sobota, 3 decembra, 2022
spot_img
ÚvodNa zamyslenieNeznámy dátum

Neznámy dátum

A máme tu ďalší kontroverzný dátum 18. apríla 1947. Nepochybujem, že tento deň je pre mnohých súčasníkov, ale aj starších občanov asi rovnako nič nehovoriaci ako 30. október 1918 (Deklarácia slovenského národa), 11.máj 1848 (Žiadosti slovenského národa), 16. september 1848 (vznik 1. Slovenskej národnej rady). To iba na okraj. Naša história je plná dátumov dôležitých pre povedomie občanov – Slovákov na základe ktorých by mohli a mali byť hrdí na štát v ktorom žijú.

Spolupatričnosť k národu sa v niektorých ľuďoch prebudí iba v spojitosti so športom a u mnohých nikdy. Práve naopak. Už od prvopočiatku (1.januára 1993) slovo, hlas aj obraz dostávajú najmä odporcovia všetkého, čo z existenciou nášho štátu súvisí. Pamätáme si ako pred voľbami do najdôležitejšieho orgánu sa líder mimovládok , P. Demeš verejne vyjadril: „Nedovolíme, aby sa v kampani hovorilo o témach ako národ, vlasť, rodina“ a nikto z oficiálnych predstaviteľov sa neozval.

Nevedomosť a neúcta k histórii vedie nezadržateľne k zániku spoločenstva. To, že máme vlastný štát nie je dielom náhody. O potrebe vlastného, národného štátu sa každý môže presvedčiť pri, dá sa povedať, banalite akou je súčasná epidémia. Komplikuje nám život, ale ani zďaleka to nie je vojna zo streľbou, požiarmi, hladomorom, zabíjaním a vraždením. Iba si musíme zvýšiť hygienu obmedziť návštevy a stretávanie, a viacej času stráviť s rodinou. V podstate, život ide ďalej.

Dôležité je však to, kto sa o nás stará, na koho sa každý z nás spolieha, od koho očakávame pomoc a kto nám ju poskytuje? Už vieme, že to nie je EU ani svetové vojenské zoskupenie. Pomoc očakávame a hľadáme najmä vo vlastnom štáte. Aj Slováci žijúci v zahraničí zistili, že sa o nich nepostará štát, v ktorom pracujú napriek tomu, že tam platia dane. Dokonca aj „naši“ najhorlivejší euro poslanci opúšťajú svoju Mekku – Brusel. Uvedomili si, zrazu, že sú Slováci. Celá Európa spoznala dôležitosť vlastných štátov. Ako vždy v minulosti, aj teraz začal fungovať národný egoizmus. Názov a obsah knihy profesora F. Vnuka „Mať svoj štát znamená život“ sa rozsvietil ako reflektor v pološere super štátu.

Bezmála sme stratili národnú identitu v Uhorsku a dobrotu nerobil ani spoločný štát s Čechmi napriek niekoľkým modifikáciám systému spolužitia. Čím skôr si to uvedomíme, tým viacej si budeme vážiť ľudí pevného charakteru, ktorí pre vznik vlastného, národného štátu obetovali zdravie, rodinu, slobodu a často aj život. Čo nepoznáme, to nemôžeme milovať, to si nemôžeme vážiť. Nechcem konšpirovať v odpovedi na otázku prečo o zápase našich buditeľov na slnku národných štátov toho vieme tak málo. Pripomeniem iba niekoľko mien zo zoznamu neznámych osobností. Juriga, Stodola, Štúr, Hurban, Šulek, Holuby v meruôsmych rokoch, Mamatej, Bosák, Ferienčík v Amerike, oklamaný M.R.Štefánik v čase 1. svetovej vojny, aj sklamaní slovenskí politici Hlinka, Tiso, Sidor v prvej ČSR.

V každej zlomovej dobe takýchto odvážnych bojovníkov bolo podstatne viac, ale o tom naše dejepisy mlčia, alebo len tíško šuškajú. Naopak. Každé meno, ak nebolo vymazané, alebo zabudnuté, už bolo beztrestne znevážené. Ak to nie je skrytý úmysel mocných, potom je to zbabelosť, ziskuchtivosť, pohodlie a ľahostajnosť nevedomých súčasníkov. Dôsledky ticha prežívame aj dnes. Verejnosť si to neuvedomuje, pretože získať pravdivé informácie je ťažké a dnes opäť aj nebezpečné. Povojnové generácie, dlhodobo masírované falošnými, často účelovo prekrútenými informáciami sú už buď otrávené, alebo ľahostajné. Súčasný štát berú ako samozrejmosť, ktorá spadla z neba, ako nemennú istotu. Neuvedomujú si, že za vznik každého štátu, a štátu našich rozmerov zvlášť, môže výnimočná medzinárodná súhra náhod a schopnosť politikov presvedčiť mocnosti o prospešnosti takéhoto kroku.

Aj tie najlepšie nádeje však môže zmeniť nepriazeň osudu. Stačí, aby odvážni a statoční ľudia narazili na malého, falošného, bezcharakterného, zakomplexovaného, pomstychtivého politika, ktorý v ošiali uzurpovanej moci, prostredníctvom vlastných dekrétov a takzvaných ľudových súdov začne bezcitne, dôsledne a bezohľadne vládnuť. Žil a vládol. Jeho meno, Edvard Beneš, sa plazí históriou ako had. Po vojne podpísal a bez jedinej amnestie uložiť vykonanie viacej ako 730 trestov smrti. Národ Rusínov  zradil a vypočítavo ich obetoval Stalinovi. O dôsledkoch „čistenia“ štátu od niektorých menšín ani nehovorím.

Benešove úklady ukončili – bez referenda – existenciu vlastného štátu Slovákov a 18. apríla 1947 aj život prvého, riadne zvoleného, svetovou verejnosťou uznávaného a rešpektovaného prezidenta Dr. Jozefa Tisa.  

Historickí nevzdelanci donekonečna vyslovujú ortieľ nad naším prvým štátom a jeho predstaviteľmi. Vraj vznikol vďaka vojne, vďaka Hitlerovi. Nepoznám žiaden zákon, ani pravidlo podľa ktorého by mal vzniknúť štát. Náš prvý štát vznikol z vôle národných síl, bez krviprelievania, kultúrnou, zákonnou cestou podobne, ako náš súčasný štát. V ťažkých časoch vojny zachránil národ v čase doposiaľ najväčšej vojnovej hystérie. Bol tak prospešný pre jeho obyvateľov, ako je terajší štát prospešný pre súčasníkov. Teraz je vhodná príležitosť, aby sme sa zamysleli nad paralelami doby.

Brezová 31. marca 2020                            

                                                                      R. Pavlík, člen združenia Rastic

image_printTlačiť článok
- Podporte nás -

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň