sobota, 14 decembra, 2024
spot_img
ÚvodNa zamyslenieNový prezident USA – nemáme sa načo tešiť... Zúfalá snaha zabrániť úpadku...

Nový prezident USA – nemáme sa načo tešiť… Zúfalá snaha zabrániť úpadku svetového vplyvu Spojených štátoch amerických

Výsledky volieb prezidenta USA v novembri 2020 viedli k vzniku najvážnejšej politickej krízy v dejinách Spojených štátov amerických od čias občianskej vojny v rokoch 1861 – 1865. Svet si už zvykol na to, že po rozpade bipolarity v medzinárodných vzťahoch pravidelne každý štvrtý rok destabilizujú severoamerické prezidentské voľby svetovú politiku, bezpečnosť i ekonomiku.

Šťastím pre svet je, že tieto voľby sa nemôžu konať predčasne. Podľa zákona o nástupníctve prezidenta, ktorý bol naposledy upravovaný v roku 2006 sa stále nepočíta s predčasnými voľbami,  je stanovené toto poradie: prvým nástupcom je viceprezident, ktorý je zároveň aj predsedom Senátu, druhým predseda Snemovne reprezentantov a tretím dočasný (pro tempore) predseda Senátu. Ak by to nestačilo, ďalším v poradí je minister zahraničných vecí.

Tí, ktorí si pamätajú viac, si možno spomenú, že v auguste 1974 sa stal po niečo o viac ako pol roka po nástupe prezidenta Richarda Nixona do druhého funkčného obdobia (po jeho odstúpení v dôsledku aféry Watergate – nezákonného odpočúvania centrály protivníckej Demokratickej strany), prezidentom USA Gerald Ford. Ten však nebol zvolený ani za viceprezidenta. Do tejto funkcie ho ako kongresmana vybral R. Nixon v decembri 1973, potom ako viceprezident Spiro Agnew v októbri 1973 musel odstúpiť kvôli finančnému škandálu a tri týždne pred voľbami ho už nebolo možné vymeniť za iného viceprezidentského kandidáta. Prvýkrát v dejinách sa stalo, že na čele najdokonalejšej demokracie sveta sa ocitol človek, ktorý do tejto funkcie nebol zvolený. Washington sa rád mieša do volieb v iných štátoch, ale doma pre istotu predčasné voľby prezidenta nie sú možné. Aj tak še da…

To, čo predvádzal Donald Trump po voľbách 3. novembra 2020, nech mal k tomu akékoľvek dôvody, sa stalo pre USA svetovou hanbou. Človek, ktorý klame ako na bežiacom páse (podľa štatistiky denníka Washington Post /môžeme mu veriť, ale nemusíme/ počas štyroch rokoch pobytu v Bielom dome údajne vyslovil vyše 30 000 nepravdivých a zavádzajúcich tvrdení), je naraz útlocitný a svojho protivníka obviňuje z falšovania výsledkov volieb. Necháme na pokoji Trumpových stúpencov, ktorých je aj Slovensku dosť, ale považovať ho za obeť pomerov, ktoré svojou bezohľadnou a často nevypočítateľnou politikou spolutvytváral, je pritiahnuté za vlasy.  

Zabránil zvoleniu D. Trumpa  deep state (tieňová vláda – učiníme arogantnú poznámku – čo by sme na Slovensku dali za to, aby sme mali takúto tieňovú vládu, ktorá by dokázala vzdorovať pôsobeniu zjavne vyšinutého I. Matoviča s jeho poskokmi vo vláde a v NR SR)? Urobil by to ten deep state, ktorému výrazne zvýšil vojenské výdavky a zrušil preňho v záujme bohatnutia vojensko-priemyslovo-finančného komplexu viaceré zmluvy v oblasti zbrojenia, ktorému nechal vystrieľať stovky rakiet na Sýriu, pre ktorý nútil spojencov v NATO i inde vydávať viac peňazí na vojenské účely, aby za ne nakupovali ešte viac amerických zbraní, vojenskej techniky a služieb (vzorovým príkladom lokaja v tejto oblasti bez ohľadu na to, kto je vo funkcii, je slovenský minister obrany J. Naď…)

Čo to je za prezidenta, ktorý tvrdil o sebe, že chápe Rusko, ale súhlasil s viacerými sprísneniami sankcií voči nemu. Keď išlo o záujmy nepodareného pokusu urobiť Ameriku znovu veľkou, nepoznal spojenca a mlátil okolo seba hlava-nehlava. Neútočil len proti Číne a Rusku, ale aj proti Nemecku, nehovoriac už o ďalších štátoch, ktoré „na hulváta“ vyzýval poslúchajte ma a plaťte za to, že vás bránime. Je to možno neslušné konštatovanie, ale D. Trump sa stal prototypom amerického šovinistického táraja a tlčhubu v 21. storočí. Ponecháme tohto egocentrika a človeka, ktorý si myslí, že ho nikto neporazí a vo všetkom má pravdu, zžieravej kritike dejín. Nejde ani tak o prognózu, ako o poznanie chodu kolesa dejín a osudov rôznych maniakálnych ľudí, presvedčených o svojej historickej predurčenosti, že D. Trumpovi sa z viacerých dôvodov znovu získať moc už nepodarí.  

A tu sa dostávame k otázke, či je možné hovoriť o prospešnosti USA pre svet? Staronová figúra na poste prezidenta Spojených štátov amerických Joe Biden nedáva nijaký dôvod ku kladnej odpovedi na túto otázku. Na začiatok prehliadneme jeho vek – v čase nástupu do kresla mal už viac ako 78 rokov a stal sa rekordérom – suverénne najstarším prezidentom (pred ním to bol D. Trump vo veku viac ako 71 rokov), ktorý nastúpil do kresla vládcu Bieleho domu.

Na prestíži mu nepridáva ani to, že bol osem rokov viceprezidentom Baracka Obamu, lebo ekonomicky a bezpečnostne v tejto ére Washington urobil veľmi málo dobrého pre svet, ale opačných príkladov máme dosť. Varovným príkladom bolo porušenie bezletovej zóny nad Líbyou – vtedy najbohatším štátom v Afrike, z ktorého po bombardovaní a podpore povstalcov je doteraz (10 rokov po) len zruinovaný a rozdelený štát, ktorý rozosieva nestabilitu aj v regióne. Doplníme aj to, že pomoc tzv. demokratickej opozícii v Sýrii, zlomyseľne zameraná proti Bašárovi al-Asádovi ho však nezvrhla, ale paradoxne napomohla aj teroristom z Islamského štátu, u ktorých neraz končili dodávky zbraní i s vycvičenými povstalcami zo Západu. Tanec slona v porceláne predvádzaný severoamerickou vojenskou mašinériou v Sýrii ale aj inde, doplnený nepodarenou obmenou farebných revolúcií v moslimskom svete v podobe arabskej jari, viedol aj k vzniku veľkej migračnej vlny do Európy. Odsudzujeme akékoľvek podoby terorizmu, ale ak sme realisti, nemôžeme sa diviť, že najmä časť mladých mužov zo štátov, proti ktorým USA vedú už desiatky rokov vojny a aj ináč ich všemožne devastujú, sa stávajú teroristami. Nešťastie Európy je v tom, že do nej sa tieto zhubné sily dostanú skôr, ale aj ľahšie ako do Ameriky.

Cirkus, ktorý nastal niekoľko dní pre inauguráciou J. Bidena, sa podobal viac nejakému zlyhávajúcemu režimu niekde v Ázii alebo v Afrike, než obrazu, ktorý by mala poskytovať najdokonalejšia demokracia na svete. Americká spoločnosť je už dávnejšie rozčesnutá, ale v posledných rokoch sa jej polarita vyostrila. Vidíme, že stúpenci J. Bidena stúpencov D. Trumpa označujú za nebezpečných radikálnych pravičiarov a naopak stúpenci D. Trumpa vidia v radoch priaznivcov J. Bidena hrozných radikálnych ľavičiarov a zvyšok obyvateľov sa len mlčky prizerá, čo z tohto galimatiášu vzíde. Môže túto rozdelenú  spoločnosť ohrozovať niečo ešte viac zvonku?

Podľa predstáv vládnucich elít v USA áno a v tom je ukrytá záhada toho, že túto rozoklanú spoločnosť sa darí napokon udržať vcelku. Ide o obraz hrozného vonkajšieho nepriateľa. Na čele týchto „oblúd“ sú dnes Číňania a Rusi. Zmena Biden-Trump sa prejaví v tom, že sa zmení poradie – na prvú pozíciu „oblúd“ sa namiesto trumpovských Číňanov dostanú bidenovskí Rusi. Zaujímavé je, ako promptne dokázala americká ambasáda v Rusku zareagovať na návrat A. Navaľného (treba ešte lepší dôkaz, že v USA funguje deep state?), ktorého predtým ukazovali v Európe (najmä v Nemecku) ako cvičenú opicu, ktorá bola vraj otrávená. Smutné je, ako slovenská prezidentka a minister zahraničných vecí ronia krokodílie slzy nad osudom A. Navaľného a porušovaním ľudských práv v Rusku. Vo svojej politickej krátkozrakosti však už nevidia, že najmenej odvtedy, keď „matovičovláda“ vyhlásila nezmyslený núdzový stav pre všetkých a všade a donútila občanov Slovenska k „nepovinnému“ plošnému testovaniu nekvalitnými antigénovými testami, neúčasť na ktorom sa trestá obmedzením slobody, rozpútala brutálne udavačstvo tzv. kajúcnikov atď., sa ľudské práva u nás porušujú viac ako keby v Rusku zavreli hoc aj stovky Navaľných. Čo to je za minister obrany, ktorý sa vyhráža protestujúcim, že na nich pošle vojsko? Prosím, nemýľme sa vážení, to nie je v Rusku, ale na Slovensku.

Mohli by sme pokračovať vo vypočítavaní ďalších krokov, ktorými sa bude Bidenova administratíva navonok odlišovať od Trumpovej. Tešiť sa však môžu len stúpenci neoliberálnej globalizácie, ktorá bude naďalej zväčšovať rozdiely medzi bohatými a chudobnými, či už v globálnej ale aj v národných dimenziách. A tak indivíduá, čo dnes vládnu na Slovensku, sa až príliš podobajú na nevoľníkov vo filme Pacho hybský zbojník, ktorý podáva sám drábovi bič, aby ho ním len bil, lebo sa bojí predstavy, že bude považovaný za spojenca zbojníkov.

Moc a vplyv USA vo svete nezadržateľne upadajú od čias, keď začal vojnové ťaženie proti Afganistanu, ako zúfalý prejav toho, že po 11. septembri 2001 museli niečo urobiť, aby presvedčili o svojej sile. Odvtedy ani v jednom z konfliktov, ktoré Spojené štáty americké rozpútali, nezvíťazili, ale svet len rozvrátili. Obšťastnili ho aj veľkou krízou v roku 2008, po ktorom zvýšili aj zneužívanie postavenie dolára vo svetovej ekonomike (obchode).  

Podľa mnohých odborníkov sa však svet zásadne zmenil v septembri 2013, keď ruská diplomacia pod vedením Sergeja Lavrova brilantne konala po veľkohubých vyjadreniach ministra zahraničných vecí USA Johna Kerryho. Prekazila tým plány Washingtonu na trestnú výpravu proti Sýrii (bombardovanie?) za údajne a vôbec nedokázané použitie chemických zbraní vládnymi vojskami. Prvýkrát po rozpade bipolarity sa museli USA zdržať svojich zvrhlých plánov.

A to sa nebudeme zaoberať koronakrízou, pri ktorej doteraz Spojené štáty americké veľmi zlyhávajú, čo sa tiež pripisuje postoju D. Trumpa k problému. Aby im nebolo až tak ľúto, možno v nadšenom amerikanofilovi J. Naďovi skrsla spásonosná myšlienka, že na Slovensku bude pomáhať I. Matovičovi s koronavírusom bojovať tak, aby sme sa priblížili k USA aspoň v tomto ukazovateli. Iste si nás potom budú viac vážiť. No, čo by ortodoxní amerikanofilovia neurobili v záujme toho, aby potešili svoj skvelý vzor.  

Game is over, ako by sa ukázalo v počítačovej hre. USA sú síce stále jedinou superveľmocou (ekonomicky ich už čoraz viac predstihuje Čína a boja sa aj ruskej vojenskej – obrannej – sily). Čoraz viac sa však už musia spoliehať na podporu tých, ktorí sú ich spojencami, pričom ak ide o „Ameriku“ a jej záujmy, nehľadia však na nič. Na to, aby ich podporovali v Európe, ale aj inde vo svete, nestačí už len šírenie vízie amerického sna, či american way of life, ale stojí to oveľa viac námahy i peňazí. A potrebujú k tomu aj piatu kolónu, ktorá v jednotlivých štátoch pôsobí v ich prospech, nehľadiac na to, aké to má následky doma.

USA stále prezentujú, že majú globálne záujmy na celom svete – od Severného po Južný pól, vo všetkých oceánoch a na každom kontinente. Slovník J. Bidena je uhladenejší ako slovný exhibicionizmus D. Trumpa. V niektorých regiónoch a sférach svetovej politiky ale aj v samotných USA sú kruhy, ktoré dokonca očakávajú, že J. Biden „napraví“ niektoré následky Trumpovho vládnutia a zníži napätie, ktoré vyprodukoval.

Našu úvahu zakončíme dvomi závermi. Prvým je ten, že situácia v USA je priveľmi napätá a sú skeptici, ktorí predpovedajú, že J. Bidenovi sa nepodarí naplniť jeho víziu stať sa novým zjednotiteľom Ameriky a prezidentom všetkých Američanov. Druhým je ten, že vo svete nevyvoláva nadšenie zámer, ktorý J. Biden uviedol, pri predstavovaní svojho národnobezpečnostného teamu, že USA sú späť a pripravené obnoviť svoje vedenie vo svete. J. Biden vystupuje kultivovanejšie ako D. Trump a starému pánovi by sme aj chceli uveriť. Kto však vie, či ide o záver, ktorý sa opiera o reálnu silu Washingtonu, alebo je to len zbožné prianie na spôsob amerického politického humbugu. V tomto desaťročí sa to môže stať skôr pokračovaním príbehov o priveľkom súste, ktoré si superveľmoc odhryzla a nedokáže ho prehltnúť.

František Škvrnda

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň