1

Za personalistickú kultúru života – proti liberálnej antikultúre smrti

(Náčrt princípov kultúrnej obnovy národa čeliac implózii ateistického humanizmu)

Koncept vychádza z vertikálno-personalistického konceptu ako alternatívy k doterajšiemu horizontálnemu demokratizmu, ktorý som predstavil v roku 2013 v diele Revolúcia, demokracia a masová kultúra. Liberalizmus ako „najväčší vnútorný rozkladný proces v dejinách“ (Ladislav Hanus: Pokonštantínska cirkev) sa deštruuje sám v sebe. Liberálna demokracia je falošné usporiadanie verejných vecí a za prvú demokratickú krajinu môžeme právom označiť Sodomu a Gomoru (Ján Dubovský: „Mantra demokracie“ a liberalizmu). Pojem liberálna kultúra je preto oxymoron a to, čo má niektoré znaky kultúry, je poznačené hrubými plebejskými črtami. Preto naším úsilím je obnova ontologických a organických základov života v slovenskom národe. To je, aby ľudia opustili zavedené zdivočené spôsoby, ktoré ich degradovali, rečou Aristotela „na život dobytčí“ (Nikomachova etika) alebo rečou Berďajeva „do ideálu zvierat“ (Filozofia nerovnosti): bezbrehý konzum, zahltenie mysle priemyslom zábavy, modly novodobých „izmov“ a davové správanie. O to sa predsa usilovali všetci naši národní buditelia.

Ideové a personálne východisko: návrat k matérii byzantskej misie solúnskych bratov

Sv. solúnski bratia stáli pri zrode slovenskej a slovanskej kultúry. Tvorca unikátneho didaktického a katechetického projektu „živého múzea slovenskej a slovanskej identity“ vo Vyšnom Slavkove, katolícky farár Donát Čarnogurský povedal v príhovore na Cyrilo-metodskej slávnosti v roku 2021: „Cyril a Metod nám doniesli také dary, aké si nevieme predstaviť, aké iné národy nemajú“. Kazateľ varoval pred deštrukčnými procesmi, ktoré s novou silou povstali voči nášmu národu pod dymovou clonou tzv. pandémie: „Sú veľké vplyvy zvonku zničiť slovenský národ, ale aj zvnútra, skrze ideológie, klamstvom. Nemá kto povedať, že cisár je nahý. Tí, ktorí vedú slovenský národ, sú politické karikatúry, sú v rukách iných.“

Historik Pavol Mačala prelomovo ukázal, v čom tkvie originalita byzantskej misie pre Slovákov a potom skrze nás pre Európu. „Je to koncept postavený na mystériu Osoby a Slova, koherencie osoby a Slova. Boli to Turíce slovanských národov“ (Náčrt personalizmu Slovanov). Historik subtílne interpretuje malý spis O Písmenách exilového cyrilo-metodského učeníka mnícha Chrabra z Bulharskej Preslavi. Chrabr porovnáva hlaholiku s hebrejskou a gréckou abecedou a ukazuje, že počiatočné písmeno Slovanov „Azь“ – Ja, na rozdiel od „Alef“ a „Alfa“ sa vyslovuje s plnými ústami, čo značí plnosť poznania a Božích zámerov s človekom v ekonómii spásy. Je výrazom postupnej Božej pedagogiky: Egypťanom pripadla geometria, Židom pripadli posvätné knihy, Helénom gramatika, filozofia arétorika. Čo pripadlo Slovanom? Mačala dokazuje Chrabrom vysvetlené plné otvorenie úst pri prvom písmene, že znamená plnosť múdrosti. „Az“ v staroslovienčine znamená „ja“, je to vyjadrenie osobového podmetu, osoby, vedomého subjektu. Ani Židia, ani Gréci vo svojom poznaní nedosiahli hĺbku toho, čo sa dostalo Slovanom. Antropológia Židov, ani antropológia Grékov nepoznala pojem osoby, poznanie osoby je späté s cirkevnými Otcami, ktorí zvádzali zápas o Trojjedinosť Boha, Božstvo Krista a Ducha Svätého. Oni rozpoznali tajomstvo osoby ako relácie. Historik prerozprávaním Chrabra uvádza, že Židia svojim „alef“ vyjadrujú – uč sa, čo znamená zachovávaj normy Božie, Gréci svojím „alfa“– hľadaj, čo znamená poznanie. Slovanom Boh prostredníctvom sv. Cyrila podaroval ako prvé písmeno „az“ – na plné otvorenie úst. Sv. Cyril ho znázornil symbolom kríža, čím vyjadril poznávanie vierou (Hebr 11,3). Prekvapivo, aj súčasný americký filozof personalizmu W.G. Muelder si uvedomuje, že „osobový podmet je ontologický najvyššou skutočnosťou a osobnosť je fundamentálnou poznávacou zásadou“.

Proglas – ústavný zákon obnovy kultúry

Už je na čase, aby sa skončilo s povrchnými frázami cirkevnej a svetskej pseudointeligencie o dedičstve otcov, ktoré s výnimkou niektorých osvietených odvážnych jedincov, zakrývajú jeho pravú podobu, fragmentujú a bagatelizujú ho ako nepatrnú epizódu v dejinách Európy, dokonca od neho odvádzajú.

Obnova kultúry je dôsledný proces hľadania podstaty, oživenia a postupného napĺňania hanebne zmarenej byzantskej Cyrilo-metodskej misie, ktorá je formulovaná programom Proglasu. Básnická skladba Proglas, ktorá je úvodom k staroslovenskému prekladu Evanjelií z pera byzantského učenca a misionára Sv. Konštantína – Cyrila svedčí o vysokej úrovni byzantskej kultúry a vzdelanosti a v slovesnosti západnej Európy nemá ekvivalent. Je to práve Proglas, ktorý vystihoval zrodenie našej kultúry a je to znovu ten istý nedocenený Proglas, ktorý bude programom a „ústavným zákonom“ obnovy našej, slovanskej a prostredníctvom nás aj celej európskej kultúry, tak si to želá jeho autor. V tomto náčrte napodobňujem dialektiku náuky tejto básne. Proglas má negatívne a afirmatívne vymedzenie. Stavia sa proti temnote hriechu, života zvieracieho, nerozumnosti, ak ich človek opustí, tak prichádza krása do duše, sila srdca a blahodarná moc Slova pre človeka. Ľudská prirodzenosť je nemenná a nezmenila sa ani od čias Proglasu. Preto tento návrh tiež obsahuje negatívne, zákazové vymedzenie a potom afirmatívne, potvrdzujúce.  

Nahrnuté body pre obnovu kultúry v našom národe preto majú ozdravný, sanačný cieľ a budú presadzované v rôznej intenzite a podobách v závislosti na okolnostiach nového režimu. Súvisí to s transformáciou politického systému od horizontálneho demokratizmu k vertikálnemu personalizmu. Tu sa predpokladá (už dejúci sa) rozpad dedičstva francúzskej revolúcie realizovanej v doterajšej diktatúre Európskej komisie, ktorá je v siločiarach dobyvačných a nekultúrnych metód civilizačne retardovanej politiky Spojených štátov amerických, čo už na konci 60-tych rokov prorocky naznačil Charles de Gaulle.

Pred nami je ďalšia šanca skultúrniť slovenský národ, slovanskú rodinu a Európu, pretože sa nachádzame po západe slnka, v zostarnutej a vyčerpanej civilizácii, keď všetky istoty osvietenstva a ateistického humanizmu vybledli a stali sa ničotnými (Nikolaj Berďajev: Nový stredovek).

I. Negatívne vymedzenie: kontrapozícia voči pandémii kultúrnemu marxizmu a anglosaskej mäkkej moci

Neskorý liberalizmus bol postavený na ideológii kultúrneho marxizmu tzv. Frankfurtskej školy, ktorej skutočným cieľom je zničenie personálnej a vospolnej, národnej identity, teda v konečnom dôsledku mu ide o zničenie človeka. Politická korektnosť, snaha o revíziu biblie a diel klasikov, dekonštrukcia odkazu predkov, politikum tzv. rodovej rovnosti a sodomských zvrátenosti, presadzovanie virtuálneho (on-line) „vzdelávania“ a „komunikácie“, transhumánne experimenty smrtonostne nakazili kultúru, ale aj cirkevné učenie. Už niet filmu, či seriálu, divadelného predstavenia a to aj zo slovenskej tvorby, v ktorých by nebola aspoň jedna povinná sekvencia na dané témy. Televízne reality podľa anglosaskej šablóny ničia posledné zvyšky dôstojnosti človeka a úplne ho zvecnili na tovar. Prezentácia gender a LGBT je „povinná jazda“ pre film alebo reláciu, ak majú byť zaradené do programu.

Slovenský jazyk je kontaminovaný nekultúrnosťou novotvarov z anglického jazyka. Nekriticky preberáme infantilizovanú zábavu a zvyky Anglosasov a vysmievame sa z našich. Táto kontaminácia jazyka síce zasahuje všetky živé jazyky, ale jej intenzita voči slovenčine a kultúre prejavu poukazuje na samotný útok na Vtelené Slovo, na samotný zmysel a poriadok bytia človeka. Ničenie nášho jazyka vnímajme v kontexte Proglasu, pretože ak v hlaholike ide o symbolický duchovný význam písmen a v rámci nej o úlohu osobového podmetu, tak totalitný bohoborecký vševládca si nepraje, aby sme raz našu úlohu obhajovať človeka ako osobu naplnili. Útoky na reč, na slovo, dezinterpretácie, pokusy o nové výklady toho, čo bolo vždy jasné v textoch (napríklad v Biblii Božie zákazy a príkazy) vedie až k sémantickému kolapsu, čo je jeden z cieľov politickej korektnosti ako súčasti kultúrneho marxizmu: zmiasť jazyk (a teda myseľ) aj tam, kde doteraz bolo všetko logické, že „A je A“ a „B je B“ (toto už pred takmer sto rokmi demaskoval Julien Benda v knihe: Zrada vzdelancov).

Ohyzdnosť dekonštrukcie a deštrukcie programu Frankfurtskej školy exemplárne ilustruje jedna z postáv Knihy smiechu a zabudnutia od Milana Kunderu hovorí: „Národy sa likvidujú tak, že sa im najprv vezme pamäť. Zničia sa ich knihy, ich vzdelanosť, ich história. A niekto iný im napíše iné knihy, dá im inú vzdelanosť a vymyslí inú históriu. Národ tak pozvoľne začne zabúdať, čím je a čím bol.“

1. Zastaviť vplyv ideológie kultúrneho marxizmu. Preto bude nevyhnutné v celom spektre kultúry a školstva pristúpiť k amputácii dekadentného vplyvu práve Frankfurtskej školy, ktorá „rozprašuje“ naprieč celou pospolitosťou jed kultúrneho marxizmu. Bude potrebné nastoliť napríklad cenzúru filmov, divadelných hier, vernisáži, internetu, aby sme dosiahli znovu aspoň minimálne kultúrne štandardy. Pojem cenzúra trpí predsudkami práve od samotných rozvratníkov ontologických a organických základov života. My vieme, že je blahodarná, pokiaľ slúži ochrane prirodzeného zákona, a nie politickým záujmom. Filmy, hry, vernisáže, literatúra, internetové stránky, ktoré majú v sebe explicitné alebo implicitné prvky LGBT, rodovej rovnosti, narkománie, nepatria do verejného priestoru. To, čo patrí do stoky, nech ide do stoky, to, čo patrí do podzemia, nech tam aj zostane. Nepotrebujeme „plastových ľudí“. Zavedú sa úrady cenzúry, ktoré budú mať preventívne kontrolné, ale aj sankčné právomoci v zmysle dozerať a trestať.

Nie je potrebné dokazovať, že cenzúra v časoch reálneho socializmu oddialila dekadenciu zo Západu a nepochybne sme mali v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch vyššiu úroveň divadla, kinematografie, novinárstva ako teraz. Demoralizácia prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov neohrozovala mládež, reklama neohlupovala a nevyvolávala umelý dopyt pre globálneho prediktora. Preto cenzúra zasiahne pochopiteľne aj masmédiá. Nie je potrebné sa tu nijako obzvlášť zmieňovať, že TV relácie Do kríža, Večera s Havranom, Silná zostava, či táraniny Pod lampou nezmyselných slov odtrhnutých od zdravého rozumu, v ktorých absentuje základný princíp diskurzu grécko-rímskej kultúry: „Audiatur et altera pars“, resp. scholastická akademická tradícia postavená na téze, antitéze a syntéze, nebudú môcť byť vysielané. Je potrebné si ctiť kultúru.

Tiež bude nutné očistiť nielen mediálny, ale aj verejný priestor od reklamného smogu. Naša krajina, mestá a obce môžu byť znovu pekné aj okolo ciest. Je tu nielen morálne a estetické, ale aj bezpečnostné hľadisko: aby sa účastníci cestnej dopravy nerozptyľovali veľkoplošnými ohyzdnými plagátmi, čo je už realizované v obmedzenej miere napríklad v susednom Česku. 

2. Zakázať podujatia antikultúry smrti. Verejné podujatia fungujúce na princípoch kultúry smrti, napríklad tzv. dúhové pyšné pochody, festivaly politickej piesne novomarxizmu a zábavy v štýle generácie „deti kvetov“, ako je Festival pohoda, ďalej rôzne konferencie, propagujúce gender a LGBT budú na Slovensku postavené mimo zákon. Aj verejná propagácia tejto agendy bude trestná. Čoraz väčšia agresivita ba nenávistné prejavy voči zdravej populácii, propagácia trestnej činnosti (napr. narkománia, pedofília) už aj teraz, teda v rámci platnej legislatívy verejnej moci, umožňujú zakázať tieto aktivity.

3. Eliminácia tzv. mimovládok financových zo zámoria. Súčasťou toho, podobne ako v Maďarsku či Rusku, nech sa urýchlene pristúpi k eliminovaniu tzv. tretieho sektora (mimovládok) financovaného z prostriedkov hydry rôznych zamaskovaných Sorošových fundácií, ktoré nám tridsať rokov podkopávajú ústavný poriadok a vládu právneho štátu. To isté platí pre vydávanie periodík a webových stránok. Aj to už v rámci platnej legislatívy, vieme atakovať, napríklad denník SME, či Denník N, ktoré neraz propagovali pedofíliu a šíria nenávistné kampane, či osočujú. Konferencie typu Globsec nebudú na Slovensku.

Bude potrebné vytvoriť projekty na obmedzenie vplyvu lumpeninteligencie tzv. bratislavskej kaviarne (príznačné pomenovanie, ktoré zaviedol Ján Dudáš v diele Máme vôbec elity na Slovensku?) a teda eliminovať ideový dosah Bratislavy, ktorá nikdy nebola reprezentantkou slovenských záujmov.

4. Očista slovenského jazyka. Pripraviť novelu o štátnom jazyku, aby sme napravili znečistenie verejných nápisov, plagátov, zariadení verejných služieb a samozrejme aj masmediálneho priestoru od amerikanizmov. Napr. nepotrebujeme slová „shop“, „e-shop“ ani „show“, „free“. Rodu verní jazykovedci vypracujú celý zoznam pochybných slov. Prznenie jazyka je výrazné v internej komunikácii v nadnárodných spoločnostiach, ktoré vyciciavajú slovenské zdroje a pracovné sily. Táto komunikácia, čo do lexiky, je už poloslovenská. Je nutné sfunkčniť inštitúcie (napr. Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra, príslušné sekcie SAV, katedry SJaL), aby sa presadzovala krása slovenčiny. Tu je nevyhnutná spolupráca s rezortom školstva, pretože očista jazyka súvisí aj s pravdivým vyučovaním dejín a vodcovstvom k národnej identite, čo je u nás v presnom opaku.

V rozhlase sa zvýšia kvóty pre pôvodnú slovenskú tvorbu. Veď aj tie súčasné mizerné kvóty slovenskej hudby sú exemplárne porušované (napr. Rádio Európa, Expres, Funradio a pod.).

Zhrnutie bodu I.

Eliminácia tzv. americkej mäkkej moci (a tým neutralizovanie kultúrneho marxizmu Frankfurtskej školy preneseného od 30-tych rokov 20. stor. za Atlantik na Kolumbijskú univerzitu), bude dôsledne podporovať štát v triáde: Anti-Hollywood – Anti-hamburger – Anti-Halloween.

Nazdávam sa preto, že veľa v tejto triáde môžeme vykonať predovšetkým vlastným príkladom zjednodušovaním materiálnej kultúry a životného štýlu, a naopak vytvorením priestoru pre kultúru ducha. Prvým si chránime zmysly a myseľ od priemyslu zábavy (nepozerať americké filmy a hudbu, eliminovať kybernetický priestor), ktorý okrem iného infantilizuje a ohlupuje. Druhým si chránime striedmy životný štýl. Tretím zachovávame národné a kresťanské tradície. Ich súčasťou je úsilie o čistotu jazyka obmedzovaním náporu amerikanizmov.

Úspešnosť tejto doktríny bude závisieť v symbióze s osobným prerodom ľudských myslí vo vektore: „od ideálu zvierat k nadvláde ducha“, od presadenia vlády duchovného poznania a vedenia nad púhym racionálnym a empirickým. K osobnému prerodu by mali viesť najmä cirkví, ktoré k tomu potrebujú slobodu. Aby sme už nedopustili cézaropapizmus, či už komunistického razenia alebo tzv. covidového diktátu, keď cirkevný establishment servilne a potupne plnil pokyny strojcov nového svetového poriadku bude nutné, aby ekonomicky boli cirkvi oddelené od štátu. Vypracuje sa urýchlene model iného financovania cirkvi (napr. asignačná daň), aby mohli plniť svoje poslanie viesť ľudí ku spáse, a nie k dehumanizácii (ako sa prezentovali od marca 2020 v tzv. pandémii). Konečne sa zadosťučiní prvému bodu známej petícii kardinála Tomáška z roku 1988 za  náboženskú slobodu, v ktorej sme požadovali oddelenie cirkvi od štátu. V súbehu so zmenou financovania cirkví sa eliminuje podpora tzv. vrcholovému športu, ktorý je rovnako nemorálny, neadresný ako doterajší model financovania cirkví.

II. Afirmatívne vymedzenie: nastolenie kultúry Slova – kultúry Ducha

Je potrebné oboznámiť tento národ, čo je skutočným obsahom byzantskej misie, aké poslanie má náš národ po zrútení projektu „babylonskej veže“ EÚ. V konečnom dôsledku len začneme plniť a na drobné rozmieňať slová Preambuly Ústavy SR (ktorú zatiaľ neomarxistickí progresívci nestihli z nej odstrániť).

Film Konštantínov tajný kód režisérky Bernadety Tokárovej (2022) je skvelou propedeutikou i inšpiráciou do tejto tvorivej životodarnej práce. Je aj dielom Prozreteľnosti, že v dnešnej dobe vôbec verejnoprávna televízia „vypustila“ také dielo, ktorého osud sa už zdal byť spečatený.  

1. Komplexná revízia klamstiev v historiografii. Preto je nutné prejsť v kooperácii s rezortom školstva k tvorbe pravdivej koncepcie dejín, v ktorých sa odstránia osvietenecké klamstvá či liberálne dezinterpretácie o Východorímskej ríši (Byzantskej), ktorá na rozdiel od Západnej pretrvala ešte ďalších takmer tisíc rokov, atakovaná aj samotnými latiníkmi (napr. drancovaním Konštantínopolu v roku 1204  počas IV. križiackej výpravy). Nie Franská ríša, ani tzv. Sv. rímska ríša národa nemeckého je dedičom grécko-rímskej kultúry, ale je to Byzancia, jej renesancia, ktorá sa aspoň čiastočne blahodárne preniesla do európskej renesancie. Je to kultúrna Byzancia, z ktorej prišli na územie Veľkej Moravy spolupatróni Európy. Pravda nás oslobodí. V tejto oblasti vykonal pionierske dielo doc. Ján Dudáš, ktorý napísal Lexikón menej známych a mätúcich sekulárnych a náboženských pojmov.

Dôjde ku zmene kurzu v školstve: dôjde k všeobecnému zavedeniu predmetov na všetkých typoch škôl, ako napr. Cyrilometodské dedičstvo, Byzantská kultúra, Byzantológia, Staroslovenské písmo a písomníctvo a k tomu sa vytvoria patričné učebné pomôcky. Samozrejme každý po skončení základnej školy by mal primerane poznať základy hlaholiky a čiastočne aj cyriliky. Rovnako bude potrebné odstrániť mätúce pojmy politickej korektnosti a falzifikácie dejín, medzi ktoré patria aj nesprávne  názvoslovia, napríklad nahradiť neistý abstraktný pojem Slovien – Slovieni za konkrétne Sloven – Sloveni.

Štát bude podporovať projekty (filmy, TV vzdelávacie a diskusné programy, konferencie, prednášky, kultúrne podujatia, kurzy verejného vzdelávania) o Byzantskej kultúre a upevňovaní národnej identity, aby sa dosiahlo „odkliatie“ teda neutralizácia západnej historiografickej interpretácie dejín. Ak budeme mať správne poznanie, tak z neho vzíde aj správne sebavedomie, pretože veľmi trpíme na submisivitu a otupenosť mysle.

2. Kreovanie opravdivých elít – duchovnej aristokracie. Zo zdravého sebavedomia môžeme očakávať zrod nových skutočných elít. Tieto na rozdiel od tých luzokratických budú skutočne slúžiť národu a objavia jeho poslanie pre budovanie kultúry života, ktorá povstane po tej „satanokracii“ liberálnej deštrukcie smrti. Pri tvorbe pravdivej kultúrnej a vzdelávacej doktríny v intenciách kultúry Proglasu je dôležité dávať pozor, aby na nej neparticipovali ľudia, hoci aj odborníci zo starej éry, ktorí oportunisticky vycítia príležitosť. Elity sa musia kreovať z duchovnej aristokracie – ľudí, ktorí za svoje postoje boli ochotní trpieť, znášať ostrakizáciu alebo materiálne strádanie.

Z druhej strany bude zriadená komisia na skúmanie a následne odoberanie VŠ diplomov, ktoré lumpenelity (hlavne dnešnej luzokracie) získali nečestným spôsobom. Školy, ktoré ich vydali, budú zrušené a ich majetok predane na adresné rozvojové projekty. Vytvorí sa tiež „mediálny pranier“ týchto politikov a funkcionárov, ktorí sa týmto podieľali na degradácii vzdelanosti.

Pripravované projekty národnej obrody nesmú byť falošne spiritualizované v zmysle (platónskeho) dualizmu telo versus duša, do čoho upadol Západ, ale integrálne, celistvo teda v jednote duševno-telesných daností človeka, tak ako ho poníma východná kresťanská tradícia. V praxi to znamená návrat k pôde – k slovenskej a slovanskej zemi (autarkia – sebestačnosť štátu zabezpečiť svojim občanom základné potraviny z vlastných zdrojov, čo nám proamerické vlády zničili). Ďalej ide o oživenie remesiel a spolupráca v občine. Toto preniká supremácia Slova, ktoré je predvečné u Hospodina a stalo sa Telom, aby prebývalo medzi nami. V tom spočíva skutočná obroda a predurčenie Slovákov. Veď Proglas jasne píše: „počujte, čo vám vlastný rozum hovorí“.

Pochopiteľne, že z náuky Proglasu vyplýva nielen očista slovenského jazyka, ale aj obnovenie ľudovej slovesnosti tak v školskom, ako aj mimoškolskom priestore. Podpora pôvodnej slovenskej tvorby vo všetkých odboroch umeleckej (literárnej, dramatickej, hudobnej, výtvarnej), ale aj vedeckej výskumnej činnosti bude postavená teda nie na demokratických (vulgárnych) princípoch v zmysle bludných ideí otvorenej spoločnosti, ale na skutočných koreňoch národného bytia. K tomu je potrebné vodcovstvo duchovnou aristokraciou.

Duchovná aristokracia bude viesť národnú pospolitosť aj k tomu, že nie sme antropologicky ani geopoliticky súčasťou Západu, sme nanajvýš mostom, po ktorom na Západ môže prísť nové svetlo obrody. Integrálny humanizmus (pôda, remeslo a Slovo) našej byzantskej kultúry je protikladom k „autizmu“ počítačovej virtuálnej reality západu, opravdivým opozitom k chladnému individualistickému utilitarizmu nami pohŕdajúcej mysle západného človeka. Geopoliticky a kultúrne sme predurčení, ako nás učia naši mudrci, oprieť sa o mohutné ruské dubisko (Ján Kollár: Slávy dcéra). Lux ex oriente.

3. Matica Slovenská. Súčasťou obnovy kultúry v Slovenskom národe bude aj efektívna diskusia (teda na rozdiel od postmodernej diskusie bez konca, táto bude mať koniec) o postavení Matice Slovenskej, ktorej bude potrebné zadefinovať jej poslanie, uskutočniť reštrukturalizáciu, prípadne jej dať niektoré kompetencie dozorného, cenzúrneho charakteru. MS nesmie byť podvyživená kancelária s uplakanými nostalgickými pracovníkmi ako kdesi na juhu Slovenska, ale silná sebavedomá organizácia, ktorá participuje na udržiavaní sebavedomia národa a plní ozdravný program Proglasu.

4. Diskusia o zlúčení ministerstiev. Činnosť ministerstiev kultúry a školstva majú veľa spoločnej agendy, čo je evidentné z tohto náčrtu kultúrnej obrody v intenciách náuky Proglasu. Všetko vychádza z idey Slova a to zahrňuje osvetu ako formu vzdelania i kultúru. Tiež vieme, že nie je deliaca čiara medzi osvetou a vzdelaním. Bude na mieste zvážiť ich zlúčenie. Dosiahneme zoštíhlenie ústrednej štátnej správy a vyhneme sa obvyklým a nekončiacim kompetenčným sporom a docielime adresnosť, efektivitu a z toho vyplývajúcu zodpovednosť za vec.

Zhrnutie bodu II.

Kultúra je odvodená od pojmu kult voči pravému Bohu. Konštantín a Metod ako vynikajúce osobnosti byzantského humanizmu 9. storočia a úspešní misionári v ťažkých podmienkach kultúrnej diverzity nielen v Slovenskom prostredí si boli toho vedomí. Ich učeníci však nemohli pokračovať v ich diele.

Úpadok tejto neskoroliberálnej epochy ako zdanlivého protikladu tradičným totalitám nás vedú k tomu, aby sme vypracovali projekt znovuzrodenia kultúry v celej šírke a hĺbke tohto pojmu. Princípy kultúrneho marxizmu, ktorý gniavi z posledných síl aj náš národ, možno poraziť najprv zvnútra duchovným obrodením v symbióze s verejným, inštitucionalizovaným komplexným programom. No ten zdarne smú robiť len aristokrati, skutoční vzdelanci s novým srdcom a novým duchom, teda tí, ktorí uznávajú supremáciu duchovného života nad racionálnym a empirickým.

Záver

Elity nášho malého národa na konci 9. storočia pokazili rodiaci sa projekt, ktorý mal z nás urobiť nositeľov skutočnej integrálnej kultúry v Európe. Teraz sme v noetickej a etickej mizérii, prepadli sme ťažkému hmotárstvu, ľahkoverne uveriac v idey blahobytu a vieru vo vedecký a technický pokrok, svetlé zajtrajšky raz komunizmu a teraz liberálnemu progresivizmu. Málokto berie vážne proroctvo Jána Pavla II. o nadchádzajúcom význame nášho národa, za predpokladu, ak sa vráti k plneniu byzantskej misie. Ešte stále mnohí nechápu to, čo povedal prorok Jeremiáš v knihe Nárekov: „My sme sa prehrešili, búrili sa, preto si neodpustil. Urobil si nás odvrhlinou, smeťou uprostred národov. Proti nám otvárali ústa všetci naši odporci. Hrôza a jama nás čakala, zánik a skaza. Spomeň si, Pane, čo sa s nami stalo, zhliadni a pozri na našu hanbu. Dedičstvo naše prešlo k cudzím, naše domy k nenašským. Nemáme otca, sme siroty, naše matky sú vdovy. Vodu sme pili za peniaze, drevo sme dostali za plácu. Na krku máme stíhateľov, uštvaní, bez odpočinku sme.“ Ľud si však zvesela užíva blahobyt – nadspotrebu v každej jednej oblasti, aj za cenu zamaskovanej tváre a predaného svedomia. Preteky v závisti rozbehli mentálny plávajúci kolos, ktorý sa už nedá prirodzene zastaviť, či vmanévrovať do prístavu. Najprv príde, čo jasne vidíme, k zlomeniu tejto mentality hospodárskymi a sociálnymi sankciami, ktoré vedie súčasná luzokracia voči svojmu obyvateľstvu. Nakoniec v biede vždy ľudia spínajú ruky k nebesám.

Vieme, že každá opravdivá výchova je neraz ťažká a obsahuje aj reštrikčné spôsoby. To platí aj o národnej pospolitosti, ako aj o najväčšom organickom celku. Náš národ neprešiel ani dekomunizáciou, a preto nastávajúca deliberalizácia bude o to náročnejšia. Očista a ozdravenie kolektívnej mysle od rezíduí materializmu a kultúrneho marxizmu, ktoré som načrtol v prvom bode prinesie veľa šokových opatrení. V mene neistých princípov pluralizmu tupohlavá, ale arogantná liberálna menšina bude síce kričať, ako sa im berú ich tzv. práva, ale bezmocne a hlavne neoprávnene. Súbežne s tým sa bude realizovať obnova kultúry, ktorú som naskicoval v druhom bode. Voči silnému a skazonosnému programu Frankfurtskej školy, ktorý sa teraz javí ešte silnejší kvôli vynucovaným politických sankciám a kolosálnej mediálnej indoktrinácii smieme postaviť program uvedený na pokyn Božieho Ducha v Proglase – „dar, ktorý sa nikdy neskazí“.

Som presvedčený spolu s rezultátom Berďajeva, ktorý napísal v autobiografii Sebapoznanie, že zmeny a zlepšenia môžu vzísť iba z vnútorných procesov v samotnom ľude. Ak vyznávame prvotnosť reality ducha, tak ten urobí vitálnym aj ostatné reality v našom osobnom i vospolnom živote. Tento náčrt obnovy kultúrneho života je ešte „nevyformovanou nádobou na hrnčiarskom kruhu“, ktorú môžeme spolu vytvarovať. Program Proglasu bol určený primárne nám Slovákom: „Prebuď sa ty, čo spíš. Vstaň z mŕtvych a zažiari ti Kristus!“ (Ef 5,14).