4. 8. 2021. Margaréta Vyšná.
Etnografické oblasti považujeme za živé, neustále sa meniace geografické organizmy, podliehajúce hospodárskym, ekonomických, sociálnym a kultúrnym vplyvom. Je preto celkom prirodzené, že evolučným vývojom a fluktuáciou obyvateľstva v rámci spoločného kultúrneho priestoru niektoré regióny menili, menia a budú meniť svoju podobu a hranice. Stále však zostávajú pôvodným tradičným a špecifickým väčším či menším kultúrnym priestorom daného štátneho útvaru. V etnicky heterogénnych oblastiach môže byť tento priestor neustálym bojiskom politických síl, čo oslabuje tieto oblasti aj spoločnosť žijúcu v nej. Podpisuje sa pod úroveň hospodárskeho rozvoja, vzdelávania, zamestnanosti, sociálnych vzťahov aj kultúry a môže predstavovať etnicky najlabilnejšie územie štátu. Takýto model rôznych etnických záujmov možno pozorovať aj v oblasti na juhu Slovenska s väčšinovým obyvateľstvom slovenskej národnosti žijúcim s dvomi najväčšími národnostnými menšinami. Ako sa ukazuje, táto oblasť nie je ani zďaleka taká nepodstatná.
Výsledok takmer storočného vývoja formovania národopisných oblastí, takého prirodzeného pre Slovákov vo vlastnom kultúrnom priestore, sa od 90-tych rokov a formovania novej slovenskej štátnosti pokúšajú destabilizovať menšinové maďarské politické elity. Ponad vrstvu absolútnej väčšiny ustálených, aj južných slovenských etnoregiónov a administratívno-správneho členenia konštituujú akúsi nadstavbu, neprirodzený hybrid kombinácie historických žúp, súčasného správneho členenia a novozaužívaných pojmov. Odvolávajú sa pritom na historické a len pre maďarskú menšinu údajne prirodzené regióny, v ktorých by väčšinu obyvateľstva tvorili príslušníci maďarskej menšiny. S týmto cieľom, založeným na historických uhorských stoliciach (Zemplén, Pozsony a pod.), pozostatkoch historických pomenovaní (Matúšova zem) a novovytvorených turistických útvaroch a geografických pomenovaní (Podunajsko, Žitný ostrov) s pôvodnými uhorskými erbmi a podporou materského štátu sa rozbehli na Slovensku a v Maďarsku menšinové folklórne podujatia a výstavy krojov, vznikajú právne zoskupenia obcí (Združenie miest a obcí Žitného ostrova), koncepcie a stratégie pre nové správne členenie (Koncepcia zachovania a rozvoja maďarskej komunity na Slovensku…, Občianska vízia 2016, Revízia 2020), aktivizujú sa občianske a politické organizácie (napr. OZ Matúšova zem – Mátyusföld PT, Hnutie 64 žúp) a webové portály. Odborná etnografická téma prerastá do politickej propagandy a regionalizácia Slovenska sa stáva politickým programom jedinej politickej reprezentácie – menšinových maďarských strán. Aj tu však nastáva rozkol, a to medzi minimálne dvomi hlavnými koncepciami. Zámer územnej autonómie na báze zvyškových oblastí so žijúcou maďarskou menšinou bez ohľadu na slovenské obyvateľstvo od západu až na východ na jednej strane, na strane druhej vytvorenie nezávislých samosprávnych orgánov v „prirodzených“ oblastiach s väčšinovým obyvateľstvom maďarskej národnosti, podobne, bez ohľadu na obyvateľstvo slovenskej národnosti. Jazykovo zmiešané územie by sa malo zjednotiť na jednom právnom termíne – Južné Slovensko s regiónmi s väčšinovou maďarskou menšinou, ktoré by nemuselo kopírovať administratívne členenie.
Oblasť Podunajskej nížiny je typickým príkladom rôzneho začleňovania (Podunajsko, Žitný ostrov, Dolná Nitra). Na základe niektorých odborných predpokladov a poznatkov z terénu je badateľná tendencia zachovávania tradícií, regionálnej, jazykovej a historickej identifikácie obyvateľstva podľa línií súčasného administratívno-správneho členenia (okresy, regionálne samosprávy). Domnievame sa, že jej západná časť, najmä Žitný ostrov s okresmi Dunajská Streda a Komárno a Senecký okres, je kompaktnejší celok úzko napojený na hlavné mesto s prírastkom nového slovenského obyvateľstva v blízkosti Bratislavy, tak, ako túto oblasť zaznačil profesor Podolák ako bratislavskú. Preto nemá žiadne reálne opodstatnenie vytvárať menšinový maďarský etnoregión Žitný ostrov. Odlišné regióny, najmä čo sa týka regionálnej a jazykovej identifikácie, tvoria okresy Nové Zámky a Levice. Rovnako ako v terminológii slovenských nárečí, aj v regionalizácii dnešnej košickej a novohradskej oblasti sa otvára otázka o opodstatnenosti historického pomenovania daných regiónov ako abovská a novohradská oblasť, keďže v súčasnosti sa hrad a vrch Abov a obec Novohrad nachádzajú v Maďarsku. V týchto regiónoch sa rozpadom Uhorska a napokon vznikom Slovenskej republiky už dlhé desaťročia utvárajú nové regionálne kultúrne ohniská. Podobným vývojom prešla napríklad aj bývalá Ostrihomská župa, v súčasnosti Dolné Ponitrie, v ktorom sa administratívnym a regionálnym centrom stalo krajské mesto Nitra, a Abovská oblasť, ktorú J. Podolák uvádza ako košickú oblasť s centrálnym mestom Košice. Pri týchto terminologických úvahách treba myslieť aj na slovenské osídlenie v susednom Maďarsku, tvoriace bývalú župu, a stotožnenie sa tu žijúcich Slovákov s materským štátom. Práve rozdelené uhorské župy robia iba politikom maďarskej menšiny na Slovensku komplikácie a neochotu začleniť sa do súčasných kultúrnych oblastí.
Národopisné oblasti ako prirodzená a špecifická regionálna ľudová tvorivosť úzko napojené na súčasné územno-správne členenia si však aj naďalej budujú svoj vlastný, praktický a čo najjednoduchší život len málo rešpektujúci politické súperenie. Súčasné štátne vzdelávacie programy nastavujú kultúrnu identitu práve na najužší región, čím sa mladá generácia utvrdzuje a fixuje na existujúcu regionálnu identitu a svoj obecný, okresný a krajský rajón. Naším zámerom by nemalo byť vymedzenie kultúrnych oblastí jednoznačne iba z hľadiska tradičnej kultúry, ale vychádzať aj zo súvisiacich okolností, ktoré sú jej prirodzenou súčasťou. Za najdôležitejšie hľadisko v oblasti regionalizácie považujeme identifikáciu obyvateľstva, okrem stotožnenia sa so štátnou väčšinovou kultúrou a štátnym jazykom, aj s daným regiónom, resp. budovanie regionálneho povedomia.
Etnológ Ján Podolák už pred viac ako sedemdesiatimi rokmi poukazoval aj na smery, ktorými by sa mal uberať ďalší výskum národopisných oblastí – v južných etnoregiónoch sú to práve jej južné, etnicky najlabilnejšie časti. Neujasnené a neustálené slovenské národopisné oblasti, zámery a sústavné zmeny správneho členenia najmä južných oblastí poskytujú priestor pre národnostný politický boj. Menšinové požiadavky tzv. prirodzených regiónov, resp. politických etnoregiónov iba pre jednu a „len“ menšinovú národnostnú skupinu obyvateľstva sú trvalou súčasťou politických programov aj súčasných menšinových politikov trpezlivo vyčkávajúcich na svoju príležitosť.
