Nám – Slovákom aj Slovanom by mali zakázať jazyk. Áno – aj hovoriť, aj písať! Prečo? Lebo my sa hovorením a písaním slov (nomen – omen) doslova „odbavíme“ a potom nám (na rozdiel od napr. nemých Nemcov) nezostane na činy žiadna energia.
To nie je „smrtný boj“ proti našej prirodzenosti! To je výzva proti nadužívaniu slova, ktoré patrí najmä tým, ktorí sa ním živia – spisovateľom či básnikom… Nie však ako „náhrade činov“, lebo tomuto zlozvyku prepadli celé národy. Prečo asi? Nuž, oveľa ľahšie sa píše, hovorí či reční – ako sa koná! Takže tomuto zlozvyku sme prepadli – z lenivosti!
A neprosím nikoho o prepáčenie, lebo kým sa tohto zlozvyku nezbavíme, budeme ďalej slúžiť všetkým, ktorí už pochopili, že – život nie je o slovách, ale o činoch!
*
Zem a práca so zemou má medzi – Slovákmi aj Slovanmi – priam posvätnú úctu. Áno! Viac ako stavitelia či konštruktéri alebo povedzme vojaci, politici či bankári – sme poľnohospodári. Aj svojou povahou a charakterom sme nimi. Kto je však – aj pri všetkej nenahraditeľnosti poľnohospodárskej produkcie – ten, kto vyťaží z ich práce viac ako oni sami?! Kto je viac, kto je úspešnejší, kto je váženejší a – kto o kom rozhoduje?!
Tak ako v scestnej propagandistickej vete „ja som baník, kto je viac?“ Platí aj tu – všetci sú viac! Už len ten drobný úradníček na povrchu zeme je viac ako baník a rovnako všetci – žijúci z plodov roľníkovej práce – sú viac ako roľník. Nie ja som to tak vymyslel, že platí vo vývoji ľudstva táto hierarchia – zberač, lovec, chovateľ, roľník, priemyselný robotník, učiteľ, úradník, politik, vojak, obchodník… a nad všetkými bankár. Na ktoromže sme to mieste?! Tak prenajmime pôvod tým, ktorí na viac nemajú – nech zotročí iných – neistota, počasie, kolísanie cien… a my sa vydajme cestou z prachu poníženia k úspechu!
akad. maliar Viliam Hornáček 24.5.2007
