V kultúrach európskych národov a aj v celom svete má fenomén vlastenectva pozitívny obraz. Vlastenectvo je všeobecne prijímané ako vznešený cit a prejav úcty a kladného vzťahu k hodnotám spoločenstva, ktoré vytvorili generácie predkov a je zároveň silnou motiváciou k činnosti obohacujúcej ľudskú kultúru. Vlastenectvu vďačia národné kultúry, ale aj svetová pokladnica kultúr za krásne a významné diela, ktoré by bez vlastenectva nikdy nevznikli. Vlastencom všade v civilizovanom svete stavajú pomníky a uctievajú si ich – nezriedka ako hrdinov. Svedčia o tom najstaršie historické a kultúrne pamiatky a je to tak dodnes.
Niekomu však, dnes napríklad ortodoxným globalistom, tento vznešený cit a vzťah vadí a prekáža. Ak už nevedia ako ho ignorovať a zamlčovať, tak ho zámerne diskreditujú a hanobia, prípadne ho tendenčne zamieňajú s nacionalizmom. Kladný vzťah vlastencov-patriotov k vlastnému a k svojim, k blízkemu a blízkym, je pre ich zámery neprijateľný aj z celkom praktických a prozaických dôvodov. Kríži ich plány vytvoriť z bohatej a z rôznorodej kytice národov a ich kultúr jeden anonymný „odkorenený kozmopolitný guláš“, ovládaný „na povel“ signálmi z jedného centra a poslúchajúci príkazy tých, ktorí sa rozhodli vziať človeku a národom dôstojnosť a prirodzené právo žiť tak, ako to vyplýva z ich historicky overených skúseností, potrieb a slobodnej vôle rozhodovať sa a konať v zmysle vlastných záujmov a cieľov.
Vlastenectvo ako duchovný a mravný kódex bráni globalistom aj pri získavaní zradcov korupciou či nátlakom sily, pretože vlastenectvo uprednostňuje a vysoko nadradzuje spoločný národný či štátny záujem nad záujem osobný. Známa „okrídlená“ (či skôr odkrídlená) veta: „Každý sa dá kúpiť, je to iba otázka sumy“ – v prípade skutočného vlastenectva neplatí. Tu platia iné hodnoty, ktoré vysoko prevyšujú finančný kapitál sveta. Práve úprimné, nezištné a obetavé vlastenectvo je toho jasným a nezvratným dôkazom už celé ľudské dejiny.
akad. mal. Viliam Hornáček
