3. 5. 2021, PhDr. PaedDr. Peter Grečo, PhD.
Od apríla 1534 do leta 1535 londýnsky Tower „hostil“ dvoch neobvyklých „nájomníkov“. Neporovnateľne učenejších, ušľachtilejších a pokojnejších než všetci ostatní. Sú to skutočne „veľké kusy“, pretriasalo sa medzi žalárnikmi. Prvým bol katolícky biskup z Rochestru – Ján Fischer, ktorý sa vo väzení stal kardinálom. Jeho spisy o Eucharistii boli smerodajné pre náuku významného Tridentského koncilu (1545 – 63). Druhým bol bývalý lord kancelár (ministerský predseda) Jeho Veličenstva, právnik a filozof Tomáš Morus. Zaviedol nový literárny žáner Utópia (1516), ktorý má dôležité miesto v dejinách sociálno-politických učení. Odborná verejnosť sa ani po päťsto rokoch nemôže dohodnúť na zmysle a dôležitosti satiry v tomto diele.
Obaja sa vzopreli podpísať tzv. Supremačný akt, ktorým sa Henrich VIII. v roku 1534 vyhlásil za jedinú hlavu cirkvi v Anglicku, a boli popravení za velezradu. V skutočnosti ich smrť neparalyzovala ako ostatných, pretože ju spracovávali aj s jej „ostňom“ každodenne, po celý život. Uvažovali o nej často, rozjímali o nej a prijímali ju v meditácii o utrpení Ježiša Krista. Bol to On, ktorý prešiel svojou agóniou v Gestsemanskej záhrade a potom vo smrti na kríži – kto im dával odvahu a pokoj, podložené i trochou humoru. Na popravisku Tomáš Morus katovi povedal: „Mám krátky krk, preto mier presne, aby si sa nemusel hanbiť!“ Nebolo normálne takto zomierať, mysleli si žalárnici. Zaiste, veď to bola smrť mučeníkov a svätcov.
Mečom sťatá hlava Jána Fischera bola 22. júna na moste nad Temžou nastoknutá na kôl, kde zostala 15 dní. Tak bola hodená do rieky, aby uvoľnila miesto hlave Sira Tomáša Mora, ktorý bol popravený 6. júla.
Tomáš Morus je významný predstaviteľ zaalpského humanizmu. Gentleman, ktorého myseľ i srdce, slová i gestá, sa nedostali do rozporu a fungovali v symbióze s jeho katolíckym presvedčením a osobnou skúsenosťou viery. Tomáš je blízky bežnému smrteľníkovi, pretože bol vzorným otcom troch dcér a jedného syna, prišiel o prvú manželku pri pôrode svojho posledného dieťaťa. Solídne vzdelanie zabezpečil aj svojim dcéram, čím akoby anticipoval emancipačné snahy žien v novoveku. Najstaršia, Margaret Roperová, bola uznávaná spisovateľka a prekladateľka. Druhýkrát sa oženil s vdovou, o sedem rokov staršou od seba, ktorej prchkosť zvládal a vyvažoval trpezlivosťou, jemnosťou a láskavým humorom.
Ako úspešný advokát mal však osobitný cit pre bežných smrteľníkov a nemajetných, ktorým pomáhal bez nároku na honorár. Tak isto ako sudca, či neskoršie aj v parlamente, sa zasadzoval za humanizáciu trestných opatrení, ktoré doliehajú tvrdšie na nevedomých a chudobných. Aj tu sa angažoval o presadenie jedinej skutočne rovnosti, a to rovnosti ľudí pred zákonom: „Na súde sa nedopúšťaj krivdy! Ani chudobnému nenadŕžaj, ani zámožnému nechytaj stranu! Svojho blížneho súď spravodlivo!“ (Lv 19, 15).
Dva razy si uplatnil výhradu vo svedomí. Prvýkrát – pre nesúhlas so správaním despotického panovníka Henricha VIII., ktorý podľahol nízkej zmyselnosti, keď túžil po dvornej dáme svojej manželky. Kráľ na truc pápežovi Klementovi VII., ktorý nakoniec odmietol anulovať jeho právoplatné manželstvo s Katarínou Aragónskou, uskutočňoval postupné kroky k národnej nezávislosti anglickej cirkvi na pápežovi. Tomáš sa zriekol funkcie lorda – kancelára. Druhýkrát sa vzoprel moci panovníka, keď sa odmietol zúčastniť korunovácie jeho novej „manželky“ Anny Boleynovej, a na jar v roku 1534 neprisahal na Zákon o nástupníctve, ktorý popieral prvé panovníkovo manželstvo a schvaľoval jeho druhé „manželstvo“ a tiež presadil nezávislosť na pápežskej moci.
Kvintesencia kauzy Tomáša Mora sa často objavuje v dejinných metamorfózach moci, ktorú snáď už každý aspoň fragmentárne zakúsil: je rozumné kvôli výhrade svedomia obetovať prácu, spoločenské postavenie, slobodu, rodinu a dokonca i život? Z druhej strany nemálo ľudí zo strachu, pre hmotné výhody a pohodlný život ohýna chrbát, neraz bez želaného efektu. Osprostené pritakávanie „nahému cisárovi“ v sebaklame „veď bude pokoj“, je asi ľahšie, pretože svedomie sa dá pomerne rýchlo zahlušiť a večnosť je nadobro zrušená.
Tomáš Morus je aktuálny v obrane prirodzeného poriadku sexuality. Je tu útok na inštitúciu manželstva tým, že na jeho roveň sa dávajú zväzky ľudí rovnakého pohlavia, čo je Bohu ohavné. V cirkvi sa rozmohla ako epidémia tzv. anulácia manželstiev. Cirkevné tribunály vyhlasujú aj vyše 20-ročné manželstvá za neplatné len preto, že politicky vplyvný muž si našiel mladšiu milenku a celibátny právnik mu za peniaze poradí, ako má vypovedať na súde. Ide nám to aj bez Henrichovej diplomacie alebo násilia – iba v „mene Božom“ a podľa kánonického práva.
Tomáš Morus sa postavil tomu, aby cirkev nedávala cisárovi to, čo patrí Bohu. V Anglicku, hlavne pod vplyvom téz J. Wycliffa, sa tvorili podmienky na národnú emancipovanú cirkev nezávislú na pápežovi. Samotná anglická reformácia, ako píše Jozef Špirko v Dejinách Cirkvi II., nebola dielom ľudu, ale svojvoľným skutkom absolutistického kráľa, ktorého poslušne podporoval parlament a servilný biskupský zbor. Aj dnes, tak ako vtedy, zosvečtený klérus odchovaný servilným štáto-cirkevníctvom, skoro celý sa podrobil novému cézaropapizmu. Tristne svorný vo svojej kapitulácii, presne ako dnes, keď oficiálni predstavitelia Cirkvi, odovzdali chrámy, sviatosti a liturgiu pandemickým štátnym komisiám. S Pilátom sa pýtame Krista: „Tvoj národ a veľkňazi mi ťa vydali. Čo si vykonal?“ (Jn 18,35). Tomáš napísal ako súčasť závetu De tristitia Christi (O Kristovom zármutku) – dielo o Božej láske a jeho milosrdenstve. Podobne ako Ján Fisher za múrmi väzenia premýšľal o apostáze biskupov: „Pokiaľ je jeden biskup zaskočený stupídnym snom, ktorý mu bráni plniť jeho povinnosť pastiera duší – ako ustrašený lodný kapitán, ktorý zaskočený búrkou sa skryje a ponecháva loď vlnám – pokiaľ jeden biskup jedná týmto spôsobom, nebudem váhať prirovnať jeho smútok smútku, ktorý vedie do pekla. Ba pokladám ho ešte za horší, pretože takýto smútok v otázkach náboženstva vychádza z mysli, ktorá nedôveruje v Božiu pomoc.“
V diele Utópia, inšpirovaného Platónovou Ústavou, nielen kritizuje pomery, ale hľadá lepšie usporiadania sveta podľa Evanjelia. Dielo Morusa ostro kritizuje filozof XX. storočia a ideológ tzv. otvorenej spoločnosti K. R. Popper. Pre neho je utópia údajne zdrojom totalitarizmu. Nuž spolu s tvorcami Blackwellovej encyklopédie politického myslenia dodajme, že Popper práve svojim dielom absolutizuje liberálnu demokraciu a je sám totalitárny. Americkou politikou sa táto farebnými revolúciami krvavo vyváža do sveta. Mimovládny sektor nadácií a politici – agenti vyškolení v zámorí určujú osudy malých štátov. Filozof Popper svojou kritikou utópie len maskuje výkyvy myslenia novoveku, kde optimizmus a idealizmus strieda hrubozrnná skepsa a do nekonečna uskutočňovaná „falzifikácia“. Sir Morus organizáciu svojej ideálnej spoločnosti buduje na organickom základe, a nie na chaose „laissez-faire“. Vychádza zo skúsenosti poriadku kláštora, kde je rovnováha modlitby, práce a voľného času.
Tomáš Morus nás bez kazateľských figúr učí, aká je dôležitá osobná, vnútorná skúsenosť s Božou láskou, s osloboditeľskou silou Ježiša Krista. Táto láska ho hnala do služby Pravde a Spravodlivosti. Svoje denné angažmán vždy vykonával sub specie aeternetatis – zo zorného uhla večnosti. „Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť; bol som smädný a dali ste mi piť; bol som pocestný a pritúlili ste ma“ (Mt 25,35).
Vydal svedectvo v intenciách nebezpečnej spomienky na Ukrižovaného Krista. Ukázal, že viera nie je spirituálnym útekom do imaginárneho zástvätna, nie je „ópiom ľudí“, ako neskoršie kritizoval kresťanstvo Karol Marx. Svedčil, že byť kresťanom, znamená byť Kristovým svedkom aj vtedy, keď je Kristus súdený a odsúdený. V tomto je kresťanstvo politické náboženstvo, pretože Kristus zomrel ako odporca nespravodlivého, utláčateľského systému. Tomáš nám ukazuje, podobne ako biblický Jób, že neprestal Boha chváliť aj vtedy, keď prišiel o postavenie a majetok. S apoštolom Pavlom mohol zvolať, že viem aj oplývať, aj núdzu trieť a všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.
Neraz stojíme proti drvivej mlčiacej či kolaborujúcej väčšine pred výzvou určiť zlo, ospravedlniť dobro, pravdu obhajovať proti skepse agnostikov a krásu odlíšiť od ošklivosti. Mali by sme sa k nemu utiekať s prosbou o odvahu, múdrosť a jednoduchosť v našom zápase so silami, ktoré človeka stavajú na božský piedestál, a keď „pevnosť bola zradená tými, ktorí by ju mali brániť“ (Ján Fisher).
Nemožno nesúhlasiť s rezultátom Rajmunda Ondruša: „Málokedy sa stretá jemnosť s veľkosťou a váženosť s humorom tak, ako nám svedčia dejiny, keď nám predstavujú osobu anglického humanistu, štátnika, otca rodiny a mučeníka – sv. Tomáša Mora. Preto ani nespravodlivý hnev anglického kráľa nevedel celkom potlačiť sympatie k tomuto ušľachtilému mužovi, sympatie, ktoré sú pozoruhodne silné aj v našom storočí“ (Blízki Bohu i ľuďom).
