Odnepamäti rozhranie… Východu a západu, severu a juhu, geografický stred Európy, po stáročia jej zlaté, strieborné i medené srdce, odveká križovatka kultúr, ale aj stret nielen európskych záujmov a zároveň ich bojisko. Krajina, ktorá je odpradávna vlasťou slovenského národa…
Ako jeden z najkrajších skvostov medzi krajinami sveta, je pre Slovákov, aj šperkom najcennejším. Jeho krása aj hodnota pútali zaslúženú pozornosť a odpradávna priťahovali… Nielen tvorcov hodnôt, ktorí prišli ako do svojej zeme zasľúbenej, aby svojou činorodou prácou zveľaďovali vzhľad a najvzácnejšími klenotmi svojho ducha obohacovali jeho kultúru. Lákalo aj ničiteľov, zločinných majstrov skazy, ktorí – ako poslovia smrti, zradcovia priateľstva, vrahovia mieru a vierolomní príživníci – pricválali v hordách pustošiť ohňom a mečom či vtrhli pásmi tankov jazviť našu zem, aby soľou do jej rán siali bolesť a poníženie.
Tí prví, ktorým sa stala skutočným domovom, zasvätili jej blahu život a svoje dielo podpísali vlastnou krvou. Tí druhí, ktorí písali dejiny tejto zeme krvou svojich obetí, zneužili dôverčivosť, zneúctili chrámy, vypálili kláštory, vyrabovali sýpky, vydrancovali rýdze kovy, vylúpili drahokamy, zotročili ľudí…
Pravdivo si však priznajme a dobre si uvedomme aj svoj podiel viny – spočívajúci v tom, že sme svojou nedostatočnou bdelosťou, ľahkovážnosťou, neprezieravosťou a nesvornosťou po celé stáročia umožňovali v našej vlastnej zemi šafáriť s našimi hodnotami tým, ktorí ich nevytvorili …!
Čas trestu za naše omyly vypršal, z poníženia vyrástol vzdor a národ, ktorý sa svojou tvorivou prácou zo všetkých najviac pričinil o kultúru tejto krajiny – a dal jej právom svoje meno – sa opäť stáva vlastníkom vlastnej vlasti. Tento šperk patrí dnes nám – všetkým, ktorí tu žijeme a právom považujeme túto krajinu za svoju vlasť a domov. Patrí nám tak, ako dosiaľ nikdy…
Už nielen ako predmet túžby celých generácií našich predkov, ale ako organická súčasť nášho života – vzduch, voda a chlieb náš každodenný, ako prirodzená podmienka nerozlučne spätá s kvalitou a dôstojnosťou nášho národného aj osobného bytia a spolu s materinským jazykom, našou kultúrou a dejinami – základná hodnota nášho národného pokladu a podstata slobody a nezávislosti nášho národného života.
Neopakujme svoje predchádzajúce omyly a vyhýbajme sa chybám z minulosti, aby sme sa opäť nestali sluhami cudzích záujmov vo vlastnej vlasti či bezprávnymi vyhnancami alebo bezdomovcami…
Nech sú nám naše doterajšie dejiny výstrahou, ale najmä poučením a poznanie, prameniace z našich skúseností, že: pre národ, ktorý si nedokáže uchrániť svoje vlastné hodnoty, sa stáva jeho bohatstvo nešťastím! – nech sa stane našim krédom.
Správajme sa preto k tomuto najcennejšiemu šperku, ktorým je vlasť pre každý národ na svete, so zodpovednosťou, ktorá prislúcha jeho nevyčísliteľnej hodnote a s láskou, ktorá je hodna jeho nenahraditeľnosti.
Viliam Hornáček Bratislava, 15. 3. 1993
