„Závěr: Konečně můžeme dokázat, že jsme se dovedli probudit z letargie, že nás koronovirus posílil, vyprovokoval naše schopnosti. Věřím, že v Baťově době by to šlo bez problémů. Mám však velké obavy z úplatných politiků, kteří budou závislí na bankách, které tím přijdou o klienty a příjmy ze státních půjček. Dále si myslím, že je příliš mnoho vazalů závislých na zahraničních zájmech. V podstatě to znamená mít dobré politiky, kteří jsou vlastenci a dokážou pro stát konečně něco udělat. Prohlášení Babiše, že by mohl stát vykupovat podniky, je slibný začátek. Doufám, že to vezme za správný konec a že z toho nebude jen neproduktivní rozdávání, které potom zaplatíme všichni a budeme cpát zase jen peníze do zahraničních bank. Populismus se musí proměnit na službu státu a jeho budoucnosti. Občané musí pochopit, co je populismus, neproduktivní rozdávání, a co je na druhé straně hospodářství a budování budoucnosti. Kupodivu Maďaři to pochopili“.
Nemôžem nenadviazať na tento záver práve v spojitosti s predsedom vlády ČR p. Babišom. Možno čitateľ čítal jeho životopis, v ktorom hovorí o svojej chorobe. Vyliečil sa vďaka lekárovi, ktorý bol lekárom mojich synov. Jeho otec ma požiadal, či by nebol ochotný liečiť jeho syna. Po prezretí si potrebnej dokumentácie sa rozhodol, že sa do liečby pustí. Možno zato p. Babiš sa na misii v Ženeve s obľubou hrával hlavne s mojim mladším synom. Aj vtedy sa ukázal sľubný začiatok s jeho liečbou. Teraz, nedávno, som p. Sulíkovi napísal list s nádejou na nový začiatok, a opäť som v liste spomenul p. A. Babiša. List znie:
Bratislava 29/3/2020.
Vážený pán podpredseda vlády pre ekonomiku,
dovoľujem si Vám napísať v spojitosťami s ekonomickými opatreniami, ktoré boli oznámené dnes aj v RTVS. Podľa mňa treba predovšetkým využiť všetky domáce zdroje, pretože zadlžovanie sa v zahraničí sa na Slovensku deje neustále od roku 1989. Jedným z tých zdrojov je aj majetok najbohatších ľudí. Majetok 10 najbohatších Slovákov, aj podľa medializovaných správ, je takýto: 1) P. Tkáč 3,217 mld. euro, 2) A. Babiš 2,849 mld. euro, 3) T. Chrenek 1,008 mld. euro, 4) I. Chrenko 957 mil. euro, 4) J. Haščák 942 mil. euro, 6) M. Fiľo 890 mil. euro, 7) I. Jakabovič 779 mil. euro, 8) J. Tkáč 779 mil. euro, 9) M. Trnka 562 mil. euro a 10) M. Blašková 531 mil. euro.Verím, že tieto prostriedky sa reálne dajú využiť v prospech záchrany podnikov, ktoré v dôsledku koronovírusu museli pozastaviť svoju výrobu. Vláda by mohla predať ŠPP práve im. Možno by sa dali riešiť u nich aj úvery. A riešením je iste aj cestou dane z majetku.
Za Vaše porozumenie vopred ďakujem.
Avšak, niektorí politici, a práve aj spomenutí p. Sulík a ďalší, ktorí sú súčasťou strany SaS neustále prehlasujú, že súkromné vlastníctvo má byť v štáte dominantné, nakoľko vraj štát je zlý vlastník. Teraz, keď nastala pandémia koronavírusu, nastali problémy súkromného podnikania a súkromné firmy sa teraz obracajú na štát, aby ich dotoval a preplácal ich ušlé zisky, aby štát ich vytrhol z biedy. V čase rozkvetu súkromné firmy kašlú na štát, okrádajú, klamú štát neodvádzaním daní,( vraj neodvádzanie daní predstavuje ročne niekoľko miliárd), odvádzaním daní do daňových rajov v iných štátoch (ako príklad v médiách je PENTA, Matovič, Počiatek a ďalší) a teraz zrazu štát daj? Prečo si súkromné firmy nepožičiavajú financie zo súkromných bank, aby prekonali krízu, ale sa obracajú teraz na štát? Keby všetko v štáte bolo súkromné, na koho by sa súkromné firmy obracali o pomoc? Je paradoxné, že teraz p. Sulík ako minister hospodárstva potrebuje na vykrytie problémov súkromných firiem štátne peniaze. Zrazu je štát dobrý vlastník?, či dojná krava? Taktiež nedávno tvrdil, že všetko vyrieši trh. Tak teraz nech trh rieši.
Ekonomika sveta prežívala krušné chvíle aj po prvej svetovej vojne. USA našli riešenie v tzv. New Deal. Jej podstatu pripomeniem niekoľkými bodmi. Počas prvých 100 dní Rooseveltovej vlády bolo prijatých niekoľko opatrení:
- bankové prázdniny: 6. marca 1933 Roosevelt rozhodol o zatvorení všetkých bánk do 9. marca, kedy do Kongresu poslal návrh zákona „Emergency Banking Act“ (pripravený ešte predchádzajúcou Hooverovou vládou). V ten istý deň bol zákon prijatý. Zákon umožnil zreorganizovať a znovuotvoriť banky schopné prežiť, ostatné zlikvidovať.
- bol zákaz vývozu zlata a striebra z USA
- bol odpútaný dolár od zlatého štandardu a jeho devalvácie. Roosevelt zakázal súkromné vlastníctvo zlata a začal pravidelne upravovať jeho kúpnu cenu.
National Industrial Recovery Act: mal koordinovať priemyselné odvetvia, stanovovať výrobné kvóty, obmedziť „neefektívny“ konkurenčný boj, zvyšovať mzdy, stanoviť minimálny a maximálny pracovný čas. Jednotlivé priemyselné a obchodné odvetvia mali navyše povinnosť vyhotoviť súpisy výrobných podmienok, tzv. kódexy čestnej konkurencie, ktoré zakazovali nočnú prácu, stanovovali minimálne ceny atď.
Nie sú to všetky body ekonomického programu. Ale ich podrobné preštudovanie indikuje, čo všetko očakáva v chode ekonomiky dnes. Princ Charles prehlásil pred niekoľkými mesiacmi v Davose, že do toku 2030 musí byť vytvorený nový ekonomický systém, aby mohol čeliť výzve zmeny klímy. Riešenie je náročnejšie. Nečaká nás iba reakcia na zmeny klímy, čakajú nás zásadné zmeny, lebo postupnosť otrokárstvo – feudalizmus – kapitalizmus musí mať nové civilizačné pokračovanie. Skupina EuroGroup, v ktorej som pôsobil viacero rokov, opäť pripravila A Green New Deal for Europe – Opportunities and Chalenges a to vo svojom Euromemorande 2020. Podpísalo ho stovky európskych ekonómov. A ja.
Slovenskí ekonómovia sú vedecky dôslednejší, pochopme to. Ich riešenie je prevratné. Hovoria, že v súčasných podmienkach je dôležité teoretické zdôvodnenie a rozpracovanie vývoja podmienokrealizácie pracovnej sily národov a národností v EÚ. Nie iba sa hlásiť k EÚ, čo vyhlásil aj súčasný minister zahraničných vecí, a nevieme k čomu. Žiadne ekonomické riešenie neponúkol. Musíme dať riešenie, či aspoň popud k riešeniu.
Aj v nasledujúcich rokoch po koronavíruse treba rozpracovať problematiku ekonomických hľadísk v sústave hľadísk determinujúcich vývoj aj národnostných ekonomických vzťahov EÚ. A to vrátane, či osobitne vplyv riadenia národných hospodárstiev na medzinárodný a medzioblastný vývoj EÚ. Nechceme byť krajinou, ktorej zdroje sa využívajú, ale prospech ľudí je v iných rukách. To čaká teóriu, Pikettiho daň z bohatstva to nerieši. Pochopme to. A kde je to bohatstvo, keď aj veľké európske koncerny žiadajú o pomoc štát?
Prof. J. Husár, Bratislava 13.4.2020
