štvrtok, 28 marca, 2024
spot_img
ÚvodCOVID-19Načo je cesta, ktorá nevedie k chrámu?

Načo je cesta, ktorá nevedie k chrámu?

3. 9. 2021 PhDr. PaedDr. Peter Grečo, PhD.,

„Človeče, hľaď na podstatu!“ (Angelus Silesius)

Jednou z predzvestí obdobia „perestrojky“ vo vtedajšom Sovietskom systéme sa stal legendárny film gruzínskeho scenáristu a režiséra Tengiza Abuladzeho Pokánie z roku 1984. Pozeralo sa neho vtedy celé Rusko, pretože hlavnou témou tohto diela je pokánie detí za strašnú minulosť, napáchanou ich otcami. Na tento film sme boli z gymnázia v roku 1988 a na rozdiel od iných povinných filmov sovietskej kinematografie zasiahol väčšinu publika. Následná diskusia so zmätenými  učiteľmi síce vychádzala z opatrnej kritiky chýb pri budovaní „svetlejších zajtrajškov“, ale otočil som ju k záverečnej bravúrnej epizóde, v ktorej sa starenka pýtala muža, či cesta na ktorej stojí, vedie k chrámu. Na jeho negatívnu odpoveď zareagovala povestnou otázkou: „Načo je cesta, ktorá nevedie k chrámu?“

Táto otázka sa stala nielen dôležitým podtónom zmien vtedajšieho končiaceho socialistického sveta, ale je znovu na programe dňa, pretože ju môžeme vnímať ako zrkadlo modernej a postmodernej mentalite, ktorá sa postupným vytesnením základných otázok zmyslu života a utrpenia dostala do stavu implózie. Do nihilizmu, v ktorom sa v mene života pritakáva smrti a lož sa vydáva za pravdu. Do stavu, keď humanitárne bombardujeme, do stavu zneužitia molekulárnej genetiky na politické ciele, ba útoku na ľudský genetický kód. Do situácie, keď bábkové vlády vedú skrze pandémiu hybridný boj voči samotnej podstate človeka (S. Lavrov). Vari zatvorené chrámy, rozvratné zásahy úradov do sviatostného života kresťanov, nahradenie svätenej vody dezinfekciou, prekrytie úst maskou kazateľom božieho slova a výdatná spolupráca cirkevného establismentu so slobodomurásko-sodomisticko-satanskou svetovládnou elitou nenastoľuje otázku „cesty do chrámu“ v novej naliehavej vážnosti?

S vytesnaním zmyslu života, ktorý rieši Abuladze, súvisí ako kvapalina v spojenej nádobe aj kríza hodnôt až do takej miery, že dobro stratí svoju objektívnu platnosť a stane sa vecou subjektívneho individuálneho, či kolektívneho chcenia, svojvôle. Rok vzniku filmu korešponduje s románom G. Orwella 1984, ktorý poukazuje na absurditu bezmocného jedinca v sofistikovanej totalite, ktorá si robí nárok ovládať nielen jeho konanie, ale i myslenie.

Limity emancipácie novovekého človeka

Čo je podstatou vytesnenia zmyslu života z individuálneho a kolektívneho vedomia? V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia pod dojmom udalostí veľkej vojny, boľševizmu, nacizmu i zmätkov liberálno-kapitalistickej spoločnosti sa okolo časopisu Esprit vo Francúzsku združovali skupinky nekonformných kresťanských mysliteľov rôznych národností, aby ešte pred hrôzami Osvienčimu poukazovali, že západná civilizácia má v sebe niečo nezdravé, čo postupne bude hypertrofovať. Demaskovali, že vývoj za posledných dvesto – tristo rokov k „zázračnej budúcnosti“ ľudstva skrze vedecko-technický pokrok paralelne s pyšným racionalizmom a plytkou meštiackou kultúrou je predovšetkým krízou človeka odtrhnutého od svojho ontologického jadra. Proces, ktorý začal v renesancii a reformácii, spočíva v emancipácii človeka od svojho Stvoriteľa, potom od sveta, blížneho a nakoniec sa človek odcudzil sebe samému.  Osvietenstvo proces natoľko radikalizovalo, že človek sa povýšil nad Boha, stal sa „človekobohom“.

Vladimír Solovjov tento antropologický obrat popísal takto: „Predchádzajúce nábožensko-politické základy boli na Západe rozmetané náboženskými a politickými prevratmi posledných tristo rokov. Starý náboženský pohľad na svet u väčšiny vzdelaných ľudí stratil zmysel. Nebol už najvyšším princípom určujúcim životné normy spoločnosti. Ľudové masy ho už považujú za akúsi neživú poveru, držiacu sa pri živote jedine vďaka zvyku a určitému spôsobu života“ (Kríza západnej filozofie). Dopĺňa ho C. G. Jung: „Stredoveký obraz sveta sa rozpadol, zmizla metafyzická entita nadradená tomuto svetu a vynorila sa znova v ľuďoch“ (Duša moderného človeka). V diele J. Maritaina Traja reformátori nájdeme hĺbkovú sondu do osoby M. Luthera – náboženstvo, R. Descartesa – vedecké poznanie a J. J. Rousseaua – politika, ktorí sú primárne zodpovední za poblúdenie novovekého človeka.

Tradícia človekostredného humanizmu osvietenstva viedla k tomu, že „človek sa pokladá za absolútny stred celého bytia, pričom sa mu mylne dáva miesto Boha a zabúda sa, že nie človek stvoril Boha, ale Boh človeka. Zabudnutie na Boha priviedlo k úpadku človeka“ (Pápežská rada pre kultúru: Kde je tvoj Boh?). Nikolaj Berďajev sumarizuje dôsledky zmeny novovekej paradigmy: „Politika, ekonomika, veda, technika a národnosť nechcú poznať nijaký mravný zákon, nijaký duchovný princíp, ktorý by presahoval ich sféru. Machiavelizmus v politike, kapitalizmus v ekonomike, scientizmus vo vede, nacionalizmus v živote národov, neobmedzená moc techniky nad človekom – to všetko je výplodom ľudskej autonómie. Človek sa čoraz viac stával otrokom autonómnych sfér.“

Nakoniec ostáva vo svojom individualizme, čo je v podstate egoizmus, osamotený a zbavený zmyslu a životného cieľa. To si všimol prezieravý De Tocqueville pri analýze života vo „vzorovej“ liberálnej krajine za Atlantikom. Atomizovaný jedinec v prázdnote srdca, vyprázdnenej mysle sa takto ocitá v dave a spoločnosť sa stáva masovou, premenenou na „krúžok spotrebiteľov“. Je vydaný ako korisť pre politickú a ekonomickú hru. Všetky „izmy“ uplynulých dvoch storočí, ktoré nivelizujú osobu, pochádzajú z tohto človekobožského koreňa.

Filozofia počnúc I. Kantom uzatvára človeka vo vlastnom rozume, ktorý spochybňuje a nakoniec likviduje nielen náuku o bytí, ale aj samotné bytie, načo poukázal nielen Berďajev s Maritainom, ale aj novší autori, ako M. Lobkowicz či J. M. Bocheński. Kant poznávajúceho človeka ponechal napospas sebe samému. Berďajev pripomína, že tento Kantom nastolený osudový proces „smrti živého Boha“, ktorý sa odohral v ľudskom vedomí zakľúčil konceptom „radostnej vedy“ ohlásenej „smrti Boha“ F. Nietzsche. Stav moderného vedomia trefne vystihol materialista L. Feuerbach: „Namiesto viery nastúpi nevera, namiesto biblie rozum, namiesto náboženstva a cirkvi politika, namiesto neba zem, namiesto modlitby práca, namiesto pekla materiálna bieda, namiesto kresťana človek.“

Prázdno v duši, nepokoj a strach

Triumf liberálno-demokratickej epochy nad aristokratickou epochou je zviazaný so spotrebným životným štýlom. Taký človek sa zmieta od jedného pôžitku k druhému, no ani v jednom nenájde stále uspokojenie. Výsledkom podľa De Tocquevilla je zvláštny nepokoj a nechuť k životu. Berďajev píše, že tento človek, aj keď bude mať blahobyt a uspokojené materiálne túžby, bude sa búriť voči sebe, voči svojej prázdnote (Nový stredovek). Vladimír Solovjov poukázal, že kolobeh práce (dnešný workholizmus) a zábavy nás totálne obrali o schopnosť sebatranscendencie smerom k Duchu. Podobne Jung hovorí o neschopnosti rozpoznať veci vnútorného sveta.

Viktor Frankl prekonal hrôzy nacizmu a pozorujúc nepokoj i prázdnotu človeka povojnovej blahobytnej spoločnosti zaviedol osobitný typ epidémie neuróz a psychóz, ktorých príčinou je strata alebo nedostatok zmyslu života. Svojou logoterapiou odkazuje k nutnosti návratu duchovného centra do života indivídua.

Viacero veľkých duchov zakúsilo túto epochálnu absenciu zmyslu. Lev N. Tolstoj v Bláznových zápiskoch opisuje pocit mučivého strachu zo smrti, ktorý sa nedal odohnať: „Červené, biele, čosi hranaté ma straší svojou hrôzou. Šklbe moje ja a nedokáže ho rozšklbať.“ V Smrti Ivana Iľjiča sa vyznáva: „Mňa už viac nebude, ale čo bude potom? Nič nebude. Kde budem, keď ma už viac nebude? Je toto smrť?“ Ateizmus – popieranie osobného Boha, agnosticizmus – popieranie možnosti poznania pravdy, sekularizmus – životný štýl popierajúci večný život a materializmus – primát hmoty nad duchom sú „ukotvené“ nielen v izolovanom atomizovanom jedincovi, ktorý stratil „vnútorný kompas“, ale vyúsťuje do mohutného negatívneho fenoménu a tou je masová spoločnosť: „všetci tak robia“. Ak Ortega Y Gasset používa metaforu, že „davový človek a masová spoločnosť sú väzenie, ktoré je preplnené“, neplatí to aj o politickej hre tzv. lockdownov, ktorými šikanujú potentáti občanov?

Zmätok v základných princípoch a kultúrnu neusporiadanosť davového človeka rieši v základnej filmovej dejovej línii aj zmienený film Pokánie. Vykopanie pozostatkov diktátorského funkcionára a ich umiestnenie do verandy jeho rodinných príslušníkov nastoľuje znovu otázku: Kto je blázon? Ten, kto vykopáva mŕtvych alebo ten, kto pritakáva pokrytecky spoločenskej lži, ponižovaniu človeka a tak sadistickým politikom pomáha k nesmrteľnosti? Kto je dnes blázon? Ten, kto na čerstvom vzduchu, čeliac zlovestným pohľadom ustrašenej väčšiny sa slobodne pohybuje? Ten, kto si chráni svoje zdravie pred vpichnutím morálne chybnej a medicínsky experimentálnej vakcíny? Ten, kto je za svoju zodpovednosť a obhajobu slobody už teraz diskriminovaný či dokonca perzekvovaný?

Prázdno v mysliach ľudí „oslobodených“ od Pravdy, Dobra a Krásy, od jarma „náboženskej neurózy“ či „náboženského opiátu“ v kombinácii s princípmi davového správania spôsobuje, že mnoho ľudí vychovaných v kresťanskej tradícii sa stáva obeťou prevažujúceho zmätenia hodnôt a stráca dokonale spojenie so svojimi náboženskými koreňmi a potrebami. Indiferentizmus – správanie sa akoby Boha nebolo stavia veriacich často do radu s neveriacimi.

V takomto rozpoložení nás zasiahol ďalší civilizačný zlom. Politikum „tajomnej“ pandémie, ešte tajomnejšie prichystanej, sa nás snaží redukovať na spoločnú platformu strachu o pozemský život, ktorý máme spoločný so zvieracou ríšou, pretože sme aj prírodné bytosti. Je to aj výsledok toho, že na človeka sa hľadí podľa Darwina ako na produkt prírodných síl, podľa Marxa ako na produkt spoločenských a nakoniec podľa Freuda ako na produkt nevedomých sexuálnych síl. Nečudo, že nakoniec filozof Nietzsche už len konštatoval zomretie Boha v mysliach človeka. Berďajev diagnostikoval dobu moderny a súdil, že zničenie vnútorného života človeka je priamym dôsledkom týchto povier.

„Liberálni“ kresťania so svojimi zosvečtenými „pastiermi“ akosi zabudli, že na zemi sme pútnici, že máme veriť vo večný život, a že agenda zdravia nesmie byť v protiklade s Pravdou Krista a ním ponúkanou spásou. Časť sa zamieňa za celok a preháňaním čiastočných právd, ako je ochrana zdravia, ich selektovaním od komplexného náboženského vedomia degradujú učenie Evanjelia na humanistickú ideológiu. „No strachom sa trasú tam, kde sa báť netreba“, píše o nich Žalmista (53,6) a pokračuje: „Ako ovce sa ženú do priepasti a smrť je ich pastierom. Padajú strmhlav do hrobu“ (49,15). Ak hovoria o vakcinovaní pre ochranu zdravia, konajú v prospech smrti, pretože nechcú vidieť temné duchovné, morálne a medicínske pozadie celého procesu. Čo dokáže indoktrinácia alebo korupcia slepých vodcov. Buďme v strehu: „Aj keď hovoria podobne ako veriaci, chápu pod tým nielenže niečo vskutku nepodobné, ale priam protichodné“ (Sv. Irenej: Adversus haereses III, 17).

Blaise Pascal tvrdí: „Bez viery nemožno poznať pravé dobro a spravodlivosť“ (Myšlienky). Ak je dobro politikmi vnucovaná a prelátmi požehnaná vakcína, tak tí, čo ju propagujú, vieru nemajú. V zmätku, do ktorého vrhajú nevedomé stádo, ich zachvacuje ohromná nenávisť k pravde. Vyplňuje sa intuícia Berďajeva: „Oficiálni cirkevní hodnostári, moderní zákonníci a farizeji, veľkňazi mníšskych rádov žehnajúci zločincom tohto sveta, keď sa ich dopúšťajú mocní; byrokratickí klerikáli ako Pobedonoscev, všetci tí malí inkvizítori – agenti Veľkého inkvizítora zapreli vo svojom srdci Krista a rúhajú sa proti Duchu.“

„Toto je vaša hodina a moc temna“ (Lk 22,53), v ktorej sa uskutočňuj veľkolepé celoplošné zvádzanie vyvolených (Mt 24, 24). Kristova agónia z Getsemanskej záhrady, o ktorej meditoval veľký Pascal skutočne trvá. „Ježiš bude dokonávať až do konca sveta: nespime v tomto čase!“ V tomto ťažkom boji, plnom dramatických zvratov, v čase rozpadu vnútorného a vonkajšieho súladu života sa napĺňa predtucha, ktorú vyslovil pred smrťou Johann W. Goethe: „Tuším, že príde doba, keď Boh nebude znovu spokojný so svojim stvorením a tak všetko znovu zmieša, aby začal tvoriť od začiatku.“

Uberajme sa k podstate

Mikuláš Lokbowicz v prejave pri príležitosti udelenia čestného doktorátu na Karlovej univerzite v roku 1999 povedal: „V našom zmätenom čase sme ako vtáci, ktorí bez obtiaže lietajú v noci; vidia horizont, ktorý musia dosiahnuť, ale ťažšie vedia posúdiť krajinu, cez ktorú práve letia. Aby sme však rozpoznali svetlo na obzore, musíme mať určité zásadné presvedčenie; koniec-koncov je to iba náboženská viera, dôvera v bezprostrednú blízkosť tak vzdialeného absolútna, ktorá takéto presvedčenie môže ponúknuť.“ Podobne Lev Tolstoj napriek ostrej kritike cirkvi došiel k presvedčeniu, že viera nie je iluzórna cesta a je nutné dôjsť k prebudeniu náboženského vedomia. V eseji Spoveď píše: „Odpoveď viery dokáže dať konečnému bytiu človeka nekonečný zmysel – zmysel, ktorý nezničí ani utrpenie, ani strádanie, ani smrť. Znamená to – len vo viere sa dá nájsť zmysel a možnosť života.“ A je podobne ako Pravda osobovej podstaty (Jn 14,6). Resumé životného odkazu Viktora Frankla znie, že zmysel možno objaviť v každej dobe a životnej situácii. Cieľ ľudského života, ako nás učí kresťanská skúsenosť, je mimo nás samých (Sk 17, 27 – 28).

Nezmýľme sa momentálnou tmou, ani zdesenými výkrikmi uprostred noci a opatrujme olej Ducha oživovateľa v lampe (Mt 25, 1 – 13). Rozpoznajme falošných hráčov aj vo vnútri kresťanstva, podobne ako to učinil Lev Tolstoj v kníhkupectve Optimského kláštora, kde videl starého mužíka vyberať náboženské knihy pre svojho vnuka, ktorý už vedel čítať a písať. Mních mu podstrkoval príbehy o ostatkoch svätých, o sviatkoch, zjavení ikon, žaltár a podobné. „Pýtal som sa starca, či má Evanjelium,“ hovorí spisovateľ. „Nie“. „Dajte mu ruské Evanjelium,“ povedal som mníchovi. „To sa mu nehodí“, odpovedal mu na to mních.

„V čase súmraku, po západe slnka, stratili všetky projekty humanistickej sebaistoty jasné rysy, individualizmus a materializmus uväznili človeka v sebe samom, oddelili človeka od človeka. Ľudstvo stojí pred výzvou znovu sa ocitnúť tvárou v tvár tajomstvu života ako Božiemu daru, povzniesť sa a ponoriť do univerzalistickej, kozmickej harmónie“ (Berďajev: Nový stredovek). A s Ladislavom Hanusom vieme, že po zrútení modiel novoveku na toto miesto nastupuje prázdnota a úzkosť. „Rázcestie môže viesť do zúfalstva, ale môže byť tiež dispozíciou pre vieru. Budúci vek bude azda veriaci, v znamení syntézy a hierarchie.“ Hľadajme cestu, ktorá vedie k chrámu, nepodľahnime beznádeji a skepse.

- Podporte nás -

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň