26. 8. 2021 Branislav Čech
Dňa 8. júla 2021 sa členovia Združenia slovenskej inteligencie podujali na úpravu hrobového miesta jedného z najvýznamnejších slovenských národovcov v novodobých dejinách.
Alexander Mach a jeho meno ostane navždy spojené s existenciou 1. Slovenskej republiky a jeho pôsobením ako ministrom vnútra a podpredsedom vlády v rokoch 1940 – 1944.
Význam jeho osoby naznačil aj sám Andrej Hlinka, keď si z množstva spolupracovníkov a osobných priateľov pozval k smrteľnej posteli práve Karola Sidora a Alexandra Macha.
Deň vzniku samostatného Slovenského štátu 14. marca 1939 bol pre Alexandra Macha najšťastnejší deň jeho života, pretože v ten deň sa skončili jeho obavy pred maďarským obsadením…
Vydávaním falošných dokumentov A. Mach osobne zachránil v rokoch 2. sv. vojny mnohých politicky prenasledovaných ľudí z rôznych štátov, vrátane židov a komunistov. Maďarská vláda až v Berlíne protestovala, že slovenská vláda robí prekážky v jej protižidovských opatreniach, konkrétne aj vydávaním pasov židom utekajúcim z Maďarska na Slovensko.
V júli 1942 vyjadril švajčiarsky reprezentant Svetového židovského kongresu Dr. Gerhard Riegner svoje podozrenie, že deportácie sú iba kamuflážou nemeckého plánu vykynožiť židov. Americký vyslanec v Berne Mr. Leland Harrison pokladal toto podozrenie za pochybné a charakterizoval Riegnerovo memorandum ako poplašné chýry inšpirované židmi. A v tomto postoji nebol sám. Takmer nikto nechcel veriť, že by sa v 20. storočí mohli diať také strašné veci. Ba aj samým židom sa zdali tieto hypotézy neuveriteľné.
V snahe overiť alebo rozptýliť tieto príšerné podozrenia, britská pobočka Svetového židovského kongresu sa obrátila v septembri 1942 na Dr. E. Beneša s otázkou, čo si on myslí o skutkovej podstate Riegnerovho memoranda. Beneš im odpovedal, že „Riegnerova správa je nielen falošná, ale pravdepodobne je nemeckou provokáciou. Jej cieľom je ospravedlniť nemeckú pomstu, keď sa táto správa uverejní v západnej tlači. Radil, aby sa správa nezverejňovala a on sa medzitým pokúsi zistiť skutočnosti pomocou svojej špionážnej služby, ktorá je najlepšia v celej Európe.“
Dňa 6. novembra 1942 Dr. Beneš oznámil Svetovému židovskému kongresu, že správu prešetril a má informácie z dvoch nezávislých prameňov. Podľa týchto informácií, „Nemci nechystajú nijaké masové vyvraždenie židov“. Niektorí židia boli síce deportovaní na východ, ale „ iných židov ponechali vo svojich pôvodných bydliskách, kde sa môžu prakticky neobmedzene pohybovať. Je možné, že postoj nacistov bude krutejší, keď sa bude schyľovať k porážke Nemecka. Ale aj potom nemecké násilie postihne každý podrobený národ rovnako.“ Takto sa vyhodnocovala situácia na Západe.
Začiatkom marca 1943 dostal Alexander Mach list od spišského biskupa Jána Vojtaššáka, že židia vyvezení zo Slovenska už nežijú (presnejšie – že nežijú všetci), a ak by sa s vyvážaním pokračovalo, išli by na istú smrť. Keď sa to A. Mach dozvedel, ešte v ten deň vyhlásil, že viac nebude ani jeden žid vyvezený, kým nedostane spoľahlivé správy o osude už vyvezených židov. Ale až keď Nemci odmietli pripustiť vyšetrovaciu komisiu do koncentračných táborov, uveril, že to môže byť pravda. V marci 1943 definitívne prestali všetky transporty a slovenská vláda vytrvalo a neústupne odolávala nemeckému nátlaku i hrozbám. Od leta 1943 Slovensko bolo pre židov pomerne najbezpečnejšie územie v strednej Európe a tu hľadali útočisko aj židia zo susedných štátov, hlavne z Maďarska.
Nemci neraz chceli, aby im Slováci vydali niektorých vedúcich komunistov, ale A. Mach sa vždy odvolal na slovenskú zvrchovanosť a odmietol ich žiadosť. Až do jesene 1944 (pozn.: kým partizáni nevyprovokovali na území Slovenskej republiky zásah nemeckej armády) bolo Slovensko pre nemecké policajné orgány neprístupným územím, ako o tom svedčí aj Dr. G. Husák vo svojej správe do Moskvy (z júla 1944), kde pripomína: „Gestapo na Slovensku za celých päť rokov nezatklo ani jedného slovenského občana.
Za ministrovania Alexandra Macha sa na Slovensku nevykonala ani jedna poprava, no napríklad v samotnej Viedni bolo za štyri roky popravených vyše 6 000 ľudí. Neutrálne Švajčiarsko neváhalo v rokoch vojny (1939 – 1945) popraviť 33 osôb, ktoré svojou podvratnou činnosťou hospodársky, politicky alebo vojensky ohrozovali neutrálne postavenie štátu. Švajčiarsko si svoju neutralitu zachránilo, my sme našu samostatnosť stratili…
Krátko pred povstaním dochádzali do Bratislavy stále častejšie hlásenia o vyčíňaní partizánov na strednom a východnom Slovensku. Mach si až neskôr uvedomil, že jeho politika mäkkej ruky a spoliehania sa na „zdravý rozum“ začala plodiť trpké ovocie. Množili sa lúpežné prepady, pri ktorých prichádzali o život predstavitelia slovenského režimu a nemeckí občania. Delegácie zo slovenských dedín prichádzali za Machom so žalobami, že žandári, ktorí by mali chrániť životy a majetok slovenských občanov, vždy zachraňovali a kryli predovšetkým zločiny partizánov. Radikáli a tzv. mladá generácia Machovi vyčítali, že on, ako minister vnútra zapríčinil vznik partizánčiny svojou nečinnosťou a ľahkomyseľnosťou.
Alexander Mach bol človekom, pre ktorého služba národu a vlasti tvorila zmysel a cieľ jeho života. Ani v žalároch sa nedal zlomiť, ostal pevný vo svojich morálnych zásadách a volil radšej teror zo strany totalitného režimu a nepriateľov, ako by mal vynútene podpisovať falošné výpovede. Neraz závidel tým, ktorí pri mučení zaplatili svojim životom. Vo väzeniach strávil viac ako 23 rokov.
Viac informácií sa dozviete v politickej biografii Alexandra Macha – Mať svoj štát znamená život od jedného z najznámejších slovenských historikov – Františka Vnuka.
Združenie slovenskej inteligencie zorganizovalo podujatie úpravy hrobu Alexandra Macha v rámci činnosti s názvom Poznávajme osobnosti slovenských dejín (Celonárodné obrodenie). Táto činnosť je zameraná na kultúrne povznesenie – priblíženie významných osobností našich národných dejín najmä mladým ľuďom a tiež podnietenie slobodnej diskusie, ktorá sa z verejnoprávnych médií úplne vytratila.
Spochybňovanie a snaha o rozklad národnej identity, dehonestácia až kriminalizácia národného sebavedomia a manipulovanie historickej pamäte sú v súčasnosti nástrojmi na uchopenie moci a rozvrátenie štátu pochybnými záujmovými skupinami. Často sme svedkami snáh o získavanie monopolu na pravdu a potlačenie historických faktov. Takýto prístup k dejinám odmietame a rozhodli sme sa postaviť proti všetkým, ktorí naše osobnosti dehonestujú, vymazávajú z dejín alebo navodzujú dojem ich bezvýznamnosti.
Vyzývame rovnako zmýšľajúcich ľudí, ktorým nie je ľahostajný osud slovenského národa a Slovenskej republiky, aby sa pripojili k nášmu projektu, prípadne sa nechali inšpirovať a samostatne vyvíjali aktivity národného obrodenia, podnecovali slobodný dialóg o našich dejinách a nedopustili, aby mladú slovenskú generáciu vychovávali protislovenské skupiny, ktorých úlohou je našu spoločnosť rozložiť.
Veríme, že každý, aj keď nepatrný čin s podobnou myšlienkou pomôže zachovať národné sebavedomie Slovákov a postupným rozkladom spoločnosti nedôjde k najhoršiemu – strate samostatného štátu.
