sobota, 2 júla, 2022
spot_img
ÚvodZastierané udalosti“Doslov” ku knihe Arona Grunhuta Katastrofa slovenských židov

“Doslov” ku knihe Arona Grunhuta Katastrofa slovenských židov

V júli 2019 som si prečítal v mesačníku Extraplus článok Mariana Tkáča „Osobné svedectvo“. Po jeho prečítaní som sa rôznymi spôsobmi pokúsil obstarať knihu, ktorá ma vyprovokovala napísať tento “Doslov”. Neúspešne. Mal som však šťastie, keď môj veľmi dobrý priateľ rovnakej krvnej skupiny mi cez internet poslal oskenovanú knihu od slovenského žida Arona Grünhuta, pôvodne napísanú v nemčine a vydanú v Tel Avive v r. 1972, pod názvom „Katastrofa slovenských židov“ a až po 43 rokoch v roku 2015 s problémami preloženú do slovenčiny a vydanú vo vydavateľstve MARENČIN PT v Bratislave. Obratom však bola vypredaná alebo stiahnutá z predaja?

Po prečítaní tohto môjho Doslovu si môžete domyslieť, prečo je kniha pre slovenského čitateľa už „nedostupná“. Týmto Doslovom mám v úmysle poukázať na v knihe napísané dôležité konštatovania židovského autora o spolupráci so slovenskou krajinou, slovenským štátom a s prvou slovenskou republikou od novembra 1938 do konca roku 1942. V Doslove si všímam informácie autora o snahe samostatného Slovenska zachrániť slovenských Židov v rokoch 1938 až 1942. Autor popisuje aj následnú príčinu neúspechu ortodoxnej židovskej obce na Slovensku pri záchrane svojich spolubratov.

Pred 81 rokmi, po získaní autonómie Slovenskej krajiny dňa 6. októbra 1938, začala slovenská autonómna vláda ako jeden z prvých problémov riešiť odsun slovenských Židov zo svojho územia. Zo židovskej strany stáli na čele organizovania a riadenia odsunu členovia ortodoxnej židovskej obce v Bratislave menovite p. Aron Grünhut a p. Kastner. Tu mnou spomínaná kniha „Katastrofa slovenských židov“ je autobiografiou Arona Grünhuta z obdobia rokov 1938 až 1945. (Autor sa narodil v roku 1895 v Bratislave a zomrel v roku 1974 v Tel Avive.) V rokoch 1938 až 1942 sa slovenská vláda pokúsila dostať slovenských Židov mimo nebezpečenstvo, ktoré im v Európe v tom čase reálne hrozilo zo strany Adolfa Hitlera, a to v dvoch etapách. V každej etape sa tak malo robiť vždy za priamej spoluúčasti slovenských Židov ako realizátorov záchranných akcií.

- Podporte nás -

Prvá etapa prebiehala v období od októbra 1938 až do januára 1942 a mala charakter dobrovoľnej nenútenej evakuácie. Druhá etapa sa uskutočnila od februára 1942 a skončila v októbri 1942. Bolo to v čase, kedy sa Židom v danej situácii na Slovensku nedalo normálnou zákonnou cestou už pomôcť. Filozofia týchto záchranných akcií spočívala v rôznych formách obštrukcie a cieleného podplácania aktérov pri odsune židovských spoluobčanov do vtedy podľa všeobecnej mienky „len“ pracovných táborov (malo to byť územie v južnom Poľsku vtedy už obsadenom Nemeckom). Táto etapa bola v októbri 1942 slovenskou vládou definitívne zastavená, nakoľko Nemci ani po viacnásobných urgenciách slovenskej vlády o povolenie návštevy už zo Slovenska odsunutých židov, na mieste ich údajných pracovných táborov, neboli ochotní umožniť!

V čase autonómie Slovenskej krajiny ešte niektorí Slováci zastávali posty v československej vláde. Ministrom vnútra ČSR bol Slovák Karol Sidor, ktorý heslo „Židia do Palestíny“ chápal doslovne. Vysťahovanie Židov bolo nielen povolené, ale aj oficiálne slovenskou vládou podporované. Nebolo rozhodujúce, či vysťahovanie prebieha legálne, alebo ilegálne, dôležité bolo iba jedno: „Židia musia odísť“. (str. 26). Informácia v zátvorke je strana v predmetnej knihe, kde sa mnou citovaná veta nachádza. Citácia je doslovná, tak ako ju podáva autor a nemožno ju pripisovať inej osobe.

14. marca 1939, keď hlasovaním demokraticky zvolených poslancov Slovenského snemu vznikla I. SR, sa ministrom vnútra opäť stal Karol Sidor. Ten obratom vytvoril Štátny vysťahovalecký úrad a židovskej obci uložil, aby založila sociálny úrad pre vysťahovalectvo. Predstavenstvo židovskej obce bolo oficiálne vyzvané, že sa má postarať o odstránenie Židov zo Slovenska. Polícia dostala príkaz, že má byť po každej stránke nápomocná, aby sa Slovensko čím skôr zbavilo Židov (str. 33). Po marci 1939 prechádzali cez Bratislavu aj ilegálne palestínske transporty organizácie Betar so židovskými občanmi z Čiech, Moravy a Rakúska, ktorým boli slovenskí Židia povinní zabezpečiť počas prechodu cez Slovensko stravu.

Takto vznikla možnosť vyslať s týmito transportami aj niekoľko stoviek slovenských Židov a ukázať tak slovenskej vláde, že sa tu na Slovensku Židia usilujú evakuovať všetkých Židov. Organizátorom tejto pomoci sa v tomto čase podarilo vybaviť audienciu u ministra vnútra Karola Sidora. Keď sa Grünhut spoločne s dvoma kolegami dostavili ministrovi, minister naliehal na nich, aby súrne spustili akciu na vysťahovanie všetkých Židov, pretože ich u nás (pozn. tak ako skoro v celej Európe vtedy ovládanej Nemeckom) nečaká nič dobré. Vyhlásil, že je pripravený poskytnúť im v tomto plnú podporu. (str. 35). V tom čase vynakladala vláda I. SR maximálne úsilie na záchranu slovenských židovských spoluobčanov cestou legálneho alebo ilegálneho odchodu z našej krajiny. Ministerstvo vnútra vydalo koncesiu pre 50 tisíc židovských vysťahovalcov zo Slovenska a všetky vládne úrady dostali pokyn, že majú podporovať Sociálny úrad ortodoxnej židovskej obce v jeho vysťahovaleckom úsilí.

Rozbehla sa aktívna spolupráca medzi vládou slovenského štátu a židovskou obcou v Bratislave, aby sa získali potrebné devízy. Guvernér národnej banky Karvaš, podľa pokynov vlády dal v prospech židovskej obce k dispozícii milión funtov šterlingov v londýnskej Barclays Bank, ktoré boli na slovenskom viazanom účte a mohli sa využiť na utečenecké účely. Barclays Bank sumu uvoľnila v prospech ortodoxnej židovskej obce v Bratislave a páni Grünhut a Kastner ňou mohli disponovať (str. 47 a nasledujúca). Proti aktivite tejto židovskej ortodoxnej obce v Bratislave boli jedine tzv. bratské židovské sionistické organizácie, a to veľmi zásadne (str. 46-48).

Prvá etapa.

Tá prebehla z hľadiska štátu organizačne a finančne prakticky bezproblémovo. Spustením vysťahovaleckého projektu bol židovskou obcou poverený bratislavský Žid Aron Grünhut (autor spomínanej knihy) ako jeden z predstaviteľov bratislavskej ortodoxnej židovskej obce. Ako úvodný projekt celej tejto akcie zorganizoval Grünhut prepravu zo Slovenska do Palestíny po Dunaji, dvoma loďami v počte 1355 (resp. 1356) Židov z celkového plánovaného odsunu 50 000 židovských spoluobčanov. Lode mali smerovať do palestínskej Haify. Odchod bol pôvodne naplánovaný na 3. júna 1939. Kvôli problému s loďami, ale predovšetkým kvôli udaniu Grünhuta sionistami, že súčasťou transportu je aj pašovanie zlata, devíz, atď., sa preprava podľa plánu nakoniec neuskutočnila. Po prekonaní neochoty a odporu židovských sionistických skupín Joint, Hicem a Hias a rôznych židovských organizácií a zväzov napríklad aj Jewish Agency, Palestínskeho úradu, po mesačnom oneskorení odchodu, sa tento hrdinský čin pánovi Aronovi Grunhutovi vďaka nadľudskému úsiliu podaril 1.júla 1939.

Odpor sionistov v tejto veci bol taký silný, že táto akcia bola takmer zmarená. Slovenská vláda z obavy prenasledovania slovenských židovských spoluobčanov krutovládou Hitlera urobila všetko, aby im umožnila, legálny a rýchly odsun v čo najkratšom možnom čase. Aké nemilé prekvapenie čakalo tento transport v bulharskom Ruse. Na žiadosť bratislavských sionistov požiadala londýnska vláda Bulharsko, aby lode vrátila do Bratislavy. Lode potom stáli 36 dní v strede toku Dunaja v Ruse. Napokon opäť len vďaka nadľudskému úsiliu pána Grünhuta sa podarilo exulantov úspešne dopraviť na miesto určenia. Toto bol prvý a zároveň aj posledný pokus slovenskej ortodoxnej židovskej obce, aby s morálnou aj finančnou podporou vlády Slovenskej republiky zachránili sami seba pred hroziacim nebezpečenstvom v Európe, pretože nikto nevedel, aký osud ich čaká.

Politická reprezentácia Slovenska nemohla proti vojenskej sile, ktorú Nemecko v tom čase vo veľkej časti Európy malo (napr. pozri aj Mníchovska zrada Československa !!!) urobiť nič viac. Pokračovanie tejto záchrannej akcie, domnievam sa, bolo zo strany sionistov – úmyselne zmarené (str. 49). Toto je približná anabáza úsilia slovenskej vlády hneď na svojom začiatku v r.1939 všemožne pomôcť židovským spoluobčanom, keď už iná možnosť nebola. Toho si boli vedomí samotní Židia, ale aj vtedajšie vedenie Slovenskej republiky. Aj vzhľadom k týmto okolnostiam sa nakoniec pre obštrukcie a prekážky kladené sionistickými Židmi podarilo zachrániť len niečo viac ako 1 300 z 50 000 občanov židovskej národnosti. Pričom vysťahovalecké licencie – Ministerstvo vnútra a finančné prostriedky Ministerstvo financií ostali nevyužité. Za povšimnutie ešte stojí, že policajné riaditeľstvo dalo v tom čase židovskej ortodoxnej obci preventívne k dispozícii 500 pasov, ktoré sa údajmi a fotografiami doplnili na sociálnom úrade. Neskôr im dokonca pridali ešte 250 bianko pasov (str. 50). Neúspech tejto akcie s vysťahovaním slovenských židov (inú možnosť vláda v tom čase už nemala) prakticky ukončila snahy Slovenskej republiky legálne pomôcť k vysťahovaniu Židov.

Domnievam sa, že všetky skrivodlivosti po roku 1941 , ktorým museli čeliť židovskí spoluobčania, nemôžme pripisovať na zodpovednosť len slovenskej vláde, ale aj židovskej komunite, presnejšie sionistom, ktorí robili všetko preto, aby nacistické, teda v tom čase vojensky dominantné Nemecko (min. do r. 1943!) mohlo nerušene realizovať svoje „konečné riešenie“. Minulé a dnešné neobjektívne hľadanie vinníkov tejto strašnej katastrofy na Slovensku mimo kategórie samotných židovských občanov (sionistov) je len zastierajúci manéver na krytie vrahov, okrem iného i bez možnosti obhajoby tak jednostranne obviňovanej vlády I. SR a menovite jej prezidenta Dr. Jozefa Tisa.

Druhá etapa.

V januári 1942 sa medzi židovským obyvateľstvom rozšírila správa, že všetci Židia zo Slovenska budú postupne odsunutí na práce pri budovaní svojej novej vlasti v bývalom Poľsku, no v skutočnosti odtiaľ nik živý nevyviazne (str. 84). Vedenie ortodoxnej židovskej obce v Bratislave sa s touto správou oboznámilo a rozhodlo, že treba okrem iného poslať list pápežovi Piovi XII, aby presvedčil prezidenta Dr. Jozefa Tisa, nepovoliť odsuny s tým, že Slovensko Židov pri vojenskom nasadení I. SR tiež potrebuje na manuálne práce. Aron Grünhut po porade židovskej komunity ešte v ten večer v januári roku 1942 navštívil svojho známeho, katolíckeho kňaza a správcu fary Blumentálskeho kostola v Bratislave, dôstojného pána farára Pozdecha. Tlmočil mu najnovšie poznatky vo veci židovských deportácií, ktorými však pán Pozdech disponoval už skôr z iných zdrojov. Nezávisle od dôvodu návštevy Grünhuta Pozdech odporučil, aby sa Židia priamo listom obrátili na pápeža, ktorý by prezidentovi Tisovi prikázal ponechať slovenských Židov v krajine a nasadiť ich na manuálne práce. Prisľúbil, že bude v tejto veci nápomocný a ihneď na druhý deň navštívi pátra Mikuša, predstaveného jezuitského kláštora, a opýta sa ho, či by bol ochotný doručiť takýto list do Vatikánu prostredníctvom pápežského nuncia v Budapešti (str. 86-88, str. 93).

Tu sa zastavím. Túto situáciu nezávisle od knihy „Katastrofa slovenských židov“ poznám a osobne môžem potvrdiť. Ba viem vo veci ďaleko viac, ako sa uvádza v knihe. Predstavený jezuitského kláštora, páter Rudolf Mikuš S.J., bol od roku 1932 v rámci I. ČSR jezuitským viceprovinciálom pre Slovensko, neskôr od roku 1938 I. jezuitským provinciálom na Slovensku. Viem to všetko preto, lebo to bol môj strýko. Navyše som osobne poznal aj pána Pozdecha, u ktorého som v Blumentálskom kostole niekedy v rokoch 1948–49 miništroval. V tom období som bol cez letné prázdniny v Bratislave v kláštore sestier Sv. kríža na Radlinského ulici č. 18, kde rádová sestra Valéria, bola moja teta. Ako absolventka hudobného konzervatória vo Švajčiarsku v hre na klavír a organ príležitostne hrávala na svätých omšiach v Blumentálskom kostole a tá ma pozvala, aby som šiel do Blumentálu miništrovať. Na sklonku roka 1964 po desiatych rokoch väznenia za údajnú velezradu bol môj strýko prepustený z väzenia. Spočiatku žil u svojej sestry v Leopoldove. Tu ako aj neskôr v charitnom dome v Rúbani a v Beckove, (kde aj zomrel a je pochovaný na miestnom cintoríne) sme sa viackrát stretli.

Pri každej návšteve nám rozprával zaujímavosti zo svojho života, medzi iným aj o tu popisovanej udalosti. On však urobil vo veci ďaleko viac, ako sa píše v knihe. Rozhodol sa osobne vykonať návštevu Vatikánu a pápeža Pia XII. Nezávisle od tohto strýkovho tajného zámeru ho ešte pred jeho odchodom do Ríma navštívil v jezuitskom kláštore v Bratislave aj Jeho excelencia prezident Dr. Jozef Tiso. Požiadal strýka, aby vycestoval do Vatikánu s možnosťou dosiahnutia audiencie u pápeža Pia XII. a odovzdal mu ústnu informáciu, že on prezident Slovenskej republiky sa po zrelej úvahe rozhodol abdikovať na funkciu prezidenta Slovenskej republiky z dôvodu vládneho nariadenia č. 198 o riešení židovskej otázky na Slovensku. Pán prezident uviedol ako dôvod svojej rezignácie nezlučiteľnosť rešpektovania predmetného vládneho nariadenia s jeho kňazským stavom vo funkcii prezidenta. Ako kňaz a profesor humánnej teológie predsa nemôže akceptovať takéto vládne nariadenie, ktoré ani nikdy nepodpísal.

Takto vznikli naraz z jednej povinnosti dve. Hneď začiatkom februára roku 1942 vycestoval strýko páter Rudolf Mikuš SJ inkognito do Vatikánu. Inkognito aj preto, lebo vo Vatikáne sa už v tom čase pohybovalo veľa hitlerovských špicľov a bolo treba konať opatrne. Ubytoval sa u generálneho provinciála jezuitského rádu v.d.p. Ledochowskeho SJ a prostredníctvom osobného spovedníka pápeža Pia XII, ktorý bol sám jezuita, sa mu podarilo vybaviť dvadsaťminútovú súkromnú audienciu u pápeža, na ktorú však musel čakať niekoľko dní. Audiencia sa uskutočnila, ale namiesto udelených dvadsiatich minút trvala dve hodiny. Jeho svätosť pápež Pius XII sa nechal informovať o celkovej situácii v I. SR.

Po ukončení audiencie poslal tento odkaz prezidentovi I. SR Dr. Jozefovi Tisovi (doslovný citát): „Prosím pána prezidenta, aby neabdikoval z funkcie prezidenta Slovenskej republiky a z tejto pozície zmierňoval krivdy vojny, ako sa dá“ . To bola pre Dr. Jozefa Tisu dostatočná satisfakcia, aby napriek všetkému zotrval vo funkcii prezidenta v prospech slovenského národa a samozrejme aj v prospech židovských spoluobčanov . Keď pripustíme, že približne z 88 000 židovských spoluobčanov žijúcich v I. SR hneď po vzniku slovenského štátu 14. marca 1939 by sa mohlo v jeho prvé dni zachrániť 50 000 občanov podľa plánov slovenskej vlády, ale s vtedy už nevyhnutnou spoluprácou aj so židovskou ortodoxnou obcou, bol by to obrovský humánny čin. To by bola sila! Treba však podčiarknuť, že to len vláda I. SR bez spolupráce so židovskou ortodoxnou obcou v tom čase už nemohla dosiahnuť.

Výsledkom židovskej korešpodencie s pápežom Piom XII prostredníctvom kňaza Pozdecha a môjho strýka bol list, ktorý nečakane dostal prezident Dr. Jozef Tiso (str. 93, v knihe sa nepíše od koho). V knihe sa ďalej uvádza, že Židia v zastúpení pána Bluma navštívili konzula Dominikánskej republiky v Bratislave pána Ullmana, aby Jointu (židovská organizácia) listom oznámil, že Dominikánska republika je ochotná prijať 50 tisíc slovenských Židov. Podľa tohto listu by Slováci mohli zrušiť odsun a vydať Židov latinskoamerickému štátu. Konzul Ullman bol mimoriadne ústretový a dal ortodoxnej židovskej obci v Bratislave k dispozícii oficiálny list vo veci v mene svojej vlády (str. 93). Z množstva deportovaných (odsunutých) Židov zo Slovenska do októbra 1942 sa podarilo rôznymi spôsobmi zachrániť okolo 1 500 osôb a približne 2 500 až 3 000 osôb odsunúť do Maďarska (str. 113).

Začiatkom októbra 1942 však slovenská vláda odsuny definitívne zastavila. Ďalšie už vtedy v Európe všetkým známe deportácie Židov na skoro istú smrť do koncentračných táborov sa zo Slovenska uskutočnili až po puči proti existencii slovenskej štátnosti od 28. 8. 1944, keď slovenská vláda už neovládala pomery na Slovensku.

V knihe „Katastrofa slovenských židov“ autor uvádza židovskú verziu zastavenia transportov do Poľska v októbri 1942 a tou je úplatnosť Wislicenyho. Podmienky zneli 100 000 US Dolárov na ruku (str. 117). Nebyť vzácneho a hrdinského muža menom Aron Grünhut, ktorý sa po roku 1948 po prevzatí moci československými boľševikmi vysťahoval z Bratislavy do Tel Avivu, kde zomrel v roku 1974, by sme sa o okolnostiach pravdepodobne nedozvedeli.

Dva roky pred svojou smrťou napísal knihu „Katastrofa slovenských Židov“, v ktorej opísal všetky jemu známe podrobnosti o udalostiach tých rokov. Nikdy by sme sa neboli dozvedeli o systematicky zamlčiavaných skutočnostiach tragédie našich židovských spoluobčanov. A to práve z pera slovenského Žida, ktorý to všetko osobne prežil. Postupom času po skončení II. svetovej vojny od roku 1945 až doposiaľ vyplávali na povrch – za veľmi zvláštnych okolností – mnohé historické udalosti, o ktorých sme nevedeli a ani nemali a nesmeli vedieť. Postupne, keď skladám mozaiku týchto historických skutočností, dostávame sa k poznaniu, ktoré ostro kontrastuje s ideologickou historiografiou týchto časov na Slovensku, ktorú nám do hlavy vtĺkali a do dnes vtĺkajú historici československej sionboľševickej historiografie. Nimi hlásané historické dogmy o I. Slovenskej republike obhajujú od roku 1948 bez prerušenia až doposiaľ.

Táto tzv. „historická a jedine správna elita“ dnešného Slovenska aj napriek tomu, že už pozná najnovšie poznatky slovenskej histórie z tej doby, neurobila nič, aby čo i len náznakom prehodnotila svoje dogmy, či vtedajšia slovenská vláda konala v daných možnostiach ako mohla a či správne, alebo úmyselne škodila každému komu mohla, ba ešte aj vlastnému národu. Ba práve naopak. Všetko zlo, ktoré sa v tomto čase stalo, až do súčasnosti (píše sa rok 2019) v plnom rozsahu pripisujú tzv. Tisovmu režimu. Z diela bratislavského Žida, autora knihy „Katastrofa slovenských židov“, je nad slnko jasnejšie, že Dr. Jozef Tiso urobil v tom čase pre záchranu slovenských Židov ďaleko viac ako ktorýkoľvek iný žijúci slovenský občan. Aj podľa tohto poznania, ktoré nám odhaľuje predmetná kniha, si treba pripomenúť, že v Európe bola II. svetová vojna, kde vládol (minimálne do r.1943!) „neotrasiteľnou “ rukou Adolf Hitler, podporený úzkoprsou, alibistickou, egoistickou a v konečnom dôsledku zradcovskou politikou Anglicka (Veľkej Británie) a Francúzka.

Lavírovať v prospech dobra pre národ a občanov v takejto konštelácii vojenských síl v Európe nebolo vôbec jednoduché, ba práve naopak. Z pohľadu sionboľševikov nesie vinu na tragických udalostiach židovských spoluobčanov jednoducho prezident Tiso, vtedajšia slovenská vláda a s ňou celý slovenský národ bez výnimky. A to zatiaľ stále bez možnosti obhajoby druhej strany aspoň v obyčajnej demokratickej diskusii vo verejnoprávnej televízii! Punktum. Treba si uvedomiť a náležite oceniť ešte jednu veľmi dôležitú okolnosť. Veľká vďaka patrí Vydavateľstvu PT Marenčin za vydanie knihy „Katastrofa slovenských Židov“ od autora Arona Grünhuta. Toho človeka, ktorý organizoval a prežil celú tortúru odchodu židov do Palestíny v roku 1939. Kniha vyšla v slovenskom preklade a aj vďaka aspoň zopár predaným kusom sa podarilo rozšíriť obzor pravdy o tomto inkriminovanom období.

Myslím si, že nikto nebude pochybovať o autorovom svedectve, keďže ide o židovského autora, a nie o slovenského komunistickým Československom odchovaného „historického“ podvodníka. Ako uvádzam v úvode, hneď po jej vydaní táto kniha beznádejne „zmizla“ z predaja. Čitateľ si môže po jej prečítaní (je oskenovanou prílohou tohto môjho Doslovu ktorú na požiadanie môžem zaslať) rýchlo sám domyslieť prečo?

V ďalšej časti sa pokúsim stručne analyzovať niektoré časti knihy Arona Grünhuta „Katastrofa slovenských židov“ a porovnať ich s dnešnými poznatkami histórie a výrokov týkajúcich sa rokov 1938 až 1945.

O celkovej realizácii projektu na záchranu slovenských židov pred Hitlerom (október 1938 až august 1939) sa uvádza v knihe Arona Grünhuta „Katastrofa slovenských židov“ okrem iného aj závažný fakt, že proti plánovanému odsunu až 50 000 spoluobčanov do Palestíny slovenskou vládou, čo predstavovalo približne 57% príslušníkov židovského národa žijúceho v tom čase v I. SR (z vyššie spomínaných dôvodov, že nikto nevedel, aký osud ich tu čaká po nástupe Hitlera k moci), sa s vehementným odporom postavili sionisti celej Európy. Prečo? Niekedy na konci 19. storočia výrazne ovplyvnil viedenského židovského novinára Theodora Herzla vojenský súdny proces s kapitánom francúzskej armády, Židom Alfrédom Dreyfusom.

Tento súdny proces sa stal predlohou jeho knihy „Židovský štát“. Toto dielo znamenalo začiatok politického sionizmu. Základnou myšlienkou sionistického hnutia bolo vytvorenie samostatného židovského štátu stoj čo stoj, vrátane získania teritória aj za cenu územnej anexie. Na realizáciu tohto židovského plánu nebolo totiž v kultúrnom svete miesta. Sionisti sa však rozhodli, že nový izraelský štát musí vzniknúť na pôvodnom území Izraela v Mojžišovom Kannáne, kde už bol namiesto nich, pre nich bohužiaľ, v tom čase etablovaný palestínsky národ. Počas I. svetovej vojny prebral iniciatívu v sionistickom hnutí vyznávajúci a oddaný sionista Chajim Weizmann, neskôr prvý prezident Izraela (máj 1948). Tento pán sa v časoch tvorenia základov nového izraelského štátu vehementne vyjadroval o zákonnosti požiadavky teritória pre nový izraelský štát, ktorý mal rozhodnutím sionistického vedenia vzniknúť na území vtedajšej Palestíny, miesta posledného židovského štátu, ktorý však už niekoľko stoviek rokov neexistoval.

V spolupráci s anglickými a francúzskymi sionistami bol v roku 1917 napísaný a poslaný list ministrom zahraničných vecí Veľkej Británie lordom Arthurom Balfourom lordovi Edmondovi de Rothschildovi, ktorý vošiel do dejín pod názvom Balfourova deklarácia a obsahuje oficiálne britské uznanie sionistických požiadaviek na vytvorenie vlasti židovského štátu. Keď začali byť Židia v roku 1938 už vážne atakovaní v Európe hitlerovským Nemeckom, zorganizovali títo sionistickí Židia v Európe stretnutie za účelom vypracovania projektu, „Ako ďalej“?

Na stretnutí vystúpil a hovoril aj Chajim Weizmann: „Palestína nemôže prijať všetkých európskych Židov. Chceme, aby išli s nami iba tí najlepší mladí Židia. Chceme iba vzdelaných Židov, ktorí vstúpia do Palestíny a ich cieľom bude zvýšiť kultúru židovského národa. Ostatní Židia budú musieť zostať tam, kde sú a čeliť akémukoľvek osudu, ktorý ich čaká. Tieto milióny Židov sú iba prach na kolesách histórie a možno budú musieť byť odfúknutí. Nechceme ich pustiť do Palestíny. Nechceme, aby sa Tel Aviv stal ďalším podradným getom.“ Inak povedané – nechajme ich zomrieť. Jediné, koho sionisti chceli, boli vzdelaní a kultúrni ľudia. Nepotrebovali obyčajných Židov. Toto všetko uviedol o Chajimovi Weizmannovi známy newyorský rabín Yisroel Dovid Weiss v marci alebo apríli v roku 2015.

Zaujímavé poznatky o tejto problematike sú v knihe Moshe Schönfelda (slovenský židovský rabín), ktorá vyšla v roku 1977 v Naturei Karta. Autor v nej opisuje zúfalé volanie o pomoc v listoch bratislavského rabína Michaela Dov Weissmandela od roku 1942 medzinárodným sionistickým organizáciám o finančnú pomoc, prostredníctvom ktorej by sa dal zastaviť odsun slovenských Židov do koncentračných táborov. No od židovskej Rescue Committee dostal takúto odpoveď: „Pamätajte si toto: všetci spojenci utrpeli veľa strát a ak ani my neponúkneme ľudské obete, ako môžeme získať právo sedieť pri konferenčnom stole, keď sa budú prepracovávať územné hranice? Preto je pochabé a nehanebné vymieňať židovské životy za peniaze!“

Moshe Schönfeld vo svojej knihe ešte poukázal na písomný kontakt v predmetnej veci medzi rabínmi Weissmandelom a Izákom Grünbaumom (poľsko-izraelský politik), ktorý odpovedal: „Keď sa ma spýtal (Weissmandel), či by som nemohol dať peniaze z prostriedkov United Jewish Appeal na záchranu Židov v Európe, povedal som: „Nie, a opäť vravím nie! Musíme odolať vlne, ktorá odsúva sionistické aktivity ako druhoradé…“. Zároveň pán rabín Grünbaum pripomenul, že jedna krava v Palestíne má väčšiu cenu ako všetci Židia v Poľsku (v Európe).

Tieto štyri príklady som uviedol len preto, aby čitateľ pochopil, odkiaľ fúkal vietor pri obrovských problémoch slovenskej vlády v roku 1939 v snahe zrealizovať spolu so židovskými aktivistami plán pomoci slovenskej vlády židovským spoluobčanom pri záchrane ich života. Hlavnou prekážkou repatriácie 50 000 židovských občanov do Palestíny za účelom záchrany ich života nebola slovenská vláda a prezident Dr. Jozef Tiso, ale sionisti, teda ich židovskí spolubratia.

Teraz sa pýtam, ako mohlo vzhľadom na už známe vyššie uvedené skutočnosti prísť v Benešovom Československu k tak tragickej justičnej vražde, aká sa stala v Bratislave 18. apríla 1947? A v prípade, že sa o týchto skutočnostiach dostatočne dobre nevedelo, ako je možné, že podľa dnešných už všeobecne známych historických poznatkov nebol tento muž ešte rehabilitovaný a oficiálne postavený z vďaky Slovákov a slovenských Židov na piedestál slovenského národa?

Pripomeniem ešte jednu novodobú perličku z historického poznania na Slovensku. Keď raz bola položená otázka o neochote amerických Židov počas II. svetovej vojny finančne podporiť z Ameriky bratislavského rabína Weissmandela pre potreby zastavenia odsunu židov v Európe do koncentračných táborov v Poľsku v roku 1942 odpoveď u nás dobre známeho Žida a židovského aktivistu pána profesora Mešťana, riaditeľa židovského múzea v Bratislave, bola v roku 2015 nasledovná: (citujem) „Weissmandel vyčíta Amerike, že v čase, keď tam sedeli (Židia) v kasínach, v kaviarňach a v kinách, Židia na Slovensku umierali. Ale viete sa vžiť do situácie, ktorá vtedy existovala? Čo sa vedelo o koncentračných táboroch? Čo mohla Amerika vedieť o koncentračných táboroch?”

Chcem v tomto odstavci veľmi dôrazne upozorniť na dva rozdielne až kontrastné pohľady na jednu a tú istú vec. V roku 1947 sa ústami národného súdu tvrdilo, že za všetko zlo napáchané na Židoch na Slovensku je v plnom rozsahu zodpovedná jedna osoba. Na základe tohto obvinenia bol zavraždený náš prezident, Jeho excelencia Dr. Jozef Tiso. Keď je však otázka postavená inak, keď chceme vedieť, prečo v čase fyzického likvidovania Židov v koncentračných táboroch americkí Židia nechceli pomôcť tou formou, akú navrhoval bratislavský rabín Weismandel, naraz, čuduj sa svete, nikto tu v Európe nič nevedel o nemeckých koncentračných táboroch, tak čo už mohli vedieť o veci americkí Židia?

Podľa tejto logiky jediný, čo vedel o všetkom tom zle, videl to zlo, chápal to zlo a konal v prospech tohto zla bol slovenský prezident, „nejaký“ Dr. Jozef Tiso. Je však už veľmi dlho známe a historicky dokázané, že na všetko zlo na tomto svete vyprodukované sionizmom je treba potom neskôr nájsť akéhokoľvek vhodného vinníka na tejto zemeguli, len nie z radov samotných sionistov. Tohto potom treba exemplárne potrestať. Najlepšie trestom smrti.

A tak sa aj v tomto prípade stalo. Uplynulo viac ako 72 rokov od tejto tragickej udalosti – justičnej vraždy nášho prvého prezidenta za zločiny, ktoré podľa dnešných poznatkov histórie z tohto obdobia nespáchal a čo priznala aj kniha „Katastrofa slovenských židov“ od židovského autora Arona Grünhuta. Žiaľ niet tej sily na tejto zemeguli, ktorá by túto skrivodlivosť napravila. Národ slovenský, ak ti záleží na pravdivej histórii o svojej vlasti v čase prvej Slovenskej republiky, postav sa všetkými prostriedkami na odpor tomuto dnešnému klamstvu!

JOZEF MIKUŠ (Dvojtýždenník Kultúra 23. OKTÓBRA 2019) http://www.kultura-fb.sk/new/old/archive/pdf/kult1819.pdf

Pozn.:

Redakcia ZSI sa nestotožňuje s textom autora knihy, ktorý je na mnohých miestach tendenčný a z pochopiteľných dôvodov zaujatý. Poukazuje len na doslov k spomínanej knihe.

 

 

 

 

Krátke video ku knihe

image_printTlačiť článok

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň