pondelok, 5 decembra, 2022
spot_img
ÚvodOdporúčameFrantišek Vnuk: Dr. Jozef Tiso - prvý prezident Slovenskej republiky

František Vnuk: Dr. Jozef Tiso – prvý prezident Slovenskej republiky

(výťah z knihy)

X. Tragický osud slovenských židovských spoluobčanov

Pre Slovákov vari niet komplikovanejšej a ťažšej záležitosti ako takzvané „riešenie židovskej otázky“, pre ktorú obviňujú, karhajú i odsudzujú Slovákov a predovšetkým Dr. Tisu. Vzhľadom na ľudské utrpenie a straty na ľudských životoch je to naozaj nesmierna, vrcholne poľutovaniahodná tragédia.

 Celá táto záležitosť je sama osebe taká zložitá, že nie je možné sa ňou zaoberať v rámci tejto krátkej monografie. Nemožno však nespomenúť niekoľko relevantných faktov.

Nikto by sa nemal cítiť dotknutý alebo urazený konštatujúcim vyjadrením, že Židia na Slovensku, kam prišli a usadili sa, odjakživa podporovali tú vládu, ktorá bola práve pri moci, a tak boli stotožňovaní s utláčateľskými, nepopulárnymi opatreniami vlád, ktoré tu do roku 1939 vládli. Za Maďarov boli vnímaní ako zdroj národnej a sociálnej biedy slovenského ľudu. Prezident Masaryk to zhodnotil dosť priamo: „Bývalá rakúsko-uhorská vláda vždy prenechala predaj alkoholu židom, ktorým sa takto dostal najziskovejší obchod ako zámena za ich hodnotnú spoluprácu v (maďarizačnej) politike vlády.“

V rokoch 1919 — 1939 boli vo všeobecnosti židia (jednak ako národné spoločenstvo, jednak i židia ako nekresťania) lojálnymi podporovateľmi pražskej vlády. Niet pochýb o tom, že by sa boli stali aj lojálnymi užitočnými občanmi Slovenskej republiky, lenže nikto ich o podporu nepožiadal. Naopak nová legislatíva, ktorá bola od roku 1939 prijatá a platná, obmedzovala ich vplyv v ekonomickej a sociálnej oblasti slovenského života. A tu opätovne treba pripomenúť: Dr. Tiso znova patril medzi tých, ktorí presadzovali a obhajovali umiernenosť. Zdôrazňoval, že k problému sa má pristupovať „v duchu spravodlivosti a ľudskosti“. Aj britský konzul pôsobiaci v Bratislave Peter Pares poukázal na Tisov zmierňujúci vplyv: „Dr. Tiso, hoci možno veľmi nerozumie ekonomike, je napriek tomu rozvážny muž… Jeho odporúčania vzhľadom na problém Židov nie sú radikálne.“ Ale Nemci so stupňujúcim tlakom a rastúcou aroganciou trvali na prísnejších a tvrdších opatreniach.

Predseda vlády Dr. Vojtech Tuka, v snahe zapáčiť sa Nemcom, vypracoval rozsiahly elaborát na spôsob norimberských zákonov, takzvaný Židovský kódex, ktorý bol v septembri 1941 schválený Slovenským snemom. Bol to unáhlený krok a neospravedlniteľná chyba. Tiso tento kódex nepodpísal. Ale jeho gesto nesúhlasu nebolo dosť demonštratívne. Arcibiskup Kmeťko, predstaviteľ slovenskej katolíckej hierarchie, bol toho názoru, že Tiso mal byť dôslednejší, prípadne mal odstúpiť.“ Tiso však neodstúpil. Ako je známe, sami židia si želali, aby zotrval na svojom poste.

V marci 1942 vláda podľahla tlaku Nemecka a ministerstvo vnútra začalo s deportáciami židovského obyvateľstva zo Slovenska. Tu treba čestne doznať pravdu: Slováci skutočne verili, že židovskí spoluobčania budú prevezení na územie Poľska do vlastných samosprávnych regiónov, kde si budú spokojne žiť vlastným životom. Slovákov možno obviniť z dôverčivosti, treba však opätovne zdôrazniť, že oni naozaj nevedeli o vyhladzovacích táboroch, do ktorých boli ich židovskí spoluobčania poslaní.

Správy o hrôzostrašnom vražednom zaobchádzaní so židovským obyvateľstvom slovenským vedúcim činiteľom prichádzali z Vatikánu a z iných neutrálnych krajín. Neskôr tie správy potvrdili očití svedkovia, ktorým sa podarilo utiecť. V dôsledku toho Slováci zastavili dalšie deportácie a približne od leta 1942 nijakých Židov zo Slovenska nedeportovali. Slováci boli v tomto svojom odmietnutí neochvejní a rozhodní. Je veľká škoda, že takto sa nezachovali už pred rokom.

Tragédia slovenského židovstva je jednou z najsmutnejších udalostí slovenských dejín. V tomto smere nemožno a neslobodno ospravedlňovať zlyhanie nikoho ani zakrývať ničiu vinu. Je však skľučujúce, že Slováci sú stále obviňovaní, že nezabránili tomu, čo bolo neodvratné, a nedosiahli to, čo bolo nemožné. Preto je žiaduce a spravodlivé uzavrieť túto kapitolu poukázaním aspoň na jednu dôležitú skutočnosť: keby Slovensko boli okupovali Maďari (ako to bolo v prípade Podkarpatskej Rusi) alebo Nemci (ako v prípade Poľska), alebo keby sa bolo stalo protektorátom (ako Čechy a Morava), židovské obyvateľstvo by bol, žiaľ, stihol podobný osud! A navyše treba pripomenúť, že osud židovského obyvateľstva žijúceho vtedy na území Podkarpatskej Rusi, Poľska a Čiech a Moravy bol oveľa horší, nepomerne ťažší, ba tragickejší, než osud židovského obyvateľstva žijúceho na území nezávislého Slovenska. Pre slovenských židovských spoluobčanov bola nezávislosť Slovenskej republiky z oných možných zlých situácií tým najmenším zlom.

Slovenskí katolícki biskupi, ktorí boli počas vojny takí priamočiari v kritike protižidovskej legislatívy a takí odvážni obhajovatelia ľudských práv ako skoro nikto v Hitlerovej Európe, adresovali v tejto súvislosti Predsedníctvu Slovenskej národnej rady 8. januára 1946 tieto slová: „Čomu nemohol zabrániť vládca väčšieho a nezávislejšieho Maďarska vo svojej krajine, Dr. J. Tiso nemohol zabrániť na Slovensku.“

Azda by sme mohli na tieto citované slová nadviazať podobným vyjadrením: Ak raz niekto definoval politiku ako „umenie možného“, Slováci by nemali byť bití a zatracovaní za to, že nedosiahli nemožné.

XI. Zákerné sprisahanie

V auguste 1944 sa na Slovensku odohrala neuveriteľne tragická udalosť — ozbrojená vzbura proti vlastnému štátu. Zárodky tejto tragédie boli zasiate v roku 1943 po porážke nemeckého vojska pri Stalingrade, keď niektorí dôstojníci, ktorí boli naklonení Čechom, ako aj tí politici, ktorí vždy kládli svoje osobné záujmy nad záujmy vlastného národa, začali sa zaoberať možnosťou prejsť od spojenectva s Nemeckom na stranu víťaziacich Spojencov. Do určitej miery boli inšpirovaní tým, čo sa dialo okolo nich: totiž keď sa osud Nemecka ocital v povážlivej situácii, mnohé z krajín, ktoré boli spočiatku na jeho strane (Taliansko, Fínsko, Rumunsko, Maďarsko), sa usilovali uniknúť dôsledkom nezvratnej porážky a prechádzali k Spojencom. Ale tieto národné štáty, na rozdiel od Slovenska, nevystavili nebezpečenstvu svoju národnú nezávislosť. V prípade Slovákov sa však zamýšľaná zmena rovnala zrieknutiu sa štátnej nezávislosti, teda historicky znamenala urobiť krok späť – obnovenie statusu quo ante, teda návrat k nerovnému partnerstvu v spoločnom štáte s Čechmi.

Pre Tisu i pre väčšinu Slovákov bola takáto alternatíva neprijateľným riešením. V ich zmýšľaní štátna samostatnosť bola najvyššou a nedotknuteľnou hodnotou, s ktorou sa nehandluje. Dr. Tiso vo svojom prejave v Prešove 5. septembra 1943 vyhlásil: „Ktokoľvek sa prejaví ako úprimnejší priateľ nášho nezávislého Slovenska než Nemecká ríša, bude mať o to väčšiu úctu a vďačnosť každého slovenského občana.“ Bola to však márna nádej. V plánoch povojnového usporiadania Európy Spojenci prijali Benešovo riešenie – obnovu „Československa“.

Tiso vedel, že postoj Spojencov a Sovietskeho zväzu sa viaže na Benešovo riešenie, vedel i to, že obe eventuality (aj postoj, aj riešenie) sú namierené proti nezávislosti Slovenska. Napriek tomu však neveril, že sa nájde Slovák, ktorý by sa zapojil do takého nepremysleného činu, ktorý by ohrozil základy slovenskej nezávislosti.

 Lenže stalo sa! A k tomu riskantnému činu došlo dokonca skôr, než to osnovatelia rebélie proti vlastnému štátu predvídali.

Sprisahanci, ktorí pripravovali povstanie, pozostávali najmä z komunistov a jednotlivcov s pročeskými sympatiami. Pripravovali široký celo-národný coup d’état vykonaný Slovenskou armádou. Plánovali zvrhnúť Tisov režim, vyhlásiť obnovenie Česko-Slovenska a „otvoriť“ karpatské priesmyky pre Červenú armádu, ktorá postupovala na západ. Ale keď predložili svoje plány Sovietom a žiadali o ich spoluprácu, nepochodili. Sovietskym komisárom sa nepáčilo, že by v pripravovanej akcii oni zohrali iba druhoradú úlohu. A preto v júli a v auguste 1944 zhodili na Slovensko svojich parašutistov, sovietskych partizánov, ktorí sabotážami, svojvoľným ničením a terorizovaním vyvolali koncom augusta 1944 povstanie.

Pripravovatelia povstania nepriamo poskytli výrazné svedectvo o vzťahu národa k svojmu prezidentovi a k štátu, ktorému stál na čele. Slováci sa do povstania nehrnuli, zostávali verní svojmu štátu a svojmu prezidentovi. Aby sprisahanci dosiahli svoj cieľ, neváhali chopiť sa lží a lákať do povstania nepravdivými správami, že „… Nemci idú zlikvidovať nezávislosť Slovákov, že zabili prezidenta Tisu a deportovali slovenskú vládu…“. Pod týmito zámienkami vyzývali Slovákov chopiť sa zbrane „proti Nemcom“.

 Dňa 30. augusta 1944 pripadlo Tisovi splniť možno najsmutnejšiu povinnosť v celej jeho politickej kariére. Musel svojmu národu oznámiť, že bolo nevyhnutné požiadať o pomoc Nemcov, aby zbavili Slovensko boľševických partizánov. Partizánske akcie totiž spôsobili rozvrat a vniesli strach a pochybnosti, čo bude ďalej. Aby napätú atmosféru rozptýlil, Dr. Tiso prehovoril do rádia a predniesol uisťujúce vyhlásenie: „Prezident Slovenskej republiky žije a stojí na svojom mieste, vláda plní svoje povinnosti a keď všetci Slováci splnia svoje povinnosti, za niekoľko dní s Božou pomocou budeme mať opäť pokoj na Slovensku.“

Ako je známe, na potlačenie vzbury (nazvanej povstanie) bolo treba viac než „niekoľko dní“; v skutočnosti celé dva mesiace tvrdých a krvavých bojov. Slovensko to stálo tisíce ľudských životov, nesmierne utrpenie a veľké materiálne škody. A okrem toho Slováci získali neblahú povesť národa, ktorý povstal proti vlastnému štátu, zriekol sa svojho prirodzeného práva na samostatný život v prospech druhoradého občianstva v umelom štátnom útvare.

Škody spôsobené týmto zákerným sprisahaním boli nenapraviteľné. Pozvané nemecké vojsko v krátkom, neľútostnom boji proti partizánom zmenili Slovensko — túto „oázu pokoja a hojnosti uprostred rozvírenej Európy“ — na bojisko. Červenú armádu, o ktorej sa predpokladalo, že príde povstalcom na pomoc, len čo sa nimi pripravovaná akcia začne, ozbrojené vojská nemeckej armády úspešne odrážali na hrebeňoch Karpát. A keď si konečne prerazila cestu naprieč Slovenskom, premenila nešťastnú slovenskú krajinu už druhýkrát v rozpätí siedmich mesiacov na hrôzostrašné bojové pole.

XII. Útek

Červená armáda a rumunské vojská dorazili k východnému okraju Slovenska v januári 1945; 20. januára obsadili Prešov a Košice. Okupáciu krajiny zavŕšili v máji 1945. Žilina padla 30. apríla. Dňa 25. marca 1945 začal svoju masívnu ofenzívu II. Ukrajinský front pod velením maršala Malinovského. Za plienenia, rabovania, znásilňovania a podpaľovania útočné oddiely postupovali smerom na Bratislavu, ktorú obsadili 4. apríla.

.

.

.

XV. Mučeník za národ

….. Ľudia za Tisovu smrť vinili na prvom mieste komunistov a Čechov. Ale ich hnev sa obrátil aj proti Demokratickej strane, ktorá vďaka podpore katolíkov získala v predchádzajúcich voľbách (v máji 1946) 62 % hlasov. Za túto podporu vedúci stranícki predstavitelia sľúbili, že budú chrániť základné záujmy slovenského katolicizmu. Pokiaľ ide o Tisov proces, tam budú jednak nástojiť na umiernení, jednak vynaložia všetko úsilie na to, aby v prípade odsúdenia bol oslobodený a mohol sa utiahnuť do kláštora. Skutočnosť však naznačuje, že v záujme vlastného politického oportunizmu predstavitelia Demokratickej strany nekonali tak neohrozene ani tak odvážne, ako sľúbili i mohli a podľahli zastrašovaniu komunistov a Čechov.  Za toto svoje vlažné stanovisko draho zaplatili.

Keďže boli obvinení z tichého spolupáchateľstva na trestnom čine, ktorého sa dopustili na Tisovi, takmer z jedného dňa na druhý stratili dôveru a podporu slovenských katolíkov. Keď sa ľudia dočítali v oficiálnom denníku Demokratickej strany Čas o Tisovej smrti, okolo 40 000 predplatiteľov zrušilo predplatné.  V nasledujúcich mesiacoch sa Demokratická strana úplne rozpadla.

Najtvrdšou lekciou z tejto smutnej udalosti však bolo poznanie, že nielen Demokratická strana, ale každá slovenská strana, politická organizácia alebo inštitúcia je v konečnom dôsledku bezmocná, pretože napriek všetkým sľubom a zárukám pražská vláda môže kedykoľvek svojvoľne presadiť čo chce. Inými slovami, akékoľvek spojenie Slovákov s Čechmi vrátane vychvaľovaného spolužitia na princípe „rovný s rovným“ v praxi znamená, Slováci sa musia podriadiť Čechom.

Tisova smrť bola pre Slovákov výstražným poučením. Nie však v tom zmysle, ako to zamýšľal Dr. Beneš a ako to zamýšľali aj komunisti. Ako varovne predpovedali mnohí rozvážni jednotlivci, poprava prehĺbila priepasť medzi Čechmi a Slovákmi. Mŕtvy Tiso sa stal väčšou hrozbou než živý. Vatikánsky denník L’Osservatore Romano správne poukázal na to, že Tisovou popravou sa stratila príležitosť na zmierenie sa oboch národov:

„Nech už je vykonanie rozsudku spravodlivým potrestaním vinníka, ako to tvrdí jedna strana, alebo politickou pomstou, ako to tvrdí druhá strana, isté je, že udelenie milosti bolo by účinne prispelo na posilnenie zväzkov medzi Čechmi a Slovákmi. Národ je už presýtený vojnou, nenávisťou a rozkolom. No vykonanie rozsudku značne oslabilo príležitosť k uspokojeniu myslí v Česko-slovenskej republike.“ 

image_printTlačiť článok
- Podporte nás -

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň