1

Maximilián Kolbe – víťaz nad injekciou smrti

7. 10. 2021, PhDr. PaedDr. Peter Grečo, PhD.

Posledné
júlové dni roku 1941 ušiel z tábora Osvienčim – Brezinky
väzeň. Aby zastrašili ostatných väzňov vybrali desať mužov,
ktorí mali byť usmrtení desivou smrťou – hladom.

Medzi
nimi bol aj seržant
poľskej armády
František
Gajowniczek.
Podľa svedectiev preživších
plakal
a prosil o život. Mal manželku a dvoch synov.
V predposlednom rade stál vysoký muž s
číslom
16670. Spoveďou, modlitbou a útechou pomáhal blížnym,
preto sa dostával do tyranského „zameriavača“ väzniteľov
viac ako ostatní väzni. Esesáci sa báli jeho zraku a často
kričali na neho: „Pozri sa na zem, nie na nás!“ Jeho tvár
vyžarovala niečo z hĺbky tváre Krista: „S láskou na neho
pozrel.“ (Mk 10,21) Príslušníci ideológie smrti nechceli
pohliadnuť do očí, ktoré odrážali večný život.

Po
ukončenej selekcii na smrť sa prihlásil o slovo väzeň č.
16670 – Maximilián Kolbe. „Čo chce tá poľská sviňa?!“,
povedal svojmu pobočníkovi veliteľ táborového úseku Karl
Fritzsch. Otec Kolbe nacistickému dôstojníkovi plynulou
nemčinou povedal: „Chcem za neho zomrieť“, pričom ukázal na
Gajowniczeka. Ak predtým stáli Nemci ako obarení, teraz otvorili
od údivu ústa. Pre nich, reprezentantov bezbožného ateizmu, bolo
čímsi nepochopiteľným, že niekto chce umrieť za iného človeka.
Padla druhá otázka: „Kto si?“ Odpovedal: „Som poľský
katolícky kňaz“. Pri tomto rozhovore otec Maximilián ani raz
nepoužil slovo prosím. Toto Nemca zlomilo a kapitán SS začal
otcovi Maximiliánovi vykať: „Pane, prečo chcete za neho
zomrieť?“ Odpovedal: „Má manželku a deti.“

Tento
zdanlivý detail selekčnej drámy poskytol svetu spoluväzeň sv.
Maximiliána Kolbeho v osvienčimskom koncentračnom tábore
Michal Micherdziński v roku 2004, dva roky pred svojou smrťou.
Podľa svedka iba
raz v dejinách nacistických koncentračných táborov sa
stalo, že vysoký dôstojník, ktorý posielal na smrť tisíce
nevinných ľudí, sa takto prihovoril väzňovi.
D
odnes
sa to vymyká bežnému pochopeniu väzniteľov, ako aj
väznených. 

Maximilián
Kolbe sa obetoval za jedného z nich. Celé dva týždne trpel
bez stravy a vody v tmavej vyhladzovacej kobke v suteréne bloku
XI. bez akejkoľvek starostlivosti, bez odevu.
Svedkom
udalostí v bunkri hladu bol väzeň Bruno
Borgowiec, ktorý podal po vojne toto oficiálne svedectvo:
„Väzni spočiatku zúfalo kričali a rúhali sa Bohu. Neskôr
sa pod vplyvom otca Kolbeho začali modliť a spievať piesne k
Blahoslavenej Matke. Mních ich rozveselil, vyspovedal a
pripravil na smrť. Stál, alebo kľačal a pokojne hľadel na
esesákov, ktorí ich kontrolovali.“

Obvykle
smrť nastala v rozmedzí 7 až 10 dní. On žil najdlhšie zo
všetkých odsúdených, napriek v mladosti prekonanej ťažkej
tuberkulóze. Nakoniec mu dali smrtiacu fenolovú injekciu. Stalo sa
to 14. augusta, deň pred slávnosťou Nanebovzatia Panny Márie,
ktorej zasvätil aj dodnes fungujúce náboženské hnutie Rytierstvo
Nepoškvrnenej.  

Seržant
Gajowniczek aj so ženou vojnu prežili, ale jeho dvaja synovia
zahynuli pri bombardovaní. Neskoršie sa zúčastnil na blahorečení
a svätorečení mnícha Kolbeho.

Hrdinské
zavŕšenie života sv. Maximiliána snáď zatieňuje výnimočný
rozmer jeho všestrannej osobnosti a organizačného talentu. Okrem
erudície v teológii a filozofii, ktoré prednášal v
Krakove, bol nadšencom pre fyziku, techniku a letectvo. Jeho štúdie
v oblasti kozmonautiky zaujali aj profesora
fyziky na Pápežskej Gregorovej univerzite Giuseppeho
Gianfranceschiho, prvého riaditeľa Vatikánskeho rozhlasu a
účastníka Nobileho expedície na Severný pól v roku 1928.

Najväčšie
úspechy mal ako organizátor cirkevného života a zakladateľ
katolíckeho mediálneho impéria. Predstavení ani spolubratia vo
františkánskej reholi nemali veľa pochopenia pre to, aby učenie
Evanjelia šíril tlačou a inými modernými prostriedkami.
Nakoniec ním redigovaný, doteraz vychádzajúci mesačník Rytier
Nepoškvrnenej,

dosahoval v predvečer okupácie Poľska nemeckými nacistami
vyše miliónový náklad. Založil novú kláštornú osadu s názvom
Niepokalanów (Mesto Nepoškvrnenej), kde
tlačil na najmodernejšej polygrafickej technike. V kláštore
žilo a pracovalo okolo 800 rehoľných bratov. Popri časopise
vydávali aj Malý denník –
najlacnejšiu dennú tlač v Poľsku. Organizácia Kolbeho
mediálneho apoštolátu a jeho misijné aktivity pripomínajú
apoštolské dielo sv. Pavla. Riadil sa heslom: „Pre teba
Nepoškvrnená (Mária)“. Bohorodičke zveroval svoje projekty.
Úspešné bolo aj založenie Nového Niepokalanówa na predmestí
Nagasaki v tridsiatych rokoch. Jeho kláštorný komplex ostal
nepoškodený v čase Američanmi zhodenej atómovej bombe 9. augusta
1945.

Začiatkom
jeho evanjelizačnej činnosti je rok 1917, keď vypukla sionistami
riadená boľševická revolúcia v Rusku. Vo Fatime Panna Mária
vyzvala na pokánie, aby sa predišlo ešte horšej vojne ako bola tá
prvá. V tomto roku slobodomurári – najorganizovanejšia
elitná sekta zameraná proti Bohu a Cirkvi – slávila svoje
dvesté výročie založenia. Páter Kolbe
počas svojich štúdií v Ríme v roku 1917 sledoval rúhavý
sprievod slobodomurárov po Námestí sv. Petra. Niesli obraz,
v ktorom Lucifer triumfoval nad sv. archanjelom Michalom a
transparent: „Satan musí vládnuť vo Vatikáne. Pápež bude jeho
otrok.” Toto, ako sám poznamenal, ho hlboko poznačilo
a podnietilo k založeniu
evanjelizačného hnutia – Rytierstvo
Nepoškvrnenej

(lat. Militia
Immaculatae)
„proti slobodomurárom a iným diabolským mocnostiam.“ Po
poslednom zjavení vo Fatime sa prví Rytieri Nepoškvrnenej rozhodli
bojovať svojím príkladom, modlitbou, prácou a utrpením za
obrátenie hriešnikov, bludárov, komunistov a slobodomurárov. Otec
Kolbe zdôrazňoval, že Rytieri dosiahnu viac utrpením, než
rôznymi vonkajšími aktivitami.

Štúdiom
tzv. Protokolov Sionských mudrcov správne vystihol zámery
bohoborcov, keď v roku 1926 napísal, že slobodomurári sú
židovská skupina, ktorá chce zničiť Cirkev. Čuduj sa svete,
pred jeho svätorečením v roku 1982 sa rozbehla vo viacerých
anglosaských tlačových médiách, podporovaných svetovládnym
sionizmom, štvavá kampaň proti nemu. Akosi zabudli spomenúť, že
väčšina azylantov v jeho kláštornom dome boli obyčajní
Židia, za čo bol Kolbe nacistami vzatý na zodpovednosť…

Separovanie
kategórie pravdy a kategórie človeka, oddelenie človeka od pravdy
možno pokladať za jeden z kľúčových omylov, ba lož,
ktorému podľahla aj súčasná katolícka myseľ. Emancipovaný
človek sa stal najvyššou „sviatosťou“. V mene
abstraktnej lásky k človeku bez lásky k Pravde dochádza k tomu,
že cirkevní predstavení sa pohodlne dostali do kolaborácie, ba
podriadenosti súčasnej svetovládnej ateistickej ideológii, ktorá
znovu diskriminuje, selektuje.

Maximilián
Kolbe anticipoval súčasnú ničotu kultu zdravia – nezriadenom
lipnutí na vlastnom živote. Predchádzajúci kult zmyselnosti –
kult „zlatého teľaťa“ vystriedala covid propaganda. Nakoniec
sme sa zabudli báť tých pravých, ktorí dušu a telo vrhajú
do zatratenia, ako nás učí skutočné Evanjelium. Otec Kolbe
svedčí: „Nebojím
sa hladu ani utrpenia. Pre Máriu som pripravený na všetko. Chcem
ju milovať až do smrti. Celí sme sa jej odovzdali. Čo sa nám
môže stáť? Maximálne nás môžu zbaviť života. To by bol
samozrejme ten najväčší dar, aký by nám mohli dať. Pre našich
katov budeme potom 
z
neba pracovať oboma rukami. Chceme ich srdce
.

Je
známym faktom, že Kolbeho žertva lásky priviedla k pokániu aj
veliteľa Osvienčimu, masového vraha Rudolfa Hössa, ktorý rovnako
ako otec Kolbe zomrel 47 ročný. Jeden v tábore z lásky
a druhý za táborom po spravodlivom súde obesený a tvárou
otočený k Osvienčimu.

Sme znovu
v režime, ktorý znásilňuje vôľu v mene ochrany zdravia.
Núti mnohých našich blížnych pod hrozbou straty zamestnania,
školy sa dať zaočkovať na prianie sociálnych inžinierov, ktorí
sa netaja zámermi úpravy počtu údajne premnoženej populácie
a úpravy mentálnej dispozície človeka. Sme znovu v atmosfére
strachu a ostrakizácie. Maximilián Kolbe môže byť nebeským
orodovníkom proti negatívnym účinkom nanútenej vakcíny. Tí,
ktorým sa otvoril zrak a poznali svoju situáciu po očkovaní,
nech sa s dôverou obracajú na neho, aby bol pretrhnutý temný
vplyv Zlého. Vo svojom vyznaní anticipoval túto nezávideniahodnú
situáciu: „Títo
chudáci, títo nešťastní ľudia, ktorí nemajú pokoj, potrebujú
mnoho svetla, mnoho nadprirodzenej sily. ‚Nevedia, čo činia‘,
povedal Vykupiteľ. Ako by sme im mohli nepodať ruku, nepomáhať im
upokojiť ich srdce! Láska k blížnemu nás núti nezabúdať na
týchto ľudí!“

Nevieme,
aké boli jeho posledné slová. Nazdávam sa, že hoci perami
nevládal, ale srdcom recitoval najvznešenejšiu mariánsku antifónu
Salve Regina: „A preto teda, Orodovnica naša, obráť k nám tie
svoje premilosrdné oči. A nám Ježiša, ktorý je požehnaný plod
života tvojho, tam vo večnosti ukáž!“ Maximilián zomrel
s naklonenou hlavou, podobne ako Spasiteľ, ktorému sa dokonale
pripodobnil a s otvorenými očami, upriamenými na Zavŕšiteľa
našej viery. V nich bola prítomnosť jasu nebeského
Táborského svetla.