Trianonská trauma
a l e b o kriesenie jednej šovinistickej fikcie
Ú v o d o m
Od
roku 1990 je európska a svetová verejnosť zo strany rozličných maďarských
spolkov a organizácií, ale aj s prispením oficiálnych štátnych orgánov a
vysokých politických predstaviteľov Maďarskej republiky opakovane
dezinformovaná a traumatizovaná umelo vykonštruovanou a neustále oživovanou
„trianonskou traumou“ či dokonca „trianonskou krivdou“, čo je vo svojej
podstate odmietanie terajšieho usporiadania strednej a východnej Európy (ďalej
len SVE) z pozícií maďarského ultranacionalizmu a šovinizmu.
Prvé
veľké akcie tohto druhu sa začali v Maďarskej republike už v roku
1990 pri 70. výročí podpísania Trianonskej mierovej zmluvy (4.6.1920) a mali
ešte viac-menej iba vnútroštátny ráz s relatívne malým medzinárodným
dosahom. V roku 1995 pri 75. výročí mali tieto akcie už podporu
oficiálnych orgánov Maďarskej republiky, aj s tendenciou širokého
dezinformovania európskej verejnosti. Pri tohtoročnom 80. výročí podpísania
Trianonskej mierovej zmluvy sa však v Maďarskej republike už od samého
začiatku roka rozvinula široko koncipovaná propagandistická kampaň
s obrovským a finančne náročným lobovaním v európskych i neeurópskych
štátoch, s neskrývaným cieľom masívne dezinformovať svetovú verejnosť o
tomto vykonštruovanom „probléme“ a s pomocou dezinformovanej verejnosti
získať podporu svetovej politiky na revíziu súčasného usporiadania Európy, ako
bolo mierovými zmluvami vytvorené po prvej a druhej svetovej vojne.
Keďže
propagandistické akcie tohto druhu sú evidentným narušovaním mieru v tejto
oblasti Európy a vážne ohrozujú práva i životy miliónov obyvateľov SVE,
považujeme si za povinnosť informovať svetovú verejnosť o skutočnej podstate
potrianonského usporiadania SVE a o skutočných zámeroch organizátorov týchto
kampaní, ktorí sa usilujú toto usporiadanie narušiť.
Historicko-etnické korene problému
Ugrofínske
nomádske kmene s uraloaltajským jazykom infiltrovali do Podunajskej nížiny
v SVE na úteku pred kmeňovým zväzom Pečenehov po rozpade slovenskej
Svätoplukovej ríše (v historiografii je známa ako „Veľkomoravská ríša“ alebo
„Veľká Morava“) a dostali sa do konfliktu s Východofranskou ríšou (bitka
pri Bratislave r. 907). Nasledujúcich 50 rokov podnikali lúpežné výpravy do
západnej Európy a až po katastrofálnej porážke na rieke Lech pri Augsburgu r.
955 boli prinútené usadiť sa v Podunajskej nížine a prijať európsky spôsob
života. V nasledujúcich storočiach sa z nich postupne vyformovala
stredoveká maďarská národnosť a neskôr maďarský národ. Neskoršími lokálnymi výbojmi
postupne rozšírili svoju nadvládu v SVE na úkor okolitých etník a na
začiatku 11. storočia založili mnohonárodné Uhorské kráľovstvo (prvý uhorský
kráľ Vajk – svätý Štefan – bol korunovaný roku 1000) a k tomuto štátu boli postupne pripojené
aj územia Slovenska a dnešnej Podkarpatskej Ukrajiny a neskôr aj Chorvátsko
a časti balkánskych území. Uhorské
kráľovstvo napokon dosiahlo vrchol
svojej moci a teritoriálneho rozšírenia pod neapolskou dynastiou Anjouovcov v
14.storočí.
Uhorské
kráľovstvo (ktoré maďarská historiografia a beletria klamlivo nazýva „Maďarským
kráľovstvom“ alebo „Veľkým Maďarskom“) nikdy nebolo maďarským štátom. Naopak,
od jeho vzniku v 11.storočí až po jeho zánik v r.1918 v ž d y
bolo mnohonárodným štátom národa Maďarov, Slovákov, Chorvátov a Rusínov, veľkých národnostných menšín
Rumunov, Srbov a Nemcov a početných etnických skupín (hlavne Židov a Cigánov) a
v Uhorskom kráľovstve počas celej jeho existencie občania maďarskej národnosti v ž d y tvorili iba početnú menšinu (podľa uhorských štatistík Maďari v štáte tvorili v roku 1850
36,5 % a v roku 1910 48,1 % obyvateľov).Počas celej existencie však
v tomto štáte vládli najprv ugrofínske nomádske bojové družiny a neskôr
mnohonárodnostná uhorská šľachta, ktorá sa po 18. storočí postupne takmer celkom
pomaďarčila. Z tejto historickej reminiscencie vznikla fixná idea o
„maďarskom vládnucom národe v Karpatskej kotline“ („Herrenvolk“), ktorá je
šovinistickými kruhmi v maďarskej verejnosti vytrvalo živená a udržiavaná
až podnes.
Maďarská
historiografia a beletria vytrvalo pestuje aj fikciu o Uhorskom kráľovstve ako
o štáte, ktorý vraj „ochraňoval západnú Európu pred výbojmi z východu“.
Opak je však pravda. Uhorské kráľovstvo
bolo nekonsolidovaným štátom Európy, nespôsobilým na svoju vlastnú obranu.
Vyplývalo to z neadekvátnych výsad domácej šľachty, ktorá nemusela
finančne prispievať na výdavky a na obranu štátu. Uhorské kráľovstvo vo svojej celej histórii bolo iba dva razy
vystavené útokom z východu a v oboch prípadoch katastrofálne zlyhalo.
V jedinej bitke na rieke Slanej 11.4.1241 proti vpádu Mongolov („Tatárov“)
bolo uhorské vojsko na hlavu porazené a uhorský kráľ Belo IV. ušiel až na
dalmátske ostrovy, ponechajúc nielen svoj štát, ale potenciálne aj celú
priľahlú oblasť Európy obrovskému plieneniu. Iba dynastické problémy
v Mongolsku zabránili vyplieneniu aj ďalších oblastí západnej Európy. Pri
druhom výboji z východu – expanzii
tureckej Osmanskej ríše – uhorské vojsko v jedinej rozhodujúcej bitke
9.8.1526 pri Moháči zlyhalo rovnako katastrofálne. Turci zakrátko prenikli až
k Viedni, etnické Maďarsko premenili na tureckú provinciu Budínsky vilájet
a Uhorské kráľovstvo de facto až do roku
1718 prestalo existovať. Na papieri ho predstavovalo iba územie Slovenska a
malé časti terajšej Zakarpatskej Ukrajiny a Zadunajska, ktoré sa pod
panovníckou mocou rakúskych Habsburgovcov ubránili pred tureckou expanziou.
Maďarským „prínosom na ochranu západnej Európy pred tureckou expanziou
z východu“ bolo iba päť veľkých vojenských výbojov maďarskej šľachty zo
Sedmohradska (Š.Bočkaj, G.Betlen, J.Rákoci, I.Tokoli a F.Rákoci), smerujúcich
na územie Slovenska a Rakúska. Sedmohradsko
bolo v 16.-18.storočí protektorátom Osmanskej ríše a sedmohradská
maďarská šľachta tieto svoje vojenské
útoky proti habsburskej ríši a proti západnej Európe vykonávala výhradne
v tureckých službách a s podporou tureckých vojsk a tatárskych
jazdeckých jednotiek. Napriek tomu však maďarská historiografia, beletria a
propaganda podnes klame svetovú verejnosť a tieto akcie v službách Turecka
falošne nazýva „maďarskými revolúciami“.
To
isté sa opakuje s tzv. „maďarskou revolúciou“ v rokoch 1848-1849,
v ktorej „liberálna“ maďarská šľachta bojovala proti oveľa liberálnejšiemu
a modernejšiemu Rakúsku a proti prirodzenému sebaurčovaciemu právu nemaďarských
národov mnohonárodného Uhorského kráľovstva. Výrazne sa to prejavilo po
rakúsko-maďarskom vyrovnaní v roku 1867, keď si maďarská šľachta a
k nej pridružené ultranacionalistické maďarské vládnuce kruhy vytýčili iba
dva základné retardačné ciele:
1/ udržať si svoje šľachtické výsady čo najdlhšie (podarilo sa
im to v polofeudálnom Uhorskom kráľovstve až do roku 1918 a potom
v medzivojnovom Maďarskom kráľovstve aj v rokoch 1920-1945) a
2/ pretvoriť mnohonárodný uhorský
štát násilnou asimiláciou na „etnicky
čistý maďarský štát“ (brutálne v tom postupovali do roku 1918 a skryto
v tom pokračujú až dodnes).
Po
katastrofálnej porážke v roku 1526 však maďarské vládnuce kruhy pochopili,
že Uhorské kráľovstvo už nikdy nebude stredoeurópskou mocnosťou a že maďarské
politické ambície sa v budúcnosti budú môcť realizovať iba za podmienky,
že maďarská politika bude plniť funkciu trójskeho koňa v službách iných
silnejších politických síl, zameraných na tento región Európy. Prejavom
realizácie tejto novej funkcie maďarskej politiky boli spomenuté útoky
sedmohradskej maďarskej šľachty proti habsburskej ríši a neskôr po roku 1890
masívna maďarská podpora nemeckej expanzívnej politiky v jej ťažení „Drang
nach Osten“, ktorá sa skončila vyvolaním prvej svetovej vojny. Rovnaké služby
poskytovalo antidemokratické nacionalistické Maďarské kráľovstvo regenta M.
Horthyho nacistickému Nemecku v medzivojnovom období.Dnešné maďarské útoky
proti Trianonskej mierovej zmluve a proti súčasnému usporiadaniu SVE sú iba
pokračovaním tejto maďarskej politiky.
Zápas o zachovanie žalára národov
Prvá
svetová vojna stála 16 miliónov ľudských obetí a skončila sa porážkou
centrálnych mocností (Nemecko, Rakúsko–Uhorsko a Turecko) a ich spojencov.
Dohodové mocnosti (Francúzsko, Veľká Británia, Taliansko a USA) sa takmer až do
konca vojny nerozhodli o zrušení postfeudálneho usporiadania Európy (nadnárodné
ríše, výsledky tretieho delenia Poľska atď.) a k rozhodnutiu ich priviedol
až intenzívny národooslobodzovací boj porobených národov (zahraničné légie) a
vyhlásenie prezidenta Woodrowa Wilsona pred Kongresom USA, v ktorom
deklaroval sebaurčovacie právo národov. Až potom sa definitívne rozhodlo o
likvidácii nemeckých, rakúskych a ruských územných ziskov v Poľsku a o
obnovení národného štátu Poliakov, ako aj o likvidovaní mnohonárodného
Rakúsko-Uhorska a vytvorení jeho nástupníckych národných štátov.
Rakúsko
po neúspešnom pokuse s manifestom cisára Karola zo 16.10.1918 akceptovalo
rozhodnutia Dohody o povojnovom usporiadaní SVE a aj neskôr dodržiavalo
podmienky mierových zmlúv.
Maďarské vládnuce kruhy však
postupovali opačne a za každú cenu a v akejkoľvek podobe sa usilovali
zachrániť bývalé Uhorsko, ktoré jeho občania už dávno a celkom oprávnene
nazývali žalárom národov. Po viacerých pokusoch s rýchlou výmenou
„liberálnych“ či „demokratických“ vládnych garnitúr maďarská vláda dňa 21.3.1919
z väzení vypustila komunistov,
odovzdala im moc v štáte a sama odstúpila. Vodca maďarských komunistov
Béla Kun vyhlásil boľševickú „revolúciu“, maďarský štát premenil na Maďarskú
sovietsku republiku a s maďarskou
armádou zaútočil proti Slovensku, aby sa spojil s ruskou Červenou
armádou, ktorá vtedy nastúpila do útoku na Varšavu. Boľševický pokus o záchranu
Uhorska sa skončil až na zákrok Dohody po ofenzíve rumunských a
česko-slovenských vojsk a k moci sa dňa 16.1.1920 napokon dostala ultrapravicová
nacionalistická vláda admirála Miklósa Horthyho, ktorá uznala Maďarsko za jeden
z nástupníckych štátov po bývalom Rakúsko-Uhorsku, vyhlásila ho za
Maďarské kráľovstvo a ako posledná pristúpila na mierové rokovania
s mocnosťami Dohody a jej spojencami. Do maďarskej delegácie na mierové
rokovania však vymenovala najkompromitovanejšie osoby z čias uhorského
žalára národov (delegáciu viedol
maďarský ultranacionalista gróf Albert Apponyi – autor hanebného školského zákona
z roku 1907 o maďarizácii uhorského školstva – a jej členmi boli známi
šovinisti a renegáti gróf Pál Teleki, gróf Štefan Betlen, gróf L.Somssich,
Imrich a Štefan Csákyovci, V.Dvorcsák a pod.) a tá vykonala všetko, aby boli
anulované výsledky vojny a aby bolo zmarené nové štátoprávne usporiadanie SVE
na princípe sebaurčovacieho práva národov. Hoci sa jej to nepodarilo dosiahnuť,
nedodržiavaním termínov a obštrukciami dosiahla aspoň to, že mierové rokovania
s maďarskou delegáciou trvali neúnosne dlho až do 5.5.1920. Napokon však
bola aj mierová zmluva s Maďarským kráľovstvom, ako s posledným
reprezentantom bývalej rakúsko-uhorskej monarchie, dňa 4.6.1920 podpísaná.
Podstata, priebeh a výsledky mierových rokovaní
Mierová
konferencia prebiehala v Paríži a jeho okolí od 19.1.1919 za účasti delegácií
piatich mocností Dohody (Francúzsko, Japonsko, Taliansko, USA a Veľká Británia)
a 22 ďalších zainteresovaných štátov vrátane ČSR, ktorá patrila aj medzi
zakladajúcich členov Spoločnosti národov. Na konferencii sa zúčastnilo vyše 10
tisíc delegátov a expertov, ktorí pracovali v 58 komisiách a absolvovali spolu
1 646 zasadnutí.
Na konferencii bolo uzatvorených
päť samostatných mierových zmlúv – tri s jednotlivými porazenými
centrálnymi mocnosťami (Nemecko, Bulharsko, Turecko) a dve s nástupníckymi
štátmi rozpadnutého Rakúsko-Uhorska (osobitne s Rakúskom a osobitne
s Maďarským kráľovstvom): l.Versailleská zmluva s Nemeckom 28.6.1919
(okrem vysokých vojnových reparácií a iných vymedzení zakazovala spojenie
Nemecka s Rakúskom), 2.Saintgermainská zmluva s Rakúskom 10.9.1919
(vytýčila aj hranice s ČSR a stanovila zákaz spojenia Rakúska s Nemeckom a reštaurovanie habsburskej
dynastie), 3.Neuillská zmluva s Bulharskom 27.11.1919 (vytýčila aj
bulharské hranice s Gréckom, Juhosláviou a Rumunskom), 4.Sévreská zmluva
s Tureckom (nevstúpila do platnosti) a až ako posledná Trianonská zmluva
s Maďarským kráľovstvom, podpísaná 4.6.1920 vo versailleskom paláci Grand
Trianon, podľa ktorého dostala aj svoj názov. Zmluva uznala Maďarské kráľovstvo
za jeden z nástupníckych štátov po bývalom Rakúsko-Uhorsku, potvrdila jeho
definitívne hranice so susednými štátmi vrátane Rakúska, stanovila mu vojenské
vymedzenia, zákaz reštaurovať na maďarský trón dynastiu Habsburgovcov, zákaz
viesť proti susedným štátom iredentistickú a revizionistickú politiku a
propagandu, povinnosť vrátiť
Česko-Slovensku všetky kultúrne, historické a archeologické predmety vyvezené
z územia Slovenska po roku 1868 (tento článok 177 Trianonskej zmluvy
dodnes nebol splnený!) a iné povinnosti a úhrady ekonomického charakteru.
S ohľadom na historickú minulosť a vzhľadom na to, že nikde v Európe
nemožno vytýčiť „etnicky čisté hranice“, bola
v š e t k ý m
nástupníckym štátom po bývalom Rakúsko-Uhorsku stanovená povinnosť zabezpečiť
etnickým menšinám na svojom území základné menšinové práva na princípe
rovnoprávnosti a vzájomnej reciprocity.
V česko-slovensko–maďarských
vzťahoch bola Trianonská zmluva dňa 20.1.1930 doplnená ešte štyrmi tzv.
Parížskymi dohodami o usporiadaní vzájomných majetkových vzťahov a o vojnových
reparáciách, v zmysle ktorých bola Maďarskému kráľovstvu uložená povinnosť
uhradiť Česko-Slovensku v rokoch 1930-1943 ročne po 10 miliónov zlatých
korún a v rokoch 1944-1966 ročne po 13,5 miliónov zlatých korún.
Ani podmienky Trianonskej zmluvy,
ani podmienky neskorších Parížskych dohôd však Maďarské kráľovstvo nikdy
nedodržiavalo a nikdy nesplnilo.
Mierové
zmluvy z rokov 1919 a 1920 umožnili vznik samostatných európskych
národných štátov vrátane Rakúska a Maďarského kráľovstva na demokratickom
princípe práva národov na sebaurčenie. Toto základné občianske a politické
právo bolo potom inkorporované do základných dokumentov Spoločnosti
národov a OSN (dnes hlavne
v medzinárodných paktoch prijatých na XXI.valnom zhromaždení OSN dňa
16.12.1966) a všetkým národom SVE
vytvorilo dobré podmienky na ich prechod z poroby v polofeudálnych
mnohonárodných ríšach k modernému demokratickému politickému systému
v slobodných národných štátoch.
Maďarský zápas proti Trianonu
Sústava
parížskych mierových zmlúv však nebola dokonalá. Jej hlavnou slabinou bolo, že
neustanovila trvalý a účinný mechanizmus kontroly plnenia zmluvných podmienok,
čím umožnila ich sabotovanie od samého začiatku. Tvrdosti Versailleskej zmluvy
s Nemeckom (hlavne neúnosne vysoká suma vojnových reparácií) vohnali
Nemecko do hospodárskej a sociálnej biedy, do komunistickej revolúcie a napokon
do rúk nacistov. Hospodársky a mocenský rast sovietskeho Ruska a strach z boľševizmu
viedol mocnosti Dohody k tomu, že do svojho protisovietskeho „cordon
sanitaire“ potichu zaradili aj Maďarské kráľovstvo, tolerovali mu
antidemokratický a ultranacionalistický režim s fašistickými prvkami už od
roku 1920 a mlčky mu tolerovali aj neplnenie a otvorené porušovanie Trianonskej
mierovej zmluvy i Parížskych dohôd, hlavne znovuvyzbrojenie, iredentizmus a
revizionizmus i s fikciou obnovenia mnohonárodného Uhorska či aspoň
„Veľkého Maďarska“ na úkor susedných národov a štátov. Z tejto medzinárodnej
situácie vyplývajúca arogancia maďarských politikov zašla až tak ďaleko, že
v roku 1921 v Maďarsku dokonca zorganizovali dva pokusy o obnovenie vlády Habsburgovcov.
Posledný habsburský vládca Karol I. (ktorý po rakúskej revolúcii
v novembri musel odísť aj s rodinou do exilu vo Švajčiarsku) sa
v marci 1921 objavil v Maďarsku a vyhlásil, že sa ujíma vlády.
Ultimátum dohodových mocností ho síce odtiaľ vypudilo, ale 20.októbra sa vrátil
znova a v Šoproni dokonca vymenoval „uhorskú vládu“, spojenú s takými
odióznymi osobami, ako boli napríklad gróf Albert Apponyi či gróf Gyula
Andrássy, a hlavne s vysokými dôstojníkmi maďarskej armády a ich
vojenskými jednotkami. Na ostrý zákrok veľmocí a Malej dohody však bol pán
Karol oficiálne zbavený maďarského kráľovského trónu a odtransportovaný na
portugalský ostrov Madeira.
Maďarská
politika sabotovania Trianonskej zmluvy sa však tým iba začala. Maďarskí
politici, ktorí v mnohonárodnom Uhorsku neuznávali nijaké etnické menšiny,
ba nerešpektovali ani základné práva nemaďarských
národov, ktoré tvorili početnú väčšinu
občanov Uhorska, zrazu akýmsi náhlym vnuknutím
objavili etnické menšiny. Pravda, nešlo im o príslušníkov nemaďarských
menšín, ktorých počet v samotnom Maďarskom
kráľovstve v roku 1920 silne
prevyšoval oficiálne údaje, pričom
Maďarsko v štatistikách sústavne redukovalo ich počet. (napríklad zo sčítania ľudu oficiálne
vykazovalo iba 141 877 Slovákov, hoci k znalosti slovenského jazyka sa
oficiálne prihlásilo 399 176 občanov Maďarska). Nemaďarské národnosti boli aj
po Trianone naďalej násilne asimilované a štatisticky likvidované. Maďarskej
politike išlo výlučne len o maďarské menšiny v susedných štátoch a o ich
zneužitie na revizionistické zámery a spolu s tým o vytvorenie takých
vnútroštátnych podmienok v samotnom Maďarsku, aby sa v menšinových
vzťahoch so susednými štátmi nemohol uplatniť princíp vzájomnej rovnoprávnosti
a reciprocity. Základom maďarskej
nacionalistickej menšinovej politiky sa
preto v medzivojnovom období stali dve hlavné úlohy:
- Sústavné znižovanie a postupné likvidovanie
menšinových práv všetkých nemaďarských menšín na území Maďarska, smerujúce až
k ich štatistickej likvidácii („kultúrna genocída“) so zámerom, aby tieto
menšiny prestali byť životaschopným subjektom vo vnútroštátnej politike a
relevantným faktorom v menšinových vzťahoch so susednými štátmi. - Sústavné ideologické podnecovanie šovinizmu
občanov maďarskej národnosti a všestranné podporovanie maďarských menšín
v susedných štátoch, aby sa ich životaschopnosť dala zneužívať
vnútropoliticky na destabilizáciu týchto štátov a medzinárodnopoliticky na
ciele maďarského revizionizmu.
Prvú, vnútroštátnu úlohu maďarská politika plní dnes hlavne
cieľavedomým pomaďarčovaním a likvidáciou nemaďarského menšinového školstva,
finančným obmedzovaním kultúrnych a spoločenských organizácií menšín a úplným
vylúčením menšinových politických strán z celoštátnej politiky
v Maďarskej republike.
Druhú, zahraničnopolitickú úlohu
plní priamym organizačným a politickým
podporovaním maďarských menšín v susedných štátoch, ich podnecovaním
na stupňovanie svojich politických, školských a kultúrnych požiadaviek
voči štátnym orgánom, sústavným dezinformovaním svetovej verejnosti o ich
skutočnom postavení a ich podnecovaním na podávanie neoprávnených
sťažností na medzinárodné orgány a organizácie – čiže aktivitami, ktoré v ČSR
od tridsiatych rokov boli známe ako henleinizácia menšinovej politiky.
Ciele
a zámery tejto maďarskej politiky sa dajú najlepšie pochopiť na výsledkoch,
ktoré od roku 1920 až podnes dosiahla.
Tak napríklad na úseku školstva
sú vo všetkých nástupníckych štátoch po bývalom Uhorsku maďarskými menšinovými
školami také
školy, na ktorých sa všetky
predmety vyučujú v maďarskom jazyku a úradný jazyk príslušného štátu sa
vyučuje iba ako cudzí jazyk. V Maďarskej republike sú naopak „menšinovými
školami“ nemaďarských menšín (pokiaľ sa tam ešte aspoň formálne zachovali) také
školy, na ktorých sa všetky predmety vyučujú v maďarskom štátnom jazyku a
jazyk menšiny sa vyučuje iba ako voliteľný cudzí jazyk. Akékoľvek medzištátne
porovnávanie počtu takýchto škôl je teda celkom irelevantné, pretože za tohto
stavu v Maďarsku skutočné menšinové školy
vlastne nejestvujú.
Ešte horšia je situácia na úseku
vnútroštátnej politiky. Kým v nástupníckych štátoch mimo Maďarskej
republiky legálne pracujú maďarské politické strany, ich poslanci sú primerane
k počtu získaných hlasov zastúpení v parlamentoch a v Rumunsku a
v Slovenskej republike sú politici maďarských strán dokonca v celkom
neprimerane veľkom počte aj v najvyšších vládnych a štátnych funkciách,
zatiaľ sa v Maďarsku už po niekoľko rokov „diskutuje“ o tom, či vôbec
pripustia do maďarského parlamentu jediného poslanca, zastupujúceho príslušnú
národnostnú menšinu!
V medzivojnovom
období takáto medzinárodne nevyvážená
menšinová politika viedla nielen k sabotovaniu Trianonskej mierovej
zmluvy, ale aj k vážnemu narušeniu medzinárodných vzťahov a ku vzniku
druhej svetovej vojny. V Maďarskom kráľovstve už v roku 1920 pôsobilo
vyše 50 iredentistických organizácií, rozdelených podľa jednotlivých
národnostných oblastí. Financovala a riadila ich maďarská vláda a ich ústredňou
boli „Magyarország teruleti épségének védelmi ligája“ a „Védoligák országos
szovetsége“ („Liga na obranu územnej integrity Uhorska“ a „Celoštátne združenie
obranných líg“). Pod patronátom dočasného maďarského Ministerstva národnostných
menšín bola navyše založená aj
„Felvidéki liga“ („Hornouhorská liga“) zameraná špeciálne proti Slovensku (!),
ktorá budovala na Slovensku tajné organizácie, a pri maďarskej vláde sa
vytvoril tajný orgán „Felvidéki komité“ („Hornouhorský komitét“), ktorý
politicky podliehal pod Ministerstvo zahraničných vecí a mal výhradné právo na
prideľovanie vládnych financií určených na iredentistickú a podvratnú činnosť
proti Slovensku. V Ženeve v roku 1933 dokonca založili aj iredentistickú „Slovenskú radu“ a
v zahraničných médiách, hlavne vo Francúzsku a vo Veľkej Británii,
rozvinuli mohutnú maďarskú propagandistickú kampaň. K primitívnym útokom
proti Trianonskej mierovej zmluve a
proti Česko-Slovensku sa vtedy dokonca pripojil aj britský
lord Harold S.H. Rothermere,
majiteľ novinárskeho koncernu Daily Mail.
Po
nástupe Adolfa Hitlera k moci predstavitelia maďarských menšinových strán
na Slovensku plne synchronizovali
činnosť týchto strán s aktivitami revizionistickej Sudetonemeckej
strany (SdP) nacistu Konrada Henleina a spoločným stupňovaním menšinových požiadaviek
priviedli Česko-Slovensko v roku 1938 k mníchovskému diktátu a
k vnútornému rozkladu. Aktívnu podporu horthyovského Maďarska pri
rozbíjaní povojnového usporiadania Európy potom Adolf Hitler honoroval
Maďarskému kráľovstvu obrovskými územnými ziskami pri prvej viedenskej
arbitráži v roku 1938 na úkor Slovenska a pri druhej viedenskej arbitráži
v roku 1940 na úkor Rumunska.
Koordinovaný spoločný boj
horthyovského Maďarska a hitlerovského Nemecka proti mieru a proti Wilsonovmu
usporiadaniu Európy napokon vyvrcholil určením nových hraníc v Európe a
nastolením „novej Európy“ v druhej svetovej vojne, ktorá stála vyše
50 miliónov ľudských obetí.
Trianonský mier alebo nový etnický rozvrat Európy ?
Parížska
mierová konferencia 29.6.1946–5.10.1946 a podpísanie mierových zmlúv
v Paríži dňa 10.2.1947 dali bodku za krviprelievaním druhej svetovej
vojny. Mierové zmluvy s Maďarskou republikou vrátili strednú Európu
k Wilsonovmu usporiadaniu na princípe sebaurčovacieho práva národov a
potvrdili platnosť Trianonskej mierovej
zmluvy zo 4.6.1920.
Nádejný
mier však bol zakrátko narušený rozpadom aliancie Spojencov, vznikom dvoch
mocenských blokov a studenou vojnou. V sovietskom bloku síce neboli
podmienky na otvorenú iredentistickú
politiku, pod kepienkom „proletárskeho internacionalizmu“ však nehatene
pokračovala maďarská politika boja proti Trianonu, známa z medzivojnového
obdobia, a naďalej sa nehatene prehlboval priepastný rozdiel medzi Maďarskom a
jeho susednými štátmi v poskytovaní reálnych politických a kultúrnych práv
inojazyčným menšinám na svojom území. V slovensko-maďarských menšinových
vzťahoch sa táto vzájomná nevyváženosť najmarkantnejšie prejavuje
v štatistických výsledkoch o početnom stave menšín. Pri vzniku oboch
týchto susedných štátov v roku 1918 v každom z nich zostala
zhruba polmiliónová národnostná menšina, čo znamená (podľa údajov posledného
uhorského sčítania ľudu z roku 1910), že kým maďarský národ „stratil“
v prospech Slovenska asi 7 – 8 % zo svojho štatistického početného stavu,
zatiaľ slovenský národ
„stratil“ v prospech
Maďarska 21 – 23 % svojich etnických príslušníkov. Po všetkých vojnových a
povojnových peripetiách
sa však pri poslednom sčítaní
ľudu na Slovensku k 1.3.1991 k maďarskej národnosti prihlásilo stále ešte
566 741 občanov, ale v Maďarskej republike, kde ešte v roku 1946
repatriačná komisia zistila 473 552 občanov slovenskej národnosti, oficiálna maďarská štatistika pri sčítaní
ľudu z roku 1990 vykazuje už iba 10 459 Slovákov. Takáto etnická genocída
menšiny nemá v Európe obdobu a dozaista nepotrebuje nijaký osobitný
komentár!
V dôsledku
uvedeného nerovnovážneho vývoja menšinovej politiky demokratické revolúcie po roku 1989 zaskočili
všetky štáty SVE mohutným oživením maďarského boja proti Trianonu. Okamžite ho
uplatnili všetky porevolučné vlády Maďarskej republiky s využitím všetkých
doteraz známych metód doma i v zahraničí. Zmenila sa iba používaná
frazeológia. Namiesto priamych iredentistických územných požiadaviek sa hovorí
o ľudských a menšinových právach (nie však o právach menšín v Maďarskej
republike!), o „partnerských národoch“ (čím sú myslené maďarské menšiny
v susedných štátoch!) a vedie sa zápas o „menšinové samosprávy“, „kultúrne
autonómie“, „regionálne autonómie“, ba už celkom jednoznačne aj o politické
autonómie maďarských menšín v susedných štátoch. Už aj v oficiálnych
vystúpeniach maďarských politikov sa znova ozýva „trianonská krivda“, „osobitné
poslanie Maďarov v karpatskom regióne“ i fixná idea o „vedúcom postavení
Maďarov v Karpatskej kotline“ , čiže známa nacistická fikcia
„Herrenvolku“. So skrytou i celkom otvorenou podporou zahraničia niektorí predstavitelia Maďarskej republiky
začínajú hovoriť o „zjednotení rozdeleného maďarského národa“ a o možnosti
„pokojnej zmeny hraníc“ v Európe. Poslanci maďarského parlamentu si každé
výročie podpísania Trianonskej mierovej zmluvy pripomínajú minútou ticha a od
roku 1990 sa v Maďarsku za účasti vysokých politikov i oficiálnych
predstaviteľov štátu organizujú protitrianonské mítingy, manifestácie,
konferencie, protestné štrajky, ba dokonca aj „zádušné omše za Veľké Maďarsko“!
Dnešný
maďarský šovinistický boj proti Trianonskej mierovej zmluve je bojom proti
mierovému usporiadaniu Európy po prvej a druhej svetovej vojne a bojom proti
základným právam všetkých národov a národností strednej a východnej Európy. Je
to rovnaký politický atavizmus, akým by bol napríklad boj Turecka za obnovenie
„nadnárodnej“ Osmanskej ríše zo 17. storočia.
Je to zápas za obnovenie hraníc, ktoré Maďarsko získalo agresiou za
pomoci nacistického Nemecka a
fašistického Talianska
v rokoch 1938-1941 aj za cenu vážneho ohrozenia mieru v Európe .
V záujme zachovania mieru a v záujme rovnoprávneho zabezpečenia
základných ľudských a národných práv všetkých obyvateľov strednej a východnej
Európy by preto tento šovinistický „boj proti Trianonu“ mal naraziť na rozhodný
odpor všetkých demokratických síl Európy.
V Bratislave dňa
20.4.2000
Július
Handžárik
Poznámka:
Celý text elaborátu bol
prerokovaný dňa 17.4.2000 s historikom
Dr. Ladislavom Deákom a všetky
jeho pripomienky sú zohľadnené v tomto upravenom texte.
J.
H.