Ak si položím otázku: prečo máme v kalendári štátne sviatky a pamätné dni, hneď mi napadne odpoveď. Predsa preto, aby sme si pripomínali významné osobnosti a udalosti, ktoré nás priviedli k dnešným časom. Udalosti a osobnosti, bez ktorých by naša prítomnosť bola celkom iná. Nemali by sme vieru, jazyk ani štátnosť a národ by trpel pod nadvládou iného národa.
Presne to sme tu mali od zničenia Svätoplukovho kráľovstva až do novodobých čias, keď v roku 1921 mierová zmluva uzatvorená v Trianone uložila Maďarsku povinnosť rešpektovať hranice susedných štátov (Rakúsko, Československo, Rumunsko, Juhoslávia), a platiť reparácie. Zmluvu v roku 1947 aktualizovali a obnovili v Paríži.
O spolužití Slovákov počas Maďarskej vlády rozprávali hrôzostrašné príbehy príslušníci dotknutých národov a sú dokumentované v nespočítateľnom množstve archívnych dokladov ako aj v literárnych dielach autorov tej doby. Doby, ktorá vstúpila do histórie pod názvom – Krutá maďarizácia. Obdivovatelia čias, keď Maďari vládli v žalári národov ignorujú všetko, čo po zániku Rakúsko-Uhorska priniesla nová doba. Prostredníctvom svojich politikov a bezhanebnosťou svojich historikov aj zamieňaním názvu Uhorsko (spoločná štátnosť viacerých národov) za názov Maďarsko. Tým dokázali presvedčiť nedôsledné svetové veličiny zaoberajúce sa geopolitikou európskych národov, že Uhorské = Maďarské. Tak sa mohlo stať, že si prakticky nepretržite od Trianonu maďarská iredenta robí územné nároky v Podkarpatskej Rusi, v Slovensku aj v Rumunsku.
Naša, slovenská historická obec to samozrejme vie. Je pre nás príznačné, že pred nepríjemnou realitou zatvárame oči, uši aj ústa ako tie tri opice. Stupňujúce nároky občanov Maďarskej národnosti ďaleko prevyšujú všetko, čo Maďarská vláda poskytuje našej menšine žijúcej na ich území. Presnejšie, maďarizácia, síce už nie násilná, ale o to viac sofistikovaná dokázala zdecimovať Slovákov takmer úplne. Smutné je, že na rozdiel od maďarskej vlády, tej našej to neprekáža. Sme v stave, že slovenská menšina v Maďarsku už na svoje korene rezignovala.
Oproti tomu tá maďarská u nás, túžbu po Veľkom Maďarsku za výdatnej podpory z poza hraníc si úspešne plní. Utajené druhé občianstvo, skupovanie pozemkov a nehnuteľností, podpora podnikateľov a obchodu, rozvoj predškolského, školského a vysokoškolského vzdelávania prostredníctvom učebníc nekontrolovaných a tým ani neschválených našimi orgánmi vytvárajú už nie podhubie, ale neprehľadný prales, aby sa túžba čoskoro zmenila na realitu.
Som presvedčený a rád by som sa mýlil, že podujatie na ktorom si naša milá menšina pripomenie „Koncepciu rozvoja karpatskej vlasti 2030“ v Gombaseku, zostane zo strany našich zodpovedných orgánov nepovšimnuté rovnako, ako množstvo iných podobných akcii v minulosti. Naopak. Nie je vylúčené, že bývalí aj súčasní, radoví aj najvyšší politici z opačného spektra, ktorí zo zdravotných, naliehavých, či neodkladných dôvodov nemohli, alebo proste nemali záujem poctiť svojou účasťou pamätné dni slávené podľa nášho kalendára, s potešením prijmú pozvánku na Felvidéki nyár, aby tak v predných laviciach mohli potleskom prejaviť obdiv a sympatie Felvidéku k úspechom utláčanej maďarskej menšiny.
Potešilo by ma, keby niekto pridal komentár. Takto mám dojem, že to píšem iba pre seba.
Keď si Slovák vezme Maďarku, nie ona sa prispôsobí jemu, ale naopak. Pragmatický prístup, s ohľadom na lepšie vybavenie škôl s vyučovacím jazykom maďarským, dojem kultúrnosti, podporu susedov… maďarom sa môžeš stať ( je to politický pojem), slovákom sa narodiš.
Že to ale nie iba slovensko-maďarsky problém vidieť aj na tom, ako rýchlo začneme mluvit, šprechovať, spíkovať…
Takže, nemôžme si za to skôr sami (nie len dnes,ale aj historicky)?
Všetko je založené na cielenej, dôslednej, každodennej a prepracovanej výchove od útleho veku. To si uvedomujú Maďari aj Česi, iba my tento moment života našich potomkov neberieme vážne. To že po niekoľkých dňoch bez väčších ťažkostí hovoríme cudzím jazykom je obdivuhodné, ale že súčasne prídeme aj o materinský jazyk je žalostné.