„Slováci v roku 1939 nechceli samostatný štát“…

Aj takéto výroky zaznievajú z úst niektorých autorov a redaktorov, ktorí chcú zámerne manipulovať a prekrúcať historické udalosti v neprospech Slovákov.

Už v Žiadostiach slovenského národa, ktoré vzišli na porade z iniciatívy Š. M. Daxnera v Liptovskom sv. Mikuláši 10. mája 1848 zúčastnení národovci požadovali, aby slovenské etnické územie malo autonómiu, s vlastným zákonodarným snemom, s vlastnými školami všetkých stupňov, s vlastným (slovenským) úradným jazykom, vlastnými výsostnými znakmi (zástavami) a vlastnými národnými gardami pod slovenským velením. Vtedajšia uhorská Kossuthova vláda Žiadosti odmietla, pretože by to znamenalo rezignáciu na vytvorenie Maďarského štátu so zachovanými hranicami Uhorska. Na celom Slovensku bolo vyhlásené stanné právo a na Štúra, Hurbana a Hodžu ako nebezpečných buričov bol vydaný zatykač.

Dňa 19. septembra 1848 na ľudovom zhromaždení v Myjave vyhlásil Ľudovít Štúr v mene Slovenskej národnej rady štátnu nezávislosť Slovenska a vypovedal poslušnosť uhorskej vláde.

20. marca 1849 delegácia slovenských národných činiteľov, ktorú viedol katolícky farár zo Zvolena Jozef Kozáček, predložila cisárovi Františkovi Jozefovi I. v Olomouci Prosbopis, v ktorom žiadala o uznanie slovenského národa a provinciálne osamostatnenie Slovenska. Jeho minister vnútra a školstva F. Stadion vyslovil súhlas aj s požiadavkou slovenskej úradnej reči, ba dokonca aj s odtrhnutím Slovenska od Uhorska, avšak pod podmienkou, že si to bude priať celý slovenský národ.

13. apríla 1849 Ľudovít Štúr, Michal M. Hodža a J. M. Hurban podali vo Viedni ďalšiu petíciu na zriadenie samostatného Slovenska v rámci monarchie. Nátlak maďarskej šľachty a váhavosť cisárových poradcov však zapríčinili odkladanie akéhokoľvek konkrétneho kroku zo strany cisára.

V Memorande slovenského národa zo 6. – 7. júna 1861 boli vyjadrené požiadavky Slovákov s ohľadom na vzájomnú rovnoprávnosť s inými národmi Uhorského kráľovstva.

Právnik a redaktor v Amerikánsko-slovenských novinách Adalbert Tholt Veľkoštiavnický narodený v Ružomberku, v roku 1905 aj neskôr v roku 1907 v knihe Národ a národnosť predkladá myšlienku o samostatnom štáte a uvádza, že národ môže byť slobodný iba vtedy, keď má vlastnú štátnosť rovnako ako ostatné národy, preto: „My musíme robiť a prísne sledovať jedine takú politiku, ktorá nás najbližšie k našej národnej neodvislosti posunúť môže… Slováci dosiahnu slobodu, keď sa v Európe zmení politická situácia a vzniknú priaznivé politické podmienky. Slováci musia na tento moment čakať s plnou dôverou a vrúcnym nacionálnym zápalom za dosiahnutie slobodnej, nezávislej slovenskej štátnosti.“

10. septembra 1914 proklamovala Slovenská liga v Amerike v mene Slovákov v Uhorsku Memorandum, v ktorom žiadala pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia na politickom, kultúrnom aj hospodárskom poli. Memorandum znamenalo začiatok politickej aktivity amerických Slovákov v záujme vlastného národa oveľa skôr, ako k vyjadreniu svojho postoja pristúpili americkí Česi. Slovenská liga v Amerike bola zakladateľkou slovenského, ale aj spoluzakladateľkou česko-slovenského odboja, a to podpísaním Clevelandskej dohody 22. októbra 1915 s Českým národným združením.

Neskôr v Pittsburskej dohode z 30. mája 1918 podpísanej zástupcami Slovenskej ligy v Amerike, Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov s Tomášom G. Masarykom je zakotvené okrem iného, že Slovensko bude mať v spoločnom štáte svoju administratívu, svoj snem, svoje súdy, že slovenčina bude úradným jazykom v školách, v úradoch aj všeobecne vo verejnom živote….

Dňa 25. januára 1938 na veľkom ľudovom zhromaždení v Žiline Andrej Hlinka povedal: „Ak nás Praha nepočuje, ak Pittsburská dohoda, autonómia, nestane sa skutkom, tak povieme Prahe Sbohom.“

Na oslavách 20. výročia podpísania Pittsburskej dohody v Bratislave dňa 5. júna 1938, na ktorej sa zúčastnilo približne 100 000 účastníkov predseda vtedajšej najpočetnejšej politickej strany na Slovensku Andrej Hlinka talianskemu novinárovi na otázku, či si Slováci neželajú samostatnosť odpovedal:

„Pýtate sa ma, či my Slováci, túžime po samostatnom štáte. Odpovedám vám otázkou: Či jesto na svete vôbec národa, ktorý by netúžil po samostatnosti?

Následkom Mníchovskej dohody z 30. septembra 1938 sa začal rozklad česko-slovenského štátu a československá vláda sa podvolila diktátu Nemeckej ríše. Prezident Edvard Beneš sa 5. októbra 1938 zriekol svojej funkcie.

Dňa 6. októbra 1938 podpísali predstavitelia všetkých politických strán Slovenska (mimo sociálnych demokratov a komunistov) Vyhlásenie o autonómii Slovenska v rámci česko-slovenského štátu. Pražská vláda toto vyhlásenie prijala a ešte v ten istý deň vymenovala Dr. Jozefa Tisa za ministra pre správu Slovenska. Na základe tejto dohody potom Národné zhromaždenie dňa 20. októbra 1938 prijalo zákon o autonómii Slovenskej krajiny.

Beneš dňa 22. októbra 1938 zbabelo ušiel z územia Česko-Slovenska. Na základe svedectva funkcionára NKVD Pavla Sudoplatova bol Beneš už dávno predtým sovietskym agentom.

5. februára 1939 na manifestačnom zhromaždení v Rišňovciach predniesol  šéf Úradu propagandy a neskorší minister vnútra Slovenskej republiky Alexander Mach pamätnú reč, v ktorej okrem iného prítomných vyzval, aby boli pripravení vziať si späť to, čo im patrí. Alexander Mach ďalej prízvukoval, že heslo, ktoré mali autonomisti pred 20 rokmi: „Slovensko, Slovákom!“ platí aj dnes a bude platiť až do úplného víťazstva… Ďalej vyhlásil, že slovenský národ je schopný samostatného života v kultúrnom, hospodárskom aj politickom smere. Pred zástupom zhromaždenia vyslovil tieto slová: „Mať svoj štát znamená život, nemať svoj štát znamená smrť, večnú smrť slovenského národa!“. Tieto slová vyvolali obrovské nadšenie a ďalšie očakávania naprieč celým Slovenskom.

Všetky tieto dlhoročné snahy a žiadosti Slovákov o rovnoprávne spolužitie so susednými národmi neboli v dovtedajších štátnych zriadeniach naplnené. Aj preto využili Slováci svoju šancu a dňa 14. marca 1939 všetci prítomní poslanci Snemu Slovenskej krajiny hlasovali za vznik samostatného slovenského štátu.

14. marec 1939 je z hľadiska štátotvorného usporiadania jedným z najvýznamnejších dátumov slovenského národa. Naveky ostane prvým dňom vyhlásenia slovenskej štátnej samostatnosti a dňom naplnenia samourčovacieho práva slovenského národa. Jeho význam bol a stále je z pohľadu skúseností, vývoja a tvorby existujúcej štátnosti nenahraditeľný. Slovenský štát sa zrodil v konkrétnej geopolitickej situácii formovanej vtedajšími veľmocami, na základe dlhoročnej vôle predstaviteľov slovenského národa a našťastie bez krviprelievania. Napätá medzinárodná situácia a hrozba rozparcelovania nášho územia medzi okolité štáty vyhlásenie samostatného štátu síce urýchlila, no nie je pravdou, že jeho vznik bol len dielom Nemecka a Slováci ho odmietali.

Aj keď bol pod tzv. ochranou Nemecka (podobne ako bola ČSR pod ochranou Francúzska a dnešná SR pod „ochranou“ EU), bol verejnosťou prijatý s radosťou a porozumením. Vznikol v čase mieru a postupne ho uznala väčšina vtedajších štátov sveta vrátane ZSSR. Nasledujúci vývoj pokračoval za okolností, ktoré dané obdobie v celej Európe podmieňovali a v porovnaní s okolitými štátmi Slovenská republika ďaleko viac prosperovala.   

Existencia prvej Slovenskej republiky preukázala schopnosť Slovákov riadiť si svoje územie, vychovávať svojich občanov v národnom duchu a hrdosti na svoj štát. Vznik obnovenej Slovenskej republiky 1. januára 1993 je jasným dôkazom toho, že Slováci sa myšlienky na samostatný štát nikdy nevzdali a pri vhodnej politickej situácii ho opäť s radosťou prijali.

- Podporte nás -