V týchto dňoch si pripomíname „štvrťstoročnicu“- 25. výročie iniciatívy, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila dejiny našej súčasnosti. 11. septembra 1991 vznikla v sídle Spoločnosti slovenskej inteligencie KORENE iniciatíva Za zvrchované Slovensko, ktorej Výzva s požiadavkami: uplatniť právo slovenského národa na sebaurčenie, vyhlásiť zvrchovanosť Slovenska a v nadväznosti na ňu prijať Ústavu SR, stať sa subjektom medzinárodného práva a zaradiť sa tak do spoločenstva štátov ako rovnocenný partner – po prvý raz v novodobých slovenských dejinách zjednotila rozhodujúce národné sily a definitívne nasmerovala slovenskú spoločnosť k obnoveniu vlastnej štátnej samostatnosti, zvrchovanosti a rovnoprávnosti. Prinášame rozhovor s jej iniciátorom a organizátorom akad. mal. Viliamom Hornáčkom.
Za akých okolností vznikli KORENE, aká udalosť spôsobila, že ľudia, sa začali spoločensky angažovať?
Výzva doby ako imperatív života je vždy silnejšia ako všetky osobné predsavzatia a výhovorky. Bolo treba konať. Už nie iba na svoj osobný, ale na celonárodný prospech. Priaznivé okolnosti v Európe nás Slovákov vyzývali, aby sme zavŕšili svoj národno-emancipačný zápas a zaradili sa medzi plnoprávne a v medzinárodných vzťahoch rovnoprávne subjekty, ktoré zvrchovane rozhodujú o vlastnom osude. Preto 30. marca 1990 v čase vrcholiacej tzv. pomlčkovej vojny -doslova na námestí pred SNR- vznikli KORENE .
Ja som výzvu doby chápal takto a tak som aj konal. Robil som to a robím s vedomím, že taká doba sa vyskytne v dejinách národa snáď raz za tisíc rokov. Keby nás, takto uvažujúcich a takto konajúcich bolo viac, mohli sme byť v mnohom oveľa ďalej…
Iniciatíve Za zvrchované Slovensko predchádzalo viacero udalostí aj spoločensko-politických aktivít. Ako by ste charakterizovali tú dobu, keď prebiehali ostré diskusie o novom štátoprávnom usporiadaní?
Hneď na začiatku sme sa spontánne prihlásili k odkazu národne uvedomelej slovenskej inteligencie- bernolákovcov, štúrovcov, memorandistov, ktorého podstatou vždy bolo zvrchované rozhodovanie o vlastnom osude. V Programovom vyhlásení SSI KORENE z jari 1990 sme si za hlavnú úlohu a cieľ určili „Pripraviť Slovákov ako zvrchovaný, o svojich veciach a vzťahoch samostatne rozhodujúci národ.“ Považujeme za šťastie aj česť, že sa takéto náročné predsavzatie podarilo našej generácii naplniť ešte počas jej života,.
V zápase za zvrchovanosť Slovenska nám, zdanlivo paradoxne, veľmi pomohla „prehra“ zavinená slovenskými politikmi a ich hanebnou celonárodnou urážkou slovenčiny. Silu a odhodlanie nevzdať sa nám dodal aj statočný boj hladovkárov spolu s mnoho desaťtisícovými zhromaždeniami na podporu slovenčiny ako „štátneho jazyka SR – bez výnimky“. To všetko vytvorilo obrovskú energiu, ktorú sme využili na doriešenie podstaty tzv. slovenskej otázky, ktorou bolo obnovenie slovenskej štátnej samostatnosti a suverenity.
Iniciatívu Za zvrchované Slovensko podpísal široký okruh osobností. Mnohí sa však postupom času dostali aj na opačnú stranu barikády. Niektorí vytrvali, niektorí zlyhali či dokonca zradili. Podľa akého kľúča ste vyberali osobnosti a dostali ich na jednu platformu?
Hoci sme signatárov vyberali starostlivo a zodpovedne, v mnohom sme boli naivní. Naivní v predpoklade, že tak ako my aj všetci ostatní nadraďujú slovenské národnoštátne záujmy nad svoje osobné ambície. Preto už v deň vzniku našej iniciatívy večer 11. septembra 1991 prišlo k vážnym, akcieschopnosť tejto iniciatívy takmer likvidujúcim konfliktom, ktoré sme však úspešne zvládli. To bol náš „ prvý krst ohňom“. Pred slovenský národ a pred tvár dejín sme však vystúpili ako názorovo jednoliata skupina s jasným a zrozumiteľným programom, ktorý si osvojila nielen rozhodujúca časť slovenskej verejnosti, ale aj najvýznamnejšie politické subjekty, budúci víťazi najdôležitejších novodobých volieb v slovenských dejinách, volieb roku 1992.
Kto a prečo zlyhal? To je otázka pre tých, ktorí, morálne neuniesli zodpovednosť, ku ktorej sa prihlásili. Napríklad z HZDS sme pozvali predsedu Vladimíra Mečiara a podpredsedov Michal Kováča a Milana Kňažka. Kňažko si však, bez konzultácie s nami, priviedol na stretnutie predstaviteľov národných síl aj J. Budaja, I. Gazdíka, J. Mihalíka a A. Mrázeka. Bol to zjavný podraz, ale nebol čas riešiť takéto „fauly“, ktoré sa nám vzápätí, najmä konaním J. Budaja „ na vlastnú päsť“, vypomstili.
Ďalším ohrozením našej iniciatívy bolo kategorické stanovisko Romana Kaliského, ktorý, našťastie až po podpísaní Výzvy a odchode väčšiny signatárov, doslova povedal „Keď som tu videl Budaja a Mečiara, mal som sa otočiť na opätku a buchnúť dverami!“. Vzhľadom na vážnosť, naliehavosť a neodkladnú potrebu osloviť národ a ukázať mu vzor jednoty národných síl som vtedy povedal „Ani my všetci dohromady nemáme takú podporu občanov akú má Mečiar. Máme iba dve možnosti – buď ho získame na našu stranu, alebo ho postavíme proti nám!“
Ďalšiu výhradu ohrozujúcu jednotu mal predseda SNS Jozef Prokeš, ktorý mi povedal „Nebudem robiť podložku na koňa Mečiarovi pre jeho nástup k moci!“ a našu výzvu v ten večer ani nepodpísal. Na druhý deň však prišiel, zrejme si uvedomil, že profitovať z iniciatívy bude iba HZDS, a podpísal. Výhrady voči Mečiarovi mal aj predseda MS J. Markuš. Síce oprávnené, ale v tom čase nevhodné a nežiaduce. Napokon, na prospech iniciatívy aj národa, prevládol zdravý rozum a realistický pohľad na našu aj celoslovenskú situáciu.
Ako sa k tejto iniciatíve stavali konkrétni politickí aktéri? Iniciatíva predsa vyšla z nadstraníckych združení a politické strany si ju osvojili. Aký vplyv mali vtedy KORENE na politikov a politiku?
Lavírovanie a taktizovanie nám bolo na KOREŇOCH cudzie, nie však politikom. Uvediem niektoré príklady. Vladimír Mečiar nás v diskusii dlho presviedčal, že federáciu treba zmeniť, rekonštruovať, urobiť rovnoprávnou, atď. My sme argumentovali našou historickou pamäťou. Nedodržaním Pittsburgskej dohody, vojenským zásahom proti autonómii Slovenskej krajiny, nedodržaním Košického vládneho programu a vnútením tzv. troch pražských dohôd Slovákom, nenaplnením zákona o Č-S federácii… Mečiar napokon týmto argumentom aj atmosfére na KOREŇOCH podľahol a ako sedemnásty výzvu Za zvrchované Slovensko podpísal. Myslím si, že môžeme byť oprávnene hrdí, že toto „obrátenie zo Šavla na Pavla“ sa odohralo zásluhou KOREŇOV. Zúčastnil sa síce aj tlačovky v Dome novinárov 13. 9. 1991, ale …! Už v ten istý deň popoludní v Cafe Danubius, ako píše Jozef Sitko v knihe ON a ON, však vyhlásil „Vo Výzve iniciatívy Za zvrchované Slovensko som sa nikde nedočítal, že ide o výzvu na vytvorenie samostatného slovenského štátu.“ Aj neúčasť Mečiara na celonárodnom zhromaždení iniciatívy Za zvrchované Slovensko v pamätný deň 19. 9. 1991, ktorá verejne prezentovala „Stôl národnej dohody“, hovorí sama za seba. Poslal tam Michala Kováča, ktorý si za jasotu do prasknutia naplneného námestia spojil ruky s Petrom Brňákom za SNDH a Jozefom Prokešom za SNS a zodvihli ich nad svoje hlavy. Toto symbolické gesto podriadenia straníckych záujmov záujmom slovenského národa prijalo zhromaždenie s búrlivým nadšením!
O našej vysokej spoločenskej autorite svedčí už samotný fakt, že KORENE boli akceptované nielen mienkotvornými osobnosťami a predstaviteľmi iných občianskych združení a národných inštitúcií, ale aj vedúcimi predstaviteľmi najvýznamnejších národne orientovaných politických subjektov. Nie my sme prišli na SNS či HZDS, ale oni prišli k nám a prijali náš program. Mnohí, V. Móric, M. Andel, J. Prokeš, ale aj V. Mečiar či I. Gašparovič a ďalší sa stali členmi našich združení. Ako jeden z dôkazov vplyvu KOREŇOV na vtedajší vývoj uvádzam vyjadrenia prof. Ivana Laluhu, člena vedenia HZDS a predsedu zahraničného výboru SNR, ktorý vo svojej knihe „Cesta k slovenskej štátnosti v rokoch 1990-1992“ píše: „Od samotných začiatkov prvej väčšej protestnej manifestácie 30. marca 1990…(kauza „pomlčková“ vojna)boli pronárodné iniciatívy z aspektu emancipačného procesu o niečo pred nami“ a „K iniciatíve (ZZS) sa prihlásilo… aj HZDS a urobilo z nej prioritu vo svojej agende“.
Spoločnosť bola vtedy, rovnako ako dnes rozdelená. Ako na túto iniciatívu reagovali federalistické či čechoslovakistické kruhy. Aké priestor dostala táto iniciatíva médiách?
Na jeseň 1991 sa vyhranili dve hlavné zoskupenia: za zvrchovanosť a za spoločný štát. A priestor v médiách? Bojovali sme proti presile tzv. federalistov, čechoslovakistov, kozmopolitov… Signatár iniciatívy a zároveň redaktor populárnej relácie SRo „Popoludnie s rozhlasom“ Bohuš Piatko to vyjadril slovami „Na poradách vedenia SRo na mňa pre KORENE vyvíjajú sústavný tlak. Na jedného Hornáčka musím dať aspoň štyroch Fedorov Gálov!“ Pripomíname si 25. výročie Iniciatívy ZZS, ako pri spätnom pohľade hodnotíte náš vývoj za toto obdobie? Čo z predstáv signatárov sa naplnilo a čo ostalo nenaplnené?
Situáciu v našom štáte sme podrobili kritickej analýze na konferencii v roku 2013. Texty a záverečné uznesenia si možno prečítať na našej stránke www.korene.org. Nesporne pozitívny je však fakt, že z takmer neznámeho národa sa zo Slovákov stal rovnoprávny subjekt medzinárodného práva a súčasný slovenský štát je oficiálne uznaný všetkými štátmi sveta a je členom všetkých významných organizácií a inštitúcií.
Nenaplneným ostalo mnohé. Napríklad ekonomická suverenita, potravinová, zdravotná, sociálna….bezpečnosť, schopnosť úspešne brániť naše záujmy pred tlakom silnejších subjektov, ….Najbolestivejšia a aj najnebezpečnejšia je však skutočnosť, že veľká časť mladej slovenskej generácie opakuje stereotypy z našej neslobodnej minulosti a tak ako ich dedovia hľadá naplnenie zmyslu svojho života v cudzine. Najmä najnadanejšia a najambicióznejšia mladá slovenská inteligencia odchádza, namiesto, aby si vybojovala a vytvorila doma ľudsky dôstojný život. Máme na to všetky predpoklady!
Aký je odkaz Iniciatívy ZZS pre dnešnú dobu? V čom vidíte najzásadnejšie problémy dneška?
Poučiť sa treba predovšetkým z vlastných skúseností a najmä zmúdrieť. Ako dokazuje naša činnosť – aj z prehier je možné a treba sa poučiť, aby sme ich nemuseli opakovať. Národ našej početnosti žijúci na križovatke kultúr a bojisku nielen európskych záujmov musí byť životaschopnejší, aktívnejší , ale aj múdrejší, svornejší a vytrvalejší ako tí od nás mocnejší.
Čaká nás rozhodujúca, doslova osudová úloha! Je úlohou pre súčasnú aj budúce generácie Slovákov – spoločne, všetkými silami, schopnosťami a prostriedkami vytvoriť „konečne už vlastnú koncepciu nášho národnoštátneho života“ ako systém a jeho prostredníctvom cieľavedome dotvárať jednotný, pevne vnútorne integrovaný organizmus slovenského národa, v ktorom budú všetky jeho súčasti spolupracovať na spoločný prospech. Organizmus, v ktorom bude biť a obetavo pracovať „slovenské srdce“ a tiež „hlava“ a v nej efektívne mysliaci a celým organizmom rešpektovaný „ mozog“. To je naša hlavná strategická celonárodná úloha do budúcnosti a pre budúcnosť. Že sa to za súčasného stavu nedá uskutočniť? To isté nám tvrdili aj vtedy, keď sme sa iniciatívou Za zvrchované Slovensko odhodlali zjednotiť národné sily pred voľbami 1992 a dokonca v nich aj zvíťaziť. A – stalo sa! Čo dnes bráni mladej generácii v takomto konaní pokračovať?!
Bratislava 5. septembra 2016
