(Peňazomani)
Ach! Mať tak miliardu… Čo však s ňou? Za taký stoh peňazí si možno kúpiť skutočne všetko, čo človek pre život – nepotrebuje. Handry za milión, exkluzívne šperky, preluxusované autá, stoizbové domy a možno aj – hodinky s vodotryskom… Pochopiteľne, že náramkové!
A začne štvanica na samého seba, lebo… Opäť je novší typ auta, iná módna vlna, alebo… náš, podobne postihnutý sok má o niečo viac či iné, vraj modernejšie. O potrebnosti a užitočnosti získaného luxusu sa medzi miliardármi nehovorí. Načo? Veď tie peniaze treba nejakým spôsobom „zniesť zo sveta“. Najmä ak, takmer samy spadli z neba, bez akéhokoľvek pričinenia ich majiteľov. Stačí využiť chaos v spoločnosti…
Gravitácia „veľkých peňazí“ priťahuje. Nie však, akoby sa zdalo, tých veľkých – skôr tých menších – muchy, blchy, vši… Teda príživníkov. Je pravdou (i keď smutnou), že za peniaze, teda – onen veľký miliardový balík! – sa dá kúpiť kadečo zbytočné. Už samotným stavom bohatosti, už iba týmto stavom a „právom“ patriť k vrstve, ktorá samu seba nazýva – „smotánkou“, sme automaticky nakúpili množstvo zbytočných kamarátov: a aj, už fyzicky nadbytočných – mileniek. Veď čo s toľkým – hoci aj bielym – mäsom v posteli?
Kde ste sa – lásky čisté – podeli? Žijeme síce blahobytne, ale – stále v bordeli. Beda! To, čo z nás robí ľudí – láska – sa kúpiť nedá. Ani kultúra. A hovoriť v súvislosti s vlastníctvom miliardy – o šťastí – môžu snáď, iba ak burzové potkany… . A ľudia, tí ktorí oprávnene vlastnia síce nemoderný, ale stále hrdý titul – človek, koruna tvorstva? Tí sa, pre istotu, spýtajú: miliarda? To je zlý sen…! A pribuchnú pokušeniu dvere pred očami. Dvere kam? No predsa – k zdravému rozumu.
