Jozef Tiso – katolícky kňaz, teológ, štátnik, funkcionár najpopulárnejšej strany Slovákov – Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenských dejín. Bol prvým prezidentom Slovenskej republiky – hlavou prvého štátneho útvaru Slovákov po vyše tisíc rokoch. Politickú činnosť nechápal ako cestu k osobným výhodám či zbohatnutiu, ale ako službu Bohu, cirkvi a národu. Jeho celoživotným heslom bolo: „Nič pre seba – všetko pre národ“. Prezidentským heslom zas „Verní sebe – svorne napred“.
Pochádzal z rodiny malého živnostníka Jozefa Gašpara Tisu (1862 – 1943) z Veľkej Bytče. Jeho matkou bola Terézia Tisová, rod. Budíšková (1863 – 1947). Mali sedem detí – troch synov a štyri dcéry. Bol mimoriadne nadaný. Teologické vzdelanie absolvoval na Viedenskej univerzite. Kňazskú formáciu na prestížnom Pazmaneu vo Viedni. V roku 1910 bol vysvätený za kňaza. (Kňazom bol i brat Ján). Jeho prvými pôsobiskami boli Oščadnica a Rajec. Už ako mladý kňaz mal blízko k jednoduchým ľudom. Kládol dôraz na sociálne a hospodárske povznesenie dediny, bojoval proti úžere. V roku 1914 pôsobil ako poľný kurát, potom vyučoval na gymnáziu, bol špirituálom Kňazského seminára v Nitre. V roku 1918 sa stal profesorom morálnej teológie a o tri roky i tajomníkom nitrianskeho biskupa. Po národnej stránke patril k tzv. tichým Slovákom.
Politik v Československej republike (1918 – 1939)
Vznik ČSR v roku 1918 otvorene privítal. Po obnovení činnosti Slovenskej ľudovej strany (SĽS) v decembri 1918 sa aktívne zapojil do jej činnosti. Patril k najbližším spolupracovníkom vodcu strany Andreja Hlinku. Na rozdiel od maďarských strán, ktoré ČSR odmietali a presadzovali obnovu Uhorska, mala SĽS i Tiso k ČSR kladný postoj. Za podmienku spravodlivého postavenia Slovenska v republike však pokladali jeho samosprávu (autonómiu). Tú Slovákom garantoval už T. G. Masaryk v Pittsburskej dohode z roku 1918. Od roku 1925 bol poslancom parlamentu a v rokoch 1927 – 1929, počas účasti HSĽS vo vláde, ministrom zdravotníctva. Presadzoval katolícko-evanjelickú spoluprácu na národnej báze. V roku 1936 dal v Bánovciach postaviť prvú sochu Ľudovíta Štúra. Po smrti A. Hlinku v auguste 1938 sa stal, povedľa Karola Sidora, jedným z dvoch podpredsedov strany, no získal si najväčšiu autoritu a ako taký stranu fakticky viedol.
Po zmene medzinárodnej situácie a politických rokovaniach dňa 6. októbra 1938 v Žiline vyhlásil autonómiu Slovenska. Po schválení ústrednou vládou v Prahe sa stal prvým premiérom krajinskej vlády. Slovenské politické strany sa zjednotili s HSĽS a vznikol autoritatívny politický systém. Mimoriadne ťažkou skúškou jeho kariéry boli aj rokovania s Maďarskom v októbri 1938, ktoré viedol ako predseda čsl. delegácie i strata južných území vo Viedenskej arbitráži 2. 11. 1938.
V Slovenskej republike (1939 – 1945)
Od vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939 (od júla 1939 Slovenská republika) bol premiérom. V októbri 1939 ho snem, ako jediného kandidáta, jednohlasne zvolil za prezidenta SR. Zjazd HSĽS v Trenčíne ho zvolil za predsedu strany. V roku 1942 zákonom získal titul vodcu.
Tiso stál na čele národa, ktorý bol pre Európu neznámy a štátu, ktorý bol pre svet nesamozrejmý. Nemal tradíciu ani medzinárodnú podporu. O svoju existenciu musel zápasiť s Maďarskom, ktoré sa nikdy nevzdalo snáh o anexiu celého Slovenska. So stratou Slovenska sa nezmierila ani česká politika na čele s E. Benešom, ktorej sila postupne stúpala. Kritickosť položenia zvyšovala aj vojnová situácia a tlak Nemecka. Tisovou hlavnou snahou bolo prežitie národa a minimalizácia ľudských i materiálnych strát počas vojny, ako aj odolávanie tlaku nacistickej politiky. To sa mu až do augustového prevratu v roku 1944 aj darilo. Ako kňaz nedovolil vykonávanie trestu smrti. Rovnako nedovolil vydávať Nemecku slovenských občanov (prípad Gabčík a i.). Slovenská republika bola ostrovom prosperity a pokoja vo vojnovej Európe. Povedľa Švajčiarska aj akýmsi azylovým centrom, vďaka ktorému sa zachránili nielen tisíce domácich židov, ale aj utečencov z Európy, vrátane prenasledovaných Slovákov z Maďarska.
Od roku 1924 do roku 1945 bol Tiso aj dekanom-farárom v Bánovciach nad Bebravou, kam každý týždeň dochádzal. Bánovská fara sa stala neoficiálnym miestom pre najrôznejšie návštevy, žiadosti a intervencie obyčajných ľudí. Tiso požíval mimoriadnu obľúbenosť a dôveru ľudí. Po Slovensku sa pohyboval bez ochranky. Žil len z kňazského platu a nenadobudol žiaden majetok.
Súd a poprava
Pred postupujúcou Červenou armádou, odvliekajúcou tisíce občanov, evakuoval na územie Rakúska a Nemecka. Po zatknutí príslušníkmi americkej bezpečnosti v Bavorsku bol vydaný do obnovenej ČSR. V decembri 1946 bol postavený pred retribučný Národný súd.Najväčšiu časť obžaloby tvorili obvinenia z „rozbitia ČSR“. Tiež z „domácej zrady“ či „zrady na povstaní“. O treste smrti rozhodol prezident Beneš už pred začiatkom procesu. Išlo len o to, či bude i vykonaný. Za popravu boli komunisti, partizáni a české strany. Za milosť časť Demokratickej strany a cirkvi. 15. apríla 1947 bol odsúdený na trest smrti a 18. apríla 1947 v Justičnom paláci v Bratislave obesený. Napriek odsúdeniu a kriminalizácii si priazeň národa uchoval. Jeho pamiatku udržovali politickí väzni, no najmä slovenský exil, pre ktorý bol mučeníkom – symbolom slovenskej štátnosti a tiež odporu proti komunistickej ideológií. Po páde totality v roku 1989 sa dlho potláčané nálady domácich pamätníkov a exulantov spojili a vyústili do návratu Tisovej pamiatky do verejného priestoru i do snáh o rehabilitáciu jeho osobnosti.
PhDr. Martin Lacko, PhD.
