Ján Litecký Šveda – predseda Politických väzňov Zvazu protikomunistického odboja
Toto nebude nijaká vážna politologická či filozofická úvaha o demokracii, úvodník sa na to jednoducho nehodí. Už aj kvôli rozsahu, pretože názorov na ňu je požehnane a odborné state pribúdajú každým dňom. Nebude to ani nijaká chvála demokracie, veď už antickí autori mali na ňu zmiešaný názor a Aristoteles vo svojej slávnej Politike ju považuje len za horšiu odrodu politeie, čo je určitá zmes demokracie a oligarchie. (Olig-, oligo- je grécke slovo vo význame „málopočetný“ a nie zbohatlík, ako sa to vžilo u nás v poslednom čase.)
Týchto pár riadkov bude o tom, ako by sme mali demokraciu používať a využívať, keď už ju akože máme. Bez ohľadu na akékoľvek názory, ako prvé, čo nám vyvstane pred očami je, že je to zaručene lepší systém ako bola červená totalita. Napriek všetkým výhradám. Že nám ju tu prznia staré červené kádre – vzhľadom na politickú situáciu to budeme ešte musieť chvíľu vydržať. Ba dokonca si z nich brať príklad, pretože napríklad súdruhovia ju využívajú pre svoje záujmy stále. Už od prevratu. Pamätám sa, ako som v prvých rokoch po prevrate ešte bol zaujímavý pre rádiá a keď som v rozhovore povedal niečo, čo bolo boľševikom mimoriadne proti srsti, už aj drnčali telefóny a súdruhovia sa – nota bene – demokraticky ohradzovali proti mojim tvrdeniam, bez ohľadu na to, či mali alebo nemali pravdu. Ale hlavne nemali hanbu.
Stále boli a stále sú organizovane na stráži, čo je teraz vidno hlavne na internetových diskusiách. A vrchol využitia demokracie nám predviedli čechoslovácki boľševickí historici, za všetkých uvediem len ich najväčšiu masmediálnu hviezdu, súdruha Kováča, ktorí stále omieľajú svoju falošnú verziu slovenskej histórie, no bez hanby to podávajú už ako výsledok demokratického bádania.
Aj keď to nazveme zneužitie demokracie, na veci tým nič nezmeníme. A nadávaním na demokraciu tiež nič nezmeníme, naopak, keď sa vzdáme demokratických možností pôsobenia, tak nám už nezostane vôbec nič. To len súdruhovia stále rozširujú medzi ľuďmi znechutenie z demokracie, aby sme sa ju nenaučili používať proti nim. Môžeme si myslieť, že na Mercedese by sme jazdili oveľa lepšie, ale keď máme v garáži iba Trabanta, musíme sa naučiť najsamprv dobre jazdiť na ňom.
Nesmieme sa báť ozývať a zaujať postoj, ktorý považujeme za pravdivý a osožný pre seba a pre spoločnosť. Naše postoje boli dostatočne preverené v komunistických koncentrákoch, nemáme sa čoho báť. Aby nás stále neprovokovali alebo nemarginalizovali. Dva malé príklady: začiatkom júla boli na Mariánskej hore státisíce pútnikov, no pre médiá to bola nulová udalosť, celý čas sme čítali iba o festivale politickej piesne, na ktorom bolo rádovo menej ľudí. Treba im písať, žiadať svoje a keď nevyhovejú, nekupovať ich. Pretože peniaze sú jediná vec, ktorej tieto komunistické dietky rozumejú.
Podobný škandál sa udial v Budapešti, keď na našom veľvyslanectve nejaký človek, vygumovaný súčasnou propagandou, vyvesil dúhovú vlajku LGBTI, ktorá nijakým spôsobom nereprezentuje Slovensko a jeho obyvateľov. Tu vlastne netreba robiť nič viac, len dožadovať sa demokracie. A nahlas hovoriť, čo si myslíme a aj takto rozširovať hranice svojho osobného sveta, v ktorom chceme žiť. Veď väčšina z nás s tým nemala problém ani za tvrdej totality, tak prečo by mala mať teraz? V každej demokracii, nech má akýkoľvek prívlastok či technológiu uplatňovanie moci, tým hlavným, zvrchovaným nositeľom moci je ľud. A to najdôležitejšie, čím aj ten najostatnejší sedliak z tej najzapadlejšej dedinky môže participovať na moci, je sloboda slova. Hádam najodstrašujúcejším a žiaľ, veľmi tragickým príkladom pohŕdania demokraciou sú výčiny šialenej súdružky Merkelovej, ktorá bez akejkoľvek konzultácie so suverénom – teda nemeckým ľudom a úplne protiprávne, porušením všetkých nemeckých zákonov zaplavila Nemecko imigrantami. Zrejme to robí na príkaz, pretože Nemecko je stále ešte okupovaná krajina, ja si však myslím, že je to aj prejav potlačenej nenávisti dederónskej zväzáčky, zodpovednej za propagandu, že tá ich propaganda úplne zlyhala a mladí ľudia v západnom Nemecku si žili neporovnateľne slobodnejšie a šťastnejšie, ako komunistická mlaď v NDR, ktorá nakoniec sama vyhodila takých ako súdružka Merkelová na smetisko dejín. Až teraz prišiel pre ňu čas pomsty. Hovorí sa, že dobre vychladená pomsta chutí najlepšie. (Mimochodom, jej otec, protestantský pastor, sa presťahoval zo západného Nemecka do NDR, čo naznačuje tiež vysokú mieru fanatizmu.)
Ak sú záujmy vládnej elity úplne iné, ako sú záujmy ľudu, vtedy prichádza k slovu najsamprv demagógia, a keď sa jej vplyv postupne stráca, potom priame potlačenie slobody slova. Mechanizmy sú rôzne – od jednoduchej cenzúry pomocou peňazí, ktorú už zažívame každodenne, až po obvinenie z vymyslených zločinov, medzi ktoré sa najnovšie zaradili už aj zločiny nesprávneho zmýšľania. George Orwell pozdravuje. Dikcia zákona, že niečo niekam „smeruje“, je výsmechom každého pozitívneho práva, rovnako ako jasnovidecké obvinenie „z nenávisti“.
A sme pri extrémizme, čo je ďalší lživý pojem súčasného boja proti demokracii a proti slobode slova. Význam slova „extrém“ je krajnosť, výstrednosť. Nuž, nijaká krajnosť, ktorej holduje pár promile prívržencov, ešte nemôže ohroziť demokratický systém, naopak, dáva mu výstražné znamenie. Aj preto boj proti nemu je smiešny a v určitom zmysle škodlivý. Odsudzovať treba iba za rozbité hlavy a nie za vykrikovanie hesiel. Ale ak to už nie je tých pár promile, potom to už ani nie je extrém, ale postoj, ktorý musí byť v každej slobodnej spoločnosti akceptovaný ako legitímny.
To len komunisti mali jednu – jedinú pravdu a každý, kto ju nevyznával, bol zločinec. Ako extrémistov môžeme označiť skôr všelijakých agentov nevládnych organizácií, ktorí pomocou peňazí zo zahraničia presadzujú hodnoty, ktoré sú vlastné iba tomu extrémne malému promile obyvateľstva. Samozrejme, že nevolám po ich zákaze, ale je na našej vláde, ak je ozaj naša, aby zaručila pluralitu tlače a médií, čo sa dodnes nestalo. Podobne je to s ďalším falošným termínom. Slovom populizmus extrémistické médiá orwellovsky označujú práve postoj, ktorý smeruje k demokratickému uspokojeniu požiadaviek čo najväčšieho počtu ľudí a na rozdiel od naozajstného populizmu, ktorý apeluje na najnižšie ľudské pudy, tento vyzýva na záchranu vysokých hodnôt kresťanskej Európy, ktorá je mimoriadne ohrozená.
Jednoducho, musíme si uvedomiť, že demokracia je na našej strane. Len sa nedajme odradiť. Na záver si neodpustím citát z obľúbeného filozofa Herakleita: „Ľud má bojovať za svoje zákony ako za hradby.“