Múdrosť, svornosť, vytrvalosť … tieto hodnoty a vlastnosti sú od počiatku hlavným heslom našich združení slovenskej inteligencie. V Devínskej prísahe sme prisahali na „česť a svedomie dobrých, vďačných a verných synov a dcér slovenského národa“. Teda vytrvalosť aj vernosť máme vo svojich základných dokumentoch. Máme ich napokon aj vo všetkých vyhláseniach a verejných aktoch, ktorými sme prejavili svoje odhodlanie ich napĺňať ako programoví pokračovatelia „v diele a odkaze života najväčších osobností našich dejín“. Inak ani konať nemôžeme, ba nesmieme. Prinajmenšom – nemali by sme! Veď je to v našom záujme a múdrosť má v našich predsavzatiach čestné prvé miesto.
Aj sova – ako symbol múdrosti – umiestnená nad slovenským znakom na Hurbanovej osobnej pečati dokazuje, akí sme si blízki. Náš priamy predchodca – prvý predseda Slovenskej národnej rady 1848 – bol a zostáva výnimočným príkladom v napĺňaní týchto vlastností a zároveň aj cností skutkami. A to priamo skutkami najvyššej kategórie – skutkami dejinotvornými!
Jednota slov a skutkov charakterizuje iba tie najvýnimočnejšie osobnosti, tých skutočne najväčších. Hoci je známe, že zo všetkých tvorov jedine človek dokáže žiť – a keď treba, aj umierať – pre idey a ideály, dejiny poznajú iba málo takých, ktorí to dokázali.
Úloha osobnosti v dejinách je kľúčová, aj keď nie vždy aj – rozhodujúca. Často sa stáva, že – aj tou najgeniálnejšou! – osobnosťou inšpirovaná, iniciovaná a vedená „masa“ sa naprosto vymkne spod kontroly a rúti sa svojim smerom. Spravidla do skazy či do záhuby. Tento častý fakt však nezmenšuje úlohu osobnosti – naopak! Poznajúc tieto zákonitosti, musí to byť skutočne veľká osobnosť, ktorá sa odváži – napriek skutočne obrovskému riziku! – postaviť sa na čelo skupiny či národa a viesť ho. Pričom punc skutočnej „osobnosti prvej veľkosti“ prislúcha iba tým, ktorí vedú svoj národ správnym smerom a dokážu zvládnuť protichodné záujmy jednotlivcov s čo najmenšími škodami a stratami. Takýto prístup k zodpovednosti za spoločné národné záujmy vylučuje dobrodruhov či hazardérov rovnako ako rojkov či slabochov. Zato vyžaduje osobnosti vykryštalizované – jasné a pevné, smelé a obetavé … ktoré považujú svoju úlohu „vodcu národa“ za svoje životné poslanie. Namáhavosť tejto úlohy je až taká nepredstaviteľne veľká, že si vynucuje, aby to bolo ich – jediné životné poslanie, ktoré bezo zbytku strávi všetky sily človeka. Pretože ide o doslova „nadľudskú úlohu“, spravidla ju vykonáva „kolektívna osobnosť či autorita“, teda viacero významných osobností spoločne, z ktorých každá má svoje špecifické poslanie. Často sa stáva, že aj už vyhranenú osobnosť niekedy nasmerujú či priamo donútia okolnosti plniť úlohy, ktoré jej nie sú vlastné. Napríklad, obaja najbližší Hurbanovi spolupracovníci na „národa roli dedičnej“ sa stali jeho „spolubojovníkmi“ v Slovenskom povstaní iba pod takýmto donucujúcim tlakom okolností. Štúrovi bolo oveľa bližšie byť filozofom s perom, než bojovníkom s puškou a šabľou v ruke. Nehovoriac o Michalovi Miloslavovi Hodžovi, ktorý zbrane a krv bytostne odmietal. Zato Jozef Miloslav bol rodeným bojovníkom! Aj preto sa práve on stal prvým predsedom prvého politického, ale najmä bojového orgánu nazývajúceho sa v tých časoch Slovenská národnia rada. A práve tento orgán s Hurbanom na čele začal programový zápas – doslova boj! – za plnú svojprávnosť a rovnoprávnosť slovenského národa. V takomto okamihu dejín akademické diskusie končia a situácia si vyžaduje rázne rozhodnutia a – rozkazy!
Veci a deje vtedy začaté, sa neskončili ani dnes a neskončia sa nikdy, kým bude svetom svet a ľudia aj národy budú mať tie vlastnosti a záujmy, ktoré od nepamäti majú. Ide predovšetkým o čo najúspešnejšie prežitie a podľa možnosti – na úkor iných. Preto sú príklady vytrvalosti a vernosti svojmu národu – či už ide o dejinotvorné osobnosti alebo iné autority – také potrebné. Potrebné preto, aby ich mohli s istotou nasledovať tí, ktorí rovnako vedia a cítia, že bez nich sa národ nezaobíde. A keby aj – tak pôjde zlou cestou. Cestou straty vlastnej identity, cestou zániku. Nie raz sme stáli na takomto rázcestí, na krížnych cestách osudu… A nie je to inak ani dnes.
Vlastností potrebných – ba nevyhnutných – na splnenie takej titanskej úlohy, na ktorú sa podujal aj náš tohtoročný jubilant, je mnoho. Minulý rok som sa venoval nevyhnutnosti vlastností ako sú – odvaha, odhodlanosť, obetavosť … a samozrejme – zodpovednosť. Dospel som dokonca k prirovnaniu „Koľko zodpovednosti – toľko slobody!“ Dnes sa zameriam na tie osobnostné rysy povahy a charakteru, ktoré sú možno menej dôležité v boji, sú však o to dôležitejšie pri udržaní si výsledkov boja v slede všedných – alebo lepšie vyjadrené: zdanlivo všedných – dní vybojovanej slobody. Práve také dni prežívame aj v súčasnosti.
Po nešťastnom a tragickom odchode Ľudovíta Štúra, po doslova „vyhnaní“ z vlasti Michala Miloslava Hodžu a po roztratení sa slovenskej junače „po tom šírom sveta poli“ zostal Jozef Miloslav Hurban generačne sám – či takmer sám – na úlohu, ktorú by sotva zvládli všetci traja spoločne. Falošné sľuby Viedne, stupňujúca sa arogancia Pešti, ochabnutie vlastných spolubojovníkov … spolu s rodinnými nešťastiami, nepriazňou cirkevnej aj svetskej vrchnosti, existenčnými „chlebovými“ problémami … prekážky s tisícami tvári aj bez nich, predtuchy aj obavy, hlboký úpadok slovenského národného života hraničiaci až s beznádejou … Však Hurban bol mužom činu!
Aj on – ako mnohí iní – prešiel vývojom od slovanskej a česko-slovenskej vzájomnosti k rýdzemu slovenskému vlastenectvu a neomylný národný cit spolupatričnosti ho priviedol až na piedestál príkladu pre iných, ba pre celý náš národ.
Ako prvý zo štúrovskej generácie pôsobiacej v Bratislave – už v roku 1837 – predostrel myšlienku „kmeňovej svojbytnosti Slovákov“. Bol všade a vždy, keď išlo o dvíhanie Slovákov ako národa na miesto, kde ako starobylý, kultúrny a historický národ od počiatku svojich dejín právom patril. Ako ideológ aj organizátor, ako iniciátor aj realizátor … či ako spisovateľ, publicista, vydavateľ, osvetový pracovník … A aj ako kazateľ – a nielen cirkevný, ale predovšetkým národnobuditeľský.
Bol to on, kto zapálil v srdciach aj mysliach ľudí podjavorinský a myjavský kraj a pripravil ho – ako len najlepšie vedel a vládal – na jeho historické poslanie: stať sa kolískou a zároveň bojovým poľom prvého Slovenského povstania ako ozbrojeného vystúpenia Slovákov proti tyranii uhorského „žalára národov“. Bol to on, pod ktorého predsedníctvom vyhlásila Slovenská národnia rada „nezávislosť slovenského národa od uhorskej štátnej moci“. Bolo to v roku 1843 na jeho fare v Hlbokom a bol to on, ktorý sa – po dohode so Štúrom a Hodžom – „levím podielom“ zaslúžil o presadenie, ale najmä zavedenie stredoslovenčiny ako literárneho jazyka Slovákov. Zaslúžil sa tým nielen o zjednotenie evanjelickej a katolíckej konfesie, ale aj celého slovenského národa na báze nového spisovného jazyka.
Druhým ročníkom svojho almanachu Nitra v roku 1844 ako prvý uviedol „štúrovu“ slovenčinu do života. Bol tvorcom aj vydavateľom prvého slovenského literárneho a kritického časopisu „Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru“. Pritom sám písal aj básne a prózu – a nie hocijakú! Organizoval prvé slovenské divadelné predstavenia, nedeľné školy a čitateľské krúžky – a aj spolky miernosti. Bol iniciátorom a osnovateľom Nitrianskych žiadostí ako základu národno-revolučných požiadaviek celonárodných „mikulášskych“ Žiadostí slovenského národa. Keď peštianska vláda vydala na neho – spolu s jeho druhmi Štúrom a Hodžom – zatykač, odišiel zo Slovenska a zúčastnil sa na Slovanskom zjazde v Prahe a aj na pražskom júnovom povstaní. Ako prvý predseda Slovenskej národnej rady bol nielen dušou, ale bol aj „spiritus movens“ Slovenského povstania a jeho najvyššou autoritou.
Ani po sklamaniach a úderoch osudu sa napriek všetkému nevzdával. Vytrval v službe svojmu národu a až do svojej smrti bol jedným z najaktívnejších bojovníkov za národné práva Slovákov. Jeho veľkým darom – a zároveň až osudovým prispením jeho rodiny do zápasov nasledujúcich rokov – bol jeho syn Svetozár Hurban – prímením Vajanský, ktorý rovnako hrdo, nekompromisne a obetavo niesol zástavu slovenského národného života až takmer po prah vyslobodenia Slovákov z uhorského žalára národov. A v uhorských žalároch si – ako jeho otec Jozef Miloslav – tiež odsedel svoje …
K výnimočným zásluhám Jozefa Miloslava Hurbana patrí aj predloženie Memoranda slovenských požiadaviek viedenskému ministerstvu vnútra. Hurban bol tiež spoluorganizátorom Slovenského národného zhromaždenia v Martine v júni 1861 a spolutvorcom Memoranda slovenského národa, členom memorandového národného výboru a aj zakladateľom a členom výboru Matice slovenskej …
Za svoje – zo všetkých vtedajších politikov najostrejšie! – vystúpenie na obranu národných práv a záujmov Slovákov bol odsúdený – a nie raz! – a aj pokutovaný a zatvorený do uhorských žalárov … Už len samotný výpočet jeho skutkov – umocnený navyše až drasticky nepriaznivými okolnosťami krutej maďarizácie – svedčí, že v osobe Jozefa Miloslava Hurbana išlo a ide o titana slovenských dejín.
Kto viac ako on si zaslúži byť symbolom vytrvalosti a vernosti slovenskému národu? Práve tých dvoch vlastností, ktoré nám dnes tak chýbajú, aby sme mohli náš národnoštátny život – v zmysle Hurbanovho odkazu – povzniesť na úroveň o ktorej on a jeho druhovia mohli iba snívať. A napokon rečnícka otázka: koľkými mužmi – ako bol Jozef Miloslav Hurban – disponujú dnes slovenské národné sily? Lebo … len od takých ako on závisí naša budúcnosť!
Myjava, 15. 9. 2007
