3.4.2022, Peter Grečo
„Keď vojaci Ježiša ukrižovali, vzali jeho šaty a rozdelili ich. Vzali aj spodný odev.“
(Ján 19, 23)
Ak v horách zablúdime, musíme sa bezodkladne otočiť a vrátiť k predchádzajúcemu bodu, k poslednej značke a znovu hľadať správnu cestu. Aj v čase poblúdenia mysle je nutné vrátiť sa na začiatok, ku koreňu svojho života a identity. Je to neraz bolestná aktivita, ale ozdravuje.
Slovenský národ napriek poučkám ateistického sociálneho darwinizmu – ktorý je základom pre zhubný nacizmus, premiešaný s liberalizmom, húževnate prítomný v postkresťanskej Európe – nielenže prežil, ale ako celok ani neasimiloval. Blúdenie liberalizmom, ktorý nenávidí slobodu, a praktickým materializmom – nadspotrebou, ktorý degraduje osobu človeka na „život dobytčí“ (porov. Aristoteles: Etika Nikomachova, Klement Alexandrijský: Pedagóg, apoštol Pavol: List Filipanom a pod.) nás privádza k rozkladu a zániku.
Niet inej cesty ako návrat k životodarnému bodu. Tou poslednou značkou, od ktorej je potrebné ísť na pomyslený vrchol dejín, nie je globálne vojnami a farebnými revolúciami nastolená liberálna demokracia, ale reálna obnova života – vzkriesenie Cyrilo-metodskej misie.
Múdrosť sv. Rastislava
Geniálna idea, ktorá čo do kvality nemá v dejinách obdobu, vzišla z mysle apoštolského kráľa Rastislava z rodu Mojmírovcov, vládnuceho Slovenom – Slovákom v rokoch 846 – 870. Rastislav sa stal iniciátorom byzantskej misie bratov Konštantína a Metoda u Slovákov. Základnou súčasťou ich misie bol vznik prvého písma Slovanov, ktoré vytvoril Konštantín – Filozof. Ním boli napísané knihy Starého i Nového Zákona aj liturgické texty, ktoré obaja bratia preložili z gréčtiny do slovenského jazyka. Už v 9. storočí bol utvorený prvý spisovný jazyk Slovákov, ktorého základom bol živý jazyk ľudu. Historický moment zrodu kresťanskej kultúry Slovenov bol oslávený veľkolepým hymnickým spevom Proglas. Panovník vo svojom sídle na Devíne, kde zrejme privítal našich vierozvestov v roku 863, založil tiež prvú Akadémiu v jazyku národa. V tom čase to bol v Európe ojedinelý zjav, pretože okrem gréčtiny a latinčiny sa nevyučovalo v žiadnom inom jazyku. Napriek svojmu krátkemu trvaniu (864 – 885) sa Akadémia stala kolískou celého slovanského písomníctva.
Aká bola myseľ nášho Veľkomoravského panovníka? Dovolím si odpovedať úryvkom z diela jedného z púštnych otcov 3. storočia sv. Makária: „Synovia svetla a služby Nového zákona a v Duchu Svätom sa od ľudí neučia, pretože ich učiteľom je Boh. Milosť sama vpisuje do ich srdca zákony Ducha. Nemusia sa teda ubezpečovať iba v Písme, ktoré je napísané čiernym atramentom, ale milosť Božia píše zákony Ducha a nebeské mystéria na dosky srdca“ (Pseudo-Makarius: Duchovné homílie). Rastislav usúdil, že pre jeho ľud je Karolovskou dynastiou ovládnutý latinský katolicizmus a zákonodarstvo ako aj spôsob života Nemcov nevhodný, cudzorodý. Profesor Michal Lacko rezultuje: „Rastislav chcel sa čím viacej vymaniť z nemeckej závislosti“ (Svätý Cyril a Metod). Naopak Rastislav sa obrátil na kultúrnu Východorímsku ríšu (Byzanciu), pretože „od nich vždy dobrý zákon vychádza“ (Život Konštantína XIV). Napriek falšovaniu histórie a indokrinácie protibyzanstkým afektom (byzantskú liturgickú podobu a spiritualitu dnes udržujú u nás pravoslávni a nepolatinizovaní gréckokatolíci), mali by sme mať jasno v tom, že „myšlienkové bohatstvo Východrímskej (Byzantskej) ríše, ktorá trvala jedenásť storočí a počas svojej existencie sa stala najsilnejším štátnym útvarom v celej Európe, si právom zaslúži pozornosť aj na Slovensku. Byzancia významnou mierou ovplyvnila spoločenské a kultúrne dianie na území dnešného Slovenska prostredníctvom písma, kultúry a umenia, ktoré na územie Veľkej Moravy priniesli Konštantín a Metod“ (J. Zozuľak: Byzantská filozofia).
Rastislav zomrel oslepený barbarskými Frankami v doživotnom žalári a zabudnutý. Moravská legenda a neskoršie svedectvo pražského mnícha Kristiána hovoria, že tento zbožný kráľ, ktorý uviedol do krajiny kresťanstvo, dobrotivo ju spravoval. Prakticky všetky národy, ktorých panovníci v nich zaviedli aspoň formálne kresťanstvo, neraz aj mečom (Karol Veľký) sú uctievaní aj v rámci rímskeho katolicizmu za svätých, hoci na regionálnej úrovni. Rastislava však u nás rímskokatolícka cirkev doteraz nepochopila a nedocenila. Pravoslávna cirkev Slovenska, Moravy a Čiech ho vyhlásila v roku 1994 za svätého. Jeho sviatok slávi 5. júla a 10. novembra. Do spoločenstva svätcov panovníka uviedla ako „apoštolom rovného, veľkého zvestovateľa viery a mučeníka“. Svojou jasnozrivou slovensko-slovanskou koncepciou politiky položil hlboké základy kresťanstva takmer v celom slovanskom svete. Profesor Ján Stanislav z vyššie uvedených dôvodov považuje kráľa Rastislava za jednu z najväčších osobností dejín slovanskej kultúry.
Personalizmus Slovanov
Sv. Konštantín je popri sv. Fótiovi Veľkom hlavným reprezentantom obdobia tzv. Byzantského humanizmu. Profesor Ján Šafin podrobne poukazuje, ako solúnski bratia obhajovali tradíciu Cirkvi voči novotám zavádzaných franskými „teológmi“ v ríši i mimo nej, a ako obhájili ortodoxiu aj v spornej náuke o pochádzaní Ducha Svätého, ktorá je dodnes matériou najbolestnejšej kresťanskej schizmy (Cyrilometodské dedičstvo a Európa).
Konštantín – Filozof definoval filozofiu ako poznávanie božských a ľudských vecí. Ňou sa človek môže priblížiť k Bohu. Učí ho vlastnými skutkami stať sa obrazom a podobou toho, ktorý ho stvoril. Pravá filozofia učí pripodobnenie sa Bohu – zbožštenie. Sv. Ján Damašský bol v tejto náuke časovo a teologicky najbližšie k sv. Filozofovi. Tento pojem je latinskému kresťanstvu neznáma veličina. Žiaľ, tejto religióznej filozofii, ako poznamenáva profesor Zozuľak, na Slovensku ani vo filozofických kruhoch sa nevenuje takmer žiadna pozornosť, napriek tomu, že „územie dnešného Slovenska sa – ako súčasť územia Veľkej Moravy – dostalo na filozofickú mapu Európy v 9. storočí, a to vďaka christianizačnej misii, ktorú na tomto staroslovienskom teritóriu vykonali solúnski bratia Konštantín (Cyril) a Metod“ (R. Dupkala: Filozofovanie na Slovensku: reflexie v súvislosti).
V čom je podstata obohatenia ľudského rodu misiou solúnskych bratov prostredníctvom slovanskej, resp. slovenskej kultúry? „Je to koncept postavený na mystériu Osoby a Slova, koherencie osoby a Slova. Boli to Turíce slovanských národov“, píše historik Pavel Mačala (Náčrt personalizmu Slovanov). Originálne interpretuje malý spis O Písmenách exilového cyrilo-metodského učeníka mnícha Chrabra z Bulharskej Preslavi. Chrabr porovnáva hlaholiku s hebrejskou a gréckou abecedou a ukazuje, že počiatočné písmeno Slovanov „Azь“ – Ja, na rozdiel od „Alef“ a „Alfa“ sa vyslovuje s plnými ústami, čo značí plnosť poznania a božích zámerov s človekom v ekonómii spásy. Je výrazom postupnej Božej pedagogiky: Egypťanom pripadla geometria, Židom pripadli posvätné knihy, Helénom gramatika, filozofia arétorika. Čo pripadlo Slovanom? Mačala dokazuje Chrabrom vysvetlené plné otvorenie úst pri prvom písmene, že to vyjadruje plnosť múdrosti. „Az“ v staroslovienčine znamená „ja“, je to vyjadrenie osobového podmetu, osoby, vedomého subjektu. Ani Židia, ani Gréci vo svojom poznaní nedosiahli hĺbku toho, čo sa dostalo Slovanom. Antropológia Židov ani antropológia Grékov nepoznala pojem osoby, poznanie osoby je späté s cirkevnými Otcami, ktorí zvádzali zápas o Trojjedinosť Boha, Božstvo Krista a Ducha Svätého. Oni rozpoznali tajomstvo osoby ako relácie. Prerozprávaním Chrabra vysvetľuje, že Židia svojim „alef“ vyjadrujú – uč sa, čo znamená zachovávaj normy Božie, Gréci svojím „alfa“– hľadaj, čo znamená poznanie. Slovanom Boh prostredníctvom sv. Cyrila podaroval ako prvé písmeno „az“ – na plné otvorenie úst. Sv. Cyril ho znázornil symbolom kríža, čím vyjadril poznávanie vierou (Hebr 11,3). Prekvapivo, aj súčasný americký filozof personalizmu W.G. Muelder si uvedomuje, že „osobový podmet je ontologický najvyššou skutočnosťou a osobnosť je fundamentálnou poznávacou zásadou“ (Personalizmus).
Berďajev učí (napr. O otroctve a slobode človeka), že správne pochopenie vzťahu osôb sv. Trojice má dopad aj na antropológiu. Vidíme ten rozdiel medzi človekom ako indivíduom, ktorý nepozná Božiu múdrosť a ignoruje Bohom dané zákony a stáva sa z neho egoista a individualista a človekom, ktorý vstupuje do relácie s Božími a ľudskými osobami? Už Alexis de Tocqueville (Demokracia v Amerike) vytušil limity konceptu osoby západnej antropológie, ktorý sa rozpadá vyústením do ideológie liberalizmu, lebo ten povyšuje sebectvo za najvyšší zákon života. Západ je determinovaný historicky nesprávnym (franskou mocou vnúteným) učením o vzťahoch osôb vo Sv. Trojici (Filioque), ktoré degradovalo sv. Ducha na akýsi prívesok, od ktorého už nepochádza nič. Novovek, ako píšu J. Maritain či E. Mounier v zhode s Berďajevom, urobil z „človeka najvyššiu sviatosť“. Sklamal aj tým, že filozofi pod vplyvom prudkého rastu vedy a techniky prestali skúmať božie a ľudské veci a redukovali svoje skúmanie na rozbor jazyka. Čím viac sa filozofia osoby stávala irelevantná, tým väčšmi vzrastalo praktické sebapotvrdzovanie subjektu, čo po prechodnej fáze úspechu priviedlo jedinca a civilizáciu k deštrukčnému pohybu, ako to indikoval V. Solovjov.
Rozdiel medzi východom a západom kresťanstva je v tom, že osoba je v byzantskej tradícii, teda aj v slovanskej, viacej ako abstraktné bytie či produkt rozumových abstrakcií. Osoba je živá. Povestný Berďajevom ohlásený primát osoby pred bytím a Mounierov primát osoby pred jej materiálnymi záujmami je preto princípom personalizmu. Personalizmus je novým spôsobom vypovedané to staré a osvedčené, prosiac „Boha, ktorý Slovom a Múdrosťou stvoril všetko, človeka stvoril, o múdrosť z blízkosti jeho prestolov, aby porozumel, aká je jeho vôľa“ (ŽK III).
Prvý slovanský pápež Ján Pavol II. napísal o význame byzantskej misie encykliku Slovorum apostoli na tisícročie smrti sv. Metoda. Európe predstavuje tento „zakopaný poklad“: „Solúnski bratia zdedili nielen vieru, ale aj kultúru starovekého Grécka, ktorá pokračovala potom v byzantskej ríši. Je známe, aké dôležité bolo toto dedičstvo pre celú európsku a priamo, či nepriamo, aj pre svetovú kultúru“ (VI, 21). Reálie kultúrneho, presnejšie protikultúrneho vývoja ukazujú, že ešte nenastal čas odkryť a tešiť sa z tohto pokladu. Ak platí definícia Berďajeva, že kultúra je odvodená od pojmu kult voči Bohu, tak dnes vidíme dobre prichystanú ofenzívu, rozsiahly kultúrny boj kedysi formálne pokresťančeného Západu voči samým základom kultúry. Ide o zničenie osoby, muža a ženy, ktorí boli stvorení na Boží obraz a podobu.
Pápež solúnskych bratov pozdvihol na spolupatrónov Európy, hneď vedľa sv. Benedikta a viackrát vyslovil priam „kacírsku myšlienku“ dýchania oboma pľúcami – východnými a západnými. Tým určite nemyslel dysfunkciu východnej strany pľúc, ako to radi robia protipravoslávni ideológovia. Z iných jeho encyklík, napr. Evangelium vitae vyplýva, že dysfunkciou pľúc trpí západná strana a to ním popísanou „kultúrou smrti“.
„Úcta k jazyku a kultúre iných národov zodpovedá filozofii Byzancie, ktorá prostredníctvom pravoslávnej viery prispieva k rozkvetu kultúry bez rasových, etnických a jazykových predsudkov“ (N. Matsoukas), a preto „táto originálna kultúrna politika je príkladom vyspelej byzantskej kultúry, ktorá prostredníctvom cyrilometodskej misie umožnila Slovákom stať sa vyspelým národom a rozvíjať svoju vlastnú kultúru, jazyk a myslenie“, zakľučuje J. Zozuľak.
Hlavný odkaz sv. Cyrila a Metoda pre naše časy: koncept ľudskej osoby, realizovanie osobového podmetu „ja“, kognitívnosť človeka v znamení pravdy kríža, ktorého súčasťou je svedomie; na tom všetkom mala stavať európska vzdelanosť. Koncept jednoty Východu a Západu, spoločným dychom východných a západných pľúc Európy by sa rozvíjal, a ak by ich misia nebola násilne ukončená, Európa a západný svet by neprežívali dramatické i tragické útrapy rozumu.
Nahota vyhnaných učeníkov sv. Cyrila a Metoda
Odveký, a dnes vieme, že svojou povahou duchovný zápas medzi slovanskou a germánskou dušou sa začal práve u nás. Nemeckému duchovenstvu išlo o to, aby zničili celé dielo, hlavne bohoslužbu a rodiacu sa kultúrnu svojbytnosť Slovákov a Slovanov. Podľa Žitia Klimenta, Svätopluk, synovec Rastislava bol človek duchovne plytký, nemravný (ktorému vyhovoval latinský systém dišpenzov) a sv. Metod, ktorý ho karhal, bol mu nepohodlný. Svätopluk svojim životom a politikou oslabil ríšu vnútorne. Zničil úmysel Rastislava vybudovať svoju vlastnú hierarchiu. Vladár a jeho kniežatá po smrti sv. Metoda nechali „agentovi“ východofranského kráľa, biskupovi Vichingovi, prakticky voľnú ruku. Ten zlikvidoval devínsku Akadémiu, ktorú založil sv. Konštantín podľa vzoru Konštantinopolskej univerzity pri bazilike Hagia Sofia, kde bol predtým profesorom. Ničenie písomných pamiatok, bohoslužobných kníh v novom štvrtom liturgickom jazyku – hľa, príbeh, ktorý sa v dejinách neraz opakuje. Literatúra, ktorá nevyhovuje, názory, ktoré sú antitézami, správy, ktoré nevyhovujú mocným, nesmú jestvovať.
Asi z 200 žiakov sv. solúnskych bratov sú Gorazd, Kliment ochridský, Konštantín preslavský, Naum, Angelár, Vavrinec a Sáva v Bulharsku uctievaní ako sv. Sedmopočetníci. Frankovia konali rýchlo a ukrutne. Zviazaných mužov prísne väznili, mladších predali Židom „sami súc Judášovho osudu a zahrdúsenia“ (Žitie Klimenta). Učeníci sa dostali cez Benátky do rúk byzantského cisára Basila, ktorý ich znova uviedol do hodnosti kňazov a diakonov. A tých čo nepredali, Vichingovi vojaci vyviedli medzi 20. februárom a 26. marcom roku 886 z väzenia nahých k Dunaju, a keď boli ďaleko od mesta, poslali ich preč, vojaci sa vrátili domov. Prozreteľnosť týchto učeníkov viedla do Bulharska, kde ich úctivo prijal cár sv. Boris I.
„Rím s cirkevnou kúriou sa dostal do područia skorumpovaných duchovno-svetských opozičných síl, ktoré prostredníctvom ešte ďalších dvoch tesne po sebe nasledujúcich vrážd pápežov – Marínusa I. a Hadriána III., dosiahli likvidáciu spomenutej Cyrilo-metodskej provincie, sledujúc pritom svoje ekonomické a politické ambície, a to s historicky až do dnešných čias nevyjasneným zneužitím pápeža, Štefana V.“, sumarizuje Mačala. Vzhľadom na pracovné metódy biskupa Vichinga sa možno domnievať, že bula pápeža ničiaca byzantskú misu bola sfalšovaná, pretože v Cirkvi je istá kontinuita rozhodnutí, a nie zvraty.
Takto náš národ zopakoval na svojich najlepších synoch osud Krista pred Pilátom: „Tvoj národ a tvoji veľkňazi mi ťa vydali, čo si vykonal?“. Kristov plač nad Jeruzalemom je plačom týchto sv. mužov. Prostredníctvom ich posolstva a utrpenia za Pravdu nakoniec naši východní a južní slovanskí bratia prijali pravú vieru.
Nahota Slovákov
Sv. Metod dôrazne varoval Svätopluka, že ak dovolí zmariť túto blahodarnú misiu, na krajinu a jeho ľud pritiahne kliatbu. Skutočne, nájazdmi maďarských kmeňov a vnútropolitickou rozorvanosťou kniežat zanikla sláva Veľkej Moravy v roku 907. Prišli sme o svoju národnú svojbytnosť, ktorú sme doteraz nikdy plnohodnotne neobhájili.
V čom spočíva závoj kliatby nášho národa, ktorú pritiahli hriešni veľmoži v spolupráci s agentmi cudzích síl? Je to kliatba nahoty našej slovenskej duše a národného organizmu. Nahota je dôsledkom hriechu našich prarodičov, ktorí sa po hriechu skrývajú pred Bohom (Gn 3, 10 – l1). Vtelený Boží Syn berie na seba nahotu človeka a národov, nahotu hriechu, aby ju vykúpil, tak učí tradícia Cirkvi. Dva razy bol Boží Syn potupne nahý. Prvý raz pri krutom bičovaní a druhýkrát pred ukrižovaním. Táto bohoľudská dráma je mysticky prítomná v našom národe. Vo svojej prvej nahote sa stotožnil s potupenými vyhnanými učeníkmi sv. Cyrila a Metoda. Druhá nahota Božieho Syna sa prejavuje v našom národe po zániku Veľkej Moravy, ktorú by som vymedzil do týchto okruhov:
1. Permanentná submisivita Slovákov. Po roku 907 sme v neustálom procese podrobovania národného tela cudzím mocnostiam geopoliticky, ale aj cirkevne (problém oneskorene etablovanej samostatnej provincie). Násilná maďarizácia v rokoch 1867 až 1907, včítane deportácie detí zo slovenských rodín na „prevýchovu“, vykazovala znaky genocídy. Potom je to podrobenie ateistickému socializmu. Pápež Ján Pavol II. v príhovore v roku 1990 pomenoval schizofréniu národa – dvojkoľajnosť vo výchove: inak doma a inak na verejnosti. Dnes rovnako „môžeme myslieť pravdu, ale musíme vyslovovať lži“ (G. Orwell: 1984). Najnovšie naša vlastizradná ochlokracia nás vydala na milosť agresívnemu predátorovi zo zámoria. Podobne ako kedysi Nemci reprezentovaní Vichingom sa dostali k moci za pomoci Svätopluka. Ten aspoň ako schopný vojak pre národ vybojoval územné zisky. Kdežto tlupa „usadených lúpežníkov“ na štyri roky je sústredená len na rozkrádanie verejných zdrojov. Nevládnu nám figy, ani olivy, ani vinič, lebo sme si zvolili ako v biblickej knihe Jozue vladára z bodliakov a podliakov.
2. Strata kontinuity národných elít. Až na obdobie štúrovskej generácie nevieme preukázať následníctvo duchom osvietených vodcov v oblasti kultúry, náboženstva a spoločenského života. Ján Dudáš vo svojej štúdii: Máme vôbec elity na Slovensku? tristne „sine ira et studio“ ukazuje nízku úroveň univerzitného vzdelania, ideologický diktát kultúrneho marxizmu – Frankfurtskej školy hlavne v humanitných a spoločenskovedných disciplínach. Vedci, akademici a cirkevní potentáti kolaborujú sťaby s vymytým svedomím s režimom, ktorý popiera ľudskú dôstojnosť. Slovensko upadlo do stavu, že vlastní potentáti utláčajú svoj ľud a majú to ako formu sadistickej zábavy. Čakajme, že zasadnú nové „previerkové komisie“ politickej korektnosti a budú preverovať lojalitu k štátu u pracovníkov vo verejnom sektore prostredníctvom súhlasu s politikou LGBT a gender, multikulturalizmu, či sanitárnou a ekologickou ideológiou alebo správnou mierou rosobófie. Podobne to čaká aj štátom registrované cirkvi.
3. Systematické popieranie náuky Proglasu praktickým materializmom a liberalizmom. Pôžitkársky život, plytkosť mysle, vyhľadávanie čoraz drsnejších a vzrušivejších zmyslových podnetov pre saturovanie znudeného ega je výsledkom ignorancie týchto slov našich vierozvestov: „Znamenitú vám radu teraz povieme, ktorá vás všetkých, všetkých ľudí pozbaví života zvieracieho, žitia smilného“. Pre zhypnotizovanú masu naopak platí: „Váš ideál je ideálom zvierat“ (N. Berďajev: Filozofia nerovnosti). Medzi ďalšie kliatby národa patrí rozštiepenie ľudí v základných princípoch dobra, pravdy a krásy; zatemnenie mysle a zámena hodnôt. „Vojna je mier, sloboda je otroctvo a nevedomosť je sila“, ako predpovedal G. Orwell.
„Tak ani duša, žiadna duša bez písmen, vedomia nemá o tom Božom zákone.“ Katolíci vydali Bibliu v jednom zväzku až v roku 1995. Koľko Slovákov prečítalo celé Písmo sväté? Aký obsah ponúkajú Katolícke noviny? Sú ešte katolícke či skôr globalistické? Riadi nás program Anti-Proglasu, čo vystihuje metafora Theodoreta z Kyrru. „Netopiere a nočné sovy utekajú pred svetlom ako pred nepriateľom a milujú spásnu temnotu. Týmto vtákom by však nikto rozumný nezazlieval, pretože takýto život im uložila do vienka od samého počiatku príroda. Pokiaľ však ide o tých, ktorí sa z vlastného rozhodnutia spolčujú s temnotou, akého odpustenia by sa im malo dostať?“ (Liečenie pohanských nemocí).
Neúctu k P(p)ísmu vidíme aj v čoraz častejšom znečisťovaní slovenčiny primitívnymi amerikanizmami a zaplavovanie verejného priestranstva anglickými slovami. Kým socialistický režim z cyrilometodskej misie opatroval vysokú úroveň jazyka, súčasný režim obyčajných ľudí ponecháva aj slovesnú kultúru na milosť priemyselnej zábavy.
Pôvodný Rastislavov zámer z 9. stor. zjednotiť Slovanov pod zástavami sv. Cyrila a Metoda na kultúrnej i duchovnej križovatke európskych národov, akou je Slovensko, naznačil Ján Pavol II., keď sa v Ríme r. 1996 obrátil na Slovákov so slovami: „Slovensko má osobitnú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Slovensko je povolané ponúknuť Európe predovšetkým dar svojej viery v Krista a svojej oddanosti Panne Márii.“ No toto poslanie – koncept osobového podmetu ako súčasť obnovenia cyrilometodskej misie – ktorý bude základom pre kultúru života, je ohrozený. Sotva možno pomyslieť na ideu zjednotenia Slovanov, ako si to želali osvietení národovci nielen u nás. Ak davové blúznenie nezastaví „vis major“, čaká nás pálenie, resp. indexovanie kníh nielen zlatého a strieborného veku ruskej literatúry, ale aj diela ako Štúrovo Slovanstvo a svet budúcnosti, Kollárovo Slávy dcéra a Masarykovo Rusko a Európa.
Ticho spievame pieseň vyhnancov v našej vlastnej zemi, ktorá nám už vlastne nepatrí (Ž 137). Náreky proroka Jeremiáša sú akoby písané na naše reálie. „Človekovi sa môže niekedy zdať, že všetko v nás zomrelo, že neprichádza pomoc, že Boh mlčí, a predsa i v takom momente je pri nás Mária. Ona stojí nielen pod Kristovým krížom, ale aj pod krížom každého z nás. Je našou jedinou nádejou.“ (Kardinál Š. Wysziński: Druhý krajec chleba)
Pokánie – liek na prekonanie nahoty
Po roku 1989 nám bolo predostierané, že sa vraciame naspäť do „rodiny“ západných krajín, do Európy. Podobné forsírovanie kolektívnej duše nastalo po roku 1998 volebným víťazstvom koalície atlantických síl. Slovensko zrazu prestalo byť „čiernou dierou na mape Európy“ (M. Albrightová). V posledných dňoch sily kniežaťa temna, vyhodeného von (Jn 12,31), násilím na svedomí dokončujú svoje dielo.
Ak je pravda, čo nám podávajú historické svedectvá o cyrilo-metodskej misii, ak je pravda, čo nás učia naši národní dejatelia, a ak vízie Jána Pavla II. nie sú náboženské rojčenia, tak Slováci ontologicky a organicky, teda kultúrne a geopoliticky, nepatria na Západ. Tobôž nemôžeme vyznávať už neexistujúce „západné hodnoty“. Tie začala surovo ničiť „veľká“ francúzska revolúcia. Je možné vyliečiť strašnú nemoc rozpoltenosti, ktorá nás – jadro Cyrilo-metodskej misie – ako žiarenie do špiku kosti zasiahla?
Komu budeme veriť a koho budeme počúvať? „Azda tých, ktorí si nárokujú poznanie dobra a zla, a ktorí povyšujú svoj bezbožný rozum nad Boha, ktorý ich stvoril? Pokiaľ sa budeme živiť ich výkladmi, budeme vyhnaní z raja života“ (Irenej z Lyonu: Proti herézam). Alebo hlas sv. solúnskych bratov v Proglase: „Všetci, čo chcete svoje duše krásnymi uzrieť, a všetci po radosti túžiaci, túžiaci temno hriechu navždy zapudiť i sveta tohto hniloby sa pozbaviť i rajský život pre seba zas objaviť i horiacemu ohňu navždy uniknúť, počujte, čo vám vlastný rozum hovorí“?
21. septembra 1985 v preplnenej salzburskej katedrále za účasti bulharského patriarchu Maxima a ďalších zástupcov pravoslávia, slávnostne vykonal katolícky arcibiskup Karl Berg symbolické gesto veľkého významu, keď predniesol historickú prosbu o odpustenie za neprávosti, spáchané bavorskými biskupmi (Vichingom a jeho spolupracovníkmi) na sv. Metodovi. Touto udalosťou vyvrcholila medzinárodná cyrilo-metodská konferencia vo Viedni, ako nás informuje profesorka Emília Hrabovec (Slovensko a Svätá stolica v kontexte vatikánskej východnej politiky). Pápež Ján Pavol II. inicioval v jubilejnom roku 2000 kajúcu liturgiu, ktorej texty zostavil kardinál Ratzinger a v rámci nej sa Rímskokatolícka cirkev ospravedlnila za svoje mnohé dejinné hriechy.
Ako vnímaví ľudia cítime, že v našom národe je niečo podstatné nevypovedané, čo nás bolestne ťaží a bráni nám uskutočniť naše poslanie. Nejaká sila nás blokuje, hamuje celé dejiny otvoriť naplno ústa a vysloviť „Azь“ –prvé písmeno hlaholiky. Zároveň sa nestačíme čudovať rýchlemu úpadku civilizačných hodnôt. „Slovensko nebude nikdy bohaté, lebo je tu kliatba nahoty. Ale túto kliatbu môže zmierniť verejné odprosenie Cirkvi Slovenska a očistenie historickej pamiatky“, zaznelo v jednom slove poznania (V. Nemcová: Proroctvá a znamenia). „Dedičstvo otcov“ tak naďalej ostáva ako fráza, cyrilo-metodské spomienky sú len okrajovou kultúrnou epizódou podivínov.
Kto prelomí túto kliatbu nášho ospalého a oklamaného ľudu, ktorému už je jedno, že žije a kráča vo tme alebo slepý vedie slepého? Očistenie historickej pamiatky sa na Slovensku ešte neuskutočnilo na národnej a celocirkevnej úrovni. Z povahy vecí je potrebné tento skutok verejného pokánia, podľa salzburského príkladu, čo najskôr učiniť.
„Svetlo skutočného poznania spočíva v bezpečnom rozlišovaní dobra a zla“, napísal Diadochus z Fotiky (Sto téz o duchovnej dokonalosti). Kým Svätý Duch osvieti iniciátora, my všetci vieme, čo máme robiť. Začať zachovávať desatoro Božích prikázaní, ktoré máme priamo od Boha a eliminovať sedem hlavných hriechov: pýcha, lakomstvo, smilstvo, hnev, závisť, lenivosť a obžerstvo – všetko to je osnovou liberalizmu – najväčšieho otrokára človeka. „Tieto príkazy sú prvou nevyhnutnou etapou na ceste k slobode človeka, jej počiatkom. Pravá sloboda – píše sv. Augustín – spočíva na nerobení takých previnení ako vražda, cudzoložstvo, hýrenie, klamstvo, svätokrádež. Keď sa človek začína chrániť pred týmito previneniami, začína dvíhať zrak k slobode, ale to je len počiatok slobody, a nie dokonalá sloboda“ (Ján Pavol II.: Encyklika Veritatis Splendor, I,13). Ak budeme hľadať Pána celým svojim srdcom, neopustí nás, ani nezničí, ani nezabudne na zmluvu, ktorú dal našim otcom“ (Dt 4,31).
Použitá fotografia: Ivan Raždík – umelecká váza s motívom Sv. Cyrila a Metoda
