(modlidba za rezbára)
Požehnaj – Bože, jeho útle kroky
na ceste hore, k Tvojmu stolu
prejav mu gestom tvorcu
Svoju dobrú vôľu
a zhobľuj hrboľaté hory
pre koniec pútnika, ktorý
– ako na počiatku Ty
do prázdna a samoty
si vdýchol dušu hline
on – akoby bol pri tom
tak zasvätene, vášnivo a s citom
navracal život odťatému drevu
*
Svoju tvár slnkom – Bože, ozdob
do úsmevu
a prepáč odfrknutej sline
jeho bezmocného hnevu
– keď klial
keď ponížený v prachu
sotený na kolená
Ťa vzýval tak, že
– bohoval…!
*
Odpusť mu, trúfalcovi
netesanú vieru
že všetko, čo vie
– aj smie
tak ako veľkoryso
odpúšťaš tmu noci
a svetlom žehnáš svitanie
*
Človečiu zvrhlú vieru
ktorá závisť jatrí
že každému, čo má
len jemu všetko patrí
dovoľ nám všetkým – Bože, zabudnúť!
Veď na najstrmšiu púť
už bez vody a bez chleba
nám žiadnu príťaž
– netreba…
*
Tak, ako na pastiera dobrého
Tak jeho nádej hľadí na Teba
*
Štedro ho – Bože, odmeň
krásami svojho stola
nech v šťastí s Tebou pochopí
načo tá bieda s psotou bola
tá bolesť, lopota a drina…
*
Zmiluj sa – Bože, nad ním
priviň si nájdeného syna
čo sa Ti vrátil čistý
ako išiel do sveta
Napoj ho čistou pravdou vína
je hladný po láske
a je mu v našom svete
– zima…
Keď zavládne mier
a vášne krotko
vkĺznu do pokoja
už na veky buď
– vôľa iba Tvoja…
*
Kým rezbár žil
kým vládol svojim rukám
pripodobňoval Ťa
– najlepšie ako vedel
ku svojim vlastným mukám
V náručí matky, v kolíske
aj na kríži
rezal Ťa pílkou, dlátom, nožom…
– sekerou Ťa ťal!
Kresal Ťa, vŕtal, klincoval
aj križoval…
Netreba k hviezdam
chodiť pre odpoveď
to bola
– jeho najsvätejšia spoveď
*
Srdce mal ako lesné vtáča
veselé, ale plaché – tiché
odpusti – Bože, jeho skromnej pýche
že rozdal viac, než si mu dal…
Dosť bol svet k nemu drzý
tak sa smial
najviac cez vlastné slzy
keď sa žobrákom prezýval
*
S rukami v prosbe, tvárou do neba
teraz, keď rozdal hline drobné kosti
v hĺbke, kde končí každé hranie
až na dne trpezlivosti
čaká na Tvoje zmilovanie…
Vie dobre – aj bez jeho očí
Tvoj svet sa bude ďalej točiť
len bude menej tepla – bez neho…
*
Tak, ako na pastiera dobrého
Tak jeho nádej hľadí na Teba
*
Štedro ho – Bože, odmeň
krásami svojho stola
nech v šťastí s Tebou pochopí
načo tá bieda s psotou bola
tá bolesť, lopota a drina…
*
Zmiluj sa – Bože, nad ním
priviň si nájdeného syna
čo sa Ti vrátil čistý
ako išiel do sveta
Napoj ho čistou pravdou vína
je hladný po láske
a je mu v našom svete
– zima…
Viliam Hornáček 22. 12. 2001
