Nie podľa toho ako vyzerá, aký zastáva úrad či podľa titulu, ale podľa toho ako sa správa, koná, aké zaujíma postoje, ako sa prejavuje, a aj presadzuje… môžeme správne odhadnúť – s kým máme tú česť. Nie v kapacite mozgu, tú máme všetci veľmi podobnú, ale v zásadnom postoji k hodnotám sa líšime. A aj rozdeľujeme. V tomto prípade oprávnene.
Buď je niekto mentálne sluha alebo je pán. Tak znie genetické určenie ako súhrn dlho ukladaných vlastností. Stroho a jednoznačne ako príkaz. Záleží od zoradenia hodnôt, ktoré vyznáva, ctí a dodržiava.
Život je však práve preto životom, lebo je neustálou zmenou. Len nekonečnou variabilitou spôsobov a foriem, ich vzájomnými premenami a kombináciami dokáže odolávať smrti a prekonávať jej statický princíp – princípom dynamickým, charakterizovaným vývojom a zmenou. Dáva šancu všetkým, ktorí chcú a majú dosť energie, vlastností a schopností zmeniť stav s ktorým nie sú spokojní. Rovnako možný je vývoj smerom k zdokonaľovaniu sa, ako aj vývoj smerom dolu – úpadok a degenerácia.
Strach, ten opodstatnený a veľmi potrebný, by mal vyplývať z nečistého svedomia. Ono je indikátorom nášho nedodržiavania pravidiel a zanedbávania povinností. Voči iným naše svedomie zašpinené nemáme, no voči sebe – nám ako národu – už vôbec nie je také belostné. Zanedbaných povinností voči sebe máme naozaj dosť. Už iba naša „svetoznáma“ neúcta k vlastným hodnotám hovorí za všetko. Strachom – a aj nedostatok sebavedomia ním je – to však nezmeníme. Musíme sa chopiť práce a zmeniť – najmä seba.
Život je vývoj a vývoj je vždy proces. Nie skákaním, ale plynulým prechodom jednej formy či úrovne na inú. Za normálnych okolností spravidla vyššiu. Preto žiadne „kultúrne revolúcie“ nepriniesli úspech ani takým starobylým národom akým sú Číňania. Naopak, vrátili ich späť do zmätku a chaosu, lebo stratili či vedome opustili cestu svojho určenia.
To, či sa vývoj odohráva rýchlejšie či pomalšie závisí od subjektu, ktorý sa vyvíja. Áno, len od subjektu, lebo objekt sa nevyvíja, ale býva subjektom pretváraný, formovaný či skôr deformovaný do podoby, ktorú mu určil subjekt. On – subjekt ako osobnosť – je vedúci, rozhodujúci a určujúci. Je najvyššou úrovňou živej hmoty, je hmotou mysliacou a najmä – tvorivou. Tvoriacou z vlastnej vôle a pocitu vlastnej potreby sa vyjadriť a meniť svet aj život podľa vlastných predstáv.
Plynulosť vývoja platí predovšetkým pre vývoj kultúry ako prejavu najvyššej úrovne kvality vedomia. Tu sa skutočne nedá nič preskočiť alebo „revolučne“ urýchliť. Revolučné konanie je vlastné skôr politickému vývoju. Preto tak bolestivo škrípe nerovnakosť a nesúlad politickej úrovne dosiahnutej spoločnosťou s jej úrovňou kultúrnou. Tá sa aktom revolúcie nemení v zmysle vývoja vyššie, skôr naopak spravidla klesá a to, čo dosiahli predošlé generácie plynulým vývojom upadá na úroveň pochybnosti, a často aj zatracovania všetkého – pozitívneho spolu s negatívnym. Teda to známe „vylievanie dieťaťa so špinavou vodou“ – nádeje spolu s odpadom. Revolúcia je ideálnym spôsobom ako zničiť to najjemnejšie, ale najpodstatnejšie na ľudskom vývoji – jeho kultúru. Preto je revolúcia oveľa viac prejavom bezmocnosti ako sily a neschopnosti oveľa viac ako schopnosti zmeniť pozitívne daný stav.
Kultivovanie národa – ako subjektu rozhodujúceho slobodne o svojich veciach a vzťahoch – je najúčinnejšie a najtrvalejšie, keď začne kultivovaním sa jeho jednotlivých, výnimočne vnímavých a nadaných jednotlivcov – osobností. Podľa úrovne týchto osobností, ak sú spoločensky propagované ako ideál a aj spoločensky uznávané a odmeňované, sa prirodzene, ako podľa vzorov, dvíha úroveň celej spoločnosti. Ak postavíme na piedestál obdivu a uznania ako prejav úspešnosti zločinca a prostitútku, nemôžeme sa čudovať rozvratu, úpadku a degenerácii spoločnosti. Zvlášť, keď objektívne vieme, že až 80% členov všetkých spoločností je odkázaných kopírovať vzory a nemá schopnosť vytvárať si vlastný obraz o živote ani vlastný názor. Nehovoriac už o schopnostiach tejto väčšiny racionálne plánovať a uskutočňovať zmeny.
Práve na túto masu konzumentov – nie na elitu tvorcov! – je zameraný záujem tých skupín, čo majú za cieľ ťažiť z ľudských slabostí, nedostatočností a neschopnosti sa brániť pokušeniam vedúcim k ich degenerácii a v konečnom dôsledku aj zotročeniu, postupnej likvidácii a tým uvoľneniu životného priestoru pre schopnejších, a najmä tých – schopných všetkého.
V tomto bode – v postoji k životu, jeho hodnotám, a najmä ľuďom, v tomto základnom postoji spolupatričnosti príslušníkov rovnakého druhu – prichádza k morálnemu konfliktu svedomia. Tento vyplýva z konfliktu záujmov medzi tými, ktorí chcú žiť a prežiť na úkor iných a tými, ktorí si uvedomujú, že naša ľudská podstata stojí aj padá práve na prejavovaní ľudskosti voči tým, ktorí to potrebujú. Jedni zneužívajú slabosti iných, druhí ich pomáhajú odstraňovať.
Kultivovanie národa, a tým aj kultivovanie, civilizovanie ľudstva, je najzložitejším – a na energiu a intelekt – aj najťažším komplexom nepretržitých činností, akého je človek schopný. Nie je, a ani nemôže byť, aktom jedného činu ani aktom jednorázovej akcie či podujatia. Preto všetky „kultúrne revolúcie“ – musia skončiť fiaskom. Skultúrňovanie je každodenná, celoživotná a sústavná práca všetkých generácii, ktorá nepripúšťa žiaden oddych ani prestávku. Aj krátke prerušenie tohto procesu vždy znamená návrat späť, klesanie dolu. Často až na úroveň našej zvieracej podstaty. Stačí rok, aby sa z kultivovaného sadu stala džungľa zarastená burinou. Stačí krok alebo často iba jediné chybné rozhodnutie a našej úrody a zmocnia škodcovia.
Tragickým dôkazom tejto zákonitosti a nášho zlyhania v rozhodujúcej chvíli a pri zásadnom postoji – je odovzdanie našich médií do cudzích rúk. Do rúk, ktorých riadiace centrum presne vie – aký rozhodujúci význam a najmä vplyv majú média práve na tých, až 80% v podstate bezbranných, ale svojprávnych a pomocou demokratických inštitútov volieb či referend aj právoplatne rozhodujúcich o osude celej spoločnosti a jej štáte. A samozrejme rozhodujúcich aj o osude 20%-tnej mysliacej a tvorivej elity, ktorá je v tomto demokratickom súboji vždy menšinou. No ak je skutočnou elitou, nemusí byť menšinou bezbrannou, ani slabšou. Naše odovzdanie vlastného vplyvu na kultivovanie vlastnej spoločnosti cudzím alebo zapredaným vlastníkom médií, najmä elektronických – teda súčasný stav – je pre našu kultúru väčšou škodou a nebezpečím ako doteraz všetky vpády aziatských hord dohromady.
24. 12.2001
