Každý si mŕtvych vráti matke
– do zeme
a čo my, kresťanský národ
– my to nevieme?!
*
Nad vlastným hrobom
– nemieme!
My, národ slova…
A naša matka zem?
– je vdova…
Deti má za morami
mužov – pochovávajú havrany
na slovenskom smutnom poli
a nás tá krivda
– ani nezabolí…
*
Kdeže je úcta
k majestátu smrti
tej, čo nás všetkých zmieri?
Zabudli sme, že
základ našej viery
– je láska…?
Kam sa to dolu rínou
do žumpy rúti
– a aj našou vinou
svet a jeho hodnoty?
*
Kdeže ste slávni
potomkovia Slávy?!
Veď by aj cudzí zaplakali
pukli by aj skaly
– mať srdce ako my
*
Otec národa – nepochovaný
hrob prezidenta – bez mena!
Z akého sme to semena
pšenice, lebo bodliaka?!
Hrob prezidenta štátu
ako hrob
– neznámeho vojaka…!
*
Až takí sme, až takí…
Až takto hlboko sme klesli
– do plytkosti
že ani našich veľkých kosti
nemajú miesto medzi nami…
*
Zato…
zločinci majú miesta dosť
– a s mramorami!
Vrahovia, zradcovia vlasti
v našej rodnej zemi
sú ako červy zalezení…
*
Aj mŕtve telo Krista
krvilační supi
vydali blízkym, rodine…
My akou úctou, láskou
si chceme svietiť v tme
– na ceste do večnosti…?
*
Kočovné hordy aziatov
si svoje sestry, bratov
pochovávajú s poctami
A čo my
kresťanský národ
– národ kultúry?
*
Preto sa bude stmievať
a stmievať stále viacej
– nad nami aj v nás!
Kým svojich mŕtvych
nevrátime matke
čestne a s menom
– je posledný čas!
Viliam Hornáček 16.2.2004
