„Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ (Lk 7,19)
Advent znamená príchod. Sme na konci ďalšieho adventného obdobia. Kým socializmus v mene ateizmu vytesňoval jeho zmysel, liberalizmus v mene konzumu ešte viacej. Od začiatku nového milénia pozorujeme, že intenzita konzumu „večného dojčaťa“ (Erich Fromm: Mať alebo byť) dosiahla nevídané rozmery. Priamo úmerne rastu blahobytu a slasti klesá vôľa k zmyslu. Rozpad teoretického materializmu vystriedala supremácia praktického materializmu do takej miery, že berie duševné sily a odčerpáva pokoj aj tým, ktorí vedia, čo je skutočný advent. „Váš ideál je ideálom zvierat“, zvolal prorocky Berďajev po boľševickom prevrate v Rusku.
Neprítomnosť a mlčanie Boha vo svete?
Božia Prozreteľnosť zasahuje aj dnes do dejín, viacej ako by sme sa nazdávali zhypnotizovaní liberalizmom, deizmom či agnosticizmom. Po iné roky na konci Adventu vrcholil ošiaľ zhonu, gýčov a zbytočností, reklám a otravného amerického žargónu „jingle bells“, tento rok došlo k podivnej odmlke. Nebeský Otec vie nielen to, čo potrebujeme, ale aj to, čo nám škodí, a tak ako veľakrát v zložitej dobe, keď dochádza k znehodnocovaniu jeho obrazu – človeka, zasahuje a dáva znamenia, vychováva aj trestá (Hebr 12,6). Doslova upotrebil bezbožných, bohorúhačských politikov nielen u nás, aby nám doprial stíšenie mysle a spomalenie, ba zastavenie nezmyselného zhonu. Dal nám čas na pokánie. Vynútil si tento majestátny finiš Adventu. Kto má uši na počúvanie, nech počúva, čo Duch hovorí cirkvám, píše sv. Ján v Apokalypse (Zjv 2,7). On skutočne používa podľa tajomného kľúča pre nás zložité udalosti a ľudí, ktoré racionalizmom vysilený človek už nedokáže vnímať. Je to ten racionalizmus, ktorý zvecnil nielen prírodu, ale nakoniec aj samotného človeka a degradoval ho na vec či inštrument (Pavel Florenskij: Stĺp a opora Pravdy).
V Advente veriaci kresťania veľa čítajú proroka Izaiáša, ktorý hlása príchod Kniežaťa pokoja, Emanuela – Boha s nami. Práve tento Izaiáš nás upriamuje na neobvyklý zásah do izraelských dejín, ktoré sa viackrát v analógii opakujú naprieč mnohými národmi. Hospodin použil pohanského perzského kráľa Kýra II., ten porazil Babylonskú ríšu, a Židia sa mohli na konci VI. storočia vrátiť do svojej vlasti. Izaiáš o ňom v superlatívoch opisuje Mesiáša: „Toto hovorí Pán svojmu pomazanému, Kýrovi, ktorého som vzal za pravú ruku, aby som ním pošliapal národy a odpásal bedrá kráľov“ (Iz 45,1). Ten istý je Hospodin, ktorý pri zázračnom vyslobodení svojho ľudu vzbudil voči nim priazeň Egypťanov, a tak Boží ľud neodišiel na slobodu naprázdno (Ex 3,21; 11,3; 12,36). Fresky perzských mudrcov na stene Baziliky Narodenia Pána, ktorí v znamení nebeských hviezd videli posolstvo novonarodeného kráľa a prišli sa mu pokloniť (Mt 2,1 – 12), uchránili pred zbúraním sväté miesto narodenia Bohočloveka v čase perzských nájazdov v roku 614.
A čo povedať o udalostiach zásahov Božej moci v dejinách XX. storočia? Príznačné sa stali udalosti okolo Kazaňskej Bohorodičky počas druhej svetovej vojny. Posolstvo Panny Márie zbožnému libanonskému metropolitovi Eliášovi v jaskyni hlboko v horách ďaleko od krvavých bojísk, že Boh nedopustí, aby Rusko, ktoré je už aj tak trápené bezbožným ateistickým režimom, ušliapala nacistická čižma. Protinábožensky založený sovietsky vodca a tyran Jozef Stalin konal doslova presne podľa pokynov listu Eliáša a nechal o. i. požehnávať ikonou obliehané mestá. Konečný úder Hitlera na žiadne z nich nevyšiel. Za zmienku stojí aj víťazné obliehanie Kaliningradu s pomocou nebeskej Madony. A čo povedať o udalostiach z Fatimy v Portugalsku, ktoré sme, žiaľ, iba z časti reflektovali?
Poznáme aj zdanlivo rozprávkový príbeh o oslici, ktorá sa zlorečiacemu zaklínačovi Balámovi vzoprela a prehovorila, následkom čoho zamýšľanú kliatbu Izraela zmenil na nádherné požehnanie o východe Hviezdy z Jakuba – zasľúbeného Mesiáša (Nm 22). Poučuje nás, že poslúžiť Božiemu zámeru spásy, môžu aj udalosti posledných dní vynúteného stíšenia, prostredníctvom „oslích hláv“ dnešných vladárov. Aj tí sú tiež len v rukách živého Boha, ktorý sa ich vzbure a bohoboreckým zámerom vysmieva, ako je to napísané v druhom žalme.
Dvojaký príchod Krista v kontexte dejín
Toto obdobie Adventu vyžaruje prazvláštnu atmosféru. Tá poukazuje na iné, než len viditeľné veci. Pre kresťanov má od samého začiatku slovo Advent konkrétny význam. Viaže sa k osobe Krista. Advent je o dvojakom príchode Krista. Prvý sa udial na prvé Vianoce a druhý príchod v jeho sláve očakávame. Aspoň slovne to vyjadrujeme, či v liturgii deklarujeme. V intervale týchto príchodov je ešte nenápadné prichádzanie Krista do života veriacich v ich dennom snažení. Preto napríklad sv. Bernard z Clairvaux (+ 1153), učiteľ Cirkvi, vysvetľuje, že tento prostredný príchod je ako cesta, po ktorej sa dá prejsť od prvého k poslednému. „A aby si azda niekto nemyslel, že sú to výmysly, čo hovoríme o tomto prostrednom príchode, počujme jeho samého: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slová a môj Otec ho bude milovať a prídeme k nemu.“ Sv. Karol Boromeo (+1584) v jednom z pastierskych listov píše podobne, že toto slávne obdobie, tento čas milosti, ktorý privolávali toľkí proroci, máme vďačným srdcom prijímať ako dobrodenie, aby v nás prinieslo ovocie. „A preto sa má naše srdce horlivo pripravovať na príchod Krista Pána, ako keby ešte len mal prísť na tento svet. Ináč nás neučili slovami i príkladmi ani Otcovia Starého zákona, ktorých máme nasledovať.“
Čakanie a túžba, ktoré majú spoločného menovateľa v slove nádej, patria bytostne k človeku. Ľudia všetkých dôb čakajú. Niet sa čomu diviť, že sa vynára stále toľko „mesiášov“, hlásateľov lepšej budúcnosti, či nového spoločenského poriadku. Len skúsenosť s nimi je často bolestná. I po veľkých sklamaniach sa vždy nájdu masy tých, ktorí sa zapália za nové falošné idey. Naša generácia sa tak dala oklamať napríklad víziou producentov nového svetového poriadku, ktorí nám hlásajú, že liberálna demokracia je posledné štádium ľudských dejín, že je to optimálny spoločenský poriadok, ktorý si musí osvojiť tento svet. Príznačné je v tomto blúznenie amerického politológa Francisa Fukuyamu: Koniec dejín. Násilný vývoz liberálnej demokracie do Afriky a na Blízky východ, ale aj vyvolávanie farebných revolúcií má príznaky rozvratu samej podstaty spoločenskej činnosti a vôbec ľudskej prirodzenosti. Svet sa dostáva do smrtonosného stavu inváziou islamských bojovníkov do Európy pomiešaných s bedármi, ktorí utekajú pred násilím, či za vidinou blahobytu. Svet je v tôni smrti čoraz častejších úderov teroristov i samotnej kultúry smrti, ktorá Západ zasa ničí zvnútra. Urýchlenie týchto procesov sprevádza najnovší projekt neomaltuziánskeho inžinierstva, a tak do našich životov vstúpila hlavne pandémia strachu a staronová viera vo vedu. Ľavá ruka svetovládu usmrcuje a pravá mu podáva rovnako smrtiaci liek vedúci ak nie k prvej, tak zaručene k druhej, večnej smrti, o ktorej „profesionálni hlásatelia evanjelia a obradníci“ zrazu stíchli.
Rezignácia na druhý príchod Krista
K čomu slúžia udalosti týchto posledných mesiacov, ktoré naberajú spád? K tomu, aby sme sa prebrali z ilúzie zakotvenosti vo svete. K tomu, aby sme sa pripravili na druhý príchod Krista, na ktorý sme prakticky rezignovali. Pierre Teilhard de Chardin sa právom ponosuje: „Kresťania, poverení udržiavať na zemi živý plameň túžby, čože sme urobili z očakávania iba dvadsať storočí po Nanebovstúpení?“ Kým prví kresťania až unáhlene verili v skorý návrat Krista, my sme sa stali natoľko skeptickými, že „nechali sme teda upadnúť plameň vo svojich ospalých srdciach“, dodáva tento učenec. Pokračuje: „Neustále hovoríme, že bdieme očakávajúc Učiteľa. Ale ak máme byť úprimní, musíme sa v skutočnosti priznať, že už neočakávame nič“ (Božie prostredie). Carl Gustav Jung z pozície nie kresťana akoby mu odpovedal, keď približne v rovnakom čase ako vzniklo Božie prostredie napísal v roku 1928 tieto obžalujúce slová: „Ubehlo takmer dvetisíc rokov kresťanskej histórie a namiesto parúzie (druhý príchod Krista) a tisícročného kráľovstva je tu svetová vojna kresťanských národov, vojna s ostnatými drôtmi a jedovatými plynmi. Aký nezdar na nebesiach i na zemi.“ Pokračuje, akoby to hovoril presne nám: „Moderný človek stojí síce na vrchole, ale bude zajtra prekonaný, je síce výslednicou prastarého vývoja, ale zároveň je najväčším sklamaním všetkých nádejí ľudstva, aké si len možno predstaviť“ (Duša moderného človeka). Winston Churchill, ktorý sa v mnohom nedržal zásady, že politika je umenie vládnuť ľudom pomocou klamstva, v povestnom príhovore k akademickej obci vo Fultone v roku 1946 predniesol slová, ktoré akosi zanikajú v tieni tých o „spustenej železnej opony“. Dnes je vhodné si ich pripomenúť: „Temné veky môžu prísť znovu, doba kamenná sa môže vrátiť na žiarivých krídlach vedy a to, čo by dnes mohlo byť ľudstvu prívalom nezmerného materiálneho požehnania, môže pokojne spôsobiť jeho dokonalú skazu. Majte sa na pozore, hovorím vám, doba je zradná.“
Vieme však isto, že sociálne a politické udalosti posledného polroka sú natoľko dramatické, že v kombinácii s nahromadenými zbraňami hromadného ničenia i tými biologickými, ktorých je omnoho viac ako počas studenej vojny, nedávajú optimistické vyhliadky. Bezpečných miest na svete je každým dňom menej. Veľa sa skloňuje spojenie „koniec sveta“ a ukazuje sa, že mnohé obrazy o apokalyptickej šelme a jej znaku na ľuďoch naberajú reálne kontúry, podobne aj vystúpenie antikrista – divotvorcu, ktorý podľa Solovjova bude miasť ľudí, tým, že bude vytvárať zdanie ekologického, mierového a ekumenického angažmánu. Oprávnene sa hovorí, že sú splnené všetky atribúty príchodu Krista, nevieme a nebudeme vedieť len čas. Nikto nám presne nepovie, či to má znamenať koniec ľudstva, planéty Zem alebo vesmíru. Vieme však, že to bude podobne ako za dní Noema, kedy si ľudia bežne žili, až kým neprišla potopa, varuje Evanjelium (Lk 17, 26). „Lebo ako blesk vzíde na východe a vidno ho až po západ, taký bude aj príchod Syna človeka“ (Mt 24, 27).
Aký predstaviteľný rámec môžeme dať druhému príchodu Krista na zem? Vladimír Solovjov (+1900), v protiklade k marxistickému, ale i dnešnému ateistickému chápaniu dejín, ak vôbec dajaké jestvuje, stavia iný, kresťanský teda bohoľudský náčrt vývoja sveta a dejín. Sú to štyri etapy: 1. od počiatku (stvorenia) až po prvú živú bunku, 2. od počiatku života až po homo sapiens, 3. od prvého človeka až po Bohočloveka, Krista, 4. od historického Krista až k plnosti Krista kozmického, kedy Boh zavŕši dejiny a podrobí každú ľudskú vládu svojej moci. Teraz žijeme v tejto štvrtej etape, ktorá speje ku koncu. Ukazuje sa správne Berďajevovo proroctvo ešte z medzivojnového obdobia, keď písal, že v čase súmraku, po západe slnka, stratili všetky projekty humanistickej sebaistoty jasné rysy, individualizmus a materializmus uväznili človeka v sebe samom, oddelili človeka od človeka. Ľudstvo stojí pred výzvou znovu sa ocitnúť tvárou v tvár tajomstvu života ako Božiemu daru, povzniesť sa a ponoriť do univerzalistickej, kozmickej harmónie.
Olej Božieho Ducha
Práve táto realita by nás mala privádzať k tomu, aby sme sa sústredili na to, čo je v našom dosahu, v našej vôli. Totiž, aby sme umožnili ten nenápadný, ale pravdivý každodenný príchod Krista do našich životov v moci jeho Ducha. Skutočným pokáním a konaním dobra máme si udržať olej Svätého Božieho Ducha v temnote ducha doby, tak ako múdre panny zo známeho podobenstva. Nezľaknime sa nočného výkriku: „Ženích prichádza, vyjdite mu v ústrety!“ (Mt 25, 6). Máme sa zrieknuť bezbožnosti, svetských žiadostí a tak očakávať blahoslavenú nádej a príchod slávy veľkého Boha a nášho Spasiteľa Ježiša Krista (Tít 2, 12 – 13). Výzva na bdelosť od nášho božského Majstra je vážna.
Každého z nás čaká podobná úloha, ktorá bola zverená Božej Matke Márii – dávať Krista. Máme svet, svoje okolie oživovať, „kristifikovať“. Inak povedané, sústrediť sa na objavenie a udržanie dobra v sebe, vo vzťahoch. Zamerajme svoju pozornosť na to, čo môžeme smerom k dobru zmeniť. Súženia v podobe psychického nátlaku, mediálneho lynčovania a ostrakizácie, možno až po nekrvavé mučeníctvo, ktorými si zrejme prejdeme, majú svoje limity a koniec. Kvôli zvyšku veriacich Pán súženia skráti (Mt 24, 22). „Povedzte malomyseľným: Vzchopte sa, nebojte sa, hľa váš Boh. Príde pomsta, Božia odplata, sám príde a spasí nás“ (Iz 35, 4). Preto Apokalypsa neostáva len pri páde Babylonu a zavrhnutí šelmy a jej prisluhovačov do ohnivého jazera druhej smrti, ale triumfom nebeského Jeruzalema, spevom víťazstva tých, čo majú rúcha vypraté v krvi Baránka. Preto Duch a Nevesta volajú: „Príď!“ (Zjv 22, 17). Jeho odpoveď: „Hľa prídem čoskoro a moja odplata so mnou; odmením každému podľa jeho skutkov“ (Zjv 22,12).
„Musíme ho stále očakávať, viac ako predtým. Pán Ježiš príde skoro, iba ak ho budeme túžobne očakávať. Výbuch parúzie musí spôsobiť nahromadenie túžob“ (Božie prostredie). Ak sa nám podarí zachovať pravú vieru a zdravý rozum, tak na krédo Cirkvi: „A zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca“ odpovieme hymnom Te Deum laudamus: „V Teba, Pane, som dúfal, nebudem zahanbený naveky.“
22. 12. 2020 PhDr. PaedDr. Peter Grečo, PhD.,
