Suverenita je pojem, s ktorým sa často žongluje. Dokonca sú politici, ktorí hovoria o čiastočnej, či limitovanej suverenite. No v skutočnosti suverenita nie je salámou, buď je, alebo nie je, nedá sa z nej trochu nakrájať a odovzdať nejakému hladnému subjektu. Už v medzivojnovom období sa ukázalo, že vtedajšie Československo nemalo úplnú suverenitu, lebo nemalo právo existovať v medzinárodnom priestore – štyri veľmoci sa rozhodli, že trochu Československo obhryzú. To bol začiatok konca štátu, ktorý sa nevedel vzoprieť veľmocenskému diktátu.
Po druhej svetovej vojne sa suverenita „opierala“ o dobrú vôľu ZSSR, tá však mala svoje hranice a v roku 1968 sa veľmoc rozhodla, že miera jej trpezlivosti, či panovania bola ohrozená a vojensky obsadila neposlušný štát.
Dnes je Slovensko členom vojenského zoskupenia NATO, čo je mocenský pakt, zaručujúci jednej superveľmoci úplné právo určovať pohyby v určitom teritóriu a ďalším veľmociam mierne oprávnenie podieľať sa na tomto rozhodovaní.
No suverenita nie je iba v medzinárodnej oblasti. Suverenita je právo rozhodovať o vlastnom osude – a tu je problém. Ponovembrové Československo sa muselo vzdať väčšiny oprávnení rozhodovať o vlastnom osude – ide najmä o ekonomickú a potravinovú bezpečnosť. Vlády odovzdali banky, obchodné reťazce, neskôr aj telekomunikácie do zahraničia.
Pozrime sa na potravinovú bezpečnosť – tá sa už od šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia označuje ako „zelená bomba“. Československo bolo potravinovo sebestačné. Dokázalo vyrobiť toľko potravín, koľko obyvateľstvo potrebovalo. S dovozom potravín to však bolo biedne a tak exotický tovar bol veľmi zriedkavý Po novembri sa začali zmenšovať polia, aj mäsa odrazu nebolo toľko potrebné. Rozbili sa družstvá, polia boli sprivatizované – noví majtelia často chceli pozemky prenajímať a nie obhospodarovať. Takto vznikla nová situácia: s poliami sa kšeftovalo a viacerí roľníci neboli odborne pripravení na obhospodarovanie polí. Navyše sa rôzne prípravky stali zakázanými a akosi zmizli aj zavlažovacie systémy.
Dnes sa konštatuje, že je málo vlahy na poliach. Kde zmizla? Ako to, že pred časom jej bolo dosť? Dokonca aj v týchto dňoch, kedy dosť prší je údajne málo vlahy. A východisko: štát daj peniaze! Čo sú to za podnikatelia, ktorí si nerobia zásoby na horšie časy a stále čakajú na vonkajšie dotácie? Vedia vôbec hospodáriť, alebo najmä kšeftujú?
V časoch násilnej kolektivizácie tiež nastal čas podivných hospodárov. Statkári boli vyvlastnení a polia rozdelené medzi drobných ľudí, polia následne zlúčené do družstiev. Tento proces znamenal, že pôvodní skutoční hospodári na poliach (poľnohospodári) boli nahradení samozvanými ľuďmi, ktorí sa snažili vytušiť, ako organizovať prácu. Nešlo to dobre. Trvalo dosť dlho, kým sa opäť do poľnohospodárstva vrátili odborníci – ale podarilo sa. Ponovembrový vývoj zopakoval všetky chyby toho pofebruárového. Opäť boli odborníci vyhnaní a „podnikať“ začali laici. To sa veľmi hodilo a hodí zahraničným podnikateľom, ktorí ochotne dodajú potraviny na Slovensko. No aspoň že máme čo jesť!
Poľnohospodári sa premenovali na farmárov a vyrazili proti vláde – chcú peniaze a úľavy na poplatkoch. Svoju nekultúrnosť demonštrovali okupáciou ciest a kydaním svojho hnoja v hlavnom meste. Bez kúska hanby.
Farmári očakávajú od vlády dotácie zo štátneho rozpočtu, ale aj z eurofondov. No to by sa každému takto dobre podnikalo. Úplne chýba zamyslenie sa nad efektívnosťou poľnohospodárskej výroby – výrobcovia nariekajú, že ich obchodníci zdierajú. Prečo však výrobcovia nepredávajú svoje produkty priamo? Už pred vojnou si vedeli poľnohospodári zakladať obchodné družstvá, dokonca aj banky. Asi to boli podnikatelia a nie „farmári“, ktorí sa môžu prevážať na svojich strojoch krížom cez republiku.
Štát, teda mám na mysli vládu, by mal vytvoriť nejakú koncepciu potravinovej bezpečnosti, bez nej niet suverenity. Malo by byť jasné, koľko základných potravín obyvateľstvo spotrebuje a koľko z toho sa dá vyrobiť na Slovensku. Mala by sa vytvoriť tiež závlahová politika – voda po dažďoch odteká preč, lebo niet dostatok zberných nádrží (jazier, rybníkov, hasičských nádrží apod.). Máme výskumné ústavy, aj vysoké školy so zameraním na poľnohospodárstvo – kde sú koncepcie sebestačnosti? Možno aj nejaké sú, no musia byť v bezpečí šuplíkov, namiesto aby boli zverejňované a takto vlády tlačené k činnosti na zabezpečení potravín pre obyvateľstvo.
Komu slúži takýto stav? No samozrejme zahraničným producentom, ktorí nás ochotne a za peniaze zásobujú tým, čo si nevieme, či nechceme sami vytvoriť. Prednosť dostali technické plodiny, asi je ich produkcia lepšie predajná, no na vyrovnávanie rozdielov slúžia práve agrodotácie. Nejde o poskytovanie prostriedkov pre rôzne mafie, či straníckych, alebo rodinných zaháľačov, ale pre skutočný rozvoj poľnohospodárstva, alebo ak chcete agropriemyslu na Slovensku.
Kus po kuse sa vytratila suverenita zo Slovenska, vlastne zostali nám iba „slobodné“ voľby, o všetkom ostatnom rozhodujú niekde inde. Podobne, ako o potravinovej bezpečnosti, by sme mohli hovoriť o vojenskej, právnej, medzinárodnej, telekomunikačnej, energetickej, menovej apod. „Inventúra“ by dopadla podobne.
Nastáva však čas na prehodnotenie efektívnosti odovzdania veľkej časti suverenity niekomu, kto s ňou nevie, či nechce efektívne narábať, čas na redefinovanie suverenity v rámci medzinárodného spoločenstva.
4.6.2020 prof. PhDr. Rastislav Tóth, CSc.
