pomaly vyprchávala. Bol asi prvým akademikom po páde socializmu, ktorý sa na Slovensko vrátil s teologickým diplomom z prestížnej Gregoriánskej univerzity. Začal prednášať aj v obnovenom kňazskom seminári a teologickom inštitúte v Spišskej Kapitule. Viacerí sme vnímali, že prišiel v hodine dvanástej, keď do nasledujúceho akademického roka sme vstupovali v letargii a apatii po zmarených nádejach na humanizáciu formácie bohoslovcov. V skostnatenom prostredí devocionálnej zbožnosti a autoritárstva, popretkávaných neraz primitivizmom, v priestoroch, kde sa to hemžilo čiernou farbou sutany, sa objavil nie vysoký mladý pán s okrúhlou prirodzene milou tvárou. Nebol livrejovaný, ale decentne ustrojený v kravate a na jeho saku bola typická hodvábna šatka, ktorá sa stala jeho charakteristickým doplnkom. Bol to rozruch v seminárskej mase. Keď Jozef už bol známy po celom Slovensku a poskytoval veľa rozhovorov, nezabudol sa vyjadriť aj k tejto záležitosti v klerikalizmom poznačenej mentalite. Zdôrazňoval, že za kňazskou rovnošatou, starostlivo upraveným zovňajškom sa neraz skrývajú zhnité skutky a spôsoby. Preto vystúpil z radu uniformity, farizejská mentalita mu bola odporná. Akoby prorocky naznačil to, čo bude traumatizovať Cirkev v novom tisícročí: za maskou posvätného úradu, jemných šiat a naškrobených postojov, vyžadujúcich povinnú úctu, sa môže skrývať mravná hniloba, o ktorej píše apoštol Pavol: „Lebo to, čo oni potajomky robia, je hanba aj hovoriť“ (Ef 5,12).
Jeho prednášky boli iné, na aké sme boli zvyknutí: nečítal skriptá, ale prednášal, vysvetľoval, diskutoval v kontexte dejín a reality života a tieto boli okorenené inteligentným humorom. Nový zákon a grécka exegéza nás dostali do obrazu podobne ako Ježiš, keď hovoril v podobenstvách, hoci veľa bolo pre nás nového a neraz aj čudného. Evanjelium neboli len slová o Ježišovi, ale o tom, že učeníci hovoria v Jeho autorite. Jozef takmer na každej hodine nám „vtĺkal“ do mysle, že Evanjeliá boli napísané v Cirkvi a pre cirkev. Pamätám sa, keď hovoril o farizejoch, zákonníkoch a náboženskom establishmente, opýtal sa: „Myslíte si, že Ježišova kritika bola len voči historickým náboženským vodcom? Veď v čase redakcie Evanjelií už oni nežili…“
V jeho biblickom dynamizme išlo o nové uchopenie zmyslu posolstva. A tak Boh nie je Aristotelom a scholastikou poňatý nehybný hýbateľ: nekonečne dokonalý, nekonečne vzdialený a vznešený a teda v konečnom dôsledku nekonečne zbytočný. Leščinského poňatie Boha a jeho všemohúcnosti znamená predovšetkým všemohúcnosť Hospodina v láske a vernosti svojej zmluve a záväzkom, ktoré ukázal v dejinách spásy a znovu ponúka každému jednotlivému ľudskému príbehu: nezanechám ťa, ani neopustím (Hebr 13,5). Preto Boh môže byť v pohybe, môže trpieť kvôli človeku. Nie je to však utrpenie z nedostatku, ale z lásky (Oz 11,8n). V tomto poňatí na nás nehľadí tvár „Boha neschopného trpieť“, ako ho predstavuje antická filozofia, ale tvár Trojjediného Boha, ktorého hlásal Ježiš Kristus. Božie utrpenie nad odmietnutím zmluvy nachádza plný ľudský výraz v obeti ukrižovaného Ježiša Krista, je to vtelené zľutovanie, ktoré znáša svoju bolesť silou Ducha Svätého. Tento hermeneutický dynamizmus je naznačený už encyklike Dives in misericordia Jána Pavla II. z roku 1980. Zaiste, na niektoré témy, ktoré nastolil profesor Leščinský, ešte príde čas, ako to povedal biskup Stolárik.
Ak bolo spomenuté, že Leščinský dokázal osloviť a motivovať, tak to neplatí len pre verejné auditórium, pre masy, ale v rovnakej miere pre osobné stretnutia. V čase, keď viedol periodikum pre kresťanskú kultúru – Verbum, založené Ladislavom Hanusom ako protiváhu zľudovenému kresťanstvu Spolku sv. Vojtecha a ich Katolíckych novín, dal priestor aj mne, začínajúcemu autorovi. Ocenil, že som uchopil vážne témy existenciálneho personalizmu: „Vo všetkom zreteľne
cítiť, ako je otrasená predstava o človeku, ako sa rozkladá ľudská osobnosť utváraná kresťanstvom, pričom práve utváranie osobnosti bolo poslaním európskej kultúry“ (Nikolaj Berďajev: Zmysel histórie).
Snažil sa, aby jeho pozemský čas nebol prázdny ani pre neho samého, ale ani pre jeho priateľov, študentov, vedu a kultúru, spoločnosť a Cirkev na Slovensku. V roku 2008 poskytol Jozef Leščinský rozhovor pre rožňavské internetové noviny, bol totiž kňazom rožňavskej diecézy. Po rozhovore zanechal krátke video posolstvo. Počas priania požehnaných Veľkonočných sviatkov dal dôraz na dobro a vzťahy a dodal: „Život uteká – ako vidíte – nám všetkým, ale to nevadí, a tí čo majú nádej v človeka a Boha, tak tým je všetko mladšie a pekné. Prajem Vám takýto pohľad na život, na život s úsmevom, na jarné zobúdzanie, ktoré by sme mali mať v srdci.“
K svojej ozajstnej Veľkej noci – prechodu cez bránu vykúpenej smrti sa dopracovával s približne trojročnou krížovou cestou: amputáciou nohy a postupnou stratou zraku. Božská dialektika Evanjelia sa uplatnila na ňom aj pri jeho odvekej srdcovej téme – farizeji: „Sme azda aj my slepí?! Ježiš im odpovedal: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: „Vidíme.“ A tak váš hriech ostáva“ (Jn 9,40-41).
Tí, ktorí by chceli vidieť jeho život v takpovediac lineárnom úspechu, sa musia zamyslieť. Keď mi raz hovoril o mystickom rozmere participovaní na jedinom kňazstve Krista veľkňaza, tak uvedené obdobie bolo skutočným tajomstvom včleňovania do utrpenia „Ebed Jahve – služobníka Pána“, ktoré bolo niečím interpersonálnym a ľudsky neuchopiteľným: „Kde som ja, tam bude aj môj služobník“ (Jn 12,26). Naozaj, nám nie je dané reformovať nespravodlivosť Božej prozreteľnosti. My sme to z vonku mohli vnímať ako „profesúru utrpenia“.
Nechal sa zviesť Pôvodcom Slova a v onej charizme ponúkal mnohým toto vzrušujúce dobrodružstvo Svätého Boha s hriešnym človekom. V tom je tajomstvo filozofie nerovnosti: „Pane, päť talentov si mi odovzdal a hľa, ďalších päť som získal“ (Mt 25,20). Jeho blízky spolupracovník, teológ Róbert Sarka po pohrebe s pohnutím zvolal: „Leščinský zrejme viacej ovplyvnil kresťanský život a kultúru na Slovensku ako Ladislav Hanus.“ Čaká nás úloha postupne zmapovať jeho multivektorový prínos a rozvíjať jeho kultúrnosť.
