„Sám zostúpil k tým, čo opovrhli jeho láskou.“
(Akatist k presvätej Bohorodičke – kondak 12)
V roku 1980 bol uvedený americký film Brubaker, ktorý povolila aj cenzúra vo vtedajšom socialistickom Československu. Filmári sa inšpirovali skutočnými udalosťami, opísanými odborníkom na penológiu Thomasom O. Murtonom, na základe jeho skúseností s otrasnými podmienkami v dvoch väzenských farmách v štáte Arizona v šesťdesiatych rokoch. Väzni boli využívaní na otrockú prácu, z ktorej profitovali exponenti moci, ale aj ich lojálni pomocníci z radov odsúdených. Sofistikovanosť otvorenej a skrytej brutality: mučenie (napr. tuckerov telefón), smrť, hromadné hroby a beznádej väzňov v niektorých prípadoch predčí aj pomery, ktoré popisuje v sovietskom trestnom systéme Alexander Solženicyn v Súostroví Gulag.
Pozoruhodná je odvaha a vytrvalosť v dobrom Henryho Brubakera (Robert Redford) – nového riaditeľa filmovej väznice Wakefield – ktorý bol odhodlaný skoncovať s neľudskou mašinériou a urobiť reformu zodpovedajúcu humánnej predstave o zmysle trestu. Riaditeľ sa celkom nekonvenčným a život ohrozujúcim spôsobom ujal funkcie tak, že sa inkognito nechal do väzenia zatvoriť s novou várkou trestancov. Na vlastnej koži zakúšal dennú temnú realitu pomerov – moc bezprávia, do ktorej sa ponoril, aby hľadal cestu nápravy.
Inkarnácia a ikony
Konanie hrdinu Brubakera nám môže byť síce veľmi nedokonalou, ale pravdivou analógiou mystéria toho, ako Boží Syn vstúpil a ponoril sa do ľudskej reality, ktorá pripomína skôr zmienené väzenské pomery ako harmonický život človeka v slobodnej spoločnosti. Urobil tak prostredníctvom toho, že prijal našu ľudskú prirodzenosť – inkarnoval sa, teda vtelil sa. Nie je to iba dočasný status, akési „preoblečenie do ľudskej kože“, ako keď sa Brubaker načas zaodel do väzenského mundúru. Sv. Proklos konštantinopolský o vtelení predvečného Slova uvádza: „Stal sa tým, čím nebol, a pritom si zachoval to, čím bol. A konečne stal sa človekom, aby naše utrpenia urobil svojimi“ (De nativitate Domini). Otcovia cirkvi na prvých dvoch všeobecných snemoch túto pravdu viery ustálili do strohej formulácie: „On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies“ (Nicejsko-Konštaninopolské krédo).
Ponorenie Bohočloveka do ľudskej reality najlepšie zobrazuje ikonopisecká tradícia. Fundamentálne témy bohoľudského konania Ježiša Krista: narodenie, začiatok verejného účinkovania – krst v Jordáne a veľkonočné tajomstvo sú na ikonách prezentované tak, že osoba Bohočloveka je zobrazená výhradne v obklopení priepasti, jaskyne. Jasle sú uprostred temnej jaskyne, z ktorej vystupuje hora; pri krste v Jordáne stojí Ježiš na dne rieky, ktorá tečie cez skalnú tiesňavu. Jeho kríž je nad jaskyňou – skalným hrobom, v ktorej poznávame podľa tradície cirkvi lebku Adama. I samotné telo Spasiteľa sňaté z kríža je uložené v skalnom hrobe. Nakoniec jeho zostúpenie do predpeklia – Adu a slávne vzkriesenie je znovu vyobrazené s motívom jaskyne. Pretože ten, ktorý zostupuje, je totožný s tým, ktorý víťazne vystupuje, naznačuje apoštol Pavol v liste Efezanom (4,10). Jaskyňa je zobrazená ako čierna priepasť, pretože symbolicky predstavuje temnotu, v ktorej sa doposiaľ nachádza svet a kam prichádza jeho Svetlo (porov. Jn 1, 5.9).
Trojaká realita temnosti človeka
Zlyhania človeka, konanie zla, teda hriech je v Biblii predstavený ako temnota (1 Jn 2,11). Tradične a bez omylu hovoríme o trojakej realite hriechu. Najprv je to prvotný hriech – nedôvera a následná svojvôľa našich prarodičov, ktorým spôsobili pád a poškodenie ľudskej prirodzenosti. A čudujeme sa? Veď rozum dospelého človeka – napriek jeho racionálnej podstate – je neraz zatemnený hlúposťou a vášňami až do nepríčetnosti. Naša vôľa v mnohom tiahne k tomu, čo človek v hĺbke svojej duše odmieta. To vedeli veľmi dobre osvietení pohanskí filozofi, hlavne stoici. Je nepopierateľné, že už malé dieťa disponuje nepríčetným potenciálom vzdoru voči matke a otcovi bez zjavnej príčiny. A vysvetľovať pubertálny vzdor iba hormonálnymi zmenami nie je hodné pre mysliaci rozum.
Potom je tu hriech sveta – čo je najviac viditeľné v nespravodlivých spoločenských štruktúrach: hlavne vykorisťovanie, inštitucionalizované duševné a telesné narúšanie integrity osoby. Dnes sa to deje priemyslom masovej zábavy a štvavou propagandou – klamstvom skrze deštrukčnú moc masmédií v moci slepých fanatických vodcov. Aj najnovšie sociálne zbedačovanie mlčiaceho obyvateľstva ich vlastnými vládami, ako to vidíme na mašinérii tzv. Európskej únie, poukazuje na prítomný hriech temnoty sveta. V mene akýchsi sankcií voči inej a po každej stránke sebestačnej krajine, trpia obyčajní ľudia pod jarmom tých luzokracií, ktoré uvaľujú sankcie– fakt, proti, ktorému niet argumentu.
Rovnako je nepopierateľný „rukopis“ hriechu sveta, kedy sa ľahko „ad absurdum“ – na základe volieb – dostávajú k moci skazení ľudia: zlodeji, sadisti, násilníci a podvodníci, ktorí sú schopní aj dnes podrobiť občanov svojej zlovôli. A netreba tu citovať spisovateľa Leva Tolstoja, psychiatra Carla Gustava Junga alebo filozofa Karla Jaspersa. Otázky, ktoré v mene mysliacich ľudí v dejinách nastolili mnohí filozofi, sú na mieste: „Teraz by som chcel len to, aby mi niekto vysvetlil, ako je možné, že toľko ľudí, toľko miest, toľko národov občas trpí pod jarmom jedného tyrana, ktorý má pritom len takú moc, akú mu sami vložia do rúk. Ten im môže škodiť iba natoľko, nakoľko sú ochotní znášať to, a ktorý by im nemohol nijako ubližovať, keby sa vzopreli a neboli pripravení od neho strpieť“ (Étiene de la Boétie: O dobrovoľnom otroctve). Filozof pokračuje: „Vyvoláva to skôr trpkosť ako prekvapenie – vidieť podrobené nespočetné milióny ľudských bytostí, ako sa ohýbajú pod ťažkým jarmom.“ Naozaj, v dejinných metamorfózach platí slovo Božského Majstra, že mocní, ktorí sa obliekajú do drahých šiat a majú správanie líšky, dávajú zreteľne pociťovať svojim poddaným moc, hoci pyšní ateistickí polo-osvietenci sa nás snažili oklamať, že ak bude vláda pochádzať od tzv. ľudu, tak tyrania už nebude.
A nakoniec najdôležitejšie je situácia našich osobných hriechov, zlyhávaní, ktorými si vzájomne aj nevedome ubližujeme v medziľudských vzťahoch. Trpia nielen druhí, ale aj my sami. Akoby údel bratovraha Kaina, ktorý bez vnútorného pokoja blúdil svetom a všade bol ostrakizovaný, je znovu na programe dňa. A čo povedať o kráľovi Dávidovi, ktorý pre svoj hriech úkladnej vraždy a cudzoložstva utekal pred vlastným synom Absolónom? Je nepopierateľné, že sebectvo, teda bezpodmienečné konanie vo vlastný prospech – „ústavný zákon“ moderných ideológii a očividne tej liberálnej, a povýšenie človeka na piedestál normotvorcu vykonáva svoje deštrukčné dielo. Človek ostal uviaznutý v „kalamite“ svojho ega, čo je ničota, existenciálne vákuum. Vo zvolaní apoštola Pavla: „Ja nešťastný človek, kto má vyslobodí z tohto tela smrti?“ (Rim 7, 24), cítiť túto mizériu. Bludný kruh uprednostňovania temnoty pred svetlom, lebo ľudské skutky sú zlé (Jn 3,19).
Bol to Viktor Frankl, ktorý sekulárnou metódou odkryl túto ničotu duše moderného človeka v spoločnosti blahobytu v podobe noogénnych psychóz a neuróz. Navrhuje logoterapiu – objavenie, a nie sebaurčenie zmyslu života pre každú dobu a životnú situáciu každej osoby. Zmysel – logos, ten však je mimo človeka, ktorý dosiahne iba ten, kto zo seba vystúpi.
Sanácia poškodenej ľudskej prirodzenosti
Charles de Gaulle pri početných rozhovoroch s André Malraux vravieval, že má rád noc, pretože ona je predzvesťou svetla, dňa. Od tejto metaforickej finesy prejdime na prekonanie univerzálnej trojakej reality hriechu. Jestvuje niekto, kto si robí absolútny nárok, ako sa vysporiadať s temnotou hriechu a jeho dôsledkami – kto ožiari myseľ človeka novým nehasnúcim svetlom. Preto Ján Krstiteľ chvejúcou rukou – zdôrazňuje východná tradícia v liturgii – ukazuje na Božieho Syna, stojaceho v zástupe na jeho krst, ako na toho, ktorý sníma hriech sveta. A pravoverné kresťanstvo učí v intenciách starozákonných predpovedí, že Boží Syn vzal na seba naše hriechy ako baránok vedený na zabitie, a ovca, čo onemie pred strihačom. Zomrel za nich a jeho rany nás uzdravili.
Skúmajme, v čom tkvie podstata ponorenia do našich hriechov. Kristovo zostúpenie do hlbín zeme, to nie je len nejaké solidárne gesto s mizernou, ba ničotnou ľudskou situáciou, akousi humanistickou empatiou a následne záchrannou misiou zvonku, či zhora. Takto na neho jednostranne, fragmentárne hľadia sekulárni filozofi alebo modernistickí teológovia. Tí nemajú dostatok múdrosti pravého poznania i pokory, aby videli, že ide viac ako len o gestá bežného súcitu so snahou o akú – takú nápravu. Tiež to nie je len abstraktne odôvodňované konanie Božieho Syna, ktorý je vyslaný z nebies, aby Otcovi priniesol obetu satisfakcie za hriechy. V tom zase uviazla stredoveká scholastika.
V prípade osoby Krista je to slobodné a sebaobetujúce poznanie a konanie dvoch zjednotených, nerozdelených prirodzeností ľudskej a božskej, dvoch „zosynchronizovaných“ vôlí v jedinej osobe – vôle absolútneho človeka, nového Adama a vôle zvrchovaného Boha, ktorý je jednej podstaty s Otcom. Teda ponorenie do reality hriechu je za účelom jeho zničenia a nápravy človeka, jeho pozdvihnutia zo stavu padlého Adama a Evy do stavu nového človeka. Je to sanácia poškodenej prirodzenosti a navrátenie skutočnej dôstojnosti človeku, ktorú nedokáže žiadne mravné učenie, ten-ktorý meditačný systém, tobôž nie ideológia či politické zriadenie. Preto Písmo Novej zmluvy hovorí, že tí, čo prijali záchranný Boží plán, sa už v tomto veku stávajú Božím deťmi, aj keď na životnej ceste sa potkýnajú a padajú.
Obžalovaný Kristus
Odkryme tajomstvo samotného úkonu ako Bohočlovek vzal na seba naše hriechy. Urobil to svojou voľou Boha, ktorý od večnosti predpoznal a chcel každý jeden náš hriech odstrániť a svojou ľudskou vôľou sa stotožnil s ním, zobral na seba. Nechal sa pred svojím Otcom obžalovať za každé jedno ľudské zlyhanie: vraždy, samovraždy, zabitia, popravy a potraty, mučenia, lúpeže, znásilnenia, smilstvá a cudzoložstvá, všetky fyzické a psychické týrania, všetku bezmocnosť človeka, opustenosť, súženia, vzburu ateistov a bohorúhačov, bolestí a zúfalstvo chorôb, hnev, závisť, lenivosť, závislostí a hýrenia, prázdne radovánky atď.
Keď apoštol Pavol píše, že sa stal pre nás hriechom (2Kor 5,21), znamená to, že menovite za každého konkrétneho človeka – svoj obraz, predstupoval v osobnej modlitbe, mimo ľudský zrak pred Otca a sám sa obžaloval z hriechov. Evanjeliá uvádzajú, že išiel po nociach a včasráno do samoty, aby bol so svojím Otcom. Kľúčové je tvrdenie, že on mnohokrát s hlasným plačom, ba výkrikmi osamote bol pred Otcom a prednášal mu svoje prosby (Hebr 5,7). Z toho vyplýva, že prv než prišli známe finálne smrteľné úzkosti na Krista v Getsemanskej záhrade – pri ktorých sa krvou potil, absolvoval nespočetné množstvo „malých getsemanských záhrad“ na úpätí Olivovej hory (Jn 18,2) hoci evanjelisti popisujú len tu známu poslednú – rozhodujúcu. Tu v Kristovej božskej a ľudskej vôli padlo rozhodnutie, že celý ten skrytý proces brania našich hriechov bude zavŕšený tým, že ich On – nevinný Bohočlovek, nechá fyzicky pribiť na svojom tele na kríž a predtým podstúpi za nich ťažké mučenie. Tým zbúral múr rozdelenia medzi Bohom a človekom (Ef2,14). Prosba Krista o odňatie kalichu utrpenia a zároveň jeho podriadenie Otcovej vôli nám poodhaľuje duševný proces súhlasu oboch vôli, teda nie jednej – neurčitej božsko-ľudskej. Aj v tom otcovia cirkvi v siedmom storočí reprezentovaných sv. Maximom Vyznávačom s podporou pápeža sv. Martina I., museli zviesť ťažký boj za cenu osobných obetí. Zápasili s heretikmi podporovanými politickou mocou, ktorí hlásali len jedinú vôľu v Kristovej osobe.
Obrátená pyramída na Kristovi
Pápežský kazateľ Raniero Cantalemessa v diele Život pod nadvládou Krista, aby poukázal na duševné trápenie Krista – kedy prijímal obžalobu za naše hriechy, použil metaforu nám známej obrátenej pyramídy. Celá váha zla hriechu bola ako veľká pyramída, ktorá svojím špicom spočívala ako ťarcha na Kristovej duši. Rozumom nepredstaviteľné, srdcom čiastočne pochopiteľné. Možno súhlasiť s Cantalemessom, že duševné a duchovné muky v Getsemanoch prevýšili neskoršie fyzické bolesti Krista. Dokonca, aj keď v dejinách boli ľudia, ktorí zomierali ešte v strašnejších fyzických mukách ako Kristus, na kríži sa obetoval Bohočlovek a tým sú akékoľvek paralely s utrpením človeka neadekvátne. Presne to, čo píše List Hebrejom, že v jeho osobe máme Veľkňaza, ktorý cíti s našimi slabosťami a pripodobňuje sa nám. Preto na kríži odtajnil všetko pri recitovaní Dávidovho dvadsiateho druhého žalmu a na okamih ako človek zakúsil stav zúfalstva pod tlakom hriechov, ktoré vzal na seba. Mnohokrát kričal v samote, teraz kričí verejne počas Boho-ľudskej drámy: „Slová môjho náreku sa ďaleko od toho, kto by ma zachránil. Bože môj, volám k tebe a nečuješ, volám v noci, a nenachádzam pokoja!“ Ani tu nám neujde pozornosti, keď sa Písmo zmieňuje o tom, že ho Otec nechal zdrviť slabosťou. Kristus vo svojej poslušnosti, ktorou vykonal dielo stotožnenia sa s hriechom človeka, stal sa pôvodcom večnej spásy – záchrany pre všetkých, ktorí ho poslúchajú. Je to slobodná ponuka Boha človeku a zdá sa, že nedostatočne využitá. Preto sa možno domnievať, že ak platí: „Kristus večne žije s oslávenými ranami umučenia“ (III. veľkonočná prefácia), tak mysticky trpí – ako plnosť lásky – a nie z nedostatku dobra. Vie, že za mnohých bola jeho krv vyliata nadarmo.
Tri sekvencie z Getseman o dnešnom človeku
V jednom zo súčasných filmových spracovaní príbehu o Ježišovi z Nazareta je scéna, keď k nemu v smrteľných úzkostiach prichádza diabol, aby ho dialógom ako kedysi na začiatku – po jordánskom krste – odhovoril od obety na kríži. Výrečný pokušiteľ prichádza ako džentlmen, oblečený v šedom obleku a „šmahom ruky“ mu prezentuje všetky hrozivé scény spoločenských hriechov, ktoré budú nasledovať po jeho smrti. Spasiteľ vidí použite chemických zbraní v prvej svetovej vojne, roztrhané telá vojakov v ozbrojených konfliktoch temného XX. storočia i dôsledky Hirošimy. Keďže pracovnou metódou satana je klamstvo, resp. miešanie pravdy a lži, snaží sa Kristovi povedať, že človek bude po jeho kalvárskej obete ešte horší, jeho smrť nič nerieši.
Aké spoločenské hriechy diabol ukázal Kristovi, keď prezentoval našu súčasnú ponurú realitu? Akú temnotu dnešných dní zhliadol Boží Syn? Satan sa predsa chváli tým, že mu patria všetky kráľovstva sveta (Mt 4, 8), lebo vie, že svet odvrátený od Stvoriteľa je v jeho siločiarach (1Jn 5,19) a politika je najhlbšia forma otroctva (Berďajev: O otroctve a slobode človeka). Nazdávam sa, že Kristus videl tri obrazy, tri scény bohoboreckej politiky.
Prvou hrozivou sekvenciou, ktorú mu satan v skratke predstavil, je systematické a stupňujúce ničenie personálnej identy človeka stvoreného ako muž a žena k božiemu obrazu a podobe. Videl zvrátené sodomské konanie ako štátmi vynucovaný program podporovaný apostatickými cirkevnými pohlavármi v Ríme, ktorý sa medzitým stal babylonskou matkou smilstva a ohavností zeme i skrýšou pre nečistých duchov (14. – l8. kap. Apokalypsy). Varovala predtým Božia Matka v súkromných zjaveniach v Garabandale, ktorými aktualizovala Fatimské posolstvá.
Veci sú tak ničivo dramatické aj v cirkvi, že otázka už nestojí, kto je členom tzv. levanduľovej mafie, ako ju odvážne nastolil profesor Dariusz Oko, ale kto tvorí ten ohraničený nezvrátený a pravoverný zvyšok, ten maličký a Kristom chránený košiar (Lk 12,32), ktorý ho privíta s dobrosrdečnou vierou (Lk 18,8). Videl antikrista, ktorý v jeho mene na posvätných miestach hlása falošné dobro – ohavnosti pomenoval dobrom a neresti cnosťami.
Videl ďalej procesy domnelej pandémie za účelom následnej vakcinácie, aby sa dosiahli ciele vytýčeného nového svetového poriadku prostredníctvom veľkolepej redukcie populácie. Diabol neznesie, keď je demaskovaný vo svojich plánoch, ale keď robotu dokončí, potom sa ňou ostentatívne chváli. Tí istí, ktorí spustili tieto eugenické procesy vakcinovania, dnes zriaďujú akési antivakcinačné tribunály, komisie a diskusné fóra pre skúmanie a „satisfakciu“ za nežiaduce účinky kedysi “spasiteľnej“, „oslobodzujúcej“ vakcíny, ktorej aplikáciu úradujúci pápež nazval dokonca „skutkom lásky“.
Treťou sekvenciou, ktorú Kristus videl, je lož ekologickej a najnovšie energetickej krízy, ktorej politikum po skončení práce násilnej vakcinácie divoko naberá na sile. Ciele sa zamenili za prostriedky: človek je nútený prispôsobovať sa zvieratám a tzv. uhlíkovej stope. Vyšší sa predsa nemôže prispôsobovať nižšiemu. Odporuje to zásade personalizmu, pretože Stvoriteľ človeka urobil pánom nad prírodou, aby v jeho mene vládol nad ňou. Táto diktatúra v mene človeka, určujúca poradie hodnôt, ktorou sme pozbavovaní človekobožským aparátom politikov o posledné zvyšky slobodného pohybu a súkromia. Nastáva infantilizácia života „autíčkami na baterky“ a „bio zaklínadlami“. Po zničení sebestačného národného poľnohospodárstva nasleduje likvidácia súkromného, domáceho. Zredukovaná populácia sa pokloní v otrockej poslušnosti temnému vladárovi, ktorý si zoberie podobu globálneho humanistu: mierotvorcu, ekológa a dialogického ekumenistu. Legenda o Antikristovi od Vladimíra Solojvova je už takmer splnená.
Scenáristom a režisérom tohto filmu, ktorému dajme názov: Pokus o zničenie ľudskej prirodzenosti a nastolenie transhumanizmu pred Parúziou je ten istý zvodca, ktorý na úsvite dejín ponúkal rajskému človeku humanistické tézy o vyrovnaní sa Bohu a otvorení jeho očí s vidinou nesmrteľnosti.Dramaturgia, herci sú jeho zasvätení učeníci v tajných lóžach a komparz je oklamaný a zastrašený, zmätený ľud, ktorý rečou proroka Izaiáša, nedokáže rozoznať pravú ruku od ľavej. Toto súčasné dielo antikrista, ktoré videl Kristus v Getsemanoch však vyjadruje aj frustráciu a z nej prameniacu zlobu strojcov nového globálneho poriadku, ktorí ani pomocou „zázrakov“ vedy a magickej sily techniky nedokážu „vylúčiť smrť alebo dať silu k obnoveniu života tak, ako sa to robí, keď sa obrába vinica, aby z nej vyrástlo víno“ (Tertulianus: De anima). Vedia, rovnako ako ich majster lži, že im triumf nebude patriť, aj keď zvedú mnohých. My zasa očakávame skorú nebeskú odpoveď na tieto pyšné pokusy človekobožstva.
Elipsa duše
Pozrime sa, ako by sa dala charakterizovať duša nášho súčasníka – príjemcu direktív antikrista, ktorú videl getsemnaský Kristus? Hľadel – rečou Berďajeva – na človeka absolútne pozbaveného vnútorného života, na indivíduum pozbavené znakov osoby, ktorého zmieta strach a beznádej. Prirovnajme to k elipse, v ktorej prvým stredom je strach, úzkosť a druhým je strata nádeje, vôle k životu. Elipsa, ktorej oba stredy temnoty duše symptomaticky popísal už Dostojevskij v Zápiskoch z podzemia a Zápiskoch z mŕtveho domu. Vonkajším oválom pomyselnej elipsy je totálny zmätok, vyčerpávajúce blúdenie v základných otázkach života, pre ktoré platí Stvoriteľov zákaz: „Nesmieš – lebo zomrieš!“
Myslím, že ak by mi bolo dovolené uviesť iba jediný biblický citát z mnohých na deskripciu našej zatemnenej duše a srdca, tak tento: „Ráno budeš vravieť: „Keby už bol večer!“ a večer zasa: „Keby už bolo ráno!“ pre hrôzu svojho srdca, ktorou sa budeš desiť, a pre tie veci, na ktoré budeš hľadieť svojimi očami“ (Dt 28,67). Nenapĺňa sa tristná predtucha Johanna Wolfganga von Goetheho, ktorú predniesol tesne pred smrťou, že Stvoriteľ oľutuje stvorenie človeka, všetko znovu premieša a začne tvoriť od počiatku?
Pochodeň v temnotách
V tejto dobe, kedy vybledli sebavedomé humanistické istoty, sme po západe slnka a všetko sa chystá na noc (Nikolaj Berďajev: Nový stredovek), nám už neostáva iné východisko, ako konať podľa skúsenosti našich predkov a utiekať sa k Bohorodičke: „Najsvätejšia Panna, zjavuješ sa nám v temnotách ako svetelná pochodeň. Zažíhaš duchovné svetlo a všetkých vedieš k poznaniu Boha. Svojím leskom osvecuješ naše mysle, preto ťa ctíme“ (Akatist, Ikos 11). Matka Božia je „rebrík, po ktorom sám Boh z neba zostúpil a zároveň most, po ktorom ľudstvo zo zeme do neba prechádza“ (Ikos 2).
Nutne sa potrebujeme upokojiť a stíšiť, veď Kristov pokoj v srdci prevyšuje každé ľudské chápanie a uchráni nás pred druhou – večnou smrťou, pred pádom do ohnivého jazera, z ktorého nebude úniku. Je to pokoj vznešeného svetla tvárí vzájomných pohľadov Matky a Syna na ikonách. Syna, ktorý svojou smrťou porazil smrť. S dôverou duše nasýteného dieťaťa v matkinom náručí, ktoré má pokoj a istotu, premeditujme – zasýťme sa obsahom hymnu Fós Hilarón. Svätý Bazil Veľký, ktorý ho v 4. storočí cituje, hovorí, že v jeho dobe bol už taký starobylý, že si nikto nepamätal, kto ho zložil. Postavme sa pred boho-ľudskú jasnú tvár Krista a ticho so sv. Bazilom ho recitujme:
Ó, svetlo tiché, svätej slávy nesmrteľného Otca nebeského, svätého blaženého.
Ježišu Kriste, keď sme prišli k západu slnka a videli žiaru večernú, ospevujeme Otca i Syna i Svätého Ducha, Boha!
Je dôstojné preľúbeznými hlasmi oslavovať Teba Synu Boží, ktorý dávaš život celému svetu. Preto ťa celý vesmír velebí.
Nechajme sa ožiariť týmto pokojným svetlom Krista, ktoré nás uzdraví z našich temnôt. Pretože, ako správne rezultuje Berďajev, naša spása je slobodnou kooperáciou Boha a človeka. Kristus nás prevedie víťazne – pri zachovaní zdravého rozumu a živej viery aj cez ďalšie súženia tejto doby. V nádeji v konečné víťazstvo voláme našej mocnej Sprostredkovateľke:
Raduj sa, postrach neviditeľných nepriateľov!
Raduj sa, lebo ty si prinútila démonov nariekať!
Raduj sa, lebo skrze teba bol neľudský tyran svojej moci zbavený!
Raduj sa, lebo si zvodcu duší zahnala!
Raduj sa, lebo si utrela slzy Evine a pozdvihla padnutého Adama!
Žiaľ, väčšine mladých ľudí článok už nič nepovie…