Stupňuje sa iránsky hlavybôľ?
Podlý útok na iránskeho generála Kásema Solejmáního 3. januára bol pre svet prvým nepríjemným novoročným bezpečnostným prekvapením, ktorému sa vraj čudovali aj mnohí vysokí predstavitelia washingtonskej administratívy. Akcia znovu vyvolala narastanie obáv zo správania USA, ktoré nerešpektujú medzinárodné právo ani morálku a anomálie sa v ňom stávajú normou.
Spustila sa vlna protirečivých a takmer neprehľadných komentárov, v ktorej sa detaily tejto barbarskej akcie, môžu rozoberať donekonečna. Ospravedlňujem sa čitateľom za dlhší text, v ktorom sa pokúsim ukázať, že nešlo o náhodu, ale dlho a dôkladne pripravovanú akciu. Znovu dokázala, že úpadok jedinej superveľmoci na svete je čím ďalej tým hlbší a svedčí o narastajúcej neúcte a strate rešpektu a citu nielen v politike a práve, ale aj v morálke a humánnosti.
Aktuálne bola akcia iste prekvapením, ale z dlhodobého hľadiska len potvrdila už desiatky trvajúcu bezohľadnú surovosť v medzinárodných aktivitách USA. Ide však o jeden z nových kulminačných bodov agresívneho protiprávneho i amorálneho konania Washingtonu. Samotný útok je výsledkom viacvrstevných a viacsmerných procesov, ale budeme sa snažiť pridržať leitmotívu – čo za dôvody mohli viesť USA k tomuto zákernému kroku.
V prvom rade ide o to, že Blízky východ je najnepokojnejším regiónom súčasného sveta. V súčasnosti sú tam najmenej dva horúce vojnové konflikty – v Sýrii a Jemene a situácia v Iraku sa podobá občianskej vojne. Okrem toho ozbrojené násilie často prepuká v izraelsko-palestínskom konflikte. Ak k tomuto regiónu pripojíme aj Líbyu, ktorá je v severnej Afrike, musíme len smutne konštatovať, že zabíjanie ľudí v bojoch je v tejto časti sveta na dennom poriadku. Ďalší „bežne“ hynú pri nepokojoch, ktoré vo viacerých štátoch regiónu ešte neprerástli do štádia otvoreného ozbrojeného konfliktu a pre západné médiá hlavného prúdu nie sú dosť „atraktívne“. Vo všetkých uvedených ozbrojených konfliktoch vidieť zámerne rozrušujúce pôsobenie USA, ktoré je doplňované ich špekulatívnym, ale sofistikovaným zasahovaním do diania vo viacerých ďalších štátoch.
Teherán predstavuje pre Washington už desaťročia veľkú politickú traumu. Do určitej miery je z pohľadu „neocons“ a jastrabov voči nemu dovolené takmer všetko – ale brzdou je strach z priamej vojenskej konfrontácie. Napriek veľkohubosti predstaviteľov Spojených štátov, v čom sa stal D. Trump majstrom, sa už dlhšie a často uchyľujú k tzv. bezkontaktným útokom – najmä bombardovaniu či obstreľovaniu raketami alebo najnovšie k použitiu dronov. Ak sa „zaplietli“ do pozemných operácií, víťazstvo v 21. storočí nedosiahli nikde a evidentne sa boja ďalšieho fiaska.
Uskutočnenie aktu štátneho terorizmu voči vysokému predstaviteľovi cudzieho štátu, s ktorým Spojené štáty nie sú vo vojne, je založené na predpoklade, že za túto akciu ich žiadny súd neodsúdi, ani sa voči nim neprijmú sankcie. Prostredníctvom proamerických médií hlavného prúdu sa veci objasnia tak deformovane, že (malá) časť sveta uverí, že vlastne konali správne. Krátkozrakosť washingtonskej politiky však prehliada nežiadúce následky takéhoto konania, ktoré zase zvýši antiamerické nálady najmä v nezápadnom svete. Varovaním by malo byť to, čo sa deje v Afganistane, Iraku a Líbyi, hoci tam to má kruté dopady zatiaľ len na ne samotné (na zabitie svojho veľvyslanca v Líbyi v septembri 2012 už vo Washingtone asi zabudli – sčasti sa pripísalo na vrub H. Clintonovej). Nechcem moralizovať, ale slovenské príslovie zatiaľ sa chodí s džbánom na vodu, pokiaľ sa ucho neutrhne, platí aj v medzinárodnej politike, len sa napĺňa dlho a pomaly.
Bezohľadné pôsobenie USA v Iráne začalo v roku 1953, keď CIA uskutočnila operáciu Ajax zameranú na zvrhnutie predsedu vlády M. Mosaddeka, ktorý znárodnil ropný priemysel, kontrolovaný Anglicko-iránskou ropnou spoločnosťou (dnes British Petroleum) a spolupracoval s ľavicovými silami. Zdesenie v USA nastalo, keď v dôsledku iránskej revolúcie v januári 1979 šach Mohammad Rezá Pahlaví, ktorý bol jedným z ich kľúčových spojencov na Blízkom východe, utiekol z krajiny. Hoci v štáte kruto bašovala jedna z najbrutálnejších tajných služieb – SAVAK, ktorá úzko spolupracovala so CIA, nedokázala zabrániť hnevu národa. Prezident USA J. Carter, ktorý nastúpil do úradu v januári 1977, však prestal tak silne podporovať režim šacha, ako to robili dovtedy Spojené štáty, s čím washingtonskí jastrabi neboli spokojní. Zaujímavé je, že za mandátu J. Cartera USA neviedli nijakú vojnu ani agresiu, čo už o žiadnom z jeho nasledovníkov nemožno povedať.
V Iráne sa nastolil teokratický islamský šíítsky režim, na ktorom možno z nášho pohľadu veľa kritizovať. Spojené štáty boli označené za Veľkého satana a režim vydal viaceré tvrdé vyhlásenia aj na adresu Izraela. Hrôza Washingtonu narástla, keď v novembri 1979 revoluční študenti obsadili veľvyslanectvo USA v Teheráne a zajali 66 osôb, z ktorých časť prepustili a nechali si 52 rukojemníkov.
Spojené štáty uvalili na Irán sankcie, zmrazili účty a zastavili dovoz jeho ropy. Na oslobodenie rukojemníkov Washington uskutočnil v apríli 1980 tajnú operáciu Orlí pazúr, ktorá sa skončila neúspechom. Prispelo to aj k tomu, že prezident J. Carter v nasledujúcich voľbách prehral. Zadržiavaní sa dostali na slobodu až po 444 dňoch za sprostredkovania Alžírska v deň inaugurácie R. Reagana za prezidenta – oficiálne minútu po jej začiatku.
Irán však R. Reagana stál takmer kreslo, keď vyvolal v USA najväčšiu politickú aféru osemdesiatych rokov minulého storočia – „Irán-Contras“ (niekedy aj Irangate). Washington tajne predával zbrane Teheránu v iránsko-irackej vojne. Irán bol však na zozname štátov podporujúcich terorizmus a USA vo vojne stáli na strane Iraku. Išlo o pokus získať pomoc Iránu pri prepustení zajatých občanov Spojených štátov v Libanone a z obchodu sa mali financovať protivládni povstalci Contras v Nikarague. Do aféry bol namočený aj viceprezident G. Bush st., ale Washingtonu sa podarilo vyšetrovanie škandálu uhrať do autu (neverte politickým stranám, koalíciám a hnutiam ani médiám na Slovensku, ktoré USA vydávajú za vzor cnosti v dnešnom svete).
V júli 1988 krížnik USS Vincennes zostrelil lietadlo Airbus A300 v iránskom vzdušnom priestore nad Perzským zálivom, lebo si ho „splietol“ s vojenským lietadlom, čo malo naň zaútočiť. Krížnik sa však nachádzal v iránskych výsostných vodách, keď prenasledoval ozbrojené člny, ktoré zakročili proti ďalšej vojenskej lodi USA tiež narušujúcej tento priestor. Až v roku 1996 Spojené štáty označili zostrelenie lietadla za „omyl“, vyjadrili nad ním ľútosť a pozostalým obetí vyplatili kompenzácie, ale Washington sa Teheránu nikdy neospravedlnil.
Poslednú historickú udalosť spomenieme v súvislosti s tým, že prezident G. Bush ml. Irán zaradil v roku 2002 na os zla ako sponzora terorizmu a označil ho za štát usilujúci sa o výrobu zbraní hromadného ničenia. Americko-iránske vzťahy sú plné kontroverzných momentov, na ktorých sa vzájomne podieľajú obe strany.
Už v predvolebnej kampani D. Trump viackrát tvrdo zaútočil na Irán. Boli v tom daň washingtonským jastrabom, prejav náklonnosti k izraelskej lobby, ako aj averzia voči demokratom, keď sa chystal zrušiť jadrovú dohodu vlády B. Obamu s Iránom. Napriek negatívnemu postoju ďalších signatárov dohodu zo strany USA v máji 2018 jednostranne vypovedali. Napätie okolo Iránu však Washington a jeho spojenci zvyšovali aj ináč, napr. vojnou tankerov, obviňovaním z hakerských útokov a pod.
S veľkou nevôľou sa Spojené štáty pozerali na aktivity Iránu v sýrskej vojne, kde úzko spolupracoval s Ruskom a vládou B. al-Asáda. Tu sa angažoval aj K. Solejmání. Niektoré pramene tvrdia, že svojim dielom prispel aj k obratu vojny v Sýrii. V júli 2015 viedol tajnú iránsku delegáciu, ktorú v Moskve prijal V. Putin. K. Solejmání vraj mal položiť na stôl mapu Sýrie s aktuálnou bojovou situáciou a povedať, ak nezasiahnete, Asad sa už neudrží… Naznačuje to jeho strategické myslenie, ktoré predpokladalo, že Rusko sa z viacerých dôvodov v prípade Sýrie zachová ináč, ako to robilo doteraz.
Solejmání ako veliteľ špeciálnych jednotiek Iránskych revolučných gárd Kuds (od roku 1998) – organizačne nepatria k iránskemu vojsku – bol jedným z najvplyvnejších mužov v Iráne. Iste nebol žiadnym anjelom, tobôž v očiach Západu. Viaceré zdroje však poukazujú na to, že nešlo o žiadneho fanatika, ale rozvážneho a nadaného veliteľa, unikátneho vojenského taktika a stratéga. Ľudia, ktorí sa s ním stretli ho označovali za inteligentného, ale ideologicky pevného, ktorý nekonal individuálne, ale v záujme teheránskeho režimu sa riadil jasnými a racionálnymi prioritami v dlhodobom výhľade. Okrem úspechov vo vojne s Islamským štátom v Sýrii a Iraku sa mu pripisujú úspechy aj v Afganistane (aj v boji proti šíreniu narkotík), Jemene a Libanone. Mal vraj kvality, ktorými jeho americkí, izraelskí i arabskí protivníci často nedisponujú. Nakoniec k obrazu K. Solejmáního ako iránskeho hrdinu výrazne prispeli práve títo jeho protivníci.
Nie je preto ničím nepochopiteľným, že v zvrátenom washingtonskom pohľade sa zdalo byť vhodným ho odstrániť. Takáto akcia sa však nemohla uskutočniť bez toho, aby neboli správy od niekoho, kto vedel o jeho pohybe v tom čase v Iraku. Bezpochyby využiť sa dali aj spravodajské poznatky Izraela. Detaily operácie na zabitie K. Solejmáního, o ktorej je mnoho zdrojov, rozoberať nebudeme.
„Nápad“ zabiť K. Solejmáního podľa Washington Post pochádza od M. Pompea a prvýkrát s ním prišiel už vlani, ale nepochodil. Vidieť za ním aj myslenie bývalého poradcu pre národnú bezpečnosť J. Boltona, ktorý zabitie „pochválil“. V podmienkach narastajúceho napätia M. Pompeo návrh zopakoval a D. Trump, aby ukázal svoju silu a odhodlanie doma i vo svete vydal príkaz na uskutočnenie atentátu.
Využilo sa účelové označenie K. Solejmáního za teroristu už spred niekoľkých rokov. Treba dodať, že generál mal viackrát kontakty aj s USA – teda uznávali jeho kvality – pričom sa informácie od neho iste využili. Po 11. septembri 2001 vyjednával s predstaviteľmi USA o postupe proti al-Kaíde a Tálibánu v Afganistane. Korešpondoval pritom aj so špičkami spravodajských služieb, ale spolupráca bola krátka – skončila potom ako G. Bush ml. zaradil irán na „os zla“. Vo Washingtone by radi zabudli aj na málo známu záležitosť, že G. Solejmání sa podieľal na výbere kandidátov do prvej okupačnej vlády v Iraku.
Tomu, že K. Solejmání sa chystal priamo zaútočiť na nejaký americký cieľ a tobôž, ak ide o perly z „dielne“ D. Trumpa či M. Pompea, uveria po tom, čo USA predviedli v roku 2003 s dôkazmi o vlastníctve zbraní hromadného ničenia v Iraku a dnes šíria títo dvaja „matadori“, už len naivný alebo zadubený „amerikanofil“. Sú to však aj zištní ľudia, ktorí sa z určitého dôvodu boja verejne uviesť iný názor, ako je ten jedine „správny“ washingtonský, alebo chcú lokajsky presvedčiť o tom, že ho šíria. Len tak mimochodom, minister obrany USA M. Esper povedal, že nevidel žiadne dôkazy o akciách pripravovaných K. Solejmáním proti USA, ale že verí tomu, že to tak mohlo byť.
O tom, že názory D. Trumpa sú nielen scestné, ale pre svet aj nebezpečné, svedčí aj to, že sa vyhrážal, že USA majú vyhliadnutých 52 cieľov na útok voči Iránu ako odvetnú reakciu za jeho napadnutie amerických objektov. Nepremyslene povedal, že sú medzi nimi aj kultúrne pamiatky – ak prehliadneme fakt, že ide o hlúpe gesto a flagrantné porušenie medzinárodného práva – podobá sa na krok Tálibánu, ktorý ničil historické pamiatky v Afganistane… Okrem toho symbolické číslo ukazuje na to, že v hlave D. Trumpa stále straší potreba poriadne tvrdej „odvety“ za obsadenie veľvyslanectva USA v Teheráne v roku 1979.
Mediálne sa po zabití K. Solejmáního vytvoril dojem, že iránska odveta hrozí novou vojnou na Blízkom východe, ak nie svetovou – USA už sťahovali na základne na Blízkom východe strategické bombardéry a avizovali zvýšenie počtu vojakov v regióne – hoci sa ich tam nachádza vyše 50 000. Iránska odpoveď bola len symbolická – 8. januára sa vystrelilo viac ako 10 rakiet (údaje o ich počte sa rôznia) na základne USA v Iraku, odkiaľ sa vraj zaútočilo na G. Solejmáního. D. Trump najprv manipulatívne hovoril o tom, že nikomu sa nič nestalo a škody boli len minimálne. Až 17. januára sa uviedlo, že bolo zranených 11 vojakov. Zrejme nebol zo strany Washingtonu záujem ďalej vyhrocovať napätie. A Irán tiež nie je taký krvilačný, ako to líčia západné médiá hlavného prúdu a okrem toho vojna by mu v žiadnom prípade neprospela – aj bez nej má dosť politických i sociálno-ekonomických ťažkostí. Ako hovoria niektorí odborníci – vojny sa vyhrávajú už pred ich začiatkom. To čo, urobil Washington proti Teheránu za vyše 60 rokov snahy ovládnuť ho, neprináša nijakú výhodu. Skôr naopak – vojna by sa možno stala pre USA novým Vietnamom – 21. storočia – ale pritom treba vidieť, že oveľa viac krutého priniesla pre Vietnamcov.
USA predložili Iránu návrhy na nové rokovania, vrátane dohody o jadrovom programe. Irán však nastolené požiadavky považuje za prehnané. Zatiaľ to však vyzerá tak, že nebezpečenstvo vypuknutia horúceho konfliktu sa aspoň dočasne stratilo.
V dôsledku útoku na K. Solejmáního iracký parlament 5. januára rozhodol o vypovedaní cudzích vojsk z územia. O tom kroku sa uvažovalo už dlhšie, lebo pozícia USA v Iraku je veľmi vratká. Spomenieme, že v dôsledku invázie USA a koalície ochotných vznikla v Iraku najväčšia vlna terorizmu v dejinách, ktorej padli za obeť tisíce Iračanov a vytvorila sa aj teroristická organizácia Islamského štátu. Svoje možné obnovenie ohlásila Mahdího armáda šíitskeho duchovného Muktadu Sadra, ktorá v roku 2004 začala ozbrojené povstanie proti americkým vojskám – v prípade, že Američania budú zotrvávať v Iraku. Washington zatiaľ však z Iraku odísť nechce. A D. Trump sa znovu preukázal ako prešpekulovaný veľkoobchodník s globálnou bezpečnosťou, lebo Iračanom sa vyhráža sankciami, ak vyzvú vojakov USA na odchod.
Do situácie sa „namontovalo“ aj NATO, ktoré šermovalo svojou výcvikovou misiou v Iraku. Cieľom misie je výcvik irackých bezpečnostných síl na to, aby dokázali zamedziť návratu teroristickej organizácie Islamský štát. Pripomeňme si, ako úspešná je iná misia paktu v Afganistane proti Tálibánu. Hovorca NATO uviedol, že misia sa pozastavuje. Takmer mediálna kampaň sa spustila okolo toho, ktoré štáty vojakov v Iraku ponechajú, ktoré ich niekam stiahnu, ale je zrejmé, že v danej situácii je misia najmä „public relations“ možnosťou ako hovoriť o „mierotvornej“ úlohe paktu, ale Iračania jej prítomnosť príliš nepotrebujú.
Situáciu skomplikovalo 8. januára zostrelenie Boeingu 737-800 leteckej spoločnosti Ukrainian International Airlines krátko po štarte z teheránskeho letiska. 11. januára iránski predstavitelia priznali, že lietadlo zostrelili jeho vojaci. Označili to za ľudský omyl, ktorý viedol k veľkej tragédii. Za incident sa ospravedlnili, prisľúbili ho dôkladne vyšetriť a pozostalým obetí vyplatiť kompenzácie. Napriek tomu je okolo okolností zostrelenia viacero organizačných a technických nejasností, ktoré stoja za samostatnú analýzu a treba počkať pokiaľ sa skončí vyšetrovanie.
K dôvodom protestov, ktoré sú v Iráne už niekoľko mesiacov, pribudla aj vina vlády za zostrelené lietadlo. Spojené štáty vo svojom ťažení proti Iránu samozrejme mediálne-politicky využívajú aj tieto protesty a šíria o nich rôzne neoverené informácie. Iránsky hlavybôľ Washingtonu má teda rôzne symptómy a skoro asi neskončí.
Doplníme, že ešte pred zabitím K. Solejmáního v prieskume v Nemecku, ktorý uskutočnil 16. – 18. decembra 2019 inštitút YouGov pre tlačovú agentúru DPA až 41 % opýtaných označilo D. Trumpa za najväčšiu hrozbu pre svetový mier. Až ďaleko za ním sa umiestnili ďalší z pätice, ktorá bola na výber – severokórejský vodca Kim Čong-un (17 %), prezident RF V. Putin a iránsky prezident A. Chameneí (obaja po 8 %) a čínsky prezident Si Ťin-pchinga (7%). Smutné to hodnotenie pre D. Trumpa a koniec-koncov aj pre celé USA. Svojim činom len znovu potvrdili svoju skutočnú tvár.
V iránsko-americkom konflikte je teda veľa čiastkových tém, ktoré vyžadujú podrobnejšie a dôkladnejšie objasnenie. Iste by bolo ešte ďalej čo rozoberať, ale zhrnieme už závery – do troch bodov:
1. Celá akcia vzbudzuje silné podozrenie, že jedným z jej hlavných (skrývaných) motívov je vytváranie obrazu D. Trumpa pred novembrovými voľbami prezidenta USA, ktorý má zapôsobiť najmä na jeho stúpencov. S veľkou podporou sa však doma nestretla a len znovu dokázala, že spoločnosť je beznádejne polarizovaná a vyhliadky D. Trumpa na opätovné zvolenie za prezidenta USA sa nezvýšili. No a vo svete sa atentát na G. Solejmáního tiež nestretol s takým ohlasom, ako si do seba zaľúbený D. Trump vo svojej spupnej namyslenosti predstavoval a viaceré štáty EÚ (Brusel akoby znovu strkal hlavu do piesku pred agresívnym konaním Washingtonu) – nehovoriac o Rusku, Číne a viacerých nezápadných štátoch – k nej vyslovili aj kritické námietky.
2. Atentát predstavuje nielen zločin, ale aj strategickú a politickú chybu línie D. Trumpa podporovaného „neoconsami“ a jastrabmi vo Washingtone. Možno len všeobecne dodať, že jej následky sa preukážu až časom. Môžu však priniesť aj tzv. neželané efekty – najmä rast protiamerických nálad ale aj iné politické pohyby. Už dnes viaceré zdroje uvádzajú, že sa posilnila pozície Iránu prinajmenšom v šíítskom moslimskom svete a možno aj v niektorých radikálnych kruhoch v nezápadnom svete. Dlhodobo v boji – zatiaľ bez vojny – medzi Iránom a USA má vo svetovom spoločenstve navrch Irán, čo samozrejme západné médiá hlavného prúdu nechcú a ani nesmú pripustiť. Našťastie v utvárajúcom sa multipolárnom svete, si Spojené štáty už nemôžu dovoliť úplne všetko, ale stále treba uvažovať o tom, ako dosiahnuť, aby ich konanie nebolo také nebezpečné pre svet.
3. Vyzerá to aj tak, že išlo o ďalšie divadlo (humbug), ktorým USA chaotizujú medzinárodnú bezpečnosť a destabilizujú ju, aby sa jej problémy nedali riešiť. Kde sa to prejaví nabudúce nevie nikto predvídať. Napriek relatívnemu upokojeniu situácie nie je úplne vylúčené, že dianie aj okolo Iránu sa ešte môže z viacerých dôvodov skomplikovať.
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
