Aj tie najbohatšie dejiny, ak sú iba zaznamenanými, chronologicky usporiadanými a uloženými faktami – majú význam iba pre archívy. Ak sa však stanú predmetom živého záujmu a zodpovedného skúmania, môžu nám poodhaliť alebo priamo dosvedčiť pravdu o predchádzajúcich aktivitách nášho národného JA, čím sa stanú nevyčerpateľným prameňom odkazu skúseností, poznania, ale najmä poučenia a zároveň nenahraditeľným inšpiračným zdrojom pre tvorbu ďalších priestorov katedrály nášho národného života.
Aj to – zdanlivo či skutočne – hodné zatratenia, aj to najvznešenejšie, každý a všetko si zaslúži, aby sa o ňom písala pravda. Nie absolútna, ale skutočná. Akákoľvek mystifikácia čohokoľvek pod akoukoľvek zámienkou či pre akýkoľvek zámer a cieľ – je ideologizovaním dejín a pre poznanie ma nielen metúci, ale priam ničiaci dopad na vedomie ľudí. Mnoho ráz o to práve ide…
Jeden zo svorky psov šklbúcich naše národné sebavedomie – je zakopaný práve tu. Tu, spolu s časťou našej biedy, ktorej vonkajším prejavom je naša nepoučiteľnosť.
Príčiny poznáme a poznáme aj pôvodcov tohto stavu (neraz aj menovite), ale nádej zostáva. Tam, kde zlyháva naša „cudzími záujmami deformovaná pamäť“ reprezentovaná, žiaľ, najmä spoločenskou vrstvou inteligencie – nahrádza ju inštinkt, ktorý je u nás reprezentovaný ľudovou, vplyvmi cudzích ideológii najmenej nakazenou časťou nášho národa, označovanou ako – zdravý sedliacky rozum.
Hoci vieme, že história sa nikdy neopakuje „doslova a do písmena“, vieme aj to, že má modelové situácie, ktoré si – pred tisícrokmi rovnako ako dnes – vyžadujú, ba vynucujú – presne rovnaké postoje.
Jedným z takýchto modelových stereotypov dejín, na ktorých sa nielen možno, ale aj radno – poučiť, je stav trpnej, strnulej pasivity bezradného akoby čakania na zásah osudu, na spasenie „zhora“ – alebo na ranu z milosti? Veď poznáme aká tá rana vie byť a vždy bola nemilosrdná! Vieme a poznáme, že motor dejín si tvorcovia všade na svete museli, chtiac – nechtiac, pekne po súčiastkach naprojektovať, vyrobiť, zložiť – a aj – duchovným či fyzickým palivom oživiť sami. Z vlastných zdrojov napájaných vlastnou vôľou a vlastnými schopnosťami.
Žiaden dejinný pohyb – okrem pádu dolu – sa nezačal pasivitou. Vždy iba aktívnym záujmom a vôľou zmeniť daný stav.
Spoľahlivo tiež poznáme, že sme ako národ nikdy neboli úspešný v individuálnych či úzko skupinových pohyboch a činoch bez jasnej, podstatnou – čiže tou aktívnou a životaschopnou – časťou národa prijatej alebo aspoň akceptovanej koncepcie.
Vždy, ak sme boli úspešní – tak iba vtedy keď sme sa dokázali zhodnúť na spoločnom záujme a keď sme dokázali spojiť svoje sily.
Vieme teda o sebe to podstatné a vieme to správne. Keď to všetko vieme – načo teda čakáme? A prečo nekonáme? Koncepčne, svorne, spoločne…
Daxner a Francisci nečakali, ani pred nimi Hurban so Štúrom. Vedeli, čo vieme aj my, ale oni konali. Konali v nepomerne horších, ale najmä nebezpečnejších podmienkach než aké dnes prežívame my a dobre poznali osudovú cenu času, aj váhu rozhodnutia a aj jeho riziká. A aj napriek všetkému – konali. Aj oni mali svoje obavy a strachy, ale na rozdiel od nás ich vedeli prekonať – a konali. Konali preto, lebo počúvali hlas svojho svedomia a verili mu, keď im hovoril, že národ potrebuje ich pomoc. Verili mu a urobili správne. Konali a nemohli nič lepšie urobiť! Len pre tieto ich postoje a činy sme tu dnes ako národ slobodný a so všetkými národmi sveta rovnoprávny.
Ak máme svedomie a nedokážeme byť hluchí, slepí a bezcitní, ak chceme, aby aj o nás mohol ktosi oprávnene – hoci aj po 140-ich rokoch povedať, že žije slobodne a dôstojne vďaka nám – tak musíme konať! Je najvyšší čas, čas ktorý sa neopakuje. Treba ho využiť, aby sme mohli – po dobre vykonanej práci pre svoj národ ležať v rodnej zemi aj my s takým čistým svedomím ako tí, ktorí konali pred nami.
Viliam Hornáček Martin 2001
