piatok, 29 marca, 2024
spot_img
ÚvodPoučme sa z dejínO novom človeku liberálnej totality

O novom človeku liberálnej totality

„Na ceste neprávosti rozum stratili a trpeli za svoje priestupky.“ (Žalm 107, 17)

Po krátkom 30-ročnom intermezze politicky síce slobodnej, ale chaotickej epoche sme znovu vstúpili do nového totalitného režimu – neslobodnej spoločnosti a násilného organizovania vzťahov, ktoré odporujú ľudskej prirodzenosti a nútia konať človeka proti svedomiu. Totalitarizmus je „systém totálneho ovládnutia spoločnosti a života každého jednotlivca, ako náboženský či kvázináboženský systém dogiem, vyžadujúcich bezvýhradnú poslušnosť, ktorý sa masám približuje prostredníctvom symbolov, ktoré sú súčasťou ritualizovaných úkonov“ (Tomáš Zálešák: Diablova práca. Úvahy o totalitarizme).

Koreňom dvoch klasických totalít – komunistického a národného socializmu, ako aj dnešnej novej liberálnej (pružno-mäkkej) totality je francúzska revolúcia. Ateistický racionalizmus „veľkej“ francúzskej revolúcie napriek vznešeným heslám o voľnosti, rovnosti a bratstve nastolil za necelý rok jakobínskej diktatúry (1793 – l794) taký teror voči stúpencom iného presvedčenia, že všetky stredoveké perzekúcie proti nemu blednú.

Francúzska revolúcia – rozborenie sveta starého základu

Francúzski filozofi 18. storočia nikdy nepochybovali o tom, že hlásajú nové náboženstvo. Stáli tak tvárou tvár veľkej výzve, lebo cirkev vždy prehlasovala, že dáva človeku a spoločnosti absolútne východisko. Tvrdila, že stelesňuje skutočnú a všezahrňujúcu jednotu ľudskej existencie spájajúcu všetky roviny ľudského a spoločenského života. Filozofia zareagovala tak, že túto výzvu obrátila proti cirkvi samej a odviazala človeka od mravných noriem, ktoré dal Stvoriteľ. Výrok arogantného F. Voltaira: „Odstráňte nehanebnicu“ bol určený nielen cirkvi, ale aj celému kresťanského svetonázoru.

Revolúcia zničila korporatívnu slobodu cirkvi, pokúsila sa prinútiť klérus, aby slúžil štátu. Je prototypom pokusu rozdeliť viditeľnú cirkev, hierarchiu a veriacich do dvoch nezmieriteľných táborov: cirkev štátnu a cirkev oddanú Kristovi s jasným cieľom ju zničiť. Klérus bol nútený prisahať na Konštitúciu a tí, ktorí to odmietli išli na popravisko. Keďže „revolúcia požiera svoje deti“, ako to vystihol E. Burke, na popravisko išli aj mnohí režimu oddaní klerici. V tieni otázky prísahy na civilnú konštitúciu kléru katolícki kňazi verní Rímu oprávnene obviňujú Deklaráciu práv človeka a občana (1789) ako „ohavnú filozofiu, ktorá rozvracia Bohom daný spoločenský poriadok a šíri anarchiu.“ Pápež Pius VI. pochopiteľne zamieta civilnú konštitúciu pre klérus a označuje za absurdné tvrdenie o vrodenej slobode a rovnosti človeka. Táto náuka podľa mienky pápeža odporuje nielen povinnej úcte voči Bohu, ale neuznáva i povahu ľudskej prirodzenosti.

Scenár revolúcie sa zopakuje v akejkoľvek zdarenej komunistickej alebo nacistickej revolúcii: potentáti najprv pacifikujú odbojné a vplyvné osobnosti z radov duchovenstva. Ostatných zastrašia a podľa presnej metodiky vytvoria kolaborantské štruktúry viditeľnej alebo skrytej podoby. V našich dejinách sú ukážkové monsterprocesy s biskupmi Gojdičom, Buzalkom a Vojtaššákom, vytvorenie Mierového hnutia kňazov (neskoršie Pacem in Terris) a spolupráca duchovných s ŠTB.

Dodnes sme sa s tým nevysporiadali a minulosť nás dobehla. Dnešná liberálna totalita nastolená prostredníctvom vyhlásenej pandémie sa správa podľa rovnakého kľúča. Klérus je rozdelený do dvoch táborov: na cirkev „svedkov covidových“ a cirkev vernú skutočnej katolíckej náuke. Väčšina hierarchie je na strane štátu aktívna alebo s tichým súhlasom. Doteraz nevhodný model financovania cirkví, keď duchovní sú prakticky štátni úradníci a biskupi sú na úrovni ministrov, je veľkým vydieračským potenciálom totalitného štátu. Ten potenciuje aj príznak homosexuality a pedofílie a tiež ekonomický profit niektorých biskupov a ich rodinných príslušníkov z vakcinačného neomalthusiánstva. Veriaci – páriovia, ktorí neprijali pravidlá „sanitárnej šelmy“, sa do kostola počas protipademických opatreniach nedostanú. Tento judášsky scenár sa bude cyklicky opakovať, zrejme znovu od jesene. Je to esenciálny prvok liberálnej totality, s ktorým sa učíme žiť. Nestrácajme nádej, že raz sa zadosťučiní výroku Krista: „Toho sluhu, ktorý poznal vôľu svojho pána, no nepripravil sa a nesplnil jeho vôľu, veľmi zbijú“ (Lk 12,47).

Civilné náboženstvo francúzskej revolúcie

Prázdno v duši moderného človeka zaplnila politika a politické ideológie, ktoré tak ako kedysi náboženstvo, si nárokujú priniesť človeku spásu. Novoveké „oslobodenie“ spod jarma cirkvi ešte nezmenilo jeho dušu, jeho antropologickú konštantu – človek potrebuje náboženstvo. „Uniklo im, že človek je náboženský živočích, ktorý keď popiera pravého, jediného Boha, vytvára si falošných bohov, idoly a modly, klania sa im“ (Berďajev: Pramene a zmysel ruského komunizmu).

Keď počas francúzskej revolúcie stroskotal pokus preniesť klérus na stranu revolučného štátu, prešli jej pohlavári do útoku na samé základy viery, pričom proti katolíckym dogmám postavili revolučný „kult rozumu“. Výrok Voltaira, že „keby nebolo Boha, bolo by ho nutné vynájsť, aspoň do tej doby, pokiaľ bude ľud zotrvávať v nevedomosti“,jasne vyznačuje líniu, v akej konala nová štátna revolučná moc: z tradičného katolicizmu sa má stať nové náboženstvo novej spoločnosti, a to náboženstvo občanov. Jedným z teoretikov koncepcie „religion civileobčianske náboženstvo“ je J. J. Rousseau, ktorý v Spoločenskej zmluve odmieta katolicizmus.  

Štátni potentáti prakticky etablovali „nové náboženstvo“ – pokúsili sa násilím obliecť staré náboženské spôsoby na novovytvorenú „ateistickú figurínu“. Starú záplatu prišívali na nové šaty, nové víno bohoborectva vlievali do starých mechov. Zaviedli „kult rozumu“, dekádový kalendár a nový letopočet. Bolo to výrazom vedomého rozchodu s minulosťou a rovnako znamením náboženského mesianizmu, vidiaceho v revolúcii počiatok novej doby a počiatok vykúpenia ľudského rodu. Pod holým nebom a v chrámoch sa konali obrady a ceremónie v regrese najpohanskejších spôsobov, sexuálne perverznosti sa diali priamo na oltároch. Pobláznení Francúzi na „Sviatok jednoty a nedeliteľnosti“ na

Martovom poli vztýčili oltár, na ktorý jednoduchí účastníci sprievodu tak, ako kedysi kládli sväté obrázky, teraz kládli plody svojej práce či nástroje svojho remesla alebo umenia. Potom davy zoskupené okolo oltára predniesli pod „nebeskou klenbou“ prísahu novej ústave. Prívrženci poslanca Héberta vyzývali k plieneniu kostolov, v parížskych divadlách hrali paródie na omše a posmešné náboženské maškarády. So súhlasom Komúny z kostolných veží mizli zvony a menili sa na delá, povrazy na laná lodí a veže mali byť zrovnané so zemou, lebo ako hlásal Hébert „prečnievajú ostatné budovy, odporujú zásadám rovnosti“. Sám radikál Robespierre sa snažil regulovať túto „reformáciu zdola“ a na jeho návrh Konvent odhlasoval, že „Francúzsky národ uznáva Najvyššiu bytosť a nesmrteľnosť duše“.

Aj v súčasnosti sa opakuje revolučný scenár. Na západe sa neraz v kostoloch konajú rôzne „kultúrne“ predstavenia, v ktorých sa prejavujú dôsledky sexuálnej revolúcie a koncilových reforiem zameraných na zosvetštenie Božieho kultu. Zdá sa, že Rusko je jediná krajina, ktorá zákonne postihuje znesväcovanie chrámov tak, ako sa to dialo v prípade pornografickej kapely s príznačným názvom Pussy Riot, pochopiteľne k nevôli liberálnej dekadentnej mysle. A čo povedať o znesväcovaní chrámov na tzv. očkovacie centrá, ktoré aj u nás vychválili Katolícke noviny? Kristov bič na svätokupcov je znovu vytiahnutý: „Môj dom sa bude volať domom modlitby. A vy z neho robíte lotrovský pelech“ (Mt 21, 13).

Občianske náboženstvo demokracie a totality

Človek na základe svojej prirodzenosti sa správa ako náboženský živočích a to aj vtedy, keď sa stratil inštitucionalizovaný, cirkevný vplyv náboženstva v sekularizovanej spoločnosti. V transformovanej podobe to vidíme v štátnych a spoločenských ceremóniách a rituáloch, pretože aj moderná spoločnosť musí upevňovať svoju súdržnosť v rituáloch, ktoré potvrdzujú jej hodnoty, teda potrebuje akési pseudonáboženstvo. Cirkevné krédo nahradila ústava (ktorá nemá žiaden praktický význam pre život) a štátne symboly, cirkevné obrady ako krst a sobáš nahradila matrika, kríž je nahradený napr. trikolórou, pojem omšovej obety nahrádza obeta za vlasť alebo mier či tzv. humanitárne misie. Kresťanská morálka je nahradená tzv. liberálnymi cnosťami – u nás je dominantná „slušnosť“ (ale len pre tých, čo im neodporujú) a sociálnou abstraktnou harmóniou „liberálneho slnka“. Realizuje sa vízia materialistu L. Feuerbacha: „Namiesto viery nastúpi nevera, namiesto biblie rozum, namiesto náboženstva a cirkvi politika, namiesto neba zem, namiesto modlitby práca, namiesto pekla materiálna bieda, namiesto kresťana človek.“

„Je celkom zbytočné a nudné“, napísal Gustave Le Bon vo svojej Psychológii davov, „pokiaľ sa stále znovu zdôrazňuje, že davy potrebujú náboženstvo. Všetky politické, náboženské i sociálne viery sú nimi prijímané len vtedy, pokiaľ vezmú na seba náboženskú formu, ktorá sa javí mimo diskusie. Keby bolo možné docieliť, aby davy prijali ateizmus, získal by prudkú neznášanlivosť a žiaru náboženského citu a vo svojich vonkajších formách, stal by sa skoro kultom.“

Totalitné systémy, ako popísal Berďajev, sú vlastne pseudonáboženské systémy, ktoré sa pokúšajú nastoliť raj na zemi, odpovedať na všetky otázky a organizovať človeka totálne k svojim cieľom. Požadujú celého človeka. Preto je tam toľko násilia. Totalita napodobňuje kresťanstvo a snaží sa zničiť starého Adama predchádzajúcej epochy, ale nerodí nového Adama, hoci si to nahovára, ale toho istého, ponoreného do zloby a resentimentu. Nová spoločnosť a „nový človek“ sa rodí z narastania zla a tmy, duša „nového človeka“ sa formuje z negatívnych afektov, z nenávisti, z pomsty, násilníctva. V marxizme je démonický prvok, ktorý sa vyhlasuje za dialektiku. (Pramene a zmysel ruského komunizmu). Rovnako to platí aj o nacizme. Tieto tézy rozvíjajú aj novší politickí filozofi skúmajúci totalitarizmus ako náboženský fenomén (R. Aron, H. Arendtová či H. Maier), všetci s rovnakým záverom, že sekulárne náboženstvá po „porážke“ transcendentných náboženstiev našli uvoľnený priestor v ľudských dušiach.

Iskričkové, pionierske, zväzácke sľuby, schôdze a zhromaždenia, vojenské prehliadky, kladenie vencov, prvomájové manifestácie, lampiónové sprievody potvrdzujú, že: „Totalizmus miluje rituál“ (H. Maier: Politické náboženstvá). Rituály sú nielen obranou moci, ale aj jej prostriedkom v podobe jej demonštrovania a zastrašovania. Autorita a rituál sú preto zviazané. Podielom na posvätnosti získava každá politická moc, predovšetkým nedotknuteľnosť, t. j. stabilitu a kontinuitu.

Mentalita meštiaka ako predpoklad každej totality

Každá historická epocha mala svojho „vzorového človeka“, akýsi antropologický model, ktorý vyjadroval podstatné rysy myslenia a správania danej doby. Takto hovoríme o antickom človeku, človeku Byzancie, gotickom či renesančnom človeku. Filozofi kresťanského personalizmu naskicovali mentalitu moderného človeka, ktorého označujú ako meštiak, buržuj či liberál. Jeho podstatnou črtou je, že prepadol materializmu. Platia preňho marxistické poučky o historickom a dialektickom materializme. Teda tento človek vyznáva primát bytia pred vedomím – čo je mimo jeho zmyslov, rozumu a skúsenosti, nejestvuje alebo je bagatelizované. Verí vo vedecký a spoločenský pokrok. „Pevne verí iba vo svet viditeľných vecí. Je občanom tohto sveta. Ľudí hodnotí nie podľa toho, čím sú, ale podľa toho, čo majú. Buržuj sa nakoniec stáva viacnásobným otrokom: trpí vykorisťovaním, diktátom verejnej mienky, nadvládou peňazí a nenávisťou od iných zotročených jedincov. Individualizmus v prostredí meštiackej spoločnosti kapitalistického sveta však deformuje osobnosť v hre ekonomických síl a jej individualita sa rozpadáva“ (O otroctve a slobode človeka). Ladislav Hanus v Rozprave o kultúrnosti poukazuje na dvojakú tvár meštiactva: prvá je optimistická a druhá pesimistická. V tej prvej je bezhraničný optimizmus, sebavedomie človeka a absolútnej autonómie. Druhá tvár meštiactva je nuda z blahobytu, z pohodlia, z nedostatku zmyslu života. Meštiak je plytký a neúprimný.

Fyziognómia dnešného liberála je rovnaká ako meštiaka francúzskej revolúcie alebo liberála 19. storočia, platia preňho vyššie popísané mentálne a mravné východiská. Základný rozpor duše súčasníka je v tom, že sa totálne fixuje vo svete zmyslovej reality a svoj život na zemi považuje za definitívny. Keďže nemá zmysel života, nie je schopný ani znášať utrpenie a prepadá do totálneho strachu. Trpí tzv. titanicoidným syndrómom – pýcha a lakomstvo sú znásobované vierou, že na všetko sa nájde liek a každý neduh bude raz medicínou alebo technikou prekonaný. Sklamanie mu spôsobuje otras, je hysterický. Trpí infantilizmom a stratou súkromia, no neuvedomuje si to. Nikdy nepripustí, že žije v neslobodnom systéme. Čím viacej sa bude zmietať v rozporoch, tým viacej sa bude upínať k spasiteľom tohto režimu a bude ochotný chodiť na vakcinovanie aj každý štvrťrok až kým mu nezničia imunitu, ak medzitým nezomrie na nejaký iný negatívny dôsledok vakcinačnej genocídnej mašinérie.

Liberál dneška verí len v abstraktného človeka, nie konkrétneho blížneho, pre ktorého nevie obetovať nič zo svojho pohodlia. V skutočnosti je ťažký egoista a zákerný človek: „Som zaočkovaný a cítim sa byť obmedzovaný.“ Je typický masový človek a voči tomu, čo je mimo jeho svetonázor, prechováva nenávisť, rovnako ako k minulosti. Pociťuje potrebu revidovať všetko (včítane Biblie alebo literatúry), čo ho konfrontuje s pravdou a dobrom. Presne na tom stojí novomarxistická frankfurtská škola – kultúrny marxizmus, vedúca ideológia nového režimu. Preto dnešnej luzokracii nadšene tlieskajú, keď likviduje alebo sa pokúša likvidovať nielen oponentov, ale aj prechádzajúci establisment.

Ak poznáme mentalitu meštiaka – liberála, neprekvapí nás, že politicky slobodné obdobie medzi totalitami je krátke. Totality známe v XX. storočí by nemohli byť nastolené, keby nejestvoval meštiak. Práve tento antropologický model je základom každej totality: človek bez vnútorného kompasu, bez zmyslu života a oddávajúci sa konzumpcii. Berďajev presne ukázal, že typický komunistický človek, ktorý si zvnútra osvojil doktríny tejto ideológie, je v hĺbke srdca buržuj, rovnako ako buržuj kapitalistickej spoločnosti. Hitler hoci pohŕdal meštiackou kultúrou, využil krízu tejto mentality a na jej troskách mohol stavať novú spoločnosť.

Zatiaľ čo komunizmus alebo národný socializmus meštiaka „prekrstil“ na súdruha alebo nacistu, liberálna totalita nepotrebuje žiadne ideologické maskovanie. Podľa Berďajeva prototypom ideálneho komunistu je arogantný mladík rútiaci sa autom bezohľadne ulicami Moskvy. Prototypom liberálnej totality je človek s respirátorom a vytreštenými očami, ktorý sa rúti ulicou kolobežkou na baterky.  

Rituály a symboly liberálnej totality

Najvýraznejšou podobou civilného, sekulárneho náboženstva je používanie verejných rituálov a symbolov, vytváranie ideálneho obrazu politika či vodcu a pochopiteľne generovanie politických sľubov – mesianizmus. Aj v tomto prípade máme do činenia s dedičstvom francúzskej revolúcie. Čím je režim neslobodnejší, stúpa miera a okázalosť rituálov a symbolov. Nezastupiteľnú prácu v tom majú masmédiá s ich persuáznymi schopnosťami, hlavne propagandou a manipuláciou.

Rituály a symboly. Klasickým symbolom modernej spoločnosti je štátna hymna a vlajka, zatiaľ čo k rituálom patria napríklad pravidelne sa opakujúce parlamentné voľby. Voľby podľa klasikov (R. Belalh, E. Durkheim) sú skutočným tmelom spoločenskej súdržnosti a nástrojom legitimizácie režimu. Preto voľby majú aj systémy jednej strany, aby sa ukázala domnelá homogénnosť režimu, teda jednota strany a ľudu.

Po sofistikovanom uskutočnení volebnej porážky D. Trumpa a pri čoraz silnejšej úlohe tretieho sektora a jeho schopnosti regrutovať progresívnych voličov sa možno nazdávať, že k voľbám nebudú môcť pristupovať odporcovia režimu. Vzhľadom na skúsenosti so sanitárnou selekciou občanov režim legislatívne pod maskovacou sieťou sanitárnych opatrení nepustí k voľbám nezaočkovaných, neotestovaných. Volebný cenzus zrejme uvalia aj na ďalšie politicky nelojálne aktivity. Mysliaca časť elektorátu predstavuje hrozbu kontinuity liberálno-nacistickej totality. 

Medzi typické náboženské prejavy „svedkov covidových“ patrí gesto vzájomného udierania pästí, ktorým nahradili podanie rúk. Päsť je typickým znakom úderníckeho komunizmu a nacizmu, takže ani tu nie sú liberáli originálni. Súčasťou infantilizácie sú časté plagáty a piktogramy s prekrytou tvárou alebo návody, ako si umývať ruky. Progresívec podlieha davovým hnutiam, preto súčasťou jeho politickej módy je nosenie nejakej stužky (vlajka Ukrajiny), odznaku (portrét zavraždeného novinára; „me too“). Medzi ich starostlivo pripravené a zosynchronizované „bohoslužby“ patria tzv. mítingy „Za slušné Slovensko“, kde tak ako za socializmu dostávajú vygenerované transparenty, mávadlá či balóniky.

Obraz glorifikovaného vodcu. Poznáme koncept divinizácie – zbožštenia panovníkov, ktorý sa v politike prejavuje aj ako „kult osobnosti“. Odôvodnenie divinizácie nositeľov moci je v tom, že nositelia moci sú v pozícii správcov posvätného, majú pod kontrolou celý mechanizmus chodu štátu. Berďajev uvádza, že vôľa k moci súvisí s mágiou. Hovorí o mystike suverenity strany, vodcu. Aj zavedenie cenzúry je pozostatok „urážky panovníka“,  preto sa nečudujme, že s jej nastolením sa poponáhľala aj táto nelegitímna vláda.

Liberálna demokracia, keďže je vekom antiosobnosti, deštrukcie a antitvorby, obvykle nedisponuje človekom s charizmou vodcu až na malé výnimky (napr. Ch. De Gaulle, W. Churchill). Volebný výber kreuje najhorších a tí tvoria kolektívny orgán. Masmediálna volebná kampaň veľkoplošných plagátov znečisťujúcich verejný priestor aj po voľbách a neustála „alchýmia“ public relations aktualizujú to, čo formuloval Berďajev: „Z vašich tvárí ide zloba a posadnutosť, nedajú sa z nich vyčítať hlboké myšlienky či ušľachtilé city. Vo vašich tvárach niet ničoho duchovného, cítiť z nich úpadok až na dno materiálneho sveta“ (Filozofia nerovnosti). Aký je teda obraz „našich vodcov“, ktorí vzišli z volieb roku 2020 a spravujú štát k skaze jeho občanov? Je tu paralela s prvomájovými sprievodmi v Sovietskom zväze. Ľudia, ktorí na sviatok práce nosili v sprievode portréty členov politbyra, ich prezývali „prasacie rypáky“. Súčasní politici s respirátorom – prasacím rypákom prekrytými ústami, nástrojom slova, dávajú najavo, čo slovo – to klamstvo. A z očí ide zakalený pohľad alebo strach. Pozreli sa, akú masku nosia na krku? Sami svedčia proti sebe. Maska je ich skutočným totemom, ktorý vnucujú svojim poddaným.

Spasiteľné prísľuby, mesianizmus. Fenomén posvätnosti sa v politickej činnosti markantne prejavuje spasiteľnými prísľubmi, ktoré poznáme najčastejšie ako volebné sľuby. V nich dochádza k zneužívaniu času, keď „prítomnosť je pokladaná výlučne za prostriedok a budúcnosť za cieľ“ (Berďajev: O otroctve a slobode človeka). Na legitimovanie činnosti a štýlu moci potrebujú pohlavári presvedčiť čo najviac ľudí, že občania chcú to, čo im ponúka moc, a nie niečo iné. Aj politický prísľub spásy je sekulárnym vyjadrením mesianizmu.

Medzi mesiášske výroky tejto sanitárnej diktatúry patria: „Spolu to dokážeme“, „Spolu ho porazíme“, „Vakcína je sloboda“, „Nečakajme na zázrak, vakcína je riešenie“. Posledný je z dielne propagandistov MZ SR a vo forme inzerátu ho uviedli aj Katolícke noviny.

Z predchádzajúcich výrokov alebo kampaní poznáme tie, ktoré sľubujú zastaviť korupciu. Viera ľudí v lepšie časy je tak prostá, že zabudli na výrok o zlodejovi, ktorý kričí, chyťte zlodeja. Obávam sa, že bruselský diktát čoskoro udrie s heslami o spoločnom boji voči skleníkovým plynom a škodlivosti oxidu uhličitého. Čoskoro sa vytvoria tzv. uhličité automaty, ako predtým covid automaty a nariadia nosiť poslušnému stádu prasacie rypáky aj do voľnej prírody. Pýcha rozumu už skončila a sme vo veku totálneho nerozumu.

Ako neprepadnúť totalitnému náboženstvu

Človek odviazaný od zdroja života prepadol ilúzii, že je v dejinnom vývoji údajne dospelý ako sa chybne nazdávala novoveká filozofia (napr. I. Kant) odrhnutá od Božieho Logosu. Ľud zbavený viery v osobného Boha – je „večným pohanom, ktorý potrebuje svojich bôžikov a svätých“ (G. Le Bon). Táto pružno-mäkká liberálna totalita, ktorá rovnako ako jej starší „súrodenci“ komunizmus a nacizmus, má svoje vierovyznanie, rituály a symboly, svojich vodcov a mesiášov. Idú do priepasti a ich vodcom je smrť.

Predtým nejasné obrazy Apokalypsy sv. Jána o šelme, ktorá má moc škodiť a ktorej budú mnohí slúžiť a nosiť jej znaky, naozaj vystúpila z mora. Jej moc je podľa pravoverného kresťanstva limitovaná časom a priestorom. Ako učia Otcovia, Prozreteľnosť nám zosiela toto utrpenie na našu nápravu, na očistu. Kristus nám na rozdiel od luhárov všetkých „izmov“ nesľubuje šťastie a pôžitky. Hovorí, že sme šťastní, ak trpíme za spravodlivosť a jeho meno. Máme však od neho „Hosťa a v duši najsladšieho“, ktorý nám ponúka prežiť život bez strachu a otroctva: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán“ (Ž 34,9). Zaiste, početný dav svedkov covidových sa masmediálnou amplifikáciou zdá byť v prevahe aj so svojimi blasfemickými otrokármi. Apokalypsa sv. Jána píše, že ľudia budú hynúť v dôsledku ohláseného súženia. Ich opakovanou odpoveďou bude ignorancia pokánia a rúhanie. My, čo sme zaevidovaní nie v covid pase, ale v najdôležitejšej Knihe života, vieme, že len pokáním a konaním dobra získame palmu víťazstva.

- Podporte nás -

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň