Peter Grečo, 6. 5. 2022
„Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo.
Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu.“ (Ján 12, 24)
Každý človek už počas života získava skúsenosť so smrťou. Udalostí ostatných dvoch rokov akoby mávnutím čarovného prútika spoločnosť zrazu premenili na mentálny koncentračný tábor. Jeho väzni sú ľudia s nezriadeným, chorobným strachom o svoje zdravie a trpia panickou úzkosťou zo smrti, akoby ona bola jedinou a poslednou inštanciou myslenia. Títo väzni podvyživenej mysle a ducha skrze nadiktované predpisy holej moci – moci bez autority – sa úpenlivo držia ochrany zdravia. Nezaujatému pozorovateľovi sa môže zdať, že našli spôsob na predĺženie života, ktorý sa blíži veku biblického Matuzalema alebo získali akýsi „elixír večnosti“.
Aj navonok veriaci ľudia sa dali nachytať zámenou hodnôt, kde už neplatí „Ja som Pán tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal!“ a spokojne pripravujú seba o zdravý rozum a ľudskosť a tých druhých zasa o Boží sviatostný život. Strach zo smrti, ktorej ontológia a kozmológia je vytrhnutá z kontextu stvoriteľského a vykupiteľského plánu s človekom, naozaj robí nás neslobodnými a neľudskými. Kde sa stala chyba, že človek – podľa osvietencov – v dejinnom progrese stal sa dospelým, je taký ustráchaný a zadubený, že si totalitnými nárokmi štátu necháva spravovať aj dych života?
Smrť ako ničota podľa ateizmu
Toto prílišné lipnutie na pozemskom živote usvedčuje týchto oklamaných ľudí, že ateizmus – popieranie Boha je svetonázor, ktorý je vnútorne nekonzistentný. Ateizmus ovládol novoveké myslenie, vyznáva, že smrť je ničota a anihilácia osoby. Títo filozofi, ktorých reprezentuje F. Nietzsche a J. P. Sartre, nič o tejto veci nevedia a predkladajú svoje slová chrlené do vetra ako hotovú objektívnu vec. Sartre vytušil, že existencia sveta nie je mysliteľná v ateistickej perspektíve, pokiaľ nechceme vesmír zbožštiť, ako sa to pokúšali klasickí materialisti typu Diderota, Holbacha, Marxa či Lenina. Hoci Sartre postrehol, že ateizmus a existencia sveta sú vzájomne nezlučiteľné, nepostupoval poctivo v analýze problému, ako to činili metafyzici v minulosti, ale len opakoval svoju ateistickú voľbu: „Svet je zbytočný!“ Je to filozofia svojvôle, na čo upozornil znamenitý Claude Tresmontant. Ateisti tento svoj nihilizmus prakticky vyznávajú demonštratívne a nepekne aj na spôsobe pochovávania: spaľovaním, kremáciou s odôvodnením, aby Boh (v ktorého neveria, ich nikde nenašiel a nevolal na zodpovednosť). Žiaľ, kremáciu okrem pravoslávia prijali hanebne všetky veľké kresťanské cirkvi pod rôznymi ekologickými a urbanistickými zámienkami.
Z druhej strany však ateista, pre ktorého je svet ničotou a človek „je bytie smerujúce k smrti“ (M. Heidegger), vyznáva kult zdravia, verí v medicínu, zázraky vedy a techniky, trvalo udržateľný rozvoj, elimináciu uhlíkovej stopy v atmosfére, v dejinný progres, ktorý bude do nekonečna? Nepripomína nám to Ježišovo zvolanie: „A ty Kafarnaum, vari sa budeš vyvyšovať až do neba? Do pekla zostúpiš!“
V skutočnosti ide iba o vyrabovanie pokladov kresťanstva, hlavne náuky o nesmrteľnosti duše a vzkriesení tela a ich „úpravu“ pre potreby svojho „sekulárneho náboženstva“ blahobytu, liberálneho bratstva avšak bez askézy, odriekania. Ladislav Hanus si povzdychol, aká je to naivná viera v bezproblematický pokrok, viera v schopnosti človeka. Ateizmus sa v tomto prípade nekonzistentne tvári, že smrť je z toho vytesnená, presne ako vo výroku starovekého Epikura: „Smrť sa nás ani v najmenšom nedotýka, pretože keď my žijeme, smrť tu ešte nie je, keď však smrť príde, potom tu zas nebudeme my.“
Smrť ako dôsledok za hriechy podľa kresťanstva
Človek je smrteľný. Smrť nie je dielom zákonov prírody, ale dôsledkom hriechu a jeho zákonov. Dráma smrti začala už na úsvite ľudských dejín: hriechom vstúpila do sveta smrť (Rim 5, 12 – l 7; 1 Kor 15,21). Od tejto doby všetci zomierajú v starom Adamovi, takže smrť vládne svetu, ako nás učí apoštol Pavol. Pocit všadeprítomnej smrti, ktorý poznáme zo Starého zákona, zodpovedal objektívnemu zážitku neodolateľnej moci smrti a za ňou rysujúcou postavou satana – „kniežaťa tohto sveta“ – „od počiatku vraha“, ktorý človeku závidel jeho priazeň u Boha a prvotnú dokonalosť. Smrť ujarmila ľudstvo a jej sila je v hriechu, ktorý je ostňom smrti. Hriech má v ľudskom vnútri spojenca, a tou je žiadostivosť. Tá privádza hriech na svet a ten plodí smrť (Jak 1,15). Tak sa naše telo, stvorené Bohom, stáva telom smrti (Rim 7, 24) a samotný Starý zákon dáva iba poznanie hriechu, nie však silu ho prekonať. Bez Krista by ľudstvo ostalo ponorené do ničoty smrti, do jej večnej vlády v kolobehu dejín.
Empirická smrť, ktorú potvrdzuje poverený lekár, nie je v kresťanskej perspektíve tragédia, pretože v kresťanstve, tak ako v judaizme, nie je medzi empirickou smrťou a ničotou rovnica. Otcovia Cirkvi dokonca smrť považujú nie za príliš prísny trest od Boha, „pretože smrť zabraňuje zlu, aby sa stalo nesmrteľným. Trest sa stáva aktom zhovievavosti. Zhovievavosť je spôsob, ako Boh trestá“ (sv. Gregor Naziánsky: Oratio – Veľká noc)
Podľa kresťanstva však existuje druhá smrť, ktorá vyplýva z toho, že človek vedome nesplnil, odmietol podmienky uskutočnenia Božieho zámeru s človekom. Ján hovorí o tejto druhej, večnej smrti v Apokalypse, ktorá je z kresťanského hľadiska jedinou skutočnou tragédiou.
Kristus ako záchranca pred smrťou
Človek, stvorený s múdrosťou a láskou na Boží obraz a podobu, dostal na starosť celý svet, aby vládol v božom mene nad všetkým tvorstvom a slúžil iba svojmu Stvoriteľovi. Pre svoju neposlušnosť, prameniacu z nedôvery, stratil Božie priateľstvo, Stvoriteľ ho neponechal v moci smrti. V ekonómii spásy viac ráz ponúkol ľudom zmluvu a ústami prorokov ich povzbudzoval, aby očakávali spásu. Tá prichádza v Druhej Božskej osobe, jednorodenom Synovi, ktorý sa mocou Ducha Svätého stal človekom. Sv. Lev Veľký učí, že Ježiš Kristus prijal dokonalú ľudskú prirodzenosť a podľa apoštolskej náuky stal sa rovnakým človekom ako sme my, okrem neschopnosti zhrešiť. Východní cirkevní otcovia učia, že vzal na seba práve to Adamove telo, ktoré zhrešilo, aby prijal aj jeho pokušenia a hriechy podľa zásady: „Nemohol spasiť to, čo by nevzal na seba“.
Kristus, čo do božej podstaty nesmrteľný, sa stáva kvôli nám smrteľným človekom. Berie na seba aj našu smrť, a to násilnú smrť. Tá nebola len nejakou nehodou, on ju sám oznámil učeníkom, aby nevzniklo pohoršenie, ale bola predpokladom v Božom zámere. Kristus, podobne ako my, trpel úzkosťou pred blížiacou sa smrťou, prosil svojho Otca, aby ho zachránil pred touto hodinou (Hebr 5, 7; Jn 12, 27). Pred hrobom Lazára, ktorého vzkriesil, sa zachvel. Poslušnosť voči Otcovi sa nezastavila ani pred smrťou (Flp 2,8).
Na jeho osude sa naplňuje Písmo, že bude trpieť spravodlivý boží služobník, ktorý ponesie viny mnohých a bude pripočítaný medzi zločincov. Na nádvorí rímskeho miestodržiteľa Piláta sa odohral najnespravodlivejší súd v dejinách. Pilát ho nechá popraviť, hoci na ňom nenachádza vinu, Ježiš na seba berie dobrovoľne smrť. Boh ho stotožňuje s hriechom kvôli nám (2Kor 5,21; Gal 3,13), pretože bol v tele podobnom nášmu hriešnemu (Rim 8,3). Takto smrťou sníma naše hriechy – zdieľa osud nás hriešnikov, zakúša smrť a jeho duša zostupuje do ríše mŕtvych, aby im priniesol dobrú zvesť, že im bude navrátený život. Kristus prijal na seba obžalobu a potrestanie z hriechov všetkých ľudí počas celých dejín. Evanjeliá opisujú jeho predsmrtný zápas v Getsemanskej záhrade na úpätí Olivovej hory. Smrteľná úzkosť je tak veľká, že sa potí krvou. Dnes medicína vie pomerne presne určiť fyziologické procesy v takomto stave. Agónia Krista by sa dala prirovnať k obrátenej obrovskej pyramíde naplnenej zločinmi všetkých ľudí, hroznými mučeniami v dejinách, genocídami, vojnami, pomstami, zákernosťami od výmyslu sveta, násilím na deťoch a ženách, ktorá stála svojim vrcholom na duši Krista a on to všetko videl a prijal. V mnohých filmoch je zobrazený diabol, ktorý v šedom obleku mu premieta akýsi film s najhoršími zločinmi ľudstva. Mystikom bolo čiastočne umožnené preniknúť do Kristovej agónie a veľa z nich dostalo stigmy – znaky umučenia Krista na svojom tele, ako to bolo aj v prípade sv. Pátra Pia (+1968).
Kristus zomiera teda za nás (1Sol 5,10), keď sme boli ešte hriešnici (Rim 5,6), za naše hriechy (1Kor 15, 3; 1Pet 3,18). Jeho smrť je plodná ako semeno zasiate do zeme a bola zmiernou obeťou, hoci vyzerala ako trest za hriechy (Hebr 9. kap.). „Tak namiesto nás splatil večný dlh Otcovi“ (Veľkonočný chválospev).
Odkiaľ pramení spasiteľný účinok Kristovej smrti? Tým, že sa jej podrobil, ju premohol. Východná liturgia zhrňuje tento paradox Bohoľudského diela v Kristovi: „Smrťou smrť popravil a tým, čo boli v hroboch, daroval život.“ Sv. Atanáz Veľký vysvetľuje vo veľkonočnej homílii, že svojou smrťou preťal nadvládu smrti – jej večný kolobeh. Kristus zastavil jej definitívny triumf, ona prestala byť jeho vzkriesením nutnou. Stretol sa so smrťou na jej vlastnej pôde a jej zbraňami ju porazil. Písmo preto nazýva Krista, že je prvorodený z mŕtvych, je nový Adam, nad ktorým už smrť nepanuje. Ríša smrti Kristovou smrťou nad ním stratila svoju moc (Sk 2,24, Rim 6,9) a bol porazený aj diabol, ktorý prostredníctvom smrti vládol (Hebr 2,14). „Smrť a život sa stretávajú v podivnom súboji. Pán života, mrie i vstáva, smrť nás už viac nesputná“, spievame v starobylom liturgickom chválospeve. Ikony Zostúpenia Krista do Adu (podsvetia) komplexne vyjadrujú toto tajomstvo.
Aj po veľkonočných udalostiach generácie ľudí stále zomierajú a zlo nielenže neprestáva, ale máme dojem, že skôr mohutnie. Vieme však, že definitívne víťazstvo príde na konci dejín, pri príchode Krista v sláve. Tak bude všeobecným vzkriesením zničená navždy (1Kor 15, 26n). Tí, čo neopustili konanie zla, budú zavrhnutí do ohnivého močiara, ktorý bude pre nich znamenať už spomenutú druhú smrť (Zjv 20, 10n). Kristovo víťazstvo bude konečné: „Ó smrť, ja budem tvoja smrť, peklo, ja budem tvojím ostňom“ (antifóna na Bielu sobotu).
Na zemi sme iba pútnici
Berďajev hovorí, že veľkosť náboženských predstáv sa dá merať na postoji, aký ponúkajú vzhľadom ku skutočnosti smrti. Je hodná človeka ničota, nihilácia bytia alebo nirvána, či degradácia osoby prevtelenej do zvieraťa a iné paródie na integritu osoby? Ateistický humanizmus príliš fixuje človeka do viditeľnej pozemskej reality a pre takého človeka je vždy konfrontácia so smrťou tragická. V platónskej náuke sa objavila vznešená idea, že človek má v sebe iskru nesmrteľnoti a jej nositeľom je nesmrteľná duša. Došla síce k jej pokresťančeniu, ale aj tak tu hrozí degradácia tela len na akúsi schránku pre dušu.
No skutočná kresťanská antropológia vníma človeka celostne, ako kompaktnú bytosť. V novšom ponímaní je populárne presvedčenie, že človek je nehotová, neukončená bytosť, kráča svojím príbehom k naplneniu nádeje, ktorú mu ponúka Kristovo bohoľudské dielo. Tak človek je z časti zo zeme a z časti z neba, kde príde k naplneniu svojej podstaty. A práve nebeský Adam, ktorý sa dokonale solidarizoval s človekom – s pozemským Adamom a to vtelením, smrťou a zmŕtvychvstaním, je schopný urobiť v nás metamorfózu a môžeme už tu na zemi dosiahnuť rozmery nového stvorenia a po smrti mať podiel na Božej vláde.
Preto Otcovia Cirkvi jednohlasne považujú život za putovanie a každého človeka za pútnika. Podobne používajú aj metaforu lode. Sv. Augustín hovorí, že je dôležité byť na lodi, aby nás nieslo drevo, aby sme mali silu preplávať more. Drevo Kristovho kríža nás chráni pred utopením sa v tomto svete (Kázeň na Matúšovo Evanjelium). Sv. Bazil Veľký (Homília na Žalmy) učí, že loď nášho života ženie vietor do prístavu, bez ohľadu, či niekto na lodí spí alebo bdie alebo je zaneprázdnený myšlienkami. Musíme si dávať pozor, aby sme nestroskotali v dôsledku vášní a hriechov. A klasický katechizmus, ktorým boli formované po stáročia celé generácie ľudí, má medzi prvými otázkami aj túto: Na čo sme na svete? Odpoveď: „Aby sme dosiahli večné spasenie. Dosiahnuť večné spasenie znamená toľko, ako sa dostať do neba a mať účasť na božej blaženosti.“ Zaiste, „zarmucuje neodvratný údel smrti, ale potešuje nás prísľub budúcej nesmrteľnosti. Veď tým, čo teba milujú Bože, sa život smrťou neodníma iba mení“ (Prefácia za zosnulých).
Mučeník sv. Cyprián povzbudzuje: Treba si uvedomiť, milovaní bratia, a opätovne myslieť na to, že sme sa zriekli sveta a nateraz tu žijeme ako cudzinci a pútnici. Objímajme deň, ktorý každému pridelí jeho príbytok, ktorý nás odtiaľto vyslobodí, zbaví nás nástrah sveta a vráti nás do raja a do kráľovstva. Kto by sa z cudziny neponáhľal späť do vlasti? My považujeme za svoju vlasť raj. Tam nás očakáva veľký počet našich drahých, tam za nami túži početný a bohatý zástup rodičov, bratov, detí, ktorí sú si istí svojou neporušenosťou, ale ešte ustarostení o našu spásu. Stretnúť sa s nimi a objať ich, aká je to ich i naša spoločná radosť! Aká je to tam rozkoš nebeského kráľovstva bez strachu zo smrti a aké zvrchované a trvalé šťastie žiť vo večnosti!“
Iba kresťanské učenie o smrti zodpovedá dôstojnosti človeka.
Umenie zomrieť sebe – cesta k životu a prekonania strachu
Vladimír Solovjov v Prvej prednáške o Bohočlovečenstve tvrdí, že na to, aby sa jedinec a spoločnosť mohli zmysluplne rozvíjať, aby došli k skutočnej spáse – záchrane, sú potrebné dva úkony. Najprv je to sebapotvrdzovanie a potom ho musí vystriedať sebazapieranie. Západná kultúra však nakoniec práve svojím neúmerným zdôrazňovaním sebapotvrdzujúcej vôle dospela do štádia veľkej krízy a pesimizmu, v ktorom je realita zlo a klam. Naopak kresťanstvo hlása, že človek musí najprv zomrieť sebe, aby mohol žiť, nielen živoriť. Evanjelium učí, že pšeničné zrno, pokiaľ neodumrie, nemôže priniesť úrodu alebo: „Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život“ (Jn 12, 25). Nenávidieť znamená poprieť svoje sebapotvrdzovanie – egoizmus. Hriech egoizmu je v tom, že človeka vyhlasuje za najvyššiu bytosť. Vtedy, keď odumrieme hriechu, teda sebe, svojmu sebectvu, prestaneme byť zajatcami smrti. Apoštol Pavol nás učí tomu umeniu (Kol 2, 13; Rim 6,13). Zomierať s Kristom je prostriedkom na prekonanie rozporov života a prekonaním smrti. Mystérium sviatosti krstu aj Eucharistie je o ponorení do Krista a oblečení do Krista, o zomieraní starému človeku, aby sme mohli žiť. Sv. Bazil Veľký v diele O Duchu Svätom vysvetľuje: „Preto je pre dokonalý život nevyhnutne potrebné nasledovať Krista; a nielen príklad láskavosti, poníženosti a trpezlivosti, aký nám ukázal svojím životom, ale aj jeho smrť, ako hovorí Kristov nasledovník Pavol: «Pripodobnil som sa mu v smrti, aby som tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych» (Flp 3,10 – 11).“
Naše zomretie Kristom sa má uskutočňovať každý deň (Rim 8,36) pomocou pozdvihnutia mysle k Nemu – modlitbou, askézou, ktorou zabíjame skutky tela s jeho vášňami (Rim 8,13) a konaním dobra. V miere, v akej bojujeme vo svojom živote proti zlu, tak bojujeme proti smrti. Musíme nasadiť všetky sily na prekonávanie hriechov nielen u seba, ale aj v spoločenských štruktúrach. S Berďajevom môžeme predpokladať, že vzkriesenie bude zároveň výsledkom Božej milosti a ľudskej činnosti.
Pozorne vnímame, že sa hromadí akési fluidum smrti v tomto poslednom zápase dejín medzi silami Krista a antikrista. Prepadávame často úzkosti a beznádeji. Majstri duchovného života nám dávajú praktický návod ako neprepadnúť tomuto tlaku. Jedným z nich je v meditácii sa postaviť pod Kristov kríž a do jeho rán vložiť svoje hriechy, sebaľútosť a neraz iluzórne predstavy o svojej budúcnosti. „Bol si tam, kde bol umučený Pán“, spieva sa v jednom černošskom spirituáli. Druhým je prekonávať sféry strachu. Tu sa odporúča meditovať, ako Krista snímajú z kríža. V obrazoch mysle vstúpiť do hrobu a pobudnúť pri jeho bohoľudskom tele: vypovedať a položiť naňho svoj strach. Zakúsime, priam fyzicky, ako nás učí sv. Simeon – Nový Teológ, že Kristus je skutočný osloboditeľ. Aj z mŕtveho tela Krista vytryskujú energie absolútneho dokonalého človeka a Boha. Niet žiadnej neurózy, ktorá by nemohla byť Kristom uzdravená.
Svätci a hlavne mučeníci nám ukazujú, že ich smrť nedesí ako nás. Smrť násilná sa podobá najviac Kristovej smrti, pretože ona je očistným kúpeľom, ktorý obmýva obete od všetkých hriechov a každej poškvrny. Ján píše o tých, ktorí si svoje šaty oprali v Baránkovej krvi. Mučeníci nevyhľadávali smrť. Išli jej v ústrety vtedy, keď vyhodnotili, že život v nepriateľstve či zapretí Krista by im mohol spôsobiť stratu večného života. Učia znášať smrť, pretože sú milovníci večného života. Tento život, ktorý napriek celej svojej bolesti a žalostnosti je taký sladký, že by ním mučeníci nedokázali pohrdnúť pre pravdu a večný život, pokiaľ by ich nepodporoval ten, kto im to pohrdnutie životom prikázal. „Kto pohŕda smrťou kvôli láske k Bohu, nemôže to dokázať bez Božej pomoci. Zbav sa takého pomocníka, a nebudeš nič iného než odpadlík“, rezultuje sv. Augustín. „Ak je Kristus pri nás, sme nepremožiteľní“, kázal tento biskup na sviatok sv. diakona Vincenta. Sv. Ján Zlatoústy povzbudzuje, že ľudia nemajú moc nám skutočne ublížiť. Moderný svätec Ján Bosco na otázku, čo by robil, keby vedel, že o hodinu zomrie, odpovedal, že by pokračoval v začatej činnosti. Ak by hral futbal s chovancami, pokračoval by v hre, ak by spovedal, pokračoval by v spovedaní. A keď prefekt Modest sa vyhrážal sv. Bazilovi Veľkému, že ho pripraví o majetok a dá ho zbičovať, ten mu pokojne odpovedal: „Môj majetok sú moje šaty, čo mám na sebe. V dome, ktorý mi nepatrí, mám len knihy. Moje chatrné telo sa skláti po prvej rane.“ Užasnutý prefekt ho prepustil a potom podporoval jeho dielo.
Umieraním sebectvu – náboženstvu človeka ako najvyššej bytosti – sme schopní zvládnuť predsmrtný zápas i akt smrti. Je rozdiel medzi človekom strachu zo smrti a človekom zmiereným so smrťou. Kristus berie na seba našu smrť – Kristus zomiera za nás – Kristus víťazí nad smrťou. Nie nadarmo Apokalypsa začína uistením: Neboj sa, bol som mŕtvy a hľa žijem, a mám kľúče od smrti a podsvetia. Čím vrúcnejšie sa pripodobníme Kristovi v smrti, tým pokojnejšie bude aj posledné zvolanie: „Do tvojich rúk, Pane, porúčam svojho ducha!“
