Každý kultúrny národ sa opiera o majáky – o svetlá, ktoré si sám vytvoril – aby o to istejšie kráčal k vytýčeným cieľom. Patria medzi ne aj pamätné miesta a dni národných dejín. Svetlo týchto majákov je však iba vonkajším prejavom ich podstaty. Čo je skutočnou podstatou svetla, ktoré osvecuje našu cestu?
Je ňou energia vnútorných zdrojov osobnosti, ktoré sa stali svetlom našich dejín. Z čoho pramení táto energia, mnoho ráz taká obdivuhodná, že až neuveriteľná? Pramení z ich vnútorného presvedčenia o správnosti a potrebnosti našej vlastnej – autentickej a neopakovateľnej – cesty k naplneniu zmyslu nášho života, k naplneniu a opodstatneniu zmyslu života národa. Čo je vlastne zmyslom života národa?
Skutočným zmyslom života národa a zároveň opodstatnením jeho existencie je – vytvorenie vlastnej autentickej kultúry ako jedinečného a neopakovateľného vkladu do pokladnice ľudstva. A čo je to vlastne – kultúra?
Kultúra je vedomý, osobnostný tvorivý postoj k životu vlastný iba ľudským spoločenstvám, ktorý je základnou povinnosťou a prirodzenou výsadou každého národa. Bez splnenia tejto povinnosti a naplnenia tejto výsady život národa nemá zmysel a vlastne – ani ako národ neexistuje.
Žiaden ani ten najgeniálnejší tvorca nedokáže sám vytvoriť kultúru. Môže síce vytvoriť geniálne dielo, no až po jeho prijatí spoločenstvom národa, ktoré z neho urobí – kult uznania a uctievania, ktorý traduje v odkaze ďalším generáciám – vzniká kultúra. Kultúra je teda spoločným dielom celého kolektívu národa a jeho najľudskejšou charakteristikou a zároveň najpravdivejšou reprezentáciou jeho podstaty a dosiahnutej úrovne. Je verným zrkadlom pocitového bohatstva, intelektuálnych schopností a tvorivej invencie národa. Nič tak presne a pravdivo nevystihuje národ ako jeho kultúra. Preto je kultúra najvýznamnejším, najdôležitejším určujúcim a rozhodujúcim, ale zároveň najcitlivejším a nenahraditeľným – preto aj najčastejšie napádaným miestom života národa. Vlastnou kultúrou národ žije a jej stratou – nezvratne zaniká.
Vrcholom kultúrnej tvorivosti národa je jeho vlastný jazyk. Jazyk, ktorým vyjadruje svoje pocity nálady, stanoviská a ktorým popisuje a definuje, komunikuje – čiže je spojený so všetkými jednotlivcami národného spoločenstva a s každým ich slovným či jazykovým odkazom. Vlastný národný jazyk je najintímnejším prejavom spoločnej duše národa ako neopakovateľnej individuality a kolektívnej osobnosti – subjektu, ktorý je nezastupiteľným tvorcom vlastného osudu.
Prečo sú také – až diametrálne – rozdiely medzi jazykmi rôznych národov? Aká rozdielna je ich mentalita – také rozdielne sú ich jazyky. Už jazyky Francúzov a Nemcov, Poliakov a Španielov, Nórov či Talianov… hovoria jasnou rečou, že „vytvorenie Európana“ je zbožným či skôr „bezbožným“ prianím experimentátorov, ktorých experimenty – viac či menej násilne presadzované a vnucované – stáli už ľudstvo desiatky miliónov ľudských obetí…
Vráťme sa však k sebe, vlastným majákom a vlastným koreňom. Mená, ktorými pomenuvávame svojich najbližších – naše deti – sú najautentickejším prejavom nášho vzťahu ku nim, ale zároveň aj k vlastnému národu – najmä k jeho kultúre. Naši predchodcovia si na Devíne k svojim vlastným menám pridali mená staroslovenské. Prečo asi? A prečo práve na Devíne? Určite preto, že Devín je symbolom starobylosti nášho národa a určite preto, že chceli prejaviť úctu k našej kultúre.
Náš súčasný kalendár sa priam hemží menami, ktorým nerozumieme a ktorých podstatu nepoznáme alebo je nám – z rôznych dôvodov – cudzia. Pritom máme dostatok mien, ktoré sú nielen výstižné, ale aj krásne, aby sme ich mohli s hrdosťou používať.
Položme si otázku – koľko asi slovanských mien je v anglickom, francúzskom, nemeckom, talianskom či židovskom kalendári. Nemusíte ani hádať. Veď, kto by si dával mená takých národov, ktoré tak ochotne prijímajú cudzie a opúšťajú vlastné…?
24.4.2005 akad. maliar Viliam Hornáček
