piatok, 29 marca, 2024
spot_img
ÚvodCiele, priority, zásady, koncepcieSloboda ako život - šťastie ako dar

Sloboda ako život – šťastie ako dar

Nesmiernou túžbou nezostať mŕtvou hmotou a nadľudskou vôľou vymaniť sa z otroctva tmy, začal život svoj zápas proti smrti.

Odvtedy stoja proti sebe ako dva princípy vytvárajúce večný a nekonečný kolobeh premien, najpravdivejšie symbolizovaný – zápasom svetla a tmy. Aj my, deti tohto neľútostného boja – na život a na smrť – sme iskrami tepla, z ktorých sa rodia nové svety nádejí.

Niet väčšieho daru ako byť iskrou nádeje! Niet väčšieho šťastia ako mať slobodnú vôľu!

Proti presile chladu a tmy sa môžeme vydať ktorýmkoľvek smerom, aby sme naplnili svoje poslanie, ktoré spočíva v približovaní sa k vytýčenému ideálu, a prispeli tak svojim dielom aj k naplneniu zmyslu života. To je naša jediná povinnosť voči nemu, a mala by to byť aj naša vďaka za život a slobodu, ktoré nám umožňujú naplniť prirodzenú snahu ľudskej osobnosti presadiť sa a uplatniť svoju individualitu. Poskytujú nám aj neopakovateľnú príležitosť overiť si svoje schopnosti a dávajú nám právo vtlačiť svoju osobnostnú pečať na spoločné dielo života.

Tento kolobeh či špirála neustálych premien a stúpanie hore, bližšie k vytýčeným ideálom, sa vždy znova a znova začína – a nikdy nekončí, ak…

Ak my sami nestrácame vôľu žiť a bojovať, ak my sami nepohŕdame darom najvzácnejším, ak my sami nezrádzame svoje jediné poslanie spočívajúce v sústavnom raste a zdokonaľovaní sa. A najmä, ak my sami nezrádzame svoju ambíciu – byť niekým. Aspoň samým sebou. Mať svoje meno, vlastnú tvár… . Nie na cudzí úkor, ale na úkor vlastných slabostí, pohodlnosti a chýb. Múdrosť prežitia netkvie vo vyzabíjaní iných, ale v schopnosti – nedať zabiť seba.

Zápas proti vlastným nedostatkom je základnou podmienkou našej úspešnosti a základnou povinnosťou nášho určenia, ktorú z nás nikto nezosníme, ani ju za nás nevykoná. Nesmie! Tým by život oslabil svoj najsilnejší pilier bytia – tvorivú inteligenciu, ktorá, ako jediná vlastnosť vysoko organizovanej živej hmoty, dokáže nielen hľadať, ale aj nachádzať východiská z bludísk, kde všetci tí, ktorí ju nemajú, zostávajú iba bezmenným prachom pod nohami víťazov.

Nevyhnutný základ tvorivej inteligencie tvorí pamäť. Nie ako smetisko všetkého, ale ako súhrn užitočných a žiadúcich skúseností, ale najmä – poučení. Je optimálne, ale spravidla až neuveriteľne náročné na obete a utrpenie, ak je založená na osobne, bytostne prežitom, lebo len vtedy tvorí skutočne neomylný základ nášho skutočného – JA. Či už ide o pamäť biologicko-genetickú, alebo tradovanú spoločenstvom v podobe kultúry či inak zaznamenávanú pre potreby života. Len aktívna pamäť môže byť tvorivá a len tvorivá bytosť je schopná sa vyvíjať, aby dokázala správne a úspešne reagovať na stále nové a nové podnety života.

Najvyšším štádiom tvorivej inteligencie je predvídavosť a schopnosť preventívnej prípravy na zmeny. Absolútnym  vrcholom ľudských schopností je – dokázať plánované zmeny aj uskutočniť.  Takáto činnosť sa už dotýka ideálu Boha –Tvorcu, s jedným malým, ale zásadným rozdielom. Všemohúci vie ako zmeny dopadnú a čo prinesú…

Pamäť,  a práve pamäť tradovaná spoločenstvom a vôbec spoločenská determinovanosť druhu Homo sapiens sapiens, nás priviedla až na úroveň objektívne prevyšujúcu – v pozitívach aj negatívach –  všetky živé tvory  našej Zeme. Hoci treba priznať, že tak medzi jednotlivými ľuďmi, ako aj medzi národmi sú rozdiely. Nezriedka až priepastné… . Nie iba v schopnostiach, ale predovšetkým v tom – ako a na čo – dokážu využívať svoju pamäť a aké majú ambície. Teda to – čím disponujú a ako to dokážu používať v konkurencii na presadenie svojich záujmov.  Ak dokážu správne odhadnúť, a aj zladiť „svoje záujmy“ so záujmami života ako celku – je to cesta k nesmrteľnosti…

Táto genetická, ale predovšetkým intelektuálna výbava komplexom daností, vlastností a schopností tvorí náš vonkajší duchovný obraz našu mentalitu. V nej sa pravdivo – až nemilosrdne! – premieta a zosobňuje obsah aj kvalita najhlbších hĺbok podvedomia. Tam uložená získaná skúsenosť a poučenie mnohých generácií našich pokrvných predkov nás chráni najúčinnejším pancierom proti zhubným následkom hlúposti, čo svojim „žiarením“ intenzívne preniká cez našu ľahkovážnosť a neopatrnosť, aby zničila podstatu našej životaschopnosti. Alebo ju pohlcuje do svojej „čiernej diery“, aby mohla – na náš úkor – zažiariť svojim novým svetlom.

Patríme k najskúsenejším kultúrnym národom a náš vstup na javisko dejín bol impozantný. Svojou silou aj svojou kultúrou. Svojou plodnosťou aj svojou tvorivosťou.

Nebáli sme sa hrdinsky bojovať za svoj životný sen a priestor, aby sme vytvorili ríšu, ktorá bola suverénom medzi Alpami a Karpatami, ktorá bola hegemónom stredného Dunaja. Ani potom sme sa nebáli, aj potom sme udatne bojovali, ale čoraz častejšie na prospech cudzích a ich slávu. A čo dnes?

Nebáli sme sa bojovať za cudzie podvody – a za vlastnú pravdu, vlastnú cestu a vlastný životný záujem a prospech sa bojovať bojíme? Dôverčivo sme verili cudzím iluzionistom a neveríme vlastným prorokom! Nám, ktorí tak ochotne verili nanúteným božstvám cudzích – chýba zrazu viera… . Áno, chýba nám viera v seba a vo vlastné schopnosti, ale aj viera v správnosť našej cesty k slobode, v náš cieľ a naše poslanie.

Náš zvrátený postoj k vlastným hodnotám je najkrutejším dôsledkom zanedbávania našich povinností voči sebe. A je to mnohogeneračný dlh! Je to trest za našu ľahostajnosť voči úrovni, ktorú sme dosiahli a za našu nechuť vládnuť si, čiže rozhodovať o sebe. Presvedčili nás iní, že poslúchať je síce pohodlnejšie ako vládnuť, ale aj bolestivejšie, a najmä – ponižujúcejšie. Dôstojnosť vlastného života sme pričasto a pridlho zamieňali za „svätý pokoj“ a jeho falošnú idylu. Ustupovali sme, pričasto,  až sa to stalo našim (zlo)zvykom. A zvykli si na to aj tí, ktorí nám vládli. Ešte nám nestačilo!?

Nečudujme sa, že nás tak neochotne prijímajú ako partnerov. Je to preto, lebo sme ustupovali nielen do dolín chladu a hladu, opúšťajúc slnečné nížiny plné chleba, ale sme ustupovali pričasto aj za hranice vlastnej dôstojnosti do nehostinných samôt sebaklamu, že „sa to“ spraví aj bez nás, bez nášho obetovania sa a že nám to miesto pod slnkom niekto vybojuje.  Áno, vybojoval, ale pre seba…

Ak je zvyk železnou košeľou, zlozvyk je košeľou z panciera. Preto! – tak,   ako ochotne sme sa  obetovali pre cudzích, presne tak neochotne, sa obetujeme pre seba. Vytriezvenia z našich ilúzií o „dobrom susedstve a priateľskej spolupráci“ prichádzali v bolestiach a krvi, keď nás cudzí, celkom prirodzene, obetovali na svojom oltári. Len taká býva odmena za nepoučiteľnosť.  A býva taká – právom! Áno, právom. Tým najobvyklejším, právom silnejšieho…

Nie cudzí nám vzali, my sme sa priľahko vzdali vlastnej sily. Pričasto dobrovoľne a celkom ochotne sme sa rozdali, venovali sa cudzím, aby zosilneli. Prečo? Aby mohli po nás lepšie bičom plieskať…!?

Vzdali sme sa značnej časti vlastnej energie – biologickej aj duchovnej – na cudzí prospech. Pritom energia je základom všetkého živého. Bez nej neexistuje ani inteligencia, ani jediná myšlienka nevznikne bez energie, ktorá je zdrojom sily na prekonávanie prekážok. Najmä sily žiť, čiže vyvíjať sa a rásť. Pasívne pretrvávanie je iba trpným čakaním na cudziu energiu, ktorá umožní hmote stať sa životom.

Vždy, aj za negatívnych okolností, sa treba prejavovať aktívne, veď aj tzv. čierne diery – hviezdy po kolapse – sú aktívnymi pohlcovačmi energie, aby mohli znovu „vstať z mŕtvych“ a opäť žiariť. Žiť podľa svojich túžob, predstáv a zákonov ako individuality. Všetko, čo nemalo dostatok energie stať sa individualitou, je iba hmotou – potravou pre posilňovanie životaschopnosti iných. Pasivita je predobrazom zániku, preto treba využiť každú príležitosť na svoje posilňovanie, zdokonaľovanie, rast…

Ešte aj naše „národné“ chápanie pracovitosti je otrocké. Považujeme za prácu iba fyzickú robotu. Duševná práca je skôr chápaná ako záhaľka. Okríknutie – „nešpekuluj, hybaj niečo robiť!“ – je príznačné pre naše chápanie práce. Pritom tí, ktorí „špekulovali“, čiže rozmýšľali – vždy dosiahli vyššiu úroveň ako tí, ktorí robotovali, dreli fyzicky. Energia je len jedna. Buď sa použije na fyzickú alebo duševnú prácu. Kto je fyzicky vyčerpaný, už nemá energiu na prácu duševnú – na myslenie. Otrokári to dobre vedeli a vedia to aj dnes.

Aj kresťanstvo, kresťanstvo zle chápané či zle – tendenčne vysvetľované -napáchalo škody na našom sebavedomí. Cirkev prezentovala Krista iba ako toho, kto po údere pokorne nastaví aj druhé líce. Krista, ktorý bičom vyhnal z chrámu otca svojho kupcov, nepropagoval nikto. To bolo pre pánov – a medzi nich stáročia patrila aj cirkev – nežiadúce. Nežiadúce ako príklad činu, aktívneho a účinného vzdoru proti znesväcovaniu chrámov. Aj náš materinský jazyk, naša kultúra, aj naša zem a vlasť, dnes opäť štát,  boli a sú tým chrámom, z ktorého treba – a nielen bičom – vyhnať tých, čo kupčia s našimi hodnotami. Nekompromisne, ako to urobil Kristus. V tom Ho treba nasledovať s vierou, ktorá nepozná pochybnosti.

Nie ruky k nebu spínať, o milosť prosiť, oči k výsostiam vyvracať, ale rozumu, vlastného rozumu, jeho nepreberných skúseností sa musíme chytiť! Nie cudzie bludy, vlastnú múdrosť treba do našich detí vštepovať, učiť ich hrdosti a sebavedomiu. Aby  ony, ako toľké generácie ich predkov,  nemuseli, a – už programovo! – ani nechceli, hľadať naplnenie zmyslu svojho života v cudzej službe.

Nefilozofujme, či má život zmysel. Má! Už preto má, že existuje. Aj náš život má zmysel, pokiaľ budeme plniť svoje poslanie. Plníme tým aj poslanie života, veď nám dal šancu vzniknúť! Čím viac sa zdokonalíme, tým viac sa priblížime k ideálu. A tým viac budeme slobodní. Už sa nezdržujme tým, či ešte nie je neskoro? Pokiaľ žijeme a chceme – vždy je čas! No už nie čas na nezrelé otázky ani na jalové reči – už je čas iba na múdre a odvážne činy!

- Podporte nás -

Najčítanejšie články na webe

Najčítanejšie články za týždeň