Ako skvostný drahokam, nech sa naň pozrieme z ktorejkoľvek strany, v ktoromkoľvek čase, až udivujúco krásny, ale najmä nadovšetko vzácny a nenahraditeľný – je národný pohyb slovenskej generácie rokov meruôsmych. O vtedajších vodcoch slovenských národovcoch možno bez nadsadzovania hovoriť ako o skutočnej elite národa!
Semená tohto pohybu neboli siate narýchlo pre aktuálnu potrebu doby obrodenia európskych národov. Boli siate dávno predtým a do hlbokej zeme. Preto sa tak dobre prijali, tak dobre zakorenili v národe a preto aj vydali také vzácne plody. Však nielen preto!
Nemožno obísť ani prekročiť výnimočný osobnostný vklad vtedajších dejateľov slovenského pohybu, pohybu výsostne dejinotvorného. Tým vkladom bol predovšetkým prirodzený, úprimný a hlboký vzťah k vlastnému národu a bezvýhradná obetavosť pre jeho životné ciele.
Všetko, tak ako vždy v slovenských dejinách, sa začalo okolo nášho materinského jazyka, okolo našej národnej reči slovenskej, lebo ona vždy bola a navždy zostane – jadrom a stredom, prameňom aj riekou nášho národného života. Navždy, pokiaľ si to my budeme priať, pokiaľ budeme o to stáť. Ona nás nezradí, ona nás zachráni a čo nás aj na aké kúsky posekajú – ona nás spojí ako živá voda. Tak je to aj s odkazom celého slovenského národného dedičstva, s odkazom skúsenosti, ktorá bola zaplatená tým najdrahším… Ak my svoje dedičstvo nezradíme, ono nás nikdy nezradí!
Dotknime sa však vzácnych dejov spred 156-ich rokov a venujme im nielen zaslúženú spomienku a úctu, ale vyvoďme z ich odkazu poučenie pre naše dnešné dni, ktorých močaristý rôsol národnej apatie akoby čiernou smolou zadúšal svetlo, ktoré oni tak smelo rozžiarili.
Čo bolo také veľké na Slovenskom povstaní? Jednotlivé údy – teda osobnosti – tejto výnimočnej generácie sa zúčastnili povstania v Prahe aj povstania Poliakov a boli by sa zúčastnili aj domáceho, v rodnom Uhorsku, nebyť až do neba zapáchajúceho maďarského šovinizmu, ktorý „liberálno-demokraticky“ z úst samotného vodcu Košúta verboval pod zástavy „vrajnárodnodemokratickej“ revolúcie týmito slovami: „Ja nikdy, ale nikdy pod uhorskou svätou korunou iného národa ani národnosti ako je maďarská neuznám“! Nuž, takto „inteligentne“ nás naši spoludomáci „išpánici“ vykopali z vlastného domu do náručia Viedne. Rovnako nepriateľskej a cudzej, rovnako ľahostajnej voči našej národnej emancipácii, ale! – predsa len kultúrnejšími a civilizovanejšími masťami mazanej.
Napriek všetkému vedel Štúr aj Hurban to, čo Štefanovič už v deň ustanovenia Slovenskej národnej rady aj nahlas povedal – neverme im, bratia! A jeho bratia o našej historickej skúsenosti s Germánmi vedeli svoje. Vedeli oni svoje aj o svojej slabosti vojenskej, o nedostatočnosti organizačnej… A o kadečom, čo veru vonkoncom nesľubovalo vyhliadky na slávne víťazstvo – vedeli. Nezničilo to však ich odhodlanie. Nezlomilo to ani ich sväté presvedčenie, že do boja ísť musia – pred národom aj svetom splniť svoju najčestnejšiu povinnosť. Nedohodli sa „mladoni“ vo viedenskom meste, ale na brezovsko-myjavských kopaniciach – na tomto pamätnom poli cti slovenského národa – tam už bojovali spolu a za spoločnú vec! Chceme väčší dôkaz ich veľkosti? Chceme väčší dôkaz ich úprimnej lásky k vlastnému národu…? Kde a v koľkých by sme tieto vlastnosti našli dnes?
O prvom predsedovi SNR, najvýraznejšom vtedajšom i dnešnom symbole tohto „vystúpenia s mečom“, o Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi píše prvý letopisec týchto plameňom mladej slovenskej krvi rozohnených dní: „On… bojovník a spoluúdelník Štúrov, Hodžov a všetkých tých, ktorí mali smelosť za slovenský národ, potom, keď už pero a literatúra neboli dostatočné… „ – „… i k meču siahnuť a spolu s ním uzol gordický života národného slovenského v Uhrách mocným ramenom rozseknúť!“ A tak sme ním a jemu podobnými, znovu vstúpili do histórie už nielen slovom a spievankami – teda po praslici – vstúpili sme mečom!
Čo viedlo nás, našu súčasnú generáciu slovenských vlastencov, aby sme obnovili Slovenskú národnú radu, a to práve a jedine tú – z roku 1848? Dnes, v pomeroch celkom iných, nových… a z hľadiska vtedajších pomerov pre nich – našich predchodcov – nepredstaviteľných. Nuž, celkom to isté, čo viedlo aj ich. Naša nespokojnosť s pomermi v našom štáte! Veď – či je súčasná NR SR skutočnou pokračovateľkou Slovenskej národnej rady z roku 1848, keď si neuctila ani len jej meno? Je súčasná Národná rada – národná? A ak je národná, je – slovenská národná? Už ani ľudová nie je, veď jej „panstvo“ zrušilo ešte aj „deň otvorených dverí“ – jediný v roku, keď sa mohol občan zoči-voči stretnúť so svojimi poslancami. Teda – ani ľudová, ani národná. Zato je však – stranícka! A nielen národnú slobodu a zvrchovanosť okliešťuje svojimi rozhodnutiami, ale obmedzuje aj slobodu osobnú. Slobodu samotných poslancov tak, že umožňuje straníckym grémiám vnucovať vôľu tým, ktorí majú presadzovať nie stranícke, ale národné záujmy!
Čo ešte chýba dnešnej NR SR, že sme sa my, slovenská inteligencia, rozhodli obnoviť tú z roku 1848 v jej historickej podobe nekompromisného ochrancu práv slovenského národa? Ľudia… Čistí a statoční ľudia, neskompromitované osobnosti, významné autority či aspoň v niečom o národ zaslúžilí rádoví členovia. Osobnosti priame, múdre a čestné, ktorých programom nie je naplnenie si vlastných vrecák ani osobná kariére či popularita, ale obetavá služba národu! Tu, práve v tomto je prvá Slovenská národná rada pre dnešok najväčším, a zatiaľ všetko nasvedčuje tomu, že aj nedostižným príkladom.
Morálka si s politikou nerada ruky podáva. Bodaj by! Veď neraz o ne prišla až po samé ramená. Napriek tomu však inú možnosť nemáme – ako sa v boji o krajší, lepší, spravodlivejší svet znova a znova púšťať do tohto rizika. Nie väčšieho, nie menšieho ako tí veľkí pred nami. Veď, vtedy aj teraz ide o všetko – teda o život a kultúru nášho národa. A tento boj je rovnako nevyhnutný ako nekonečný.
Zmysel našej aktívnej účasti v ňom, okrem iného, tkvie aj v tom, aby raz na križovatkách osudu ukazovali naše činy pre národ tiež taký neomylne správny smer našim nasledovníkom, ako to svojimi činmi dokázali naši predchodcovia. Na naplnenie zmyslu života jednej generácie to rozhodne nie je malý čin. Ak to chceme dosiahnuť, musíme sa predovšetkým poučiť na skúsenostiach našich predchodcov.
Pamäť národa je jeho najvzácnejším pokladom! Začrime do jej hĺbok a zvážme, koľko pravdy mal „Očitý svedok“ nami dnes oslavovaných udalostí a čo sa – „vďaka“ našej nepoučiteľnosti – od tých čias zmenilo.
„Na chorobu tú, nedostatok schopného náčelníctva, trpíme žiaľbohu aj teraz, a jestli pôjdeme aj naďalej smerom nastúpeným – púho agitátorským – lebo ten istý smer, čo panoval za času povstania nášho v roku 1849, smer totižto fantasticko-fatalistického idealizmu a agitácie, vývodi medzi nami aj dnes: tak budeme povše len tak bedákať, stenať, žalovať a potešovať sa mĺkvymi výsledkami a prázdnou nádejou vo skvelú budúcnosť ako teraz, až dotiaľ, kým neupotrebí nás niekto – ktokoľvek – čo nevoľný materiál ku svojmu prospechu“.
Je to výzva pre všetkých, pre celý slovenský národ, a zdá sa, že aj pre celý slovanský svet, aby sústredil svoj záujem a smerovanie výchovy svojich elít, už nie tak na ručné práce, omaľovánky a výšivky, ale, aby neodkladne začal hľadať a vychovávať si – najmä schopných, smelých a múdrych, sebavedomých a svojmu národu bezvýhradne oddaných vodcov a vládcov, ktorí zabránia ničeniu hodnôt nášho národného dedičstva ako sme toho svedkami dnes. Je to výzva k životu a jeho budúcnosti a je to výzva predovšetkým pre mladú generáciu, lebo je len jedna pravda, ktorá nepopustí čo budeme hromžiť, lebo nariekať – a to tá pravda, že kto si sám nevie vládnuť – tomu vládnu iní!
A nám – „zvrchovanej generácii“, ktorá mala tu česť zavŕšiť emancipačný zápas slovenského národa obnovením slovenskej štátnej samostatnosti – ak sa zdá, že sme ako generácia urobili pre svoj národ už dosť – len toľko: každý, aj ten najväčší čin, je iba začiatkom nových činov. Tak si to praje život, ktorý vie presne – prečo. Verme jeho múdrosti, lebo – tak ako on chce vytrvať až do naplnenia zmyslu svojho poslania, tak chceme vytrvať aj my! Že je to cesta strmá a tŕnistá? Dokázali to iní, dokážeme to aj my!
V sobotu 18. 9. 2004 sa v Múzeu SNR na Myjave stretli účastníci 1. zasadnutia Slobodnej rady slovenského národa – obnovenej SNR pri príležitosti výročia 1. vyhlásenia nezávislosti slovenského národa na Myjave. Súčasťou slávnosti bolo kolokvium historikov na tému „Odkaz 19. septembra 1848 pre súčasnosť“, pietny akt pri pamätníku SNR, odovzdanie dokumentov obnovenej SNR, slávnostný zápis do pamätnej knihy a vyhlásenie účastníkov. Vo vyhlásení, ktoré bolo jednomyseľne prijaté sa kriticky hodnotí súčasný stav našej spoločnosti a štátu, a zároveň navrhuje riešenie, ktoré predsedníctvo obnovenej SNR vidí najmä v oblasti využitia domácich materiálnych – konkrétne vodných zdrojov – a tvorivého intelektuálneho potenciálu slovenskej spoločnosti, najmä inteligencie. Ďalej toto vyhlásenie vyzýva všetkých občanov SR, aby realizovali myšlienku národného zmierenia, porozumenia a spolupráce všetkých, ktorí chcú zmeniť súčasný stav k lepšiemu.
„Len naplnením tejto myšlienky skutkami môžeme zlepšiť súčasný stav k lepšiemu, uskutočniť vnútornú integráciu slovenskej spoločnosti, vytvoriť moderný politický národ a naplniť tak svoje dejinné poslanie“ – píše sa na záver vyhlásenia.
Bratislava, 19. 9. 2004
