V časoch môjho detstva sme sa nestretávali s hrozbou terorizmu a tak vysokou hladinou nenávisti.
Zdá sa, že spolu s otvorením svetu naša spoločnosť zhrubla a možné je všetko. Radikalizmus a terorizmus je téma, ktorá hýbe svetom a dáva zabrať širokému spektru odborníkov. Hrozba teroristického útoku číha pomaly na každom kroku a svet sa pýta, kedy sa zobudíme do pokojného rána. A ja sa zasa pýtam. Prečo je tomu tak. Je radikalizmus a terorizmus duševná choroba?
Prikláňam sa k názoru, že radikalizmus nie je viazaný na konkrétny obsah, skôr je to nekompromisný postoj, v ktorom človek neváha na realizáciu svojich cieľov siahnuť aj po ostrejších metódach.
V slabej chvíli alebo na základe istých životných skúseností človek uverí ideám, ku ktorým potom prílišne lipne a považuje ich za riešenie nielen pre seba, ale pre všetkých. Ide o spoločenský fenomén. Teroristické útoky sa neraz objavujú ako reťazová reakcia – nasledujú po sebe s krátkym časovým odstupom. Niektorí útočníci dokonca priznali, že ich v konaní inšpiroval predchádzajúci útok alebo konkrétny útočník. Je také niečo možné a dá sa tomu zabrániť? V ľudskej spoločnosti odjakživa existujú sugestívne javy, ako napríklad emocionálna nákaza, a každý osobitnejší ľudský prejav môže byť virulentný, nakoľko imitácia a učenie nás sprevádzajú od narodenia a od nepamäti. V súčasnom informačnom svete, v ktorom médiá stereotypne opakujú každý takýto čin a venujú mu detailnú pozornosť, tomu podľa mňa efektívne zabrániť nemožno. Týka sa to pritom aj samovrážd, pre ktoré niektorým jedincom, bohužiaľ, poskytujú inšpiráciu mnohé známe a slávne osobnosti.
Terorizmus je však niečo, proti čomu je boj nutný. Psychologické vysvetlenia si tu nežiadajú operatívne reakcie naň, ale to, prečo a za akých okolností k nemu vôbec dochádza. Ako ho liečiť? Samozrejme zákonným spôsobom a kompetenčne bezpečnostnými službami. Taktiež si myslím, že prostredníctvom formálneho aj neformálneho vzdelávania by školstvo malo zohrávať kľúčovú úlohu vo výchove k tolerancii a kritickému mysleniu s cieľom posilniť prevenciu nenávistných prejavov už od útleho veku. Dôležitá je disciplína, normatívnosť a ich tvorba a dodržiavanie.
Zároveň je žiadúce odstrániť núdzu a zúfalstvo, aby čo najmenej ľudí malo pocit, že nemajú iné východisko. Každý z nás by mal spraviť to, čo môže.
Pedagogický personál našej SOŠ pri IPR sa snaží v rámci pedagogicko-výchovnej rehabilitácie vysvetľovať žiakom všetko to, čo súvisí s reálnym životom a k tomu patrí i slušnosť , rešpekt, ľudskosť a trpezlivosť.
PhDr. Dušan Piršel
Riaditeľ Inštitútu pre pracovnú rehabilitáciu občanov so zdravotným postihnutím
