utorok, 4 októbra, 2022
spot_img
ÚvodAktualityPozvanie pre prezidentku Zuzanu Čaputovú do Dunajskej Stredy na prehliadku dehonestácie slovenskej...

Pozvanie pre prezidentku Zuzanu Čaputovú do Dunajskej Stredy na prehliadku dehonestácie slovenskej štátnosti

Snáď to nie je len zúfalý výkrik do hmly, tento list, či vlastne pozvánka, ktorú som poslal na inštanciu najvyššiu – úrad prezidenta Slovenskej republiky.

Činím tak vzhľadom na pretrvávajúci protiprávny stav v meste Dunajská Streda a nezodpovedné konanie prokurátora či sudcu tzv. špeciálnej prokuratúry, ktorí prípad síce doteraz vyšetrujú (ako zločin! Už viac ako rok!), ale súčasne tolerujú prebiehajúcu trestnú činnosť, teda vykonávanie klasifikovaného zločinu, pričom zatiaľ nikto nebol ani obvinený.

Hľadiac na ostentatívny rozkladu štátu v priamom prenose sa pýtam, koho záujmom slúži táto špecializovaná justícia.

- Podporte nást -

Pre:       Prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová

Váž.pani Zuzana Čaputová, prezidentka Slovenskej republiky !

Ako občan SR žijúci v Dunajskej Strede si Vás dovoľujem pozvať na návštevu tohto mesta, aby ste sa osobne presvedčili, ako je v tomto meste porušovaný a ignorovaný zákon a dehonestovaná slovenská štátnosť. Príďte prosím tento týždeň na Múzejnú ulicu v Dunajskej Strede (vedľa Žltého kaštieľa), kde môžete na vlastné oči vidieť, vztýčenú maďarskú vlajku na pol žrde, na novovybudovanom iredentistickom pamätníku. Architektonické stvárnenie stavby odkazuje na potrianonské maďarské revizionistické hnutie, založené Nándorom Urmánczym v r. 1920, podľa ktorého sa má maďarská vlajka symbolicky vztyčovať na pol žrde, až kým nebude obnovené pôvodné Veľké Maďarsko (pozn.: termín „Uhorsko“ v maďarčine neexistuje).

Z iniciatívy a so súhlasom primátora mesta Dunajská Streda pána Zoltána Hájosa je na verejnom pozemku mesta a súčasne na zvrchovanom území Slovenskej republiky opakovane vztyčovaná maďarská vlajka! Táto protizákonná činnosť je vykonávaná od 12. novembra 2020 ako pripomenutie Viedenskej arbitráže v novembri 1938 – teda udalosti, keď fašistické Taliansko a nacistické Nemecko rozhodli o okyptení (česko)slovenských štátnych hraníc. Zároveň je to i pripomenutie odhalenia iredentistického pamätníka v Dunajskej Strede 12.novembra 1939. Maďarská vlajka je vztyčovaná v priebehu roka opakovane pri každom maďarskom štátnom sviatku.

Takéto konanie považujem aj za zneváženie pamiatky utrpenia viac ako 100 tisíc Slovákov, ktorí boli po Viedenskej arbitráži násilným, často až brutálnym spôsobom vysídlení z odtrhnutého územia južného Slovenska. (Len za prvé dva mesiace od arbitráže, t.j. do konca r. 1938  to bolo 50 tisíc násilne vyhnaných Slovákov a Čechov). Toto vysídlenie bolo sprevádzané pozbavením celého majetku, bitím, mučením, žiaľ aj vraždením a znásilňovaním. Pre ilustráciu – v Prílohe listu uvádzam svedeckú výpoveď troch slovenských roľníkov z tohoto obdobia. Takýchto svedectiev je k dispozícii ďalšie stovky, mnohé oveľa horšie, obsahujúce vraždy, či znásilnenia.

Vážená pani prezidentka!


veľmi často používate vyjadrenie, že „veľmi citlivo“ vnímate rôzne negatívne javy – ako je napr. sociálna a národnostná nespravodlivosť, útlak, nenávisť či v poslednom čase porušovanie ukrajinskej suverenity. Chcem dúfať,  že budete veľmi citlivo a  promptne reagovať aj na porušovanie suverenity Slovenska a rozsievanie nenávisti voči Slovákom zo strany niektorých maďarských iredentistických kruhov a vôbec neúcty voči slovenských dejinám.

Násilné vysídlenie Slovákov (ale aj Čechov či Rusínov) z tohto územia v r. 1938 – 1939 si totiž Vy (ani tzv. hlavné médiá) nijako nepripomínate, pričom ono predchádzalo ďalším vysídleniam z územia Maďarska i z územia 1.Slovenskej republiky a spôsobom prevedenia ich vo svojej brutalite prekonáva.

Obete tohto násilia, motivovaného národným šovinizmom, nemajú podnes ani jeden dôstojný pamätník.

Zároveň vyslovujem nádej, že pozvanie do Dunajskej Stredy prijmete a na suverénnom území Slovenskej republiky sa osobne oboznámite s nezákonným spôsobom používania maďarskej vlajky.

Vyslovujem aj nádej, že z úcty k utrpeniu Slovákov, sa bližšie oboznámite z dejinami tejto kalvárie našich občanov v období 1938 – 1945 na južnom území a na území dnešného Maďarska. Nádej, že sa rovnakou mierou Vášho záujmu stanú aj minulé zločiny proti ľudskosti voči Slovákom, keďže v Ústave Slovenskej republiky máme zaručenú rovnakú ľudskú dôstojnosť bez ohľadu na rasu. Z toho vyplýva, že výberová manipulácia s ľudským utrpením, ktorá v našich tzv. hlavných médiách dlhodobo prebieha, nemá miesto v demokratickej spoločnosti a je protiústavná.

Na záver Vás žiadam o dôrazné verejné odsúdenie tohoto protizákonného konania a podniknutie aktívnych krokov na ukončenie šovinistických provokácií zo strany niektorých predstaviteľov mesta Dunajská Streda. Žiaľ, orgány činné v trestnom konaní, napriek tomu že obdržali od viacerých občanov, aj občianskych združení podnety v tejto veci, popri prebiehajúcom vyšetrovaní,  umožňujú naďalej páchanie trestnej činnosti, čo naznačuje nefunkčnosť OČTK a značnú úroveň rozkladu nášho štátu.

S úctou                                                                                                             

Ing.Mgr. Gunčaga Ľudovít

                                                                                                                          Dátum: 12.4.2022

Príloha:

Mučenie Vendelína Moňáka, Jána Vyrvu o Jozefa Oškvarka maďarskými žandármi a vojakmi.

Kancelária Národnej rady v Bratislave, 3.januára 1939.

Vendelín Moňák, narodený 23. júna 1893 v Hornej Zubrici pri Trstenej, Ján Vyrva, narodený 22. mája 1896 v Jablonke, okres Trstená, Jozef Oškvarek, narodený 10.decembra 1897 v Pekelníku, okres Trstená, všetci bývajúci v obci Slávikovo (pozn.: dnes Orávka), v okrese Feledince (pozn.: dnes Jesenské – okres Rimavská Sobota)

Všetci traja sú zo Slávikova a udávajú vo svojej výpovedi toto:

Dňa 5. októbra 1938 vtrhlo maďarské vojsko do obce Slávikovo, ktorá ležala na území čsl. štátu. Po jednohodinovej bitke čsl. vojsko (pod velením poručíka Večeru), četníctvo a miestne obyvateľstvo (hlavne kolonisti) vyhnalo maďarské vojsko za čsl. hranice. Na bitke sa zúčastnili kolonisti Moňák, Vyrva, Oškvarek a iní miestni kolonisti. 8. novembra, po pripojení obce k Maďarsku, popoludní asi o 16. hod. prišiel do Moňákovho bytu jeden maď. dôstojník so 6 vojakmi a zatkol Moňáka, jeho ženu, dcéru, zaťa a dvoch sluhov. Ešte v ten večer nás troch (Vyrva, Oškvarek, Moňák) odviedli maďarskí žandári do Rimavskej Seči na žandársku stanicu, kde nás za prítomnosti prísažného vypočuli. 10.novembra asi o 9. hod. predpoludním žandárstvo nás odovzdalo tamojšiemu maďarskému vojsku, kde už boli: Emília Nováková, manželka kom. majstra z Rim. Seče, Molnár, kominársky majster od Jelšavy, jeho otec a 13-ročný syn. Keď nás vojaci prevzali od žandárov, poviazali nás všetkých 7 a bili nás od 10. hod. asi do 15. hod. Popoludní. Bili nás povrazmi a kopali čižmami. Po 5 hodinovom mučení prišiel do miestnosti, kde nás bili, vojenský lekár, ktorý vidiac, že sme dobití až do krvi, zakázal vojakom, aby nás ďalej bili. Dali nám vodu, aby sme zmyli krv z tela.

Až do 14. novembra boli sme stále v tej miestnosti, kde nás bili. 14. novembra odviezli nás maďarskí vojaci na vozoch do Felediniec, na vojenské okresné veliteľstvo, odtiaľ do Rimavskej Soboty, kde sme boli zavretí do väznice krajského súdu. Tu sme boli do 27. novembra 1938 odkiaľ maďarskí žandári prevzali Moňáka, Vyrvu a Oškvarka a odviedli nás do Felediniec na okresné vojenské veliteľstvo. To bolo okolo 17. hod. večer. Hneď nás predviedli k jednému majorovi, ktorý nás vypočul. Chcel sa od nás dozvedieť, kto z občanov strieľal na maďarské vojsko. Najskôr vypočúval Vendelína Moňáka. Keď tento nechcel prezradiť svojich spoluobčanov, ale hovoril len to, že strieľali len čsl. vojaci, odovzdal ho dvom žandárom a dvom vojakom so slovami: „aby sa mu vraj jazyk rozviazal“.

Títo žandári a vojaci priviazali ho (Vendelína Moňáka) na jednu lavicu, kde ho bili po holých chodidlách. Potom ho vzali do drevárne, kde ho vyviazali tak, že mu nohy nedosiahli na zem. Keď ani po polhodinovom vyviazaní neomdlel, pridali mu na plecia jeden klát, na ktorom sa drevo seká, pričom ho bili rukami po ústach, po tvári, po hlave a kopali čižmami do celého tela. Potom ho odviazali a odvliekli späť k majorovi, pričom ho bili kolbou. Major ho znova začal vyslúchať a keď nič nového nepovedal vyhrážal mu, že ho ďalej nechá biť. Moňák prosil majora, aby ho radšej zabil alebo obesil a nemučil ďalej, keďže on nič nevie, len to, čo už povedal. Major vidiac, že sa od neho nič nedozvie, nechal ho a dal ho odviesť späť do väznice. Potom začali vyslúchať Jána Oškvarku, ktorého tiež veľmi bili a kopali, ale jeho už nevyviazali. Ani tento nič nepovedal. Potom ich zavreli do jednej izby, kde ležali na doskách až do 20. decembra 1938. Za ten čas im liečil rany jeden civilný lekár. 20.decembra odvliekli ich od žandárov do Budapešti, hoci Vendelín Moňák mal podla zistenia civilného lekára 40° horúčku.

V Budapešti ich zavliekli do vojenskej trestnice na Margitkörút. Do Budapešti ich vliekli okutých. 20.decembra sa hlásil Moňák za nemocného. Vyšetril ho jeden vojenský lekár. Spytoval sa ho, že z čoho má tie rany na nohách. Keď mu Moňák povedal, že ho maďarskí žandári dobili krútil hlavou a poslal ho do väzenskej nemocnice, kde bol do 30. decembra 1938. Tu ho síce ošetrovali, ale nedostával lieky, ktoré lekár predpísal. Lekár nariadil, aby stále ležal, ale podriadený personál v nemocnici ho nenechal ležať, ale musel zametať izbu, vynášať nočníky a podobné práce konať, čo mu bolo veľmi ťažko, keďže dobité nohy ho veľmi boleli. 30. decembra prišiel do nemocnice najvyšší lekár tejto nemocnice na prehliadku. Prišiel aj k Moňákovi a pýtal sa ho, čo mu je. Moňák odpovedal, že ho zuby bolia. že ho bolia preto, že ho maďarskí žandári bili po ústach, sa bál povedať. Lekár sa opýtal prítomného strážmajstra, že prečo nechodí Moňák na zubné liečenie. Strážmajster odpovedal, že nemôže, lebo má nohy dokaličené. Lekár na to odišiel. Strážmajster sa vrátil a kričal na Moňáka, že prečo sa opovážil žalovať lekárovi. Vyhrážal sa mu, že ho obesia a i on bude svedčiť na neho.

Za jeho pobytu v nemocnici prišiel k nemu jeden deň (nepamätá sa kedy to bolo) vojenský sudca, či štátny zástupca, prečítal mu obžalobný spis, v ktorom bol obvinený, že vraždil maď. vojakov. Podľa obžalobného spisu svedčili proti nemu Cigáni z obce Harmac, okres Feledince. Nakoniec mi povedal, že budem obesený. 30. decembra prišiel ku mne môj bratanec, najal mi advokáta, aby ma bránil pred súdom. 30.decembra 1938 Moňáka okovaného autom previezli do X. vojenskej trestnice na Margitkorúte, kde boli Vyrva, Oškvarek a ostatní Slováci väznení, spolu 29 osôb. Tu sme prenocovali všetci na podlahe, potom ráno odviedli nás poviazaných na stanicu, odkiaľ pricestovali sme do Nových Zámkov a ďalej do Galanty. V Galante nás odviazali a odovzdali nás čsl. komisii, ktorá prišla po nás. Dostali sme totiž na základe česko-slovensko-maďarskej dohody amnestiu. Tu sme presadli do vlaku,
v ktorom šli do Maďarska Maďari, za ktorých sme boli vymenení. Od Galanty sme išli do Serede, potom do Trnavy, odtiaľ do Bratislavy, kde sme prišli 1. januára 1939.

V Bratislave 3. januára 1939.

Zapísal: P. Kešiar, Vendelín Moňák, v.r. Ján Vyrva, v.r. Jozef Oškvarek, v.r.

Zdroj : Prof. Jozef M. Kirschbaum: Krvácajúca hranica, vyd. 1940, 2003 (s.234, Doklad č. 2) https://www.zsi.sk/wp-content/uploads/2021/12/Krvacajuca_hranica_cast_Dokumenty-1.pdf

Zdroj fotografie – z návštevy Prezidentky Zuzany Čaputovej v Dunajskej Strede 26.11.2019: https://dunajskostredsky.sk/navsteva-pani-prezidentky-sa-nevyhla-ani-chulostivym-otazkam

Fotografia maďarskej vlajky vztýčenej na pol žrde v Dunajskej Strede:

Zdroj:

https://ma7.sk/tajaink/ibolya-oliver-nem-valakik-ellen-vontuk-fel-dunaszerdahelyen-a-magyar-lobogot

Dalšie informácie o tejto téme:

image_printTlačiť článok
SÚVISIACE ČLÁNKY

PRIDAJTE SVOJ KOMENTÁR

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

Najčítanejšie od autora

Najčítanejšie (všetci autori)