Sme vari jediným kultúrnym národom žijúcim bez vlastnej perspektívnej koncepcie svojho národného a štátneho života.
Je to udivujúce, svojím spôsobom obdivuhodné, ale najmä až neuveriteľne ľahkomyseľné, nezodpovedné a krajne nebezpečné.
Predovšetkým pre túto trestuhodnú absenciu racionálneho projektovania vlastnej budúcnosti si na nás oveľa ľahšie odskúšava rôzne cudzie experimenty – zväčša ponižujúce ktokoľvek, kto koncepciu vlastnej budúcnosti má.
Okrem chronického nedostatku zodpovednosti za vlastné národné bytie a jeho budúcnosť je našou veľkou slabinou nedôslednosť. S jej prejavmi sa stretáme doslova na každom kroku. Dokazujú, že si oveľa radšej kladieme stále nové a nové úlohy, len aby sme nemuseli dokončiť tie predošlé. Zakladáme nové a nové organizácie, len aby sme nemuseli naplniť zmysel činnosti a poslanie už založených. Hoci sa vyše 70 % obyvateľov Slovenska hlási ku kresťanstvu, aj v dodržiavaní jeho zásad sme nedôslední. Ako dodržiavame Desatoro? Ctíme si „otca svojho i matku svoju“, keď hazardujeme s hodnotami, ktoré vytvorili? Najsmutnejším dôkazom za všetky je naše nedávne i súčasné „správanie“ k nášmu materinskému jazyku – slovenčine. A to na tej najvyššej štátnopolitickej „úrovni“! Rovnaký postoj zaujímame aj voči vlastnému štátu…
Ako si ctíme odkaz stelesnený osobným príkladom samého zakladateľa kresťanstva? On ako symbol miernosti a lásky neváhal nemilosrdne vyhnať kupcov z Otcovho chrámu – bičom! Ako sa správame my? Tolerujeme, trpíme a svojou pasivitou priamo podporujeme znesväcovanie chrámu našich otcov a matiek – slovenskej kultúry – kadejakými „kšeftmanmi a úchylákmi“, akoby vykonávali záslužnú činnosť! V tomto prípade naša trpezlivosť vonkoncom nie je dobrou vlastnosťou.
Takýto nedôstojný a vysoko rizikový stav je nielen nezlučiteľný s objektívnym obrazom Slovákov ako starobylého, civilizáciutvorného európskeho národa, ale z hľadiska súčasných, a najmä budúcich trendov a požiadaviek kladených na úspešné dlhodobé prežitie národov je aj neprijateľný!
Naše vyše tisícročné – čo ako virtuózne – balansovanie nad priepasťou zániku musíme skončiť my sami a zavŕšiť ho nie pádom na dno, ale postavením pevného a spoľahlivého mosta medzi prítomnosťou a budúcnosťou. Tak, aby sme už nestrácali sily ani čas živorením na pokraji prežitia, ale aby sme ako slobodný národ skutočne a plnohodnotne žili – napĺňajúc svoje životné a dejinné poslanie.
Etnikum by sa azda aj mohlo uspokojiť s prežívaním zo dňa na deň, no národ žijúci vo vlastnom štáte sa s takou minimalistickou „koncepciou“ uspokojiť nesmie. Kým podstatou národnej stratégie je to, ako prežiť a zachovať sa ako národ, podstatou štátnej stratégie je to, ako žiť slobodne, plnohodnotne, dôstojne, úspešne…
Pri každom rozhodovaní a konaní si musíme neustále uvedomovať, že slobodu a dôstojný život s perspektívou úspešnej a šťastnej budúcnosti je schopný každému národu zabezpečiť iba vlastný štát. Definujme a charakterizujme súčasný slovenský štát – Slovenskú republiku. Z hľadiska stratégie je to veľmi potrebné a dôležité.
Základnou štátotvornou ideou obnovenia samostatnej slovenskej štátnosti bolo znovuzískanie národnej slobody pre Slovákov, ktorí ako jediní z okolitých národov nemali vlastný štát.
Základnou štátoprávnou ideou bolo vytvorenie suverénneho štátu slovenského národa. S doktrínou tzv. obmedzenej suverenity sme mali počas celých našich dejín iba negatívne skúsenosti. Vždy išlo iba o horšie, či lepšie zastieranú formu národnej nesvojprávnosti a zdroj podceňovania, ponižovania a útlaku všetkými národmi, ktoré mali vlastný suverénny štát a ich profitovania na náš úkor v tzv. spoločných štátoch.
Podstatou celého procesu záverečnej etapy emancipačného zápasu Slovákov bolo dosiahnutie plnej zvrchovanosti slovenského národa na jeho vlastnom štátnom území a rovnoprávnosti so všetkými národmi sveta.
Zo strany slovenských národných síl sa charakter a priebeh jednotlivých aktivít ( vyhlásenia, rokovania, zhromaždenia…) vyznačoval kultúrnosťou, vecnosťou argumentácie, ústretovosťou a ústavnosťou. Táto skutočnosť bola svetovou verejnosťou a spoločenstvom národov kladne prijatá a vysoko hodnotená, hoci práve táto „slovenská cesta“, na rozdiel od „juhoslovanskej cesty“, bola a je pre egoistické a hegemonistické záujmy vládnucich impérií – tým najnebezpečnejším príkladom. Naopak, časť občanov Slovenska, odmietajúca obnovenie národnej slobody Slovákov , v spojení s blízkym, či vzdialeným zahraničím, používala stereotypne arogantné a zákerné spôsoby, čo spôsobilo, zdanlivo paradoxne, urýchlenie ukončenia slovenského národného emancipačného zápasu.
Slovenská republika vznikla 1. januára 1993 na základe uplatnenia prirodzeného a neodňateľného práva národov na sebaurčenie. Vznikla vyhlásením po prijatí zákona o zániku predošlého spoločného federatívneho štátu a po obojstrannej dohode o jeho rozdelení. Vznikla mierovým a legálnym spôsobom a stala sa jedným z dvoch legitímnych nástupníckych štátov.
Slovenská republika je výrazom a symbolom zmyslu a podstaty stáročného emancipačného zápasu Slovákov o znovuzískanie národnej slobody a medzinárodnoprávnej subjektivity.
Je vrcholným dielom úsilia všetkých generácií Slovákov, vykúpeným a zaplateným tvorivou prácou a nespočetnými životmi dnes už bezmenných, ale aj najvýznamnejších osobností slovenského národa. Ako základná a nevyhnutná podmienka našej národnej slobody a nezávislosti je preto najvýznamnejšou a najcennejšou hodnotou, akú sa podarilo na základe svojho kultúrneho a civilizáciutvorného snaženia Slovákom v priebehu dejín vytvoriť. Pre svoju nenahraditeľnosť a nezastupiteľnosť z hľadiska zabezpečenia všetkého, čo sme v národnom živote dosiahli si Slovenská republika zasluhuje mimoriadnu a prednostnú ochranu ako základná hodnota nášho národného dedičstva a zároveň ako základný predpoklad našej dôstojnej a úspešnej budúcnosti.
Ústava Slovenskej republiky je demokratickým právnym dokumentom deklarujúcim v svojej Preambule prejav slobodnej vôle slovenského národa, historickú nadväznosť na prvé kráľovstvo Slovákov – Svätoplukovu ríšu -, spätosť s odkazom učiteľov – spolupatrónov Európy sv. Cyrila a Metoda -, predsavzatie uskutočňovať mierovú politiku partnerskej spolupráce a odhodlanie budovať spolu s ostatnými občanmi zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Všetko, čo robíme, musíme robiť s vedomím, že vlastný štát je optimálnym prostredím pre život národa. Nestačí však štát iba vytvoriť, musíme sa oň aj starať tak, aby sa štát mohol starať o nás. Táto vzájomná väzba tvorí zmysel existencie štátu.
Štát je povinný starať sa o všetko, čo ho tvorí, pre čo vznikol a čo symbolizuje. Aby túto povinnosť mohol plniť, vytvára si orgány a inštitúcie, pomocou ktorých chráni zverené hodnoty a ktoré zároveň chránia aj jeho vlastnú existenciu. Pretože Slovenská republika je najmenším geopolitickým subjektom v porovnaní so všetkými svojimi susedmi, musí sa o svoju bezpečnosť starať viac ako iné štáty a s oveľa väčšou zodpovednosťou. Nechránený štát nemôže plniť svoju funkciu a stáva sa ľahkou korisťou iných. Pokúsme sa zhrnúť základné fenomény stratégie bezpečnosti Slovenska.
Demografická bezpečnosť ako všestranná ochrana a podpora zdravej, životaschopnej, všestranne a harmonicky rozvinutej populácie, schopnej obstáť v konkurencii a zabezpečiť žiaduci progresívny a perspektívny rast spoločnosti. Treba sa poučiť na príkladoch z histórie ľudstva a podporovať výhradne pozitívne tendencie rastu do vyššej kvality.
Potravinová bezpečnosť ako nástroj uspokojenia základnej ľudskej potreby z hľadiska prežitia a zároveň významný nástroj sociálnej stability. Treba sa sústrediť na overené overené plodiny či druhy zvierat, a najmä na podporu vlastných výrobcov. V súčasnej epoche genetických manipulácií, klonovania, biotechnológií a konzervačných experimentov je odkázanosť na akékoľvek zahraničie priamym hazardom so zdravím vlastného obyvateľstva.
Energetická bezpečnosť ako rozhodujúci faktor zabezpečenia života spoločnosti v našej zemepisnej oblasti a životodarné médium dnes už nielen priemyslu, ale akejkoľvek komunikácie vyspelej spoločnosti. Treba zabezpečovať nielen alternatívne zdroje surovín, ale aj kombinované spôsoby výroby energií a ich akumulácie.
Výchovná bezpečnosť ako rozhodujúci nástroj žiaduceho pozitívneho formovania generácií slovenských vlastencov na základe osobného príkladu významných osobností Slovákov, v zmysle odkazu národných kultúrnych hodnôt a vlastného pravdivého a správneho výkladu dejín. Každá vyspelá a úspešná spoločnosť si vychováva mladú generáciu pre svoje potreby a z hľadiska vlastných záujmov. Preto sa výchova zveruje výhradne tej časti pedagogickej elity, ktorá preukazuje nielen vysoké odborné kvality, ale z hľadiska všeobecne platných všeľudských hodnôt aj vysoké morálne kvality a vlastenecký vzťah k národným hodnotám. Treba sa zamerať predovšetkým na najmladšiu časť populácie vo veku, keď sa tvorí základ osobnosti a prostredníctvom zážitkov jej základné postoje a vzťah k životu a k spoločnosti. Vychovávať a učiť treba najmä hrou a osobným príkladom. Veľký význam vo výchove majú národné a štátne symboly.
Kultúrna bezpečnosť ako najintímnejší, najcitlivejší a zároveň najcharakteristickejší fenomén našej národnej identity si zasluhuje mimoriadnu pozornosť, lebo práve kultúra najviac chráni našu duchovnú podstatu a reprezentuje národnú individualitu. Bez vlastnej kultúry by sme už dávno boli splynuli s inými etnikami. Ochrana a rozvoj kultúrneho a historického dedičstva ako pamäti národa je nevyhnutná aj z hľadiska poznania. Pamäť je základom inteligencie a tá je základným predpokladom múdrosti ako vrcholného prejavu rozumného konania. Najvyššou kultúrnou hodnotou, ktorú sme vytvorili, je náš materinský jazyk – slovenčina, ktorá je pre Slovákov zároveň najvýznamnejším integračným činiteľom a zlatou aj krvavou stuhou našich národných dejín.
Informačná bezpečnosť ako odveký a dnes, v čase rozširujúcej sa tzv. informatizovanej spoločnosti, zvlášť významný a potrebný a čoraz väčší význam nadobúdajúci jav sa z hľadiska úspešnosti v konkurenčnom zápase stáva najzávažnejším strategickým prvkom bezpečnosti. Treba sa maximálne aktívne usilovať o sústavné získavanie najnovších informácií z relevantných zdrojov, aby sme mohli byť vždy na úrovni súčasného poznania a zároveň sa vedeli pripravovať na avizované zmeny trendov či situácií. Vlastná národná agentúra je nevyhnutnou podmienkou úspešnosti pri aktívnej propagácii Slovákov a Slovenskej republiky v zahraničí. Patrí sem aj účinná zákonná ochrana nášho mediálneho priestoru.
Sociálna bezpečnosť ako nevyhnutný predpoklad sociálneho mieru, ktorý je najlepším prostredím na tvorivé a konštruktívne riešenie problémov a zabezpečovanie potrieb spoločnosti. Má rovnako veľký vplyv na spoločenské zdravie sociálnych väzieb, ako aj na ekonomiku. Tvorí kostru stability štátu a jej zrútením sa neraz končí aj štát. Vytvorenie čo najväčšieho počtu pracovných miest a čo najdôslednejšie využívanie schopností obyvateľstva je prirodzeným základom prosperity a zdravého rastu spoločnosti.
Vnútorná bezpečnosť ako nevyhnutný systém zaistenia spoločnosti proti kriminálnym, spravodajským či iným deštrukciám alebo diverzii. Jej úlohy aj metódy sú všeobecne známe, verejnosťou zväčša odsudzované – no potrebné. Dôležité je, aby sa bezpečnostné zložky nevymkli spod kontroly štátnych orgánov a nevytvárali „štát v štáte“, čo je, žiaľ, najčastejšou deviáciou bezpečnostných služieb, najmä tých „najtajnejších“.
Vojenská bezpečnosť ako zaužívaný a zatiaľ z hľadiska politiky, ktorá od nepamäti najradšej používa silové argumenty, nenahraditeľný spôsob ochrany vlastných hraníc, územnej celistvosti a štátnej integrity, slobody, suverenity, ľudských životov a ostatných hodnôt chránených štátom.
Národná bezpečnosť ako najvyšší záujem štátu a podstata jeho zmyslu a zároveň súhrn všetkých vzťahov umožňujúcich slovenskému národu žiť slobodný, rovnoprávny, plnohodnotný, dôstojný, úspešný a šťastný život. Musíme sa neustále usilovať o jej podporu a posilňovať ju vždy, všade a pri každej príležitosti Aj všetci Slováci žijúci v zahraničí sú prirodzenou a integrálnou súčasťou nášho národa. Je v záujme našej bezpečnosti podporovať ich, pomáhať im, a to isté v rámci ich možností vyžadovať aj od nich. Integrálnou súčasťou slovenského národa sú všetci lojálni občania nášho štátu. Nesmieme nikdy zabúdať, že najlepším prostredím pre našu bezpečnosť je prostredie mieru a priateľskej spolupráce na báze rovnocenného partnerstva a vzájomnej výhodnosti.
Na úspešné zvládnutie všetkých oblastí našej bezpečnosti je najdôležitejší a rozhodujúci človek. V službe pri zabezpečovaní ochrany záujmov spoločnosti a štátu musia byť nielen najschopnejší odborníci, ale aj špeciálne vyberaní a preverovaní ľudia – bezvýhradne verní národu a štátu. Za riziká, ktoré pri presadzovaní našich záujmov podstupujú v konfliktoch so záujmami iných, musia byť primerane chránení zákonmi a exkluzívne spoločensky aj finančne ohodnotení.
Zmyslom a cieľom dobrej čiže vhodnej, správnej a užitočnej stratégie nesmie byť iba zachovanie „status quo“ – čo by bol akýkoľvek skvelý. Stratégia musí vždy ukazovať a smerovať dopredu. Pokiaľ možno, čo najďalej, a musí byť odvážna a smelá, ale najmä dynamická. Kto nenapreduje – stojí! Kto stojí, zaostáva oproti všetkým, ktorí idú dopredu. Kto stojí, čo ako silný a bohatý, musí vedieť, že zároveň aj stagnuje a strata jeho postavenia je iba otázkou času.
Stratégia je základnou štrukturálnou schémou a zároveň plastickým modelom budúcnosti, vrátane „nadoblačných“ snov a tých najsmelších prianí! Je zároveň základnou komunikačnou sieťou medzigeneračných väzieb, najmä smerom dopredu – čiže k mladým, k mladosti a životu… Je živou a v zdravom organizme sústavne sa vyvíjajúcou a rozrastajúcou nervovou sústavou spoločnosti. Nielen cítiacou a reagujúcou, ale hlavne mysliacou – a to predovšetkým presne a prísne analyzujúcou, a najmä sústavne generujúcou tvorivé prístupy k súčasnosti, ako aj prognózy a projekty budúcnosti.
Preto musí byť vytvorená aj dotváraná výsostne kvalifikovane s najvyššou možnou erudíciou a zodpovednosťou, aby bola v každom bode svojej zložitosti prehľadná a funkčná, v každom okamihu svojho trvania vždy súčasne rovnako citlivá ako pevná, rovnako dynamická ako neotrasiteľná v základoch svojej podstaty a v prípade „útoku hroziaceho zničením“ aj – inteligentne elastická, aby dokázala smrtiacu agresiu voči svojmu poslaniu odvrátiť a obrátiť ju na nádej života. Možno aj v inej forme, no prísne zachovávajúc základný, vôľou a úsilím generácií do nej vložený kód.
Pri „vdychovaní života“ do jej schém nesmie chýbať bytostná oddanosť a obetavosť spojená s kladným až vrúcnym vzťahom k tomu, pre koho je vytváraná. Nemožno ju teda zveriť cudzím pomocníkom ani majstrom. Sme nielen odkázaní, ale aj povinní vytvoriť ju sami! Tak znie základná podmienka tejto životnej skúšky zrelosti. Ako obstojíme? Sme dostatočne zrelí…? Žiada sa mi povedať, že v mnohom až prezretí! No zrelí zďaleka nie vo všetkom.
Dobrá čiže úspešná stratégia rovná sa dobrej čiže múdrej filozofii, lebo podstata stratégie spočíva vo filozofii. Tak ako podstata filozofie tkvie a priamo vyrastá či korení v mentalite. Mentalita je priam destilovanou či kryštalickou podstatou živej bytosti. Ľudskej či národnej. Tvorí ich základnú povahovú charakteristiku.
Ako je to s našou mentalitou? Akí sme? S kým to vlastne máme do činenia?! Kam patríme? Kam sa chceme zaradiť? Chceme sa vôbec zaradiť alebo sa uspokojíme s tým, že nás zaradia – ako doteraz – tí druhí, cudzí?
Rozpoviem príbeh, ktorý dôkladne poznám, lebo ho nielen roky vídam, ale aj pozorne sledujem a zvedavo hľadám jeho príčinu a podstatu. Je to príbeh z dvora a striech môjho ateliéru, opakujúci sa pred mojimi očami navlas podobne a nemenne už vyše tridsať rokov. Je to príbeh o holuboch a sokoloch…
Na dvore ohraničenom štyrmi domami a štyrmi strechami odnepamäti žije kŕdeľ holubov. Počtom veľmi mohutný. Hniezdi všade, kde je to len trochu možné. Najmä v dierach pri komínoch alebo pod odkvapovými žľabmi. S nenáročnosťou priam príslovečnou. Hoci sa v zmysle „miernosti a znášanlivosti“ všeobecne hovorí o tzv. holubičej povahe, holuby väčšinu času trávia hašterením sa medzi sebou. Príčina sa vždy nájde.
Obďaleč, na vysokej budove Slovenského rozhlasu žije, hniezdi, no najmä sídli! – párik sokolov. Tých najmenších. Zdanlivo občas – v skutočnosti však so železnou pravidelnosťou – sokoly zájdu „na návštevu“ medzi holuby. Holuby to napriek svojej večitej skúsenosti považujú za priateľskú návštevu, kým sokoly – za lov.
Sadnú si „akoby nič“ zásadne na tie najvyššie – strategické! – miesta naproti sebe a pokojne, zato veľmi pozorne sledujú, čo sa u susedov – holubov – deje. Holuby „návštevu“ sokolov ani poriadne nezaznamenajú zaujaté svojimi neustálymi spormi o potravu či partnera na párenie…
Zdanlivý pokoj však netrvá zbytočne dlho. Načo aj? Veď účelom hry na „dobré susedstvo a priateľskú spoluprácu“ je niečo celkom a úplne iné! Je ním presne a neomylne: uspokojenie svojich vlastných osobných či „úzko skupinových“ – rozumej druhových – potrieb a záujmov. Aspoň pre tých, čo „sú v obraze“… A začína sa odvíjať príbeh, ktorého začiatok je v nepamäti a zdá sa, že – aspoň pre holuby – sa aj v nepamäti končí.
Sokoly si dajú presný a jasný signál. Je to skôr gesto ako zvuk. Niektoré vyspelejšie a najmä „pamätlivejšie“ holuby spozornejú, no inak hašterenie, súperenie, párenie či polihovanie v závetrí pri komíne alebo na slnku pokračuje v neochvejnej viere majiteľov neohroziteľného raja a večného života.
Druhý signál je už jasný a hlasný aj tým úplne hluchým, ba aj celkom hlúpym holubom. No už je neskoro! V panike vzlietnu, kŕčovito trepocú krídlami, narážajú do seba, bezhlavo márniac drahocennú energiu. A sokoly zatiaľ stále sedia … No už v sústredenom strehu sledujú a – hodnotia! Nie to, čo sa deje. To je pre nich samozrejmý výsledok ich stratégie a taktiky. „Vyhodnocujú“- kto sa ako správa. Najmä ako lieta… Veď načo by sa unúvali prenasledovať najlepšieho letca?!
Samotný útok je „bleskový“ a účinný! Doslova po niekoľkých sekundách sa v pazúroch sokola bezmocne trepoce starostlivo vypozorovaná a vybraná obeť, ktorá sa po dvoch – troch úderoch krivého zobáka do temena hlavy ešte naposledy kŕčovito zachveje… A hostina, spočívajúca v šklbaní peria a trhaní ešte živého, teplého a krvou podliateho bieleho mäsa, sa začína.
Tu vždy, priznám sa, ma chytí za srdce akýsi, zrejme ľudský – súcit… No takmer súčasne aj celkom protichodný, voči správaniu sa holubov vôbec nie lichotivý cit, spôsobený nasledujúcim obrazom. Nad zabitým a pred ich holubími očami – takmer zaživa! – požieraným druhom či družkou kŕdeľ holubov, mnohonásobne početnejší ako párik sokolov, neprejaví žiaden cit ani spolupatričnosť… Akoby sa ich to ani netýkalo!
Je po všetkom a opäť sa, akoby od nuly, začína taký istý, stereotypne samoľúby a ľahostajný, nepoučiteľný „životný štýl“ kŕdľa holubov. Veď sa nič až také mimoriadne nestalo! Čo na tom, že na hrdzavom plechu či zadymenej škridle – pred očami už opäť pokojnej a spokojnej holubej rodiny – akýsi sokol – čert ho ber! – porciuje ich vlastnú holubiu matku, otca, syna, dcéru či iného blízkeho pokrvného a druhového príbuzného? Hlavná vec, že si dnes nevybrali mňa a nás ostatných! Veď je to vlastne šťastie! Radujme sa…
Veď my, optimistickí pozostalí, ochotne „dorobíme“ ďalšiu potravu… pre „sokoly“, ba aj pre iných. Len aby nám na ďalšie budúce a vždy „nové“, ale najmä „večné“ spolužitie – v duchu vraj dobrého susedstva a priateľskej spolupráce – sokolíci nevyhladli či, nedajbože, nepokapali! Veď čo by si o nás pomyslel svet! Ktorý? No predsa ten, ktorý patrí „sokolom“. Odjakživa! A prečo? Veď na mienke sveta „dravcov“ záleží holubom odnepamäti oveľa viac než na vlastnej dôstojnosti, ba aj na živote! A záujmy „sokolieho sveta“ im ležia na srdci oveľa viac ako vlastné potreby, práva – aj záujmy…
Napriek tomu, ako ma život tvrdohlavo presviedča, že v správaní holubov a sokolov v porovnaní s ľuďmi takmer nie sú zásadné rozdiely, ja dúfam, verím, veľmi si prajem!, aby sme aj my, Slováci, dokázali, že môžu byť rozdiely – a sú! Ak chceme. Chcime teda a konajme neodkladne – lebo čas hrá stále na strane tých druhých. Život nepozná súcit, ani zľutovanie. Svedčia o tom osudy zaniknutých národov, ba aj celých civilizácií! Fenomén vôle hrá v živote rozhodujúcu úlohu.
Samozrejme, že existuje rozdiel medzi holubmi, sokolmi a ľuďmi, ktorý je veľmi zásadný a exaktne dokázaný. Tkvie v počte a hĺbke mozgových závitov. Čiže v hĺbke a kvalite poznania. Kým holub či sokol nevie konať racionálne, preto je odkázaný /no nie navždy odsúdený, aj on sa môže – ak prejaví vôľu a schopnosť – vyvíjať!/ na inštinktívne konanie, človek, ak chce to hrdé a vznešené označenie „homo sapiens“ používať nielen ako ozdobu, je povinný používať rozum!Čiže to, čo zviera nemá a človek vlastní v takej miere, ktorá ho zaväzuje používať ho a konať, keď už nie múdro, tak aspoň rozumne.
Správame sa ako národ rozumne? Nastavme zrkadlo nášmu konaniu! Zdá sa vám, že je krivé? Nie, zrkadlo je v poriadku. Definujme sa. Kto sme, kam kráčame, čo chceme! A aj to, čo nechceme. Definujme už konečne vlastné záujmy! Definujme ich správne a sebavedome!
V záujme našej budúcnosti.
Ako prvé si definujme prostredie. Také, ktoré je pre nás užitočné a ktoré nám umožní rozvíjať sa, rásť, napredovať… Je to veľmi dôležité, lebo nás čaká dlhodobé zásadné prebudúvanie samej podstaty celej našej spoločnosti, a to zo spoločnosti „vazalského typu“ na spoločnosť príslušníkov slobodného národa. To isté nás všetkých čaká aj ako jednotlivcov. Toto predsavzatie je rovnako smelé ako ťažké, zložité a z hľadiska času viacgeneračné. Ale ak chceme hovoriť o „dôstojnej a úspešnej“ budúcnosti, je to jediná správna a perspektívna cesta.
Optimálnym prostredím pre náš národ – vzhľadom na počet aj mentalitu – je prostredie mieru.
V každom silovom konflikte zákonite ťaháme za kratší koniec, preto našou prvoradou strategickou úlohou je:všetkými prostriedkami a silami sa aktívne podieľať na zabezpečovaní a udržaní mieru.
Ďalej, vzhľadom na našu národnú skúsenosť sústavne ohrozovaného, napádaného a poškodzovaného „objektu cudzích dejín a obete cudzích záujmov“, je pre našu bezpečnosť nevyhnutné usilovať sa všetkými prostriedkami dostať sa k zdrojom relevantných informácií o aktuálnom aj perspektívnom svetovom dianí. Sú v centrálach moci tých štátov a inštitúcií /organizácií/, ktoré vytvárajú a presadzujú dlhodobé trendy svetového, európskeho a regionálneho vývoja. Bez týchto informácií sa nebudeme môcť s dostatočným predstihom pripravovať a včas reagovať, a tak účinne odvrátiť, alebo aspoň zmierniť, nebezpečenstvá ohrozujúce naše záujmy.
Nesmieme sa izolovať od okolitého ani svetového diania. Izolacionizmus je a vždy bol začiatkom konca aj tých najsilnejších ríš. Naopak, musíme sa aktívne naopak zúčastňovať a aj podieľať na práci v medzinárodných organizáciách a svetových inštitúciách. Ak nebudeme rozhodovať o sebe my, urobia to radi za nás iní. Samozrejme, že na ich prospech a nie v našom záujme!
To však vôbec neznamená, že sa budeme „otvárať svetu“ všade a vo všetkom. Prvoradé sú vždy naše záujmy a tie treba prísne chrániť.
Zastupovať by nás však vždy a všade mali nášmu národu a štátu bezvýhradne oddaní pracovníci, ktorí majú byť sústavne inštruovaní, monitorovaní a korigovaní centrom. V prípade akéhokoľvek zlyhania musia byť okamžite a definitívne odvolaní a exemplárne potrestaní! Tolerancia nie je v tomto prípade na mieste, lebo následky zlyhania dopadnú na celý národ. Musia však byť na to pripravovaní a oboznámení už pred nástupom. Jasne, zákonom a zmluvou o štátnej službe.
Snažme sa žiť s každým v priateľstve – čo neznamená, že sa budeme s každým a pri každej príležitosti bratať. Naša dôverčivosť, ľahkovážnosť a ústretovosť nám už napáchala nedozerné škody.
Pri vytváraní základnej doktríny zahraničnej politiky sa pokúsme vychádzať zo symboliky nášho štátneho znaku.
Krv na jeho pozadí nám hovorí jasnou rečou – poučme sa najmä z toho podielu slovenskej krvi, ktorá sa vyliala zbytočne, najmä pre cudzie záujmy. Už nikdy neopakujme túto chybu!
Symbol trojvršia nech nám vždy pripomína, že sme jeden „z troch vrchov“ svojou nerozumnou politikou už stratili.
Biely dvojkríž možno vysvetľovať aj ako symbol potreby dvojnásobnej ochrany, čiže zabezpečovania dvojitej ochrany Slovenska ako najmenšieho geopolitického subjektu v našom priestore.
Prvá fáza ochrany je spravidla symbolická, ale potrebná. Je to systém základných zmlúv so všetkými susedmi s prísnym zreteľom na reciprocitu v praxi.
Tragickým príkladom, ako sa to nemá, je nešťastná a už od základu zlá slovensko-maďarská základná zmluva „o dobrom susedstve a priateľskej spolupráci“ podpísaná v roku 1995 a ratifikovaná o rok neskôr. Táto zmluva proti akémukoľvek zdravému rozumu a stáročnej skúsenosti otvára dovtedy nevídané, legálne možnosti účinne /t. j. deštrukčne/ zasahovať do našich vnútorných vecí prostredníctvom maďarskej menšiny žijúcej u nás, jej taxatívne vymenovanými „nadprávami“ v článku 15 spomenutej zmluvy, tvoriacom 37% textu celej tzv. rámcovej zmluvy!!! Takémuto nebezpečenstvu vedome a dobrovoľne nevystavil vlastný štát ešte nikto.
Aj podobná „ústretová zmluva“ s Poľskom, v ktorej sa vtedajšia slovenská reprezentácia ľahkovážne navždy vzdala – nespomenúc to ani jedným slovom či riadkom alebo aspoň pod čiarou – území, obcí a slovenských obyvateľov severnej Oravy /Oravky/ a severného Spiša, nech je pre nás mementom. Výhovorky s poukazovaním na vonkajšie tlaky neobstoja. Tlaky vždy boli aj budú.
Všade na svete a vždy majú rámcové zmluvy charakter všeobecne formulovaných zásad a zaužívaných konvencií. Akékoľvek konkrétnosti sa riešia zmluvami na nižšej úrovni, spravidla medzi rezortmi, a treba dodať, že zásadne na prísnom princípe vyžadovania a dodržiavania reálnej recipročnej praxe!
Zmluvy so susedmi sú síce dôležité, ale vzhľadom na to, že všetci naši susedia sú najmenej dvakrát početnejší a väčší rozlohou /čo pri našej rozumnej politike vôbec nemusí znamenať, že aj silnejší/, sú oveľa dôležitejšie, pričom priam životne potrebné je zabezpečiť si aj ďalšiu ochranu, a to najmä zmluvami so susedmi našich susedov, aby sa v prípade agresie voči nám za chrbtom agresora ozvala, a najmä pocítila aktívna a adekvátna podpora našich záujmov.
Bezprecedentným porušením tejto zásady, ale aj pošliapaním kresťanských zásad, a zároveň najtragickejším politickým činom spomedzi všetkých doterajších vlád na Slovensku a prejavom tuposti, zbabelosti a úplného zlyhania rozumného a civilizovaného správania sa, navyše namiereného proti spriatelenej krajine, kde spokojne žijú desaťtisíce Slovákov – a to bez vypovedania vojny, súhlasu Bezpečnostnej rady OSN a občanov nášho štátu! –, je zavlečenie Slovenskej republiky do agresie voči Juhoslávii, ktorého sa ako spoluvinník nepremlčateľného zločinu proti ľudskosti dopustila Dzurindova vláda. Deň, keď – na rozdiel od susedného Rakúska – otvorila vzdušný priestor nášho štátu pre lietadlá agresorov, sa zapíše do našich dejín čiernymi písmenami zrady priateľstva a mierovej spolupráce národov.
Vytvorenie „bezpečnostného dvojkríža“ nad Slovenskom, neutralizujúceho cudzie záujmy, môže byť jedným z námetov nielen pre náš generálny štáb, ale najmä pre ministerstvo zahraničných vecí a diplomaciu. Treba mať na pamäti, že zabezpečovanie slobody je najdrahšou vecou aj z finančného hľadiska. Naša doterajšia bezhraničná dôverčivosť čiže naivita sa nielenže nevypláca, ale priamo zneužíva, a býva nekompromisne trestaná. Neprovokujme svojou „ústretovosťou“, veď sú aj takí , a je ich väčšina, ktorým podáš prst a uchmatnú ti ruku! Možného agresora najväčšmi dráždi práve ľahkomyseľnosť, neopatrnosť a neprezieravosť. Viac ako v iných vzťahoch tu platí, že príležitosť robí zlodeja!
Vychádzajúc z ďalšej overenej pravdy života, že vlastná bezpečnosť nikdy nie je zabezpečená dostatočne spoľahlivo, je potrebné sústavne ju posilňovať a poisťovať aj hľadaním a získavaním garancií od takých partnerov, ktorí majú podobné problémy, čiže spravidla aj záujmy ako my. Ide najmä o menšie a stredne veľké štáty, ktoré sú objektom sústavného tlaku zo strany silnejších susedov – hegemónov či veľmocí.
Nezabúdajme tiež, že z hľadiska nášho národného prežitia je rozumné a správne opierať sa o ľudský a materiálny potenciál slovanstva. Nie však v zmysle panslavistického resentimentu, ale výhradne na praktickom základe rovnoprávnej vzájomnosti, výhodnosti a rešpektovania suverenity.
Teraz obráťme svoju pozornosť k podstate toho, na čo máme priamy vplyv, čo je výhradne našou povinnosťou a za čo berieme od 1. 1. 1993 výhradnú a nezastupiteľnú zodpovednosť. Pred sebou, pred svetom, pred dejinami a najmä pred budúcnosťou.
Hneď na začiatok jeden varovný signál vážneho ohrozenia toho najpodstatnejšieho, bez čoho niet žiadnej budúcnosti, ba ani života. Bez čoho žiadna – ani tá najgeniálnejšia – stratégia nemá vôbec žiaden zmysel.
Začíname vymierať !!!
Je to po prvý raz v našich dejinách! Veď Slováci a Slovenky svojou svetoznámou plodnosťou nielenže vždy znovu oživili svoju toľko ráz vyvraždenú slovenskú vlasť, ale stačili pri tom státisícami, ba miliónmi svojich synov a dcér oživovať aj mnohé iné národy, z ktorých viaceré sa stali nakoniec početnejšími ako my. Je to prvý raz v dejinách Slovákov, a to práve v optimálnom prostredí vlastného samostatného štátu!
Ide o paradox? Alebo zákonitosť vyplývajúcu z našej mentality…?!
Dúfajme, že je to skôr paradox. Ak by to totiž bola zákonitosť, potvrdila by sa neblahá vizitka veľmi nebezpečného prejavu nášho správania sa voči sebe!
Dokážeme sa načisto zodrať rozdať sa a priam hrdinsky sa obetovať pre cudzí prospech a blaho, ale ak máme to isté urobiť pre seba, to už nie sme ochotní… Práve tento stav akejsi národnej „autofóbie“ v súčasnosti veľmi vypuklo prežívame.
Naša ľahostajnosť pri presadzovaní vlastných národných záujmov a často akoby hanba, alebo priamo nenávisť voči vlastnej národnej príslušnosti nie je prirodzeným javom. Je však logickým dôsledkom dlhodobej a cieľavedomej deformujúcej výchovy. Ľudí s takýmito postojmi treba ľutovať ako obete tlaku odnárodňovacích mašinérií všetkých, ktorí nad Slovenskom vládli. Sú to chorí ľudia, trpiaci nedostatkom sebavedomia, a treba ich nielen ľutovať, ale najmä liečiť. Aby sa tento zahanbujúci a samovražedný postoj už viac netradoval, musíme začať od semienka. Čo vôbec neznamená, že od nuly!
Nepoznám vo svojom okruhu človeka, ktorý by na otázku, či má rád svoje dieťa, odpovedal: nie. Napriek tomu to, čo pre svoje dieťa či deti robíme, ako sa k nim správame a ako ich pripravujeme na život, akú im chystáme budúcnosť, je v príkrom protiklade, ba v rozpore s našou dojímavo, ale zjavne a dokázateľne falošne proklamovanou láskou. Naše správanie dokazuje, že my dospelí máme radi predovšetkým seba, respektíve – svoj „džob“, kariéru alebo na druhej strane pohodlie… Je to veľmi nešťastný trend! A aj zlý a nebezpečný!! Dieťa však naše farizejstvo hravo demaskuje. Nezahrávajme sa preto s jeho úprimnou a priezračnou jasnozrivosťou. Deti vedia byť aj nemilosrdné, najmä vtedy, keď sa stávajú dospelými, a nám, – ich vychovávateľom – začína dochádzať dych. Stále platí: Kto si ako ustelie, tak bude ležať. Nechcime teda ležať na tŕní! Takéto „tŕnie“ bolí nielen telo. To najmenej…
Bezpodmienečne musíme sústrediť svoju pozornosť, ale aj skutočnú lásku na tú vekovú kategóriu našej spoločnosti, pre ktorú platí múdre slovenské porekadlo: Ohýbaj ma, mamko, pokým som ja Janko, t. j. na predškolskú výchovu. A to výchovu vlastným príkladom. Aj tu platí múdre: Aká matka, taká Katka.
V tomto štádiu základného formovania osobnosti je úloha rodiny nezastupiteľná. Spoločnosť, ktorá si nedokáže ochrániť rodinu, je odsúdená na skorý zánik. Týka sa to rovnako nás i ľudstva ako celku.
Za úplne základnú podmienku úspešného splnenia akýchkoľvek, teda aj našich ambicióznych a odvážnych predsavzatí považujem zdravie. Zdravie ako najvýznamnejší fenomén životaschopnosti všetkých organizmov. Počnúc tými najjednoduchšími až po človeka, národ, ľudstvo… Ide pritom nielen o biologické zdravie našej telesnej podstaty, ale aj o naše zdravie mentálne.
Len mentálne zdravá, zrelá, vyspelá a dospelá bytosť môže byť aj primerane a potrebne sebavedomou osobnosťou, schopnou v živote presadiť svoje potreby, práva a záujmy. Teda uspieť v každodennom zápase a dokázať tak svoju životaschopnosť. Naopak, akokoľvek nezdravý organizmus – človeka či národa – je automaticky a samozrejme prinajmenšom znevýhodnený oproti organizmu zdravému.
Problém zdravia nie je ani zďaleka iba problémom zdravotníckym a v žiadnom prípade ho ani v tej najvyspelejšej a najbohatšej krajine nemôže zvládnuť iba rezort zdravotníctva. Zdravie sa začína už genetickým odkazom rodičov. Od počatia je zdravie plodu v tele matky prostredníctvom jej dobrých, alebo zlých návykov a prejavov „životného štýlu“ formované, alebo deformované do stavu, ktorý sa počas celého života mení iba veľmi málo, a ešte zriedkavejšie sa mení k dobrému. Výživa, hygienické návyky, výchova, vzdelávanie, rodinné a spoločenské vzťahy… pôsobia na zdravie a preveruje si jeho odolnosť.
Všimnime si, že akákoľvek konfrontácia, konflikt, zápas, boj, vojna… sa vždy začínajú útokom na zdravie, špeciálne „mentálne zdravie“ súpera.
Prvé údery sú vedené s cieľom podlomiť súpera a zbaviť ho sebavedomia. Podceňovanie, ohováranie, intrigy, lži, zastrašovanie, vnucovanie hanby a viny, vyhrážanie … Veď to dôverne poznáme „na vlastnej koži“! Po rozleptaní „mentálnej obrany“ konkurenta prichádza úder. Pretože práve mentálne zdravie je skutočnou podstatou akejkoľvek úspešnosti, musíme sa sústrediť na jeho neprestajné posilňovanie a upevňovanie.
Čím? Výchovou!
Rozumným, sústavným a cieľavedomým formovaním mentálnej odolnosti našich detí i celej spoločnosti súčasne. Všetkými prostriedkami, vždy a pri každej príležitosti. Práve pri výchove sa uplatňuje podstata a zmysel poslania rodičov, rodiny, príbuzenstva, ale aj učiteľov…
Vzdelať sa možno aj z kníh či internetu, ale úspešne a dobre vychovávať vedia a dokážu jedine živé, najlepšie pozitívne citovo zainteresované a blízke ľudské bytosti. Tie, ktorým to prikazujú nielen pracovné povinnosti, ale ktorým to káže aj prirodzený cit, ktorým to skutočne „leží na srdci“. Len takýmito ľuďmi formované deti sú tou najlepšou zárukou budúcnosti každej spoločnosti. Preto výchovu, na rozdiel od vzdelávania, za žiadnych okolností neradno zveriť cudzincom. A žiadna z úspešných spoločností to ani nikdy nerobila, ani robiť nemieni!
Pretože sa vzhľadom na našu polohu, rozlohu, počet, zdroje… bude na nás vždy „hrať presilovka“ – nesmieme vychovávať svoje potomstvo „v bavlnke“ ani ho učiť pozerať sa na svet a život cez ružové okuliare“. To však neznamená, že ho budeme bezcitne hádzať do ľadovej vody. Je nás príliš málo, aby sme si mohli dovoliť akýkoľvek bezhlavý hazard a nami spôsobené straty na úkor našich záujmov. Postupným citlivým, ale neúprosným zaťažovaním – trénovaním odolnosti – musíme mladú generáciu múdro pripravovať na život pod sústavným tlakom, aby bola v dospelosti schopná zvládať stres a odolávať nátlaku silnejších.
Nesmieme ani na okamih zabúdať, že to robíme pre jej dobro a že tým pre ňu robíme to najdôležitejšie, čo sme jej schopní do života dať. Musíme sa aj naučiť dokázať ju o tom presvedčiť a tým aj motivovať. Zároveň si musíme sami vyjasniť a uvedomiť, že nevychovávame Američanov ani Arménov, ale Slovákov!
Pri výchove k vnútornej rezistencii na ceste k mentálnemu zdraviu je „prvým prikázaním“: nikdy a za žiadnych okolností sa nestotožniť s ponižovaním či akoukoľvek inou stratou či ohrozením vlastnej dôstojnosti. Aj keď prehráme, nikdy nesmieme „byť a zostať porazení“! To je zásadný postoj zdravého sebavedomia. Osobného aj národného.
Ľudia však nie sú ani počítače, ani železobetónové kvádre, pričom to osobitne platí o deťoch, preto ich treba nielen formovať, ale aj chápať a uvážlivo akceptovať ich ľudský osobnostný, a teda osobitý – vždy jedinečný! – rozmer.
Je potrebné a užitočné nielen naučiť naše deti brať mnohé veci a vzťahy naozaj „smrteľne vážne“, ale v prípade neúspechu spôsobenom objektívne skutočne príliš silným súperom či problémom ich nevháňať „do slučky samovrahov“ ani brlohov „feťákov“, ale naučiť ich aj brať veci „s nadhľadom“. Vychádzajme pritom z poznania, že, aj odolnosť má svoje medze.
Ďalšou zásadnou vecou pre našu národnú budúcnosť je – vždy hľadať pozitívne východisko a mať k životu a jeho hodnotám kladný vzťah.
Pri formovaní vzťahu mladej generácie k národným hodnotám hrajú osobitne významnú úlohu národné a štátne symboly. Tie naše – slovenské – sú heraldicky aj umelecky jedny z najkrajších na svete! Naučme našu mladú generáciu, aby sa vnútorne stotožnila s tým, že tieto symboly sú najvzácnejšie a ako náš rodový erb aj nenahraditeľné!
Ako výtvarník si trúfam navrhnúť niektoré symboly, ktoré by mohli plniť pozitívnu úlohu v nasledovaní žiaducich príkladov charakterizujúcich našu spoločnosť.
Snažiť sa o presadzovanie slona alebo orchidey do symboliky charakterizujúcej Slovákov by bolo rovnako smiešne ako necitlivé, nezmyselné, hlúpe a škodlivé.
Nebojme sa však symbolov orla, medveďa či vlka alebo rysa. Sú prirodzenou súčasťou nášho života a snažme sa časť svojej populácie – športovcov, vojakov… – formovať a šľachtiť v duchu týchto symbolov. Včela môže byť vhodným príkladom pre inú časť generácie – vôbec nie horšiu, ale potrebnú na iné úlohy.
Symbol kríža a svetla ako osemhran znázorňujúci kresťanstvo a vyjadrujúci našu civilizačnú misiu primerane a výstižne charakterizuje našu úlohu a objektívne zásluhy pri civilizovaní „barbarskej“ Európy i sveta naším osobitným vkladom.
Našou dôležitou a nezastupiteľnou povinnosťou je chrániť najmä tých najmladších, najmenej skúsených pred škodlivými vplyvmi v akejkoľvek podobe. Tie číhajú na bezbranné obete na každom kroku. Práve tu sú straty najbolestivejšie a zväčša aj definitívne.
Ženy – matky vidiac, ako sa „plod ich života“ stáva bezbrannou korisťou komerčnej chamtivosti a úchylnej bezcharakternosti, by mali neodkladne vypracovať a presadiť do života Chartu ochrany detského života a sveta, aby sa deti nestali opustenými sirotami nášho spôsobu života, bez práva na svoj vlastný detský svet. Veď práve detský svet bol vždy nenahraditeľnou a zväčša aj jedinou oázou čistoty a krásy a tým aj nádejou pre svet dospelých.
Aby sme uspeli pri formovaní zdravej spoločnosti, musíme všemožne podporovať prirodzenú, normálnu, zdravú rodinu ako sociálnu prioritu najvyššieho stupňa.Je potrebné a žiaduce motivovať jej vznik aj existovanie podpornými projektmi a sociálnymi programami, celospoločenskou úctou aj finančnou podporou. Tak, aby bolo nielen úctyhodné, ale aj výhodné byť dobrou rodinou.
Vzhľadom na našu početnosť si ťažko môžeme dovoliť vychovávať a vzdelávať iba úzko špecializovaných odborníkov, preto sa treba sústrediť na výchovu k mnohostrannosti a mnohorozmernosti, k zvládaniu extrémne ťažkých podmienok, aby sme mohli čestne obstáť v každej situácii.
Ideálom novej generácie už nesmie byť slepá poslušnosť, ale tvorivosť!
Ďalšími silnými piliermi mentálneho zdravia sú výchova k ambicióznosti a súťaživosti, ako aj výchova k vyváženému vzťahu a pomeru medzi samostatnosťou a spolupatričnosťou… Oveľa viac ako na doteraz dominantné kurzy šitia a varenia, by sme sa mali orientovať na „kurzy vládnutia“. Naše deti by sme mali učiť riadiť, rozhodovať a zodpovedať za vlastné rozhodnutia. Veľmi dôležitá je aj disciplína. Osobná aj spoločenská.
Naším hlavným výchovným cieľom musí byť: pripraviť generáciu schopnú rozumne a zodpovedne viesť národ, chrániť a zveľaďovať jeho kultúru a všetky ostatné hodnoty a spoľahlivo a úspešne riadiť štát. Lebo najdôležitejším strategickým cieľom našich snažení je: perspektívne zabezpečenie slobody slovenského národa ako svojprávneho a zvrchovaného a zároveň rovnoprávneho subjektu medzinárodného práva s osobitým zreteľom na upevňovanie a posilňovanie suverenity a medzinárodnej autority jeho vlastného samostatného a nezávislého štátu ako nenahraditeľného a zároveň optimálneho prostredia pre náš plnohodnotný národný život a rozvoj pozitívnych vlastností a schopností Slovákov a nimi vytvorených kultúrnych a historických hodnôt ako osobitého autentického prínosu a vkladu do kultúrnej a civilizačnej pokladnice ľudstva.
Výchova k takýmto vysokým a vznešeným cieľom je ťažká a nekonečná, ale nádherná úloha, skvelá povinnosť, najobdivuhodnejšie poslanie… preto za vychovávateľov a učiteľov vyberajme iba tých, ktorí si to zaslúžia. A majú na to viac ako iba vzdelanie.
Najúčinnejším spôsobom ako to všetko zvládnuť je osobný príklad. On je vrcholným umením vychovávateľa, on dokáže najlepšie motivovať. A správna motivácia spolu s kladným vzťahom k životu je najuniverzálnejším kľúčom ku všetkým úspechom – čiže k budúcnosti.
Ak už vychováme svojich nástupcov, umožnime im aj maximálne vzdelanie. Po dobrej výchove sa už nemusíme obávať, že ich cudzí zneužijú na nízke ciele, alebo proti nám. Umožnime vzdelanie každému, kto o to prejaví záujem a zároveň preukáže schopnosti. Ale nekompromisne žiadajme, aby to našej, nie cudzej! spoločnosti tvorivo vrátil. Najlepšie tvorivou prácou na zabezpečovaní vlastnej prosperity. Ak sme aj od mnohých iných menej početní, práve vďaka našej vysokej vzdelanosti – ale aj zamestnanosti! – nemusíme byť od nich aj slabší.
Pre zdravý a úspešný kvalitatívny rast a prosperitu spoločnosti je nevyhnutnou podmienkou zamestnanosť čo najväčšej časti populácie.
Neodpustiteľnou chybou a prejavom trestuhodnej neschopnosti nielen z ekonomického hľadiska, ale najmä zo sociálneho hľadiska je, keď nevieme zabezpečiť dostatok príležitostí na tvorivé, konštruktívne, užitočné a potrebné uplatnenie tých, ktorí od spoločnosti dostali výchovu aj vzdelanie.
Nezamestnanosť je tým najhorším príkladom pre mladú generáciu, najmä deti, ktoré sú schopné neuveriteľne rýchlo „nachytať“ hlavne negatívne a škodlivé návyky – ničnerobenie, povaľovanie sa, pasivitu alebo naopak spoločensky neproduktívne „špekulovanie“ v oblasti ľahkého a bezprácneho zisku, akou sú priekupníctvo, dílerstvo drog, prostitúcia, príživníctvo…
Toto nesmie byť cesta, ktorou sa vydáme. „Prepych“ nezamestnanosti si nesmie dovoliť ani početná a bohatá spoločnosť! Tvorivá práca je jediným, a zároveň najlepším a najspoľahlivejším spôsobom naplnenia zmyslu ľudského života. Je zároveň aj najpresvedčivejším svedectvom o zmysle života a dôkazom dejinného poslania národov.
Keby sme prácu, ktorou sme prispeli k cudziemu blahobytu, venovali uskutočňovaniu vlastných záujmov, patrili by sme dnes k veľmociam.
Už na úsvite našich dejín sme „vstúpili“ do Európy kultúrou a kultúrne. Kráľovstvo našich predkov sa stalo prvým slovanským a slovenským štátom, a zároveň významným centrom, z ktorého vyžarovala civilizačná misia na všetky strany sveta.
Potom sme urobili zásadnú a neodpustiteľnú chybu s tragickými následkami – nedokázali sme sa dohodnúť.
Nezopakujme už nikdy viac túto chybu! Nemáme na to právo. Už v mene zdravého rozumu nie, a zároveň preto, že nejde iba o nás. V hre – odvekej hre „na život a na smrť“ – je budúcnosť našich detí!
Navrhnime a vytvorme im skutočne „konečne už vlastnú perspektívnu koncepciu národného a štátneho života Slovákov“ tak, aby o nás mohli oprávnene povedať, že sme to boli my, naša generácia, ktorí sme po prvý raz v našich dejinách vytvorili správny predpoklad na ich šťastnú a ľudsky dôstojnú budúcnosť.
Hoci veľmi záleží na tom, aké strategické ciele si stanovíme, ešte dôležitejšie bude, ako ich dokážeme presadiť a uskutočniť. Najdôležitejšie však je, ako zodpovedne, s múdrosťou, svornosťou a vytrvalosťou sa budeme k vlastným zámerom a projektom, ale aj dosiahnutým cieľom a hodnotám správať.
Je všeobecne známe a tisíc ráz dokázané, že kým jedni zanedbávaním svojich povinností, ľahostajnosťou a nezodpovednosťou premenili žírne lány na púšť, iní – a mnohokrát na tom istom mieste – dokázali z púští vytvoriť rajské záhrady.
Som presvedčený, že my poznáme správnu cestu a nájdeme aj správne spôsoby. Povinnosťou inteligencie je byť hlavou, mozgom, ale najmä mysliacim centrom a rozumom spoločnosti a vedieť získať na správne smerovanie do budúcnosti rozhodujúcu väčšinu národa. Je preto nezastupiteľnou úlohou slovenskej inteligencie iniciovať príkladom vlastnej zodpovednosti Národnú Dohodu o základných strategických konštantách našej prítomnosti aj budúcnosti a uskutočňovať ju vzájomnou tvorivou a trvalou spoluprácou všetkých občanov a celého národa.
Viliam Hornáček 27. 4. 2000
