Naši neprajníci nám hanobia, usilujú sa hanobiť, všetky oporné body nášho bytia. Aj národných hrdinov, osobností, symboly… Je to stará a osvedčená taktika zameraná na podlamovanie sebavedomia. No platí iba na tých, ktorí naletia.
Jánošík , ako symbol nepoddajnosti, vzdoru, odboja proti nespravodlivosti je častým terčom rôznych – a najmä kadejakých – posmievačov. Vraj, veď to bol iba obyčajný zlodej, zbojník, zbeh…
Nuž po poriadku a na poriadok v pravde “páni” posmievači !
Ak bol Juraj Jánošík zbehom z “Rákocziho armády” tak oprávnene, pretože veľké a ľúbivé sľuby o “Slovenskom kráľovstve” spravodlivosti a slobode pre Slovákov sa v priebehu bojov ukázali ako falošný medený “ libertáš”, krytý iba falošnosťou vyplývajúcou z osobnej ctižiadosti sedmohradského pánika “Ferencza”, za ktorý naverboval biedou utlačených a aj preto k ochote ľahko donútených a teda aj dôverčivých Slovákov – a sľuby o ich svojbytnosti sa rozplynuli v rabovaní, drancovaní a ožobračovaní ich národa aj ich vlasti, ktorá znášala všetky materiálne, ale bohužiaľ aj morálne či pravdivejšie povedané – nemorálne! – dopady dobrodružných avantúr tohto ako aj všetkých ostatných pánikov, ktoré sa odohrali na území našej vlasti počas všetkých tzv. protihabsburských povstaní. A to v čase, keď bolo v prvom rade životne potrebné a dôležité zjednotiť všetkých a všetko v Európe na odvrátenie muslimskej expanzie pod tureckým vedením ohrozujúcej našu kresťanskú civilizáciu. Nakoniec aj táto expanzia Ázie, tak ako predtým tatárska, skončila na území našej vlasti a bola zastavená práve vďaka našej slovenskej odhodlanosti obetavosti a odvahe- a samozrejme najmä našich obetiam! Nemal teda prečo Jánošík a s ním aj ďalší slovenskí junáci, prelievať slovenskú krv za cudzie záujmy. A to záujmy protislovenské a vierolomné sľuby.
Ak bol zbojník, tak nemohol byť zbojníkom väčším ani škodlivejším či krutejším ako celý zbojnícky a neľudský feudálny systém a jeho mocenský aparát, v ktorom mal človek – zbavený ľudskej dôstojnosti poddanstvom či nevoľníctvom – takú nízku hodnotu ako dobytok ba často ani takú nie!
Predstavitelia tohto režimu – cisári, králi, kniežatá, grófi … ale aj jeho výkonný a represívny aparát – prokurátori, sudcovia, drábi…. boli tými skutočným zbojníkmi, ktorí bezohľadne ožobračovali – dokonca legálne! – pomocou sebou a v prospech seba navrhnutých, schválených a vykonávaných zákonov, umožňujúcim “ľudu” iba jedno – podriadiť sa a poslúchať. Parazitovanie na práci tých, ktorí boli zbavení akejkoľvek možnosti sa legálne brániť proti zvôli moci prezentovanej rôznymi “výsosťami” či skôr “excelenciami” – (aby tomu tí, ktorí boli zámerne zbavovaní aj vzdelania vôbec a ani náhodou nerozumeli) – malo charakter neľudskej, hoci práve a iba ľuďmi uskutočňovanej genocídy na obyvateľoch vlastného štátu.
Juraj Jánošík, ktorému nedokázali ani jednu vraždu bol iba ľudovým amatérom v zbojníckom remesle a 1713-tym odvarom skutočných zbojníkov, napokon preto ho aj tak ľahko chytili a potupne zbavili života, kým tých skutočných, v živote “ neprelustrovaných” profesionálnych ničomníkov, zlodejov a vrahov – nikto nikdy do konca ich zväčša dlhého a zásadne blahobytného života ani len nespochybnil v ich “ počestnosti”. Nie že by nebolo tej pravdy alebo tých usvedčujúcich dôkazov, ale nebolo tej sily…
Ak olúpil – zopár grófikov či zemepánov, tak iba premiestnil malučičkú časť ukradnutého majetku do rúk, z ktorých práce tento majetok skutočne vznikol a ktoré ho vytvorili v drine a neľudskej lopote, kým predtým sa iba nemilobohu hompáľal na tučných lalokoch či ochabnutých údoch degenerovaného stavu.
Vy Slováci, ktorých už definitívne zbavili dôstojnosti a sebavedomia, vždy ochotní slúžiť, zbabelo salutovať, zrážať opätky a leštiť čižmy – komukoľvek cudziemu!- vy, ktorí ste ochotní sa “ústretovo” čiže ponížene hanbiť za všetko, aj za to, na čom nemáme žiadnu vinu – nevšimli ste si na koľkých korunách cudzích kráľov sa s pýchou trblietajú nazbíjané drahokamy? No predsa – na všetkých! Veď to v “dobrej spoločnosti” patrí k bontónu.
A vy, cudzí, ak vám oči ešte nezarástli sadlom a srdcia neskameneli bezcitnosťou blahobytu – pozrite sa do zrkadla – a až potom hodnoťte. Najmä seba a až potom iných. Zistíte ľahko, či na to vôbec máte právo.
Nuž teda takto, do tváre vám, – “ urodzeným veľkomožným”, no najmä do duše vám – mnohým z nás – poníženým malodušným.
Bratislava 21.3.1999
Viliam Hornáček
