1

Odkaz 19. septembra 1848 súčasníkom

Ako skvostný drahokam, nech sa naň pozrieme
z ktorejkoľvek strany, v ktoromkoľvek čase, až udivujúco krásny, ale
najmä nadovšetko vzácny a nenahraditeľný – je národný pohyb slovenskej
generácie rokov meruôsmych. O vtedajších vodcoch slovenských národovcoch
možno bez nadsadzovania hovoriť ako o skutočnej elite národa!

            Semená
tohto pohybu neboli siate narýchlo pre aktuálnu potrebu doby obrodenia
európskych národov. Boli siate dávno predtým a do hlbokej zeme. Preto sa
tak dobre prijali, tak dobre zakorenili v národe a preto aj vydali
také vzácne plody. Však nielen preto!

            Nemožno
obísť ani prekročiť výnimočný osobnostný vklad vtedajších dejateľov slovenského
pohybu, pohybu výsostne dejinotvorného. Tým vkladom bol predovšetkým
prirodzený, úprimný a hlboký vzťah k vlastnému národu
a bezvýhradná obetavosť pre jeho životné ciele.

            Všetko,
tak ako vždy v slovenských dejinách, sa začalo okolo nášho materinského
jazyka, okolo našej národnej reči slovenskej, lebo ona vždy bola a navždy
zostane – jadrom a stredom, prameňom aj riekou nášho národného života.
Navždy, pokiaľ si to my budeme priať, pokiaľ budeme o to stáť. Ona nás
nezradí, ona nás zachráni a čo nás aj na aké kúsky posekajú – ona nás
spojí ako živá voda. Tak je to aj s odkazom celého slovenského národného
dedičstva, s odkazom skúsenosti, ktorá bola zaplatená tým najdrahším…
Ak  my svoje dedičstvo nezradíme, ono nás
nikdy nezradí!

            Dotknime
sa však vzácnych dejov spred 156-ich rokov a venujme im nielen zaslúženú
spomienku a úctu, ale vyvoďme z ich odkazu poučenie pre naše dnešné
dni, ktorých močaristý rôsol národnej apatie akoby čiernou smolou zadúšal
svetlo, ktoré oni tak smelo rozžiarili.

            Čo
bolo také veľké na Slovenskom povstaní? Jednotlivé údy – teda osobnosti – tejto
výnimočnej generácie sa zúčastnili povstania v Prahe aj  povstania Poliakov a boli by sa
zúčastnili aj domáceho, v rodnom Uhorsku, nebyť až do neba zapáchajúceho
maďarského šovinizmu, ktorý „liberálno-demokraticky“ z úst samotného vodcu
Košúta verboval pod zástavy „vrajnárodnodemokratickej“ revolúcie týmito
slovami: „Ja nikdy, ale nikdy pod uhorskou svätou korunou iného národa ani
národnosti ako je maďarská neuznám“! Nuž, takto „inteligentne“ nás naši
spoludomáci „išpánici“ vykopali z vlastného domu do náručia Viedne.
Rovnako nepriateľskej a cudzej, rovnako ľahostajnej voči našej národnej
emancipácii, ale! – predsa len kultúrnejšími a civilizovanejšími masťami
mazanej.

            Napriek
všetkému vedel Štúr aj Hurban to, čo Štefanovič už v deň ustanovenia
Slovenskej národnej rady aj nahlas povedal – neverme im, bratia! A jeho
bratia o našej historickej skúsenosti s Germánmi vedeli svoje. Vedeli
oni svoje aj o svojej slabosti vojenskej, o nedostatočnosti
organizačnej… A o kadečom, čo veru vonkoncom nesľubovalo vyhliadky
na slávne víťazstvo – vedeli. Nezničilo 
to však ich odhodlanie. Nezlomilo to ani ich sväté presvedčenie, že do
boja ísť musia  – pred národom aj svetom splniť
svoju najčestnejšiu povinnosť. Nedohodli sa „mladoni“ vo viedenskom meste, ale
na brezovsko-myjavských kopaniciach – na tomto pamätnom poli cti slovenského
národa – tam už bojovali spolu a za spoločnú vec! Chceme väčší dôkaz ich
veľkosti? Chceme väčší dôkaz ich úprimnej lásky k vlastnému národu…? Kde
a v koľkých  by sme tieto
vlastnosti našli dnes?

            O prvom
predsedovi SNR, najvýraznejšom vtedajšom i dnešnom symbole tohto
„vystúpenia s mečom“, o Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi píše prvý
letopisec týchto plameňom mladej slovenskej krvi rozohnených dní: „On… bojovník a spoluúdelník Štúrov,
Hodžov a všetkých tých, ktorí mali smelosť za slovenský národ, potom, keď
už pero a literatúra neboli dostatočné… „ – „… i k meču
siahnuť a spolu s ním uzol gordický života národného slovenského
v Uhrách mocným  ramenom rozseknúť!“
A tak sme  ním a jemu podobnými,
znovu vstúpili do histórie už nielen slovom a spievankami – teda po
praslici –  vstúpili sme mečom!

            Čo
viedlo nás, našu súčasnú generáciu slovenských vlastencov,  aby sme obnovili Slovenskú národnú radu,
a to práve a jedine tú – z roku 1848?  Dnes, v pomeroch celkom iných, nových…
a z hľadiska vtedajších pomerov pre nich – našich predchodcov  – nepredstaviteľných. Nuž, celkom  to isté, čo viedlo aj ich. Naša nespokojnosť
s pomermi v našom štáte! Veď – či je súčasná NR SR skutočnou
pokračovateľkou Slovenskej národnej rady z roku 1848, keď si neuctila  ani len jej meno? Je súčasná Národná rada –
národná? A ak je národná, je – slovenská národná? Už ani ľudová nie je,
veď jej „panstvo“ zrušilo ešte aj „deň otvorených dverí“ – jediný v roku,
keď sa mohol občan zoči-voči stretnúť so svojimi poslancami. Teda – ani ľudová,
ani národná. Zato je však – stranícka! A nielen národnú slobodu
a zvrchovanosť okliešťuje  svojimi
rozhodnutiami, ale obmedzuje aj slobodu osobnú. Slobodu samotných poslancov
tak, že umožňuje straníckym grémiám vnucovať vôľu tým, ktorí majú presadzovať
nie stranícke, ale národné záujmy!

            Čo
ešte chýba dnešnej NR SR, že sme sa my, slovenská inteligencia, rozhodli
obnoviť tú z roku 1848 v jej historickej podobe nekompromisného
ochrancu práv slovenského národa? Ľudia… Čistí a statoční ľudia, neskompromitované
osobnosti, významné autority či aspoň v niečom o národ zaslúžilí rádoví
členovia. Osobnosti priame, múdre a čestné, ktorých programom nie je
naplnenie si vlastných vrecák ani osobná kariére či popularita, ale obetavá
služba národu! Tu, práve v tomto je prvá Slovenská národná rada pre dnešok
najväčším, a zatiaľ všetko nasvedčuje tomu, že aj nedostižným príkladom.

            Morálka
si s politikou nerada ruky podáva. Bodaj by! Veď neraz o ne prišla až
po samé ramená. Napriek tomu však inú možnosť nemáme – ako sa v boji
o krajší, lepší, spravodlivejší svet znova a znova púšťať do tohto
rizika. Nie väčšieho, nie menšieho ako tí veľkí pred nami. Veď, vtedy aj teraz
ide o všetko – teda o život a kultúru nášho národa. A tento boj
je rovnako nevyhnutný ako nekonečný.

Zmysel našej aktívnej účasti
v ňom, okrem iného, tkvie aj v tom, aby raz na križovatkách osudu
ukazovali naše činy pre národ tiež taký neomylne správny smer našim
nasledovníkom, ako to svojimi činmi dokázali naši predchodcovia. Na naplnenie
zmyslu života jednej generácie  to
rozhodne nie je malý čin. Ak to chceme dosiahnuť, musíme sa predovšetkým poučiť
na skúsenostiach našich predchodcov.

Pamäť národa je jeho najvzácnejším
pokladom! Začrime do jej hĺbok a  zvážme,
koľko pravdy mal „Očitý svedok“  nami dnes
oslavovaných udalostí a čo sa – „vďaka“ našej nepoučiteľnosti –  od tých čias zmenilo.

 „Na chorobu tú, nedostatok schopného
náčelníctva, trpíme žiaľbohu aj teraz, a jestli pôjdeme aj naďalej smerom
nastúpeným – púho agitátorským – lebo ten istý smer, čo panoval za času
povstania nášho v roku 1849, smer totižto fantasticko-fatalistického
idealizmu a agitácie, vývodi medzi nami aj dnes: tak budeme povše  len tak bedákať, stenať, žalovať
a potešovať sa mĺkvymi výsledkami a prázdnou nádejou vo skvelú
budúcnosť ako teraz, až dotiaľ, kým neupotrebí nás niekto – ktokoľvek – čo
nevoľný materiál ku svojmu prospechu“.

            Je
to výzva pre všetkých, pre celý slovenský národ, a zdá sa, že aj pre celý
slovanský svet, aby sústredil svoj záujem a  smerovanie výchovy svojich
elít, už nie tak na ručné práce, omaľovánky a výšivky, ale, aby neodkladne
začal hľadať a vychovávať si – najmä schopných, smelých a múdrych, sebavedomých
a svojmu národu bezvýhradne oddaných vodcov a vládcov, ktorí zabránia
ničeniu hodnôt nášho národného dedičstva ako sme toho svedkami dnes. Je to
výzva k životu a jeho budúcnosti a je to výzva predovšetkým pre
mladú generáciu, lebo je len jedna pravda, ktorá nepopustí čo budeme hromžiť,
lebo nariekať – a to tá pravda, že
kto si sám nevie vládnuť – tomu vládnu iní!

            A nám – „zvrchovanej generácii“, ktorá mala tu česť zavŕšiť emancipačný zápas slovenského národa obnovením slovenskej štátnej samostatnosti – ak sa zdá, že sme ako generácia urobili pre svoj národ už dosť – len toľko:  každý, aj ten najväčší čin, je iba začiatkom nových činov. Tak si to praje život, ktorý vie presne – prečo. Verme jeho múdrosti, lebo – tak ako on chce vytrvať až do naplnenia zmyslu svojho poslania, tak chceme vytrvať aj my! Že je to cesta strmá a tŕnistá? Dokázali to iní, dokážeme to aj my!     

V  sobotu 18. 9. 2004   sa  v   Múzeu
 SNR  na  Myjave  stretli   účastníci  
 1. zasadnutia Slobodnej rady
slovenského národa – obnovenej SNR pri príležitosti výročia 1. vyhlásenia
nezávislosti slovenského národa na Myjave. Súčasťou slávnosti bolo kolokvium
historikov na tému „Odkaz 19. septembra 1848 pre súčasnosť“, pietny akt pri
pamätníku SNR, odovzdanie dokumentov obnovenej SNR, slávnostný zápis do
pamätnej knihy a vyhlásenie účastníkov. Vo vyhlásení, ktoré bolo
jednomyseľne prijaté sa kriticky hodnotí súčasný stav našej spoločnosti
a štátu, a zároveň navrhuje riešenie, ktoré predsedníctvo obnovenej
SNR vidí najmä v oblasti využitia domácich materiálnych – konkrétne
vodných zdrojov – a tvorivého intelektuálneho potenciálu slovenskej
spoločnosti, najmä inteligencie.  Ďalej
toto vyhlásenie vyzýva všetkých občanov SR, aby realizovali myšlienku národného
zmierenia, porozumenia a spolupráce všetkých, ktorí chcú zmeniť súčasný
stav k lepšiemu.

         „Len
naplnením tejto myšlienky skutkami môžeme zlepšiť súčasný stav k lepšiemu,
uskutočniť vnútornú integráciu slovenskej spoločnosti, vytvoriť moderný
politický národ a naplniť tak svoje dejinné poslanie“ – píše sa na záver
vyhlásenia.

Bratislava, 19. 9. 2004