Člen Slovenského ústavu František Vnuk 99-ročný

Jozef M. Rydlo

František Vnuk[1], člen Slovenského ústavu v Ríme, nositeľ Rytierskeho radu svätého Gregora Veľkého[2], laureát Veľkej zlatej cyrilo-metodskej medaily s reťazou[3], patrí medzi najplodnejších slovenských historikov a publicistov. Narodil sa 8. apríla 1926 vo Verešvári (Vörösvár, dnes Červený Hrádok) pri Zlatých Moravciach. Do základnej školy chodil v rodnej obci a strednú školu navštevoval v Zlatých Moravciach, kde v roku 1946 zložil maturitnú skúšku. Po maturite začal študovať hutníctvo na Vysokej škole banskej v Ostrave, ale začiatkom roka 1949 emigroval do Rakúska a po krátkom pobyte v utečeneckom tábore v Admonte v Štajersku odišiel do Nemecka (Lindau, Ludwigsburg). V roku 1950 emigroval do Austrálie a usadil sa v Adelaide, v hlavnom meste Južnej Austrálie. Tam prvé dva roky pracoval v zlievarni. Od roku 1952 pokračoval v prerušenom štúdiu a promoval v odbore hutníctvo na známom ústave South Australian Institute of Technology, v súčasnosti je ústav súčasťou tretej najstaršej univerzity v Austrálii – University of Adelaide. Po získaní vysokoškolského titulu pracoval ako asistent v alma mater,popritom študoval matematiku a fyziku na Fakulte prírodných vied na Univerzite v Adelaide. V roku 1955 začal prednášať hutníctvo na South Australian Institute of Technology, kde pracoval až do dôchodku v roku 1985.

V rokoch 1955 až 1960 začal študovať dejiny a politické vedy na Univerzite v Adelaide. Splnila sa mu tak dávna túžba. Venoval sa všeobecným dejinám Európy 20. storočia a dejinám britského impéria v Oceánii. Bakalársku prácu napísal na tému Slovakia’s six eventful months (October 1938 – March 1939) [Slovensko – šesť mesiacov plných udalostí (október 1938 – marec 1939)], neskôr, v roku 1964, prácu uverejnili vo vedeckej ročenke Slovenského ústavu Slovak Studies.^[4]

Po ukončení štúdia na Fakulte dejín a politických vied na Univerzite v Adelaide študoval takzvane rezidenčne na univerzitách: v anglickom Birminghame, v nemeckom Stuttgarte, v anglickom Oxforde a v kanadskom Kingstone.

V roku 1987 pôsobil ako hosťujúci profesor na Queen´s University v Kingstone, v Kanade.

V rokoch 1987 – 1988 pracoval ako redaktor v slovenskej sekcii Vatikánskeho rozhlasu v Ríme.

V máji 1956 sa oženil s Austrálčankou írskeho pôvodu Annou Theresou Flahertyovou. Mali spolu osem detí: Michala, Máriu, Júliu, Jozefa, Annu, Štefana, Helenu a Moniku.

Na Slovensko sa smel vrátiť až začiatkom roka 1990 – po páde komunizmu. Pridal sa k tým historikom, ktorí sa usilovali slovenské dejiny odideologizovať, a zapojil sa do kampane za obnovu matičného hnutia i do zápasu o obnovenie slovenskej štátnosti.

Od začiatku akademického školského roka 1992/1993 pracoval päť rokov ako univerzitný pedagóg cirkevných dejín na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Tu v roku 1995 obhájil ďalšiu svoju habilitačnú prácu s názvom Cyrilometodská bohoslovecká fakulta v rokoch 1950 – 1956[5].

Od roku 1998 pracoval ako vedeckovýskumný pracovník v Slovenskom historickom ústave Matice slovenskej v Bratislave, kde sa venoval výskumu cirkevných a politických dejín na Slovensku po roku 1918.[6]

František Vnuk sa publicistike začal venovať počas emigrácie.

Bol jedným z nadšených študentov, ktorým Dr. Jozef Paučo (1914 – 1975)[7] zveril v roku 1949 v Ludwigsburgu vydávanie mesačníka Slobodné Slovensko pod vedením Jána Holého (*1922), v tom čase novinára ZAS-u – Zpravodajskej agentúry Slovenska. Mesačník začal vychádzať 15. apríla 1946 v Mníchove pod záštitou Slovenskej národnej rady v zahraničí.[8] Po druhej svetovej vojne si tento mesačník udržiaval najvyššiu kvalitu spomedzi všetkých časopisov slovenskej politickej emigrácie orientovanej na štátnu samostatnosť, pretože okolo neho sa po prvýkrát (žiaľ, aj poslednýkrát) podarilo zoskupiť charakterných ľudí, a tak sa na stránkach spomínaného exilového časopisu objavovali a šírili tie najušľachtilejšie slovenské myšlienky a úvahy.[9] V roku 1956 časopis prestal vychádzať.[10]

Po krátkej odmlke sa František Vnuk v roku 1957 opätovne vrátil k písaniu článkov a príspevky publikoval v slovenských časopisoch Jednota a Slovák v Amerike, ktoré vychádzali v USA.

Vnukove pohľady na nedávne slovenské dejiny vyvolali ostré reakcie zo strany tých slovenských aktivistov, ktorí nechceli, aby boli vnímaní inak, ako sa prezentovali navonok. Preto radšej diskreditujúco vyhlásili, že František Vnuk je vraj pseudonym niekoho iného![11]

František Vnuk sa ako publicista venoval týmto základným okruhom otázok: slovensko-české vzťahy, politické, kultúrne a náboženské podmienky na Slovensku a Česko-slovenská republika a vzťah komunistického režimu v Česko-Slovensku k slovenskej politickej emigrácii.[12]

Jeho články možno nájsť takmer vo všetkých mienkotvorných časopisoch slovenskej politickej emigrácie, ktorá bola za samostatný štát, ako aj v miestnej tlači. Ide o tituly: Černákov odkaz, Literárny almanach Slováka v Amerike, Jednota, Slobodné Slovensko, Kalendár Jednota, Kanadský Slovák, Most, Slovak Studies, Slovák v Amerike, Slovakia, Slowakei, Slovenský štít. Články mu vychádzali aj v zahraničných časopisoch: Journal of Central European Affairs, Arena a Historical Abstracts;pre posledný z nich pripravoval z článkov a príspevkov historického charakteru publikovaných v slovenčine i v češtine rezumé v angličtine a tie potom vychádzali aj v austrálskych časopisoch.[13]

Vnukovými prvými vydanými monografiami boli eseje Neuveriteľné sprisahanie : vojenské a politické akcie proti Slovenskej republike v roku 1944[14] a Sedemnásť neúrodných rokov : náčrt dejín slovenskej literatúry v rokoch 1945 – 1962[15]. Prvá z nich „vyšla ako príspevok nezávislej slovenskej historiografie k 20. výročiu banskobystrického povstania v roku 1944“ a „vyvolala veľmi živú diskusiu tak v zahraničí, ako aj na Slovensku“. Autor v nej píše, že „povstať proti vlastnému štátu v mene umelého národa, umelého štátneho útvaru, na výzvu cudziny a za cudzej podpory, je odsúdeniahodný čin a neospravedlní ho nič“[16]; zároveň však uznáva, že jeho vyjadrené súdy sú silno citovo podfarbené. Vo svojej druhej monografii sa František Vnuk usiluje zmapovať slovenskú literatúru v rokoch 1945 – 1962.

V roku 1967 vyšli Františkovi Vnukovi dve vydania monografie v angličtine venovanej 20. výročiu hanebnej popravy prvého prezidenta Slovenskej republiky pod názvom: President of the Slovak Republic[17].

Prvé Vnukove dejiny komunistického hnutia na Slovensku nazvané Kapitoly z dejín Komunistickej strany Slovenska[18]vyšli v roku 1968 ako „emigrantský prínos k 50. výročiu ruskej boľševickej revolúcie“[19], pretože štúdium dejín komunistickej strany priviedlo Františka Vnuka k zisteniu, že nejestvujú samostatné dejiny Komunistickej strany Slovenska.

Pozoruhodným exilovým príspevkom k dejinám Slovenska 20. storočia je Vnukova monografia Slovenská otázka na Západe v rokoch 1939 – 1940[20]. Jeho koncepcia „slovenskej otázky“ rozoberá problém, či Slováci ako jasne odlíšený národ majú právo na svoj vlastný štát, ktorý sa stal skutočnosťou v roku 1939. Na základe dokumentov z British Foreign Office, z nemeckého Auswärtiges Amt, ako aj zo svojich súkromných zdrojov a z písomných pozostalostí Petra Prídavka a Karola Sidora František Vnuk načrtáva slovenskú otázku na Západe v období šestnástich mesiacov, „počas ktorých boli Slováci na Západe vystavení tej najzákernejšej kampani, aká kedy postihla bezbranný malý národ“[21].

Životopis Konštantína Čulena[22] vyšiel v knižnej podobe v roku 1984, dvanásť rokov po tom, ako bol napísaný. František Vnuk sa v ňom podujal podať čitateľovi jasný obraz o živote Konštantína Čulena (1904 – 1964), slovenského publicistu, historika, aktívneho politika HSĽS, po roku 1945 funkcionára exilových organizácií v Severnej Amerike a editora Kanadského Slováka. Hoci autor poukazuje na to, že tento životopis „nemá formát oficiálnej biografie a nespĺňa ani predpoklady vedeckej práce“[23], podľa historika Vladimíra Zimányiho je to však „plus pre dostupnosť a čitateľnosť takpovediac bežného čitateľa“, Slováka, demokrata, zástancu štátnej samostatnosti, pretože „František Vnuk beletristickým štýlom priblíži netuctový osud netuctového najplodnejšieho novinára v emigrácii, o ktorom azda veľa mladých ľudí ani len netuší. A keďže nie sme veľký národ, o osudy výnimočných slovenských ľudí sa treba zaujímať, a teda aj o nich čítať“[24].

Mať svoj štát znamená život : politická biografia Alexandra Macha[25] je ďalšia monografia Františka Vnuka o prominentnom, hoci kontroverznom protagonistovi slovenských dejín 20. storočia, o osobnosti, ktorú až doteraz buď očierňovali, alebo ju bolo zakázané spomínať.

V exile vyšli aj ďalšie dve Vnukove knihy. Monografiu Zahraničné akcie na záchranu a obnovenie slovenskej samostatnosti 1943 – 1948[26]napísali spolu so Štefanom Polakovičom a ide o prvú, prakticky jedinú dokumentmi podloženú rozpravu o činnosti Slovenského akčného výboru/Slovenského oslobodzovacieho výboru (SAV, SOV) a Slovenskej národnej rady v zahraničí (SNRvZ) na podporu myšlienky slovenskej štátnej samostatnosti po násilnej likvidácii prvej Slovenskej republiky.

Ústrednou témou druhej knihy Rebelanti a suplikanti : slovenská otázka v ilegalite a v exile 1944 – 1945[27]je augustové povstanie v lete v roku 1944, ďalej fungovanie takzvanej československej exilovej vlády v Londýne a konflikty medzi Edvardom Benešom a Slovenskou národnou radou.

Keď sa na jeseň v roku 1989 totalitný komunistický režim na Slovensku ocitol v prepadlisku dejín, František Vnuk sa mohol po štyroch desaťročiach vrátiť do rodnej domoviny.

Jeho knihy publikované v exile začali na Slovensku vychádzať spontánne, často bez jeho vedomia a súhlasu. Prvá jeho publikácia, ktorá pôvodne vyšla na Slovensku, bolo dielo Za Boha a národ : náčrt životopisu Andreja Hlinku[28].

Po nej Klub priateľov samostatného Slovenska (KPSS) vydal Vnukovu knihu Dedičstvo otcov : eseje na historické témy[29].

Nasledovala prvá časť monografie Pavol Hnilica – biskup umlčanej Cirkvi[30].Zachytávala roky1921 – 1951. Spoluautor bol Ján Hnilica (*1935).

Pravdepodobne najdôležitejšia monografia, ktorú František Vnuk vytvoril počas tohto obdobia, je Slovensko v rokoch 1945 – 1948.Jej prvý diel má názov „Volga sa vliala do Hrona“[31] a druhý diel má názov „Vltava sa vliala do Váhu“[32]. Tieto dva zväzky dopĺňajú základné vedomosti v snahe objasniť zložitosť slovenských dejín na pozadí utrpenia slovenského národa po strate štátnej suverenity. Ponúkajú pohľad na udalosti odlišný od toho, ktorý ponúkala marxistická historiografia, navyše poplatná čechoslovakizmu. Táto monografia obsahuje množstvo pramenného materiálu, keďže František Vnuk čerpal najmä zo zahraničných archívov. Kniha dokumentuje obrovské utrpenie Slovenska i Slovákov, aké si nám ani len predstaviť nevedno! V roku 2020 vyšli tieto dva zväzky zrevidované a v jednom zväzku pod názvom Po úsvite súmrak : Slovensko 1945 – 1948[33].

Keď František Vnuk v rokoch 1992 – 1997 prednášal na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, vo svojej publikačnej činnosti sa preorientoval zo slovenských politických dejín na dejiny Katolíckej cirkvi na Slovensku. A tak vytvoril rozpravu Akcie K a R : zásahy komunistického režimu proti reholiam v rokoch 1950 – 1956[34].

Svetlo sveta uzrel v roku 1995 Vnukov Náčrt dejín Katolíckej cirkvi s osobitným zreteľom na dejiny katolicizmu na Slovensku v 20. storočí[35].

František Vnuk potom napísal práce: Pokus o schizmu a iné proticirkevné opatrenia v rokoch 1949 – 1950[36] a druhú časť monografie Pavol Hnilica – biskup umlčanej cirkvi[37].Táto časť zachytávala už roky1951–1995.

Po nich vydal publikácie: Dokumenty o postavení Katolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1945 – 1948[38], Vládni zmocnenci na biskupských úradoch v rokoch 1949 – 1951[39], Popustené putá : Katolícka cirkev na Slovensku v období liberalizácie a nástupu normalizácie (1967 – 1971)[40].

Rad týchto kľúčových monografií uzatvára: Príručný slovník kresťanstva[41].

V roku 2006 František Vnuk uverejnil jedinečnú monografiu Katolícka cirkev v 20. storočí na Slovensku a vo svete[42].

V tom istom roku zrealizoval so Štefanom Vragašom (1929–2018) dlhoročný spoločný projekt, ktorý aj obaja redigovali: Teologický a náboženský slovník[43].

Predtým takisto spolupracoval s biskupom Pavlom Hnilicom. V roku 2001náboženské témy priblížili v knihe s názvom Rozhovory o ľuďoch, udalostiach a Božej dobrote[44].

František Vnuk a Pavol Mária Hnilica sú aj autormi knihy Fatimské posolstvo a Božie Milosrdenstvo[45].

Vnukov Polemický pohľad na dejiny Katolíckej cirkvi :má pravdu prof. Hans Küng?[46] vyšiel v roku 2006.

V roku 2006 vyšla F. Vnukovi a P. M. Hnilicovi kniha úvah Milosťou Božou zdobená[47], v ktorej sa v rozhovoroch zamýšľajú nad mariánskymi témami.

František Vnuk sa neprestal venovať slovenským cirkevným dejinám. Najprv mu v roku 1998vyšlo dielo Andrej Hlinka – tribún slovenského národa[48], neskôr, v roku 2004, je to jeho vynikajúca monografia Stopäťdesiat rokov v živote národa[49].Týka sa Slovenska a rokov 1843 až 1993. V tejto monografii sa sústredil na tému vzniku a vývinu národného povedomia Slovákov na neradostnej ceste vedúcej k osamostatneniu sa. 

František Vnuk napísal nespočetné množstvo článkov, statí a štúdií.[50] Je autorom úvodov, doslovov, poznámok. Svoje postrehy i postrehy druhých preložené z iných jazykov uverejňoval v pravých i nepravých periodikách či v kolektívnych monografiách. So svojimi príspevkami sa zúčastňoval na sympóziách. Písaval recenzie. Pri rozoberaní akejkoľvek témy z minulosti sa vždy opieral o písomný materiál a archívne zdroje, či išlo o témy týkajúce sa politickej, kultúrnej, hospodárskej situácie buď u nás, alebo inde, a až na základe vlastnej dôkladnej analýzy následne vyjadroval svoj názor, ktorý potom zverejnil. Takto vznikali jeho práce o slovenských kultúrnych či politických pracovníkoch – i žijúcich, i mŕtvych.

V roku 2021 vyšiel k jeho 95. narodeninám ako 50. zväzok vedeckej edície Libri historiæ Europæ / Libri historiæ Slovaciæ, ktorej odbornými garantmi sú Katedra slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a Slovenský ústav v Ríme, rozsiahly výber jeho anglických štúdií, statí a rozpráv Slovakia and Slovaks in twentieth century : historical essays and studies.[51]

František Vnuk sa stal členom Australian Institute of Metals, Australasian Institute of Mining and Metallurgy, PEN Centre for Writers in Exile; ďalej bol zvolený za riadneho člena Slovenského ústavu v Ríme; prijal doživotné čestné členstvo v Združení austrálskych Slovákov; bol členom Predsedníctva Matice slovenskej, Slovenského historického ústavu Matice slovenskej a redakčnej rady Slováka v Amerike, Slovak Studies, Historického zborníka a iných.

František Vnuk dostal viaceré vyznamenania: od Ústredia slovenských katolíckych intelektuálov Veľkú zlatú cyrilo-metodskú medailu s reťazou (1977); striebornú medailu Ministerstva kultúry Slovenskej republiky (1996); pamätnú medailu Matice slovenskej (1996); pamätnú medailu Konfederácie politických väzňov Slovenska; Veľkú medailu svätého Gorazda Ministerstva školstva Slovenskej republiky; Rytiersky rad svätého Gregora Veľkého, ktorý mu udelil pápež Ján Pavol II. (1996), zlatú medailu Matice slovenskej (2001), Cenu Daniela Rapanta za rok 2001 a ďalšie.

Pri príležitosti Vnukových 80. narodenín vyšiel na jeho počesť jubilejník pod názvom Fidei et Patriae. Zostavil ho Jozef M. Rydlo a sponzorovali ho Slovenský ústav v Ríme, Katedra slovenských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Teologická fakulta Trnavskej univerzity a Únia slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych tvorcov žijúcich mimo územia Slovenska. Obsahuje 61 príspevkov historikov, teológov a spisovateľov zo všetkých končín sveta.

V roku 2021 pri príležitosti jeho 95. narodenín vyšiel súbor jeho vedeckých príspevkov, ktoré publikoval v angličtine: Slovakia and Slovaks in the Twentieth Century: historical essays and studies. Kniha na 784 stranách predstavuje niekoľko desiatok odborných rozpráv, štúdií a esejí, ktoré záujemcovi podávajú prierez slovenskými dejinami 20. storočia. Obsahuje aj obsiahlu výberovú bibliografiu jubilanta.  

Prof. Milan S. Ďurica (1926-2024) napísal do časopisu Kultúra, s podnázvom dvojtýždenník závislý od etiky, o Františkovi Vnukovi nasledujúce slová:

František Vnuk sa mi javí predovšetkým ako výnimočný typ človeka. Od svojho narodenia až podnes prebehol všetky kontinenty zemegule, žil dlhší čas v niekoľkých európskych štátoch, za slobodou a chlebom, ale aj za vzdelaním sa dostal až k našim protinožcom do Austrálie, kde dosiahol vysokoškolskú katedru metalurgie. Tam si založil rodinu a vychoval a dal vyštudovať osem vydarených detí, medzi ktorými a stále rastúcim počtom vnúčat pôsobí dojmom patriarchu. Koľkých mužov takéhoto profilu dnes vidí človek okolo seba?

Ale čo je na Františkovi Vnukovi ešte oveľa markantnejšie, to je jeho výrazný profil kresťana. Svoju katolícku vieru, ktorej dar dostal počnúc svätým krstom v rodine, nielenže nikdy nezanedbal, ale čím viacej nadobúdal všeobecné a potom aj odborné vzdelanie, tým väčšmi sa usiloval prehĺbiť a povzniesť svoje náboženské presvedčenie osvojovaním si vždy vyšších teologických vedomostí až na úroveň svojho vzdelania. V mladosti, ešte na Slovensku, tak ako početní jeho rovesníci podľahol osobnému šarmu jedného z tých samozvaných, apoštolsky zanietených, ale nedisciplinovaných ‚snílkov‘, ktorí si trúfali „pokrstiť“ bezbožný komunizmus. Ale keď sa dostal do bližšieho kontaktu s kompetentnými biskupmi a teológmi európskych rozmerov, našiel odvahu kriticky revidovať tento svoj náboženský zážitok a živiť sa z duchovných prameňov blízkych Kristovmu námestníkovi na zemi. Jeden z jeho synov ho v tomto tak nasledoval, že si ho Boh povolal ku kňazskej službe v reholi sv. Dominika (už vykonával svoj kazateľský úrad aj v našich Košiciach). Správnosť a pravovernosť kresťanského života Františka Vnuka podľa katolíckej viery a jej šírenie svedectvom účinného apoštolátu uznal a ocenil nikto menší ako jeden z najvýznamnejších nástupcov sv. Petra pápež Ján Pavol II., ktorý ho osobne Apoštolským listom poctil jedným z najvyšších cirkevných vyznamenaní – Rytierskym radom svätého Gregora Veľkého. Slovákov, ktorým sa dostalo tejto cti, mohli by sme spočítať takmer na prstoch jednej ruky.

To všetko – hlboká viera, odborná pedagogická i výskumná činnosť, svetovosť a jedinečne krásna rodina – však zďaleka nevyčerpáva rozmer osobnosti Františka Vnuka. Veď aj tí premnohí – nepreháňam, ak poviem tisíce a tisíce –, ktorí nemajú to šťastie zblízka ho poznať ako človeka i ako kresťana katolíka, poznajú ho ako jedného z najvýraznejších súčasných Slovákov tak na Slovensku, ako aj v šírom svete. Popri svojom opravdivo globálnom „svetoobčianstve“ si František Vnuk dokázal zachovať neporušenú hlbokú a jasnú národnú identitu s horúcou, plodnou láskou k svojmu slovenskému národu. Už vyše pätnásť rokov – odkedy sa mu otvorila možnosť navštevovať svoju slovenskú domovinu – delí svoj čas i svoju energiu medzi svoju rodinu v Austrálii a slovenský národ pod Tatrami, do ktorého verejného kultúrneho i politického diania je zapojený tak intenzívne, ako len veľmi málo iných. A to všetko na vlastné trovy. Lebo v mnohom ohľade tá slovenská vlasť, či presnejšie tí, ktorí ju spravujú, sa aj voči nemu – ako takmer voči všetkým svojim synom „hnaným žitia nevôľou“ do šíreho sveta – zachovala skôr ako macocha. Vnuk sa však neprestáva k nej túliť ako k milovanej matke. 

Ale to, čo Františka Vnuka najviditeľnejšie líši od nás všetkých, je jeho profil vedeckého pracovníka. Bola to práve jeho láska k vlasti, ktorá ho viedla k tomu, že keď videl a zistil, ako veľký svet Slovákov nepozná, alebo ich pozná iba v optike ich nevraživých susedov, ktorí nad nimi stáročia či desaťročia vládli, rozhodol sa – už ako vysokoškolský profesor metalurgie – opäť navštevovať univerzitné auly, aby si nadobudol podobné odborné vzdelanie v historických vedách. Lebo vedel, že iba striktne vedecky dokumentovanými prácami, najmä v jazykoch veľkých národov, je možné účinne oboznamovať svet s reálnym obrazom slovenského národa a jeho dejinami. Iste mu bola pri tom veľmi užitočná jeho základná orientácia na exaktné technické vedy. Lebo napriek tejto dvojkoľajnosti jeho vedeckého zamerania František Vnuk kvalitou i kvantitou knižných aj publicistických príspevkov na tému slovenských dejín sa môže merať s každým profesionálnym historikom. Keď sa mu po dlhých desaťročiach exilu otvorili hranice slovenskej vlasti, ani chvíľu neváhal a vrátil sa domov, kde publikoval už nespočetné historické príspevky, prednášal cirkevné dejiny na Rímskokatolíckej cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a intenzívne sa zapojil do vedeckých a kultúrnych podnikaní Matice slovenskej. Práve toto jeho historické dielo tvorí podľa mojej skromnej mienky najvýraznejšiu a najtrvácejšiu časť jeho životného diela – opravdivý monumentum ære perennius (pomník trvácnejší než meď) –, ktorým sa natrvalo zapísal tak do dejín, ako aj do sŕdc slovenského národa.[52]

Z iniciatívy Slovenského ústavu v Ríme a Združenia priateľov Slovenska vo Švajčiarsku vyšiel v roku 1976 v Lausanne zborník zo sympózia Slovensko v retrospektíve dejín[53],ktorého jedným zo spoluautorov je František Vnuk[54]. Na zadnej strane obálky zborníka sa nachádzajú tieto slová: „Národ, ktorý nemá právo hovoriť sám za seba, čaká, aby druhí, ktorí sú slobodní, hovorili v jeho mene.“ Niet krajšieho posolstva od emigranta, ktorý vie, prečo odišiel, prečo je v exile. Tie slová vyjadril človek svätého života P. Martin Mazák SDB (1913 – 2006), dlhoročný misionár slovenských emigrantov žijúcich vo Švajčiarsku.

Náš vo svete známy medailér Viliam Schiffer (1920 – 2007), pôsobiaci v Paríži, vytvoril bronzový reliéf Františka Vnuka, aby mohol rovnako ako portrét Štefánika svietiť v „galérii slovenských osobností“, vzácnych to perál v reťazi slovenských mužov a žien, ktorých „dar nezvedie, hrozba neskloní“, ale ktorým „Pán Boh šľachetnosti nebo vystavil“. Takým, ako to znie v závere Kuzmányho hymnickej skladby, aj „pieseň slávou zazvoní“.

Vivant sequentes!

[1] Jozef Paučo: František Vnuk. In: Literárny almanach Slováka v Amerike 1967 (Middletown PA), s. 242 – 243; Milan Stanislav Ďurica: František Vnuk : vedec, Slovák, kresťan. In: Most (Cleveland OH), roč. 25, 1978, č. 1 – 2, s. 52 – 53; Ján Elen Bor: Zdravica profesorovi Františkovi Vnukovi. In: Slobodné Slovensko, roč. 41, 1986, č. 2, s. 7; Braňo Hochel: Na margo článkov Františka Vnuka. In: Slovenský jazyk a literatúra v škole, roč.37, 1990/1991, č. 5, s. 148 – 150; Ladislav Mňačko: Otvorený list Františkovi Vnukovi. In: Kultúrny život, roč. 24, 1990, č. 5, s. 3; Ivan Kamenec: Mentorovanie historika. In: Kultúrny život, roč. 25, 1991, č. 24, s. 4; Jan Rychlík: František Vnuk a tzv. slovenský pohľad na dejiny. In: Kultúrny život, roč. 25, 1991, č. 36, s. 4; Jozef Hvišč: Osobnosti : 34 : František Vnuk. In: Knižná revue, roč. 3, 1993, č. 14, s. 3; Tomáš Winkler: František Vnuk. In: Slovenské národné noviny, roč. 5 (9), 1994, č. 5, s. 4; Milan Stanislav Ďurica: František Vnuk. In: Slovenské národné noviny, roč. 7 (11), 1996, č. 15, s. 5; Milan Stanislav Ďurica: Muž viery, vedy a lásky : k sedemdesiatke doc. Františka Vnuka. In: Katolícke noviny, roč. 111, 1996, č. 16, s. 14; Ján Szelepcsényi: Jubileum exilového historika : František Vnuk 70- ročný. In: Slovenské národné noviny, roč. 7 (11), 1996, č. 15, s. 2; Ján Bobák: Životné jubileum vedca a vysokoškolského prof. Františka Vnuka. In: Historický zborník, roč. 11, 2001, č. 1, s. 234 – 238; Milan Stanislav Ďurica: František Vnuk má sedemdesiatpäť rokov. In: Kultúra, roč. 4, 2001, č. 8, s. 11; Elena Šebová: Obhajca slovenského národa : historik František Vnuk sa dožíva 75 rokov. In: Extra plus, roč. [1], 2001, č. 15/16, s. 13; Milan Stanislav Ďurica: Muž, akého nám môžu závidieť aj veľké národy. In: Jednota (Middletown PA), roč. 115, 19. 4. 2006, č. 5 726, s. 13 a 16; Igor Válek: František Vnuk : Kto je kto. In: Slovenské národné noviny, roč. 17 (21), 2006, č. 6, s. 7.

[2] Vyznamenanie mu udelil pápež Ján Pavol II. 28. marca 1996 ako uznanie za jeho zásluhy, ktoré osobne preukázal Katolíckej cirkvi a Svätej stolici. Pozri Diarium Romanæ curiæ. In: Acta Apostolicæ Sedis (Città del Vaticano), zv. LXXXVIII, 1996, č. 8, s. 730.

[3] ÚSKI, Ústredie slovenských katolíckych intelektuálov, člen medzinárodného hnutia katolíckych vzdelancov Pax Romana, ho vyznamenaním poctilo na svojom valnom zhromaždení v Königsteine/Taunus (Nemecko) 30. júla 1977.

[4] František Vnuk: Slovakia’s six eventful months (October 1938 – March 1939). In: Slovak Studies (Cleveland OH; Rome), roč. 4, 1964, s. 7 – 164.

[5] František Vnuk: Cyrilometodská bohoslovecká fakulta v rokoch 1950 – 1956. In: Historický zborník, roč. 6, 1996, s. 86 – 112.

[6] Vladimír Zimányi: Historiografické dielo slovenského historika Františka Vnuka : monografie : diplomová práca. Trnava : Filozofická fakulta Univerzity svätých Cyrila a Metoda : Katedra histórie, 2007.

[7] František Vnuk: Dr. Jozef Paučo. In: Literárny almanach Slováka v Amerike 1987 (Middletown PA), s. 200 – 202; Jozef M. Kirschbaum –  Ján Mešťančík – František Vnuk (eds.): Jozef Paučo 1914 – 1974. ClevelandOH : Slovenský ústav, 1974. 119 s., 50 s. il.; Peter Maruniak (ed.) Dr. Jozef Paučo – zborník zo seminára o Dr. Jozefovi Paučovi v Píle 5. marca 1994. Martin : Matica slovenská, 2001. 140 s.

[8] V Nemecku vychádzalo v prvých dvoch desaťročiach po druhej svetovej vojne vyše dvadsať novín a časopisov. Slobodné Slovensko založil Jozef Paučo v tesnej spolupráci s Ladislavom Jankovičom (1917 – 1998). Vychádzalo najprv cyklostylovane ako mesačník, po päťročnej existencii začalo vychádzať však klasickou tlačou ako „noviny Slovákov v cudzine“. Stalo sa tak po konsolidácii povojnových pomerov v Nemecku najmä pričinením niekdajšieho vyslanca Slovenskej republiky v Berlíne Matúša Černáka (1903 – 1955), ktorý sa stal obeťou bombového atentátu, ktorý naňho spáchali v hlavnom meste Bavorska agenti československej Štátnej bezpečnosti. Pozri aj Prokop Tomek: Kdo zabil Matúše Černáka? In: Pamäť národa, roč. 5, 2009, č. 1, s. 42 – 47.

[9] Jozef M. Rydlo: Slováci v európskom zahraničí včera a dnes : profil na skúšku. Lausanne : Liber, 1976, s. 46.

[10] 1. januára 1976 bol v Mníchove vydávaný časopis Černákov odkaz premenovaný na Slobodné Slovensko, z ktorého prakticky vznikol a ktorého bol aj podľa názvu a hlavičky pokračovateľom. Časopis prestal vychádzať po tzv. Nežnej revolúcii.

[11] Jozef Paučo: František Vnuk. In: Literárny almanach Slováka v Amerike 1967 (Middletown PA), s. 243.

[12] Ján Bobák: Životné jubileum vedca a vysokoškolského učiteľa prof. Františka Vnuka. In: Historický zborník, roč. 11, 2001, č. 1, s. 234 – 238.

[13] Niektoré z nich, žiaľ, nie všetky, zaznamenáva Michal Lacko: Slovenská bibliografia v zahraničí : Slovak bibliography abroad. In: Slovak Studies (Cleveland; Rome), zv. 7 (Bibliographica 1), 1967, a zv. 17 (Bibliographica 2), 1977.

[14] František Vnuk: Neuveriteľné sprisahanie : vojenské a politické akcie proti Slovenskej republike v roku 1944.Middletown PA : b. v., 1964. 218 s.

[15] František Vnuk: Sedemnásť neúrodných rokov : náčrt dejín slovenskej literatúry v rokoch 1945 – 1962.Middletown PA : Slovák v Amerike, 1965. 304 s.

[16] František Vnuk: Neuveriteľné sprisahanie. Trenčín : Vydavateľstvo Ivana Štelcera, 1993², s. 9.

[17] František Vnuk: Dr. Jozef Tiso, President of the Slovak Republic : in commemoration of the twentieth anniversary of his death at the hands of the enemies of Slovak independence. Sydney : Association of the Australian Slovaks, 1967. 49 s. The third edition of this monograph was published in Canada by the publishing house of Slovak Jesuits: This is Dr. Jozef Tiso, President of the Slovak Republic. Cambridge ON : Friends of Good Books, 1977. 81 s. The first Slovak edition of this book was published only in 2019: František Vnuk:Dr. Jozef Tiso : prvý prezident Slovenskej republiky. Bratislava : Lúč, 2019. 54 s.

[18] František Vnuk: Kapitoly z dejín komunistickej strany Slovenska : polemické eseje. Middletown PA : Literárny almanach Slováka v Amerike, 1968. 168 s.

[19] Tamže, s. 155.

[20] František Vnuk: Slovenská otázka na Západe v rokoch 1939 – 1940. Cleveland OH : Prvá katolícka slovenská jednota, 1974. 408 s.

[21] Tamže, s. 9.

[22] Životopis Konštantína Čulena. Cleveland OH : Slovenský ústav, 1984. 248 s.

[23] Tamže, s. 7.

[24] Vladimír Zimányi: Historiografické dielo slovenského historika Františka Vnuka : monografie,  s. 31.

[25] František Vnuk: Mať svoj štát znamená život : politická biografia Alexandra Macha. Cleveland OH : Slovenský ústav, 1987. 383 s.

[26] František Vnuk – Štefan Polakovič: Zahraničné akcie na záchranu a obnovenie slovenskej samostatnosti (1943 – 1948). Lakewood OH : Slovak Research Institute of America, 1988. 239 p.

[27] František Vnuk: Rebelanti a suplikanti : slovenská otázka v ilegalite a v exile 1944 – 1945. Lakewood OH : Slovak Research Institute of America, 1989. 337 s.

[28] František Vnuk: Za Boha a národ : náčrt životopisu Andreja Hlinku. Toronto; Bratislava : Zahraničná Matica slovenská, 1990. 71 s.

[29] František Vnuk: Dedičstvo otcov : eseje na historické témy. Bratislava : York Press, 1991. 169 s.

[30] František Vnuk – Ján Hnilica: Pavol Hnilica – biskup umlčanej Cirkvi : Časť 1 : 1921 – 1951. Trnava : Dobrá kniha, 1992. 207 s.

[31] František Vnuk: Slovensko v rokoch 1945 – 1948 : diel I : Volga sa vliala do Hrona. Toronto; Svätý Jur : Zahraničná Matica slovenská, 1994. 361 s.

[32] František Vnuk: Slovensko v rokoch 1945 – 1948 : diel II : Vltava sa vliala do Váhu. Toronto; Svätý Jur : Zahraničná Matica slovenská, 1995. 326 s.

[33] František Vnuk: Po úsvite súmrak : Slovensko 1945 – 1948. Bratislava : Post Scriptum, 2020. 707 s.

[34] František Vnuk: Akcie K a R : zásahy komunistického režimu proti reholiam v rokoch 1950 – 1956.Bratislava : Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského, 1995. 130 s.

[35] František Vnuk: Náčrt dejín Katolíckej cirkvi : s osobitným zreteľom na dejiny katolicizmu na Slovensku v 20. storočí. Bratislava : Rímskokatolícka cyrilometodská bohoslovecká fakulta Univerzity Komenského, 1995. 196 s.

[36] František Vnuk: Pokus o schizmu a iné proticirkevné opatrenia v rokoch 1949 – 1950. Bratislava : USPO; Ústav dejín kresťanstva na Slovensku, 1995. 137 s.

[37] František Vnuk – Ján Hnilica: Pavol Hnilica – biskup umlčanej Cirkvi : Časť 2 : 1951 – 1995.Trnava : Dobrá kniha, 1996. 318 s.

[38] František Vnuk: Dokumenty o postavení Katolíckej cirkvi na Slovensku v rokoch 1945 – 1948.Martin : Vydavateľstvo MS, 1998. 242 s.

[39] František Vnuk: Vládni zmocnenci na biskupských úradoch v rokoch 1949 – 1951. Martin : Matica slovenská, 1999. 260 s.

[40] František Vnuk: Popustené putá : Katolícka cirkev na Slovensku v období liberalizácie a nástupu normalizácie (1967 – 1971).Martin : Matica slovenská; Burlington ON : Zahraničná MS, 2001. 299 s.

[41] František Vnuk: Príručný slovník kresťanstva. Bratislava : Smaragd, 2003. 375 s.

[42] František Vnuk: Katolícka cirkev v 20. storočí na Slovensku a vo svete. Bratislava : Nové mesto, 2006. 384 s.

[43] František Vnuk – Štefan Vragaš: Teologický a náboženský slovník, I. diel, A – K. Trnava : Spolok sv. Vojtecha, 2006. 2 zv.

[44] František Vnuk – Pavol Hnilica: Rozhovory o ľuďoch, udalostiach a Božej dobrote.Bratislava : Smaragd, 2001. 253 s.

[45] František Vnuk – Pavol Hnilica: Fatimské posolstvo a Božie Milosrdenstvo / Pavol Mária Hnilica. Zhováral sa a otázky kládol František Vnuk. Bratislava : Smaragd, 2005. 275 s.

[46] František Vnuk: Polemický pohľad na dejiny Katolíckej cirkvi : má pravdu prof. Hans Küng? Bratislava : Lúč, 2006. 30 s. [Linea recta brevissima, 2.]

[47] František Vnuk – Pavol Hnilica: Milosťou Božou zdobená : úvahy na mariánske témy / Pavol M. Hnilica. Na základe rozhovorov a diskusií spracoval František Vnuk. Bratislava : Magnificat Slovakia, 2006. 160 s.

[48] František Vnuk: Andrej Hlinka – tribún slovenského národa. Bratislava : THB, 1998. 165 s.

[49] František Vnuk: Stopäťdesiat rokov v živote národa : Slovensko v rokoch 1843 – 1993. Bratislava : Lúč, 2004. 467 s.

[50] Jozef M. Rydlo: Slected bibliography of Slovak historian František Vnuk. In: Slovakia and Slovaks in twentieth century : historical essays and studies / edited by Jozef M. Rydlo. Bratislava : Post Scriptum, 2021, s. 582 – 751.

[51] Slovakia and Slovaks in twentieth century : historical essays and studies / edited by Jozef M. Rydlo. Bratislava : Post Scriptum, 2021. 777 s.

[52] Milan Stanislav Ďurica: Človek – kresťan – Slovák – historik, akého nám môžu závidieť aj veľké národy : k 80. narodeninám prof. Františka Vnuka. In: Kultúra, roč. 9, 2006, č. 6 (29. 3. 2006), s. 8. Pozri aj Jednota (Middletown PA), roč. 115, č. 5 726 (19. 4. 2006), s. 13 a 16.

[54] Spoluautori: Štefan Glejdura, Milan S. Ďurica, Michal Lacko, Jozef Špetko, Jozef Vavrovič, František Vnuk.