streda, 29 júna, 2022
spot_img
ÚvodNárodnostné vzťahyNech teda zaznejú zvony?

Nech teda zaznejú zvony?

Tohto roku sa v maďarských médiách mimoriadne husto omieľa téma fiktívnej „trianonskej krivdy“ a signalizuje sa, že sté výročie Trianonskej mierovej zmluvy, ktorá vraj Maďarom a Maďarsku brutálne ublížilo, si Maďari pripomenú aj vyzváňaním zvonov na všetkých kostoloch. Keďže média na Slovensku o tejto téme trestuhodne mlčia, povedzme si aspoň v stručnosti, nad čím to vlastne dnešní veľkomaďarskí šovinisti tak nariekajú a čo by chceli revidovať.

     Demokratické myšlienky Veľkej francúzskej revolúcie o slobode, rovnosti a bratstve národov sa v strednej Európe až do konca prvej svetovej vojny nepodarilo uplatniť a celý tento región aj naďalej ovládali mnohonárodnostné polofeudálne impériá – Nemecká ríša, Habsburská monarchia, cárske Rusko a turecká Osmanská ríša. Európa jazykov a národov tu síce ešte žila ako neviditeľné podhubie, ale ešte sa nedokázala pretaviť na modernejšiu Európu národných štátov.

     Slováci sa pritom dostali v Uhorsku do etapy duchovnej genocídy nemaďarských občanov štátu smerujúcej do ich štatistickej likvidácie. Vládnuce šovinistické vrstvy totiž chceli násilnou maďarizáciou väčšinového nemaďarského obyvateľstva pretvoriť mnohonárodnostné Uhorsko na maďarský národný štát aj napriek tomu, že po prehratej bitke s tureckými vojskami pri Moháči Uhorsko ako samostatný a nezávislý štát de facto prestalo existovať a v roku 1526 ako celok bolo včlenené do Habsburskej monarchie. Stalo sa len jedným z množstva vyšších územných celkov a jednou zo šiestich korunných krajín (Aragónsko, Česko, Kastílsko, Španielsko, Uhorsko) tohto jednotného, centralisticky spravovaného polofeudálneho štátu.  Na tomto stave sa fakticky nič nezmenilo až do konca 1. svetovej vojny  ani tzv. „rakúsko-maďarským vyrovnaním“ z roku 1876, ktorým sa síce polooficiálny názov štátu Habsburgovcov zmenil na „Rakúsko-Uhorsko“, ale jednota štátu a jeho centralistické spravovanie z Viedne zostalo zachované.

- Podporte nást -

     Zhruba také bolo postavenie Uhorska – jednej z korunných krajín Habsburskej monarchie – na začiatku 20.storočia. A postavenie nemaďarských národov a národností v ňom bolo ešte biednejšie. V Uhorsku vládla vysoká negramotnosť, nezamestnanosť  a mimoriadne vysoké vysťahovalectvo občanov za prácou do zahraničia. Reálne politické práva mali iba príslušníci vládnucej vrstvy a ich hlavným politickým programom od 18. storočia bola násilná maďarizácia nemaďarských občanov štátu (Slovákov, Rusínov, Chorvátov, Srbov, Slovincov, Rumunov, Nemcov a Židov) a ich štatistická transformácia na „Maďarov“. Vedeli totiž, že Uhorsko (v  ich žargóne Maďarsko či Maďarské kráľovstvo) bolo od samého začiatku až do jeho konca jediným štátom strednej Európe, v ktorom štátotvorný (maďarský) národ nikdy nedosiahol ani polovicu počtu jeho obyvateľstva. Dokazujú to všetky oficiálne (teda maďarské) sčítania ľudu v Uhorsku. Prvé celoštátne sčítanie sa uskutočnilo v roku 1787 a k maďarskej národnosti sa vtedy prihlásilo 28,9% občanov Uhorska, kým k Nemaďarom sa hlásilo 71,1% občanov. Pri poslednom sčítaní ľudu v roku 1910 už bolo štatisticky registrovaných až 48,1% občanov  ako Maďarov a k nemaďarskej národnosti sa prihlásilo už len 51,9% občanov. Absurdný prírastok takmer 20% štatistických Maďarov za uvedené obdobie je exaktným maďarským dôkazom o násilnej maďarizácii a intenzívnom rozmnožovaní štatistických „Maďarov“ v uhorských štatistikách.

     Aj tento patologický jav mal po 1. svetovej vojne vyriešiť tzv. Versaillsko-washingtonský systém mierových dohôd, ktorý presadzovali predstavitelia víťazných Spojencov a hlavne prezident USA Thomas Woodrow Wilson. Cieľom bolo hlavne pretvoriť mierovými zmluvami strednú Európu z polofeudálnych mnohonárodných impérií na systém demokratických národných štátov a upevniť mier založením Spoločnosti národov. Mierové zmluvy sa uzatvárali s Nemeckom, Rakúskom, Bulharskom, Maďarskom a Tureckom.

     Trianonská mierová zmluva s Maďarskom 4.6.1920 – potvrdzovala rozpad Habsburskej ríše v závere roka 1918 a stanovila štátne hranice Maďarska s Česko-Slovenskom, Juhosláviou, Rumunskom a Rakúskom. Vo všetkých mierových zmluvách boli štátne hranice vytýčené s ohľadom na percentuálnu vyrovnanosť veľkostí etnických menšín medzi novými národnými štátmi a na rovnaké menšinové  práva. Je preto paradoxné, že všetky politické garnitúry etnického Maďarska – prvým veľkomaďarským fašistickým režimom Miklóša Horthyho začínajúc a terajším demokratickým režimom Viktora Orbána končiac sústavne sabotovali a sabotujú práve menšinové ustanovenia Trianonskej mierovej zmluvy, systematicky naďalej maďarizujú nemaďarské menšiny v Maďarsku až po ich duchovnú genocídu a štatistickú likvidáciu a na druhej strane brutálne zneužívajú maďarské menšiny v susedných štátoch na rozvracanie demokratického usporiadania strednej Európe podobne, ako to robili hitlerovskí fašisti.

     Keďže ani po nedávnych demokratických prevratoch sa štáty susediace s Maďarskom proti tejto rozvratnej a nehumánnej politike veľkomaďarských blúznivcov a šovinistov nebránia, nezostáva nám nič iné, len ich nechať, aby 4. júna vyzváňali do sýtosti. Prijmime to tak, že tým vyzváňaním vyjadrujú radosť z Versaillskej či Trianonskej mierovej zmluvy, ktorá konečne umožnila aj Maďarom založiť si svoj prvý maďarský národný štát, čo je túžbou a nezadateľným právom každého národa.

     A my by sme spolu s ostatnými národmi Karpatskej kotliny mali 4. júna každoročne osláviť ako Pamätný deň skončenia duchovnej genocídy Nemaďarov v Uhorsku. Môžeme si pritom aj zazvoniť na všetkých zvonoch ako Maďari, ale hlavne by sme sa mali postarať o to, aby sa duchovná genocída a štatistická likvidácia Nemaďarov čo najskôr skončila aj v dnešnom Maďarsku.

     Až potom totiž môžeme hovoriť o skutočnej demokracii čiže o vzájomnej rovnosti práv v strednej Európe a až potom môžeme dúfať, že aj v tomto regióne sa definitívne skončí vzájomné rozoštvávanie národov a narušovanie mieru podľa zásad hitlerovského sloganu „Ein Gott, ein Volk, ein Fűhrer“!

                                                     Július Handžárik, publicista

     Autor knihy Trianonská trauma, šéfredaktor časopisu ZSV Slovanská vzájomnosť, atď.

V Bratislave 27.5.2020

image_printTlačiť článok
SÚVISIACE ČLÁNKY

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie od autora

Najčítanejšie (všetci autori)