Milan S. Ďurica, Stanislav J. Kirschbaum: Súčasná slovenská historiografia
Ruský historik Mark Solonin v nedávnom rozhovore neváhal
verejne vyhlásit‘: „Princíp oficiálnej historiografie by som chcel
charakterizovať jedným aforizmom. Sovietska historiografia po dobu 40 rokov od
skončenia druhej svetovej vojny falšovala fakty a pracovala na princípe – hlupák
si to nevšimne, múdry bude mlčať a smelého postavíme do väzenia. Väčšina ľudí,
ktorá sa týmto otázkam špeciálne nevenuje, nebola schopná pochopiť, že im sovietski
historici klamú do očí. Odborníci, ktorí pochopili, že oficiálna historiografia
klame, boli na významných postoch, a keďže si chceli zachovať svoju pozíciu,
tak mlčali. A disidenti, ktorí sa odvážili kritizovať oficiálnu verziu
histórie, boli uväznení. Tento aforizmus platil až do začiatku perestrojkového
obdobia na sklonku 80. rokov.
Objektívne nemožno tvrdiť, že Sidora do diplomacie odsunuli
nacisti. Sidor totiž bol prvým zo slovenských politikov, ktorí už v roku 1938
prostredníctvom viedenských Slovákov nadviazali styky s tamojšími nemeckými
agentmi. Neskrotná ambícia ho viedla k tomu, že sa usiloval stať akýmsi
nástupcom Andreja Hlinku, na čo mu však chýbalo tak náležité vzdelanie, ako aj
politická skúsenosť a charakterové vlastnosti. Preto si ho 7. marca 1939
Hitlerovi agenti vybrali ako vhodného partnera.
Keďže ho však medzitým v Prahe povýšili na štátneho ministra
a zástupcu predsedu ústrednej vlády, na začiatku marcovej krízy Sidor odmietol
nemeckým agentom vyhlásiť samostatnosť Slovenska s odôvodením, že on je „vojakom
Prahy“. Pražská vláda sa mu odmenila tým, že ho prezident Hácha 11. marca 1939
vymenoval za predsedu slovenskej autonómnej vlády. Po vyhlásení samostatnosti
mu neostávalo iné, ako odstúpiť z postu ministra vnútra Slovenského štátu, za
ktorého ho vymenoval predseda vlády Jozef Tiso. A bol to práve Tiso, ktorý
napriek protestom z nemeckej strany zveril Sidorovi najprestížnejší a
najbezpečnejší post v novej slovenskej diplomacii, akým bola funkcia vyslanca a
splnomocneného ministra pri Svätej stolici. Počas Sidorovho pôsobenia v Ríme
nemci niekoľkokrát vyžadovali jeho odvolanie, v čom ich podporoval aj predseda
vlády a minister zahraničných vecí prof. Vojtech Tuka, ale prezident Tiso ho
tam ponechal až do konca trvania Slovenskej republiky.
Zo strany Slovenska sa „čechoslovakizmus“ na Slovensku
udržiaval pri živote po nástupe komunizmu k moci nanútením marxistického
historického determinizmu, ktorý bez akýchkoľvek ťažkostí odsunul roky 1939 –
1945 do orwellovskej „pamäťovej diery“, azda s výnimkou povstania roku
1944, ktoré upravil tak, aby zapadalo do československého výkladu slovenských
dejín a slúžilo ideologickým cieľom komunistického režimu. V tejto situácii
však nastal kuriózny zvrat: na slovenských historikov sa vyvíjal nátlak, aby prekrútili
dejiny povstania dovtedy, kým mu režim neudelil v 60. rokoch 20. storočia
komunistické titres de noblesse. Až potom mohli vojnoví komunistickí
predstavitelia vyrozprávať svoju verziu príbehu a poopraviť toto historické
svedectvo. Výsledkom je doslova až prehnaná pozornosť venovaná povstaniu roku
1944, ale žiadny diškurz o rokoch 1939 – 1945. Západní vedci, ktorí prihliadali
predovšetkým na seriózne a objektívne historické štúdie o vojnových rokoch,
nenašli ani jedinú zo Slovenska, na ktorú by sa mohli pri skúmaní slovenských
dejín spoliehať. Na druhej strane je nutné zdôrazniť, že slovenskí bádatelia,
ktorí v 70. a 80. rokoch 20. Storočia skúmali staršie obdobia alebo
pôsobili v iných disciplínach, napríklad v archeológii
a etnografii, boli pod menším vplyvom čechoslovakizmu a výskum robili
zo slovenského pohľadu.