„Pravdu odháňajú zo svojho domu a pozývajú doň lož.“
(sv. Irenej z Lyonu: Adversus haereses, Prológ)
Medzi neprehliadnuteľné udalosti druhého desaťročia nového milénia môžeme zaiste zaradiť degradáciu pôvodne kresťanského chrámu Hagia Sofia v Istanbule na mešitu. Aj Katolícke noviny v čísle 32/2020 (9. augusta) priniesli ako svoju ústrednú tému túto smutne známu informáciu: „Hagia Sofia sa začiatkom júla po 85 rokoch zmenila z múzea na mešitu“. Všimnime si najprv zvratný tvar slovesa, akoby sa sama od seba zmenila… Ešte viac zarážajúca je ďalšia časť textu pod titulnou fotografiou. Kňaz a sprievodca po blízkom východe Ján Majerník, ktorý poskytol na danú tému v čísle rozhovor, čitateľov ubezpečuje, že „kresťanstvo a islam sa historicky zbližujú a nie je prospešné, aby sa vytvárala vzájomná nedôvera a rozjatrovali sa nedorozumenia z minulosti“.
Zmienená dikcia uvedeného produktu Katolíckych novín nie je „zavesená“ v ideologickom a náukovom vákuu. No nie je to však náuka katolicizmu, ako by sme mali očakávať, ale v obale katolicizmu sa skrývajú tézy ideológie postmodernizmu: dekonštruktivizmus a marxistická politická korektnosť. V tomto ovzduší sa uskutočnila na Dvojke (2. decembra) televízna relácia Do kríža. Aktívny vyznávač islamu a proimigračný aktivista Jozef Lenč nás v nej klamlivo ubezpečoval, že nedávna násilná premena pôvodne patriarchálneho chrámu na modlitbový priestor – mešitu, je v poriadku, keďže sme monoteisti (kresťanstvo a islam), tak z tohto pohľadu sa iba vrátila k pôvodnému účelu…
V nasledujúcom texte ukážem, že islam nikdy nebol „zbližujúci sa“, ale v svojej podstate je hrubý násilnícky politicko-náboženský totalitný par excellence systém, a my kresťania nemáme ani zďaleka spoločného Boha. Tiež vysvetlím, prečo Katolícke noviny s ich tézou o „nejatrení nedorozumení z minulosti“ sú v intenciách novomarxistickej politickej korektnosti, a teda nie sú katolícke. Najprv niekoľko viet o význame tejto kresťanskej baziliky.
Hagia Sofia v kontexte dejín
Príbeh baziliky Božej Múdrosti v mnohom odzrkadľuje nielen vnútornú drámu kresťanov oboch tradícií, ale aj Slovanov a osobitne nášho národa, z ktorého vzišla a mala sa naplniť eminentná cyrilo-metodská misia.
Traduje sa, že cisár Justinián I., garant jej prestavby do dnešnej podoby, v čase jej posviacky 26. decembra 537, po poďakovaní Hospodinovi, vyhlásil: „Prekonal som Ťa, Šalamún.“ Tento katedrálny chrám v Konštantínopole, jednom z dvoch hlavných miest a po páde Ríma v roku 476, jediným hlavným mestom Rímskej ríše, bol miestom štyroch kľúčových ekumenických koncilov, na ktorých sa definovali podstatné pravdy o bohoľudskej prirodzenosti Ježiša Krista. Na týchto konciloch darovala Božia Múdrosť cirkvi pravdu a harmóniu podľa večného plánu spásy. Hagia Sofia sa zdala byť odleskom neba, keď sa za účasti patriarchu s duchovenstvom, cisára a jeho dvora, speváckych zborov v nádherných liturgických rúchach konali bohoslužby. „Nevedeli sme, či sme na zemi alebo na nebi“, bolo svedectvo vyslancov, ktorí sa vrátili z Konštantinopolu na Rus, ohromení krásou gréckej (byzantskej) liturgie, píše Ján Šafin (Cyrilometodské dedičstvo a Európa). Význam chrámu Božej Múdrosti v kresťanskej tradícii je evidentný aj v tom, že je vyobrazený na ikonách Povýšenia sv. kríža, nielen ako dominantné pozadie kompozície. Centrom ikony je ambón chrámu, na ktorom stojí sv. Makarios s nájdeným Kristovým krížom.
Hagia Sofia je však úzko spojená s našou duchovnou, a teda aj kultúrnou tradíciou. Sv. Konštantín – Cyril tento chrám, najväčší až do výstavby baziliky sv. Petra, dôverne poznal. Bol v nej totiž vysvätený na kňaza a stal sa vyšším hodnostárom – bibliotekárom – správcom knižnice s archívom a tajomníkom patriarchu. Pri Hagii Sofii bola zriadená Dvorná (cisárska) vysoká škola – najprestížnejšia akademická inštitúcia vtedajšieho nielen kresťanského sveta, kde vyučoval filozofiu a teológiu. Bulharské žitie o ňom podáva toto svedectvo: „Bol veľký vo vonkajšej filozofii (rozumej pohanskej) a ešte väčší vo vnútornej (rozumej kresťanskej) filozofii.“ Oprávnene sa profesor František Dvorník domnieva, že sv. Cyril zaujal miesto hlavného profesora filozofie po sv. Fotiovi, neskoršom patriarchovi, ktorý postupoval rýchlo v štátnych službách.
Pre ilustráciu sa žiada poznamenať, že v čase, keď v nej pôsobil náš vierozvest (päťdesiate roky IX. storočia), na „kresťanskom“ západe sa etablujúci Karolovci vo Franskej ríši ťarbavo a po svojom zoznamovali s tajomstvami teológie. Vtedajšie franské teologické a ekleziologické deformácie ťaživo zasiahli myseľ celého západu až do dnešných dní, načo pregnantne poukázal grécky teológ Joannis Romanidis alebo Ján Šafin. Ako skúška správnosti nech nám poslúži zdesenie vierozvestov nad polokresťanským stavom kresťanskej vierouky a praxe, ktorý našim predkom vštepovali franskí, teda latinskí misionári: povery o podzemných obroch, zabitie hada spojené s odpustením deviatich hriechov, povery o pohároch, pohanské obety, mnohoženstvo. Limity franskej, germánskej teológie príznačne ilustruje spor vierozvestov s trojjazyčníkmi.
Frankovia svojimi nepravovernými zásahmi do cirkevnej náuky postupne germanizovali pápežstvo, zničili jednotu rímskej kultúry západu a východu, umelo kreovali rozpory, ktoré vyústili v roku 1054 do schizmy: „Takzvaný rozkol medzi Východom a Západom nie je nič iné než vtiahnutie schizmy – rozpútaného Karolom Veľkým a rozdúchavaného franskými a nemeckými vezniteľmi pápežstva – na Starý Rím“ (Romanidis: Frankovia, Rimania, feudalizmus a náuka). Hanebné vyplienenie Konštantinopolu v roku 1204 počas IV. križiackeho ťaženia „bratskými“ latiníkmi nesie mocenský rukopis franskej ideológie. Definitívny pád mesta, chrámu a kultúry v roku 1453 po hrdinskej obrane kresťanmi indikuje, že takmer jedno tisícročie po páde prvého Ríma Konštantinopol so svojím srdcom – Hagiou Sofiou – bol strážcom a rozvíjateľom integrálnej kresťanskej náuky. Pojmy Byzancia, byzantský, majú pre nás, žiaľ, obvykle exotický až negatívny význam hlavne kvôli úzkoprsej západnej interpretácii dejín. Násilné zmarenie cyrilo-metodskej misie franským duchovenstvom s pomocou kráľa Svätopluka náš národ usmernilo na trajektóriu submisivity, nestálosti v identite a v epigónstve. Sme vari jediný slovanský národ, ktorý vyhnal zo svojho stredu intelektuálny a mravný výkvet, teda celú školu žiakov sv. Metoda. Varovanie tohto arcibiskupa sa naplnilo: Slováci za vyše tisíc rokov sme nedokázali vybudovať kontinuálnosť národnej elity prakticky v žiadnej oblasti tak, ako to dokázali ostatní Slovania.
Islam – náboženstvo násilia
Kým diplomacia tzv. Európskej únie podivne mlčala, zástupca pre vonkajšie vzťahy Ruskej pravoslávnej cirkvi Nikolaj Balašov správne vyhlásil súvislosti s degradáciou katedrály Hagia Sofia, že „táto skutočnosť by mohla mať vážne dôsledky pre celú ľudskú civilizáciu“. Nemožno ich nevnímať v geopolitickom kontexte, teda, že prebieha čoraz ostrejšia zrážka postkresťanskej s moslimskou civilizáciou. Už v roku 1993 americký politický analytik Samuel Huntington prezieravo napísal, že svet sa nebude rozvíjať smerom k harmónii a etablovaniu liberalizmu a „západných hodnôt“, ale ku civilizačnej zrážke, ktorá pôjde „pozdĺž“ náboženskej línie. V ére atmosféry optimizmu, typického pre dedičov humanistického pokroku tesne po zrútení sa svetovej socialistickej sústavy to vyzeralo ako mizantropické rojčenie, no dnes to je drsná realita. Predtuchu tohto stavu sme mohli vnímať v roku 1988, keď básnik Salman Rushdie vydal básnickú zbierku Satanské verše. Podľa islamského práva naňho preto uvalil trest smrti iránsky vodca ajatolláh Rúholláh Chomejní. Odhalenie pravej tváre tohto náboženstva prináša život v utajení a obavách o vlastný život.
Starý kontinent následne po zabraní Hagia Sofia počas jesene zastihli udalosti, kedy moslimovia s eufemickým a teda politicky korektným prívlastkom: radikálni, militantní alebo jednoducho džihádisti, spáchali viacero ohavných teroristických útokov, podrezávali hlavy, strieľali, vypaľovali katolícke chrámy. Tragické udalosti vo Viedni a Nice na chvíľu v poradí prezentácie správ (tzv. agenda setting) „konkurovali“ unavujúcim pandemickým správam. Medzitým permanentne prebieha genocída kresťanov v Egypte, Sudáne a Blízkom východe, ktorá už dávnejšie presahuje prvokresťanské prenasledovanie. Správy o unesených dievčatách, z ktorých najprv mužovia vyznávajúci Alláha učinili sexuálne otrokyne, a potom násilne donútili islam, sa už v tom oceáne smutných správ strácajú. Do seba zahľadená blahobytom vyčerpaná individualita liberalizmu nemá veľa priestoru na správne vyhodnotenie situácie a zaujatie postoja. Český sociológ Ján Keller vysvetľuje: „Pokiaľ by mal človek súcitiť čo len so zlomkom obetí, o ktorých nešťastí je každých dvadsaťštyri hodín rutinne informovaný, nestačila by mu ani jedna slza pre prípad úmrtia v rodine“ (Dvanásť omylov sociológie).
Prvý zdroj násilia v islame – Korán
Odkiaľ sa berie násilie v náboženstve? Je to iba v spojení s politickou mocou, ako sa domnievajú racionalizmom odchovaní autori? V kresťanstve, hoci sa v dejinách v súvislosti s participáciou na politickej moci dopúšťalo násilia na inovercoch, ale aj na vlastných, nemôžeme z jeho svätej knihy – Biblie explicitne odvodiť násilie. Odôvodnenie násilia v cirkevných dejinách ideovo vychádza z interpretačnej tradície počnúc sv. Augustínom s jeho „cogite intrare – prinútiť vstúpiť“, ktorý mylne chápal pasáž podobenstva o veľkej hostine z Lukášovho Evanjelia (14, 15 – 24). Nikolaj Berďajev (Filozofia slobody, časť II.) správne poznamenal, že z hlbín cirkvi žiadne prenasledovanie vzísť nemôže, a nikdy ani nevzišlo. Prenasledovania nikdy neboli prejavom pravej cirkevnosti, ale ľudským hriechom.
Ako je to s islamom? Zdroj násilia, podľa môjho najhlbšieho presvedčenia, tvorí konjunkcia explicitných statí o násilí z ich „svätej“ knihy Korán, potom deštruktívnosť mysle zakladateľa islamu a extrakty učenia v Koráne o Ježišovi Kristovi, avšak z výslovne heretickej proveniencie. Násilie a brutalita je obsiahnutá v 180 veršoch a nenávisť k neveriacim v 349 veršoch Koránu. V kapitole 9, verš 29 je návod do boja proti neveriacim: „Bojujte proti tým, ktorí neveria v Boha ani v Deň posledný a ktorí nezakazujú to, čo zakázal Boh a jeho posol a ktorí nevyznávajú pravdivé náboženstvo a pochádzajú z radov tých, ktorým bola daná kniha.“ Ďalej sa píše: „Zabite ich tam, kde by ste ich našli. A vyžeňte ich odtiaľ, odkiaľ vás oni vyhnali. A nebojujte s nimi pri Posvätnej mešite, až kým nezačnú v nej proti vám bojovať. Ak by proti vám bojovali, tak ich zabite. Taká je odplata pre tých, ktorí odmietajú veriť“ (2, 191). Tiež: „I bojujte proti nim, aby ste v skúške neprepadli, a aby bolo tým skutočným náboženstvom to, v ktorom sa uctieva len Boh“ (2,193). Našou rečou vrahovia a teroristi, v ich reči džihádisti, ktorí v rámci arény postmoderného multikulturalizmu zvonku ničia zvyšky postkresťanskej civilizácie, odvodzujú svoje skutky z tejto pasáže: „Vy ste ich nezabili, ale Boh zabil. A nie ty si hodil, keď si hodil, ale Boh, kto hodil“ (8,17). Rovnako: „Preto si spomedzi nich neberte žiadnych dôverníkov, až kým neemigrujú kvôli ceste, ktorú Boh určil. Ak by sa odvrátili, tak ich vezmite a zabite tam, kde by ste ich našli“ (4, 89). Verejné kameňovanie, šibenice, bičovanie, amputácia končatín, to všetko predpisuje Korán. Bomby, granáty a samopaly, kyseliny sú technickým zdokonalením pokynov pre „svätých“ bojovníkov. Taký je mediálny obraz islamu. Dianie v tzv. no-go zónach, ktoré vytvorili prevažne hordy moslimských „utečencov“, po roku 2015 podlieha pre istotu obvyklému mlčaniu mienkotvorných médií.
Cynicky vyznieva komentár k veršu 9,29 z Koránu: „Vo všeobecnosti Korán vychádza zo zásady mierového nažívania s ostatnými.“ Nech sa snažia ich vykladači o všelijaké „gymnastické“ eufemizovanie inkriminovaných pasáži o tom, že sa nesmú izolovať od ostatných veršov, ich vlastné slová ich usvedčujú a realita spečaťuje.
Druhý zdroj násilia v islame – Mohamed
Deštruktívnu myseľ Mohameda vidíme aj na príbehu po prvom vyhnaní z Medíny, do ktorej sa vrátil o cca 8 rokov (630 po Kr.), ale už s mečom, aby zlikvidoval celú oligarchiu tejto metropoly. Zakladateľ islamu tvrdil, že mu Korán nadiktoval sv. archanjel Gabriel (sic!), ktorý v kresťanskom zjavení Bohorodičke oznámil vtelenie Božieho Syna. My, ktorí sme poučení náukou apoštola Pavla, vieme: „Ako sme už povedali, aj teraz znova hovorím: „Ak by vám niekto hlásal iné evanjelium ako to, ktoré ste prijali, nech je prekliaty!“ (Gal 1,9). Ten istý apoštol nás varuje: „A nečudo, veď sám satan sa tvári ako anjel svetla“ (2 Kor 11,14). Aká náboženská hrôza ide z toho, keď súcitne hľadíme na dôsledky islamu nielen v dejinách, ale aj dnes, v dobe Všeobecnej deklarácie ľudských práv, rôznych dohovorov a hlavne pokryteckého mlčania zodpovedných.
Mohamedovo správanie je archetypom a fyziológiou správania sa jeho vyznávačov vo svete: keď sú v menšine, bez moci, sú zakríknutí a tak sú dialogickí, sadajú k stolu. Keď získajú početnú prevahu alebo politickú moc, tak „diskutujú“ brutálnou silou, nad ktorou sa neraz rozum pozastavuje. 20. júla 2020 Hagia Sofia a s ňou svet boli svedkom, ako duchovný – imán s naozajstným mečom v ruke vykrikoval z Koránu protikresťanské kapitoly – súry a v rovnakej dikcii sa niesli aj slová tureckého prezidenta. Moslimskí teroristi obvykle používajú pred akciou pokrik „Alláh akbar – boh je veľký“, to znamená akoby zakričali: „Satan je veľký“. Iba z ľudskej prirodzenosti akokoľvek zasiahnutej hriechom totiž nemožno odvodiť toľko zla, podobne ako ho nemožno odvodiť pre priemyselné vyhladzovanie ľudí v nacizme, ukrutnosti boľševizmu v Rusku, Číne alebo Kambodži.
Tretí zdroj násilia v islame – arianizmus a popieranie Trojice
Tretím prameňom násilia je prebratie a prítomnosť nepravoverných, ťažko heretických téz z kresťanstva do Koránu: popieranie Božstva Ježiša Krista a Trojice. Teológ Arius a jeho početní stúpenci, ktorí popierali božský pôvod vteleného Logosu, teda, že Ježiš Kristus je Božím Synom, je spolupodstatný s Otcom (homoúsios), predvečne zrodený, ale pri zachovaní odlišnosti osôb (hypostazis). Jadrom jeho učenia je absolútna Božia transcendencia. Boh je „monáda“ žijúca v absolútnej samote. Nemôže zrodiť Syna s tou istou prirodzenosťou, pretože by v ňom boli dva večné princípy. Tento Boh v podaní Aria je priepastne oddelený od všetkého, čo existuje mimo neho. Je to Boh, ktorý nie je schopný dať sa plne Synovi a Duchu Svätému (Egon Sendler: Ikony Krista). V čase etablovania Mohamedovej viery boli ešte prítomné ohniská arianizmu (ktoré tlejú aj v súčasnosti) a rovnako otcovia cirkvi zápasili aj s rôznymi bludmi ohľadom trojičnej náuky.
Ariáni nedokázali akceptovať, že v podriadenosti Krista, jeho poslušnom účinkovaní, je prítomné tajomstvo jednoty v slobodnej vôli Božích Osôb, ktoré vychádzajú z ich jednopodstatnosti. „Uvádzajú poslušnosť, ale majú na mysli násilie, a to práve vtedy, keď sa poslušnosť Syna pre nás obrazom Otca, lebo Syn v celom svojom Synovstve prijíma vôľu otca v úplnosti, tým sa stáva Otcovou vôľou“ (Christof Schönborn: Ikona Krista). Korán je striktne antagonisticky naladený voči Bohu Synovi i voči Trojici a takto skratkovite sa vysporiadava s Božím synovstvom Krista a Bohom prítomným v troch osobách: „Ľudia Knihy, neprekračujte medze svojho náboženstva a nehovorte o Bohu iné než pravdu. Veď Ísa (Ježiš), syn Márie, je len poslom Božím a Jeho Slovom, ktoré vrhol Márii a duchom od Neho. Verte teda v Boha a jeho poslov a nehovorte: Traja (nehovorte o žiadnej trojici ani o žiadnom synovi). Prestaňte (s tým), je to lepšie pre vás. Veď Boh je len jeden Boh, je jedinečný na to, aby mal syna. A Boh sám postačí, aby sa na Neho spoľahlo“ (4,171). Kým Ariovi nechýbal intelektuálny potenciál v zápase s pravovernosťou, ale nemal dostatok pokory uznať, že tieto pravdy nie sú proti rozumu, ale nad rozum. Autor Koránu nemal zďaleka intelektuálny potenciál Aria, tobôž schopnosť pochopiť argumentačné sylogizmy sv. Atanáza, ani diskurz Kappadóckych otcov, či náuku prvých koncilov. No nechýbala mu arogancia pri presadení svojich interpretácii heretickej náuky z kresťanstva do Koránu.
V diskusnej TV relácii Do kríža zmienený Jozef Lenč potvrdil náuku Mohameda, keď nadviazal na svoju prvú arogantnú klamlivú tézu o tom, že Hagia Sofia sa vrátila pôvodnému účelu. „Ak sme monoteisti, veríme v jediného Boha, tak nemôžeme akceptovať vieru v iného Boha.“ Moderátor Jaroslav Daniška mal správny postreh a kontroval mu, že kresťania predsa veria v iného Boha… Joseph Ratzinger učí: „Boh je trojjediný: on nie je večná samota, ale večná láska, láska, ktorá zakladá vzájomnosť troch osôb a je prvou príčinou a pôvodným základom celého bytia a každej formy života“ (Európa – jej korene). Kresťanský Boh sa zjavil ako Otec Ježiša Krista, ktorý v láske Ducha Svätého ponúka človeku zbožštenie, účasť na svojom živote. Sv. Gregor Nysský píše: „Hoci Božia všemohúcnosť je sama v sebe jedinou, predsa vyteká z prameňa, z Otca, vlieva sa a účinkuje v Synovi, a tak pretvára Božie milosrdenstvo na silu Svätého Ducha. Existuje iba jeden Vykupiteľ všetkých ľudí, Boh nad všetkými a jeho vykúpenie sa uskutočňuje skrze Syna v posväcujúcej milosti Svätého Ducha“ (PG45, 128c; 129b). Monoteizmus islamu, teda arianizmus, je mocenský monoteizmus, kde niet miesto pre dialóg a lásku, pretože predpokladom dialógu, tobôž lásky, sú osoby, teda interpersonalita. Mocenský monoteizmus je dôvodom na aktívny útlak a ospravedlňovanie násilia v dejinách, na čo som poukázal aj na základe teológie Johanna Baptistu Metza (Revolúcia, demokracia a masová kultúra).
Medzi Slovom, zrodeným z Otca (Jn 1,2) a jeho ľudskou podobou existuje nedeliteľná jednota. Slovo (Logos) v človeku neprebývalo ako niečo zvonku, cudzie, ale telo prijalo ako vlastné (Jn 1,14). Toto je náuka Efezského koncilu (r. 431). Preto mohamedania majú nenávistný odpor voči kresťanskému tajomstvu Vianoc, že Boh sa ohraničuje do ľudskej podoby a stáva človekom. V tých oblastiach severnej Európy, kde disponujú politickou väčšinou napr. v samospráve, zakazujú tradičné symboly, akým je vianočný stromček. Podobne zvyšky kresťanskej výzdoby v Hagii Sofii, vzácne fresky a maľby, ktoré v doterajších okupáciách katedrály moslimovia nestihli zlikvidovať, teraz prekryli plachtami. Obavy UNESCO nad ich osudom sú opodstatnené.
10. 12. 2020 PhDr. PaedDr. Peter Grečo, PhD.,
